ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tri týždne sa minú ľahko, obzvlášte tam, kde sa štafíruje. Tak to bolo i v sušickej škole. Pani Margaretha chcela svoje slovo splniť, i šlo to všetko ako po strojoch: ona, ako starostlivá matka, pamätala od detinstva Sidoniinho na túto príležitosť; servítky a obrusy, vankúše i periny, slovom, čo bolo najhlavnejšie, už oddávna mala v poriadku. Sidonia šila o dušu a jej matka sa nemohla prenačudovať tejto neočakávanej pilnosti a dcérinmu veselému rozmaru.

„Povedala som, mužu,“ vravela tu i tu utrápenému Šípikovi, „že ju to prejde: vidíš, aká je veselá; viem ja, že to aj mladým peniaze oči zaslepujú!“

Na takéto potechy pán Philipp iba plecom mrdol; povedal svoje „dubito!“ — „pochybujem!“ — a dodal ešte tu i tu, že ju on nútiť nebude, a mal sa okolo svojej práce; bo žiaci, ako v jesenný čas, už sa pomaly, pozvoľne schádzali do školy.

Bolo to v piatok večer tretieho týždňa, dva dni pred svadbou: u pána učiteľa sa pilne šilo, pomáhala i pani farárka i druhé známe, lebo už na druhý deň mali od Volovcov prísť pre posteľ. Pán Šípik sa prechádzal v myšlienkach po chyži a púšťal zo svojej dlhorúrovice veľké oblaky; domárka, známa čiapka z remeňa, mu sedela kosom na hlave, znak toho, že ju často zboka nabok stŕcal. Tomu sa však nedivme! On dosiaľ vždy úfal, že dakým zázrakom tá svadba sa rozsype a tu — už iba dva dni do sobáša! Úprimne ľutoval svoju dcéru, a keby nie dôvody a — ostré zraky manželkine, bol by zastavil celú vec. Ba staral sa aj o svadobné trovy. Jalovicu na zabitie mal síce v chlieve, ale na víno a druhé pletky „nervus rerum gerendarum^[70]“ chýbala. Slovom, i on bol v tŕní, a Šípik „nomine et omine^[71]“, ktorého ostrosť sa jeho srdca bolestne dotýkala. V takejto planej vôli postaveného došla ho žaloba, ktorú do chyže vstupujúci Kura na chudáka Kliptáka takto prednášal:

„Pán rechtor! Martin ešte ani teraz nepozháňal a nezatvoril prasce; jeho je týždeň, ja som zaňho i na večer zvonil a už máme ísť na večeru.“

„Quid^[72]? Ešte prasatá nepozháňal?“ rozhorlil sa namrzený pán Šípik. „No, Kliptakius, canis tua mater! Teraz si ho zbereš. Pakuj sa za ním, Gašpar, a doveď mi ho dnu za šticu!“

Pani farárka dosť chlácholila a tíšila pána učiteľa, ale tento teraz bol v sedle; Kliptákovo previnenie prišlo mu namrzenému práve vhod. O chvíľku sa zjavil Gažo, vedúci Martina za šticu.

„Sta, stoj, nequam!“ zahrmel pán učiteľ na mendíka, „ani mak sa nevyhováraj, kým ťa zajtra solenniter nepotrescem; budeš dnes absens^[73] od večere, a miesto na peci, budeš v chlieve spať.“

Klipták zažalostil, výhovorka však neplatila. Gažo mu pomohol k prasiatkam do chlieva a zatvoril za ním víťazne dvere.

My nechajme k svadbe sa hotujúcu spoločnosť i rozmrzeného pána Šípika pri pokoji, a poďme — k nášmu Kliptákovi.

Chlapec sa oddal svojmu osudu; najsamprv horko plakal, ale keď videl, že mu to nepomôže, utiahol sa do kútika, nahrnul si pod hlavu slamy a sladko zaspal. Chliev, v ktorom sa nachodil improvizovaný nocľah Martinov, bol na dvoje rozdelený. V prvom priestrannejšom priečine stál pána Šípikov rožný statok: ut pote^[74] (ako on hovoril) krava s teliatkom a ku svadbe určená, zabíjať sa majúca dvojročná jalovica. V druhom priečine rochtali prasce a chrápal Klipták, ako čo by chcel prezvučať nehody pominulého dňa.

Mohlo byť kolo polnoci, tu prasiatka tuhšie zarochtali, zakvíkali a na ten kvik prebudil sa Martin zo sna.

„Nä, mojä, nä!“ počul dakoho v druhom priečine ticho homrať a zatajil dych, aby sa neprezradil. „Ej, šiže je tma — na moj hriašnu, nepotrefím na mi; nä, jaloviška, nä, budeš dobrá na vágóva^[75].“

Keď Martin vyrozumel túto samovravu, hneď zbadal, že je tu nie dobre. Potíšku sa pozdvihal a liezol hore brvnami až pod strechu, tam sa prepchal von škárou a spustil dolu na zem. Sotva však skočil na zem, už bol dakomu v rukách.

„Ty si to, Martin?“ spytoval sa temný hlas, v ktorom však mendík hneď poznal príhovorku lukatínskeho kaplána.

„Ach, pán kaplán, zle je!“ zašeptal Klipták. „V chlieve sú zbojníci, jalovicu nám preč vedú.“

„Že zbojníci?“ začudoval sa Trnovský. „No počkaj, vytneme im fígeľ!“ S tým skočil k chlievnym dverám, ktoré boli pritvorené, ale odklatkané, zaklatkal ich pevne a trasúcemu sa Martinovi ticho rozkázal, aby hneď šiel pre richtára.

Martin letel skokom a Trnovský, pevne držiac v rukách dvere pri tom všetkom, že boli zaklatkané, premýšľal, kam ho asi toto dobrodružstvo zavedie. Chudák, každý večer blúdieval kolo sušickej školy, aby videl aspoň tieň svojej ľúbenice. I teraz ho táto náhoda zastihla pri takejto prechádzke a práve sa poberal domov, keď mu Klipták takrečeno do rúk padol.

V chlieve sa stal hurt, rochtanie, lámanie na dvere; ale klatka a kaplán držali pevne; pomaly sa všetko utíšilo.

Asi o štvrť hodiny dospel richtár s prísažnými a boženíkom. Vedeli všetko; Martin im celú vec bol už cestou vyrozprával.

„Ich milosť, pán kaplán, nech zobudia pána rechtora,“ zašeptal richtár Trnovskému; „neviem, ako sú zbojníci ozbrojení; dobre bude, keď pán rechtor donesú von flintu. A vy, chlapi, obstúpite s vidlami chliev, a ty, Jano, tie železá maj nahotove.“

Stalo sa všetko dľa rozkazu richtárovho. O pár okamžení vystúpil z domu flintou ozbrojený pán Šípik, za ním pani Margaretha a Kura s lampášom. Trnovský za dobré uznal na stranu sa utiahnuť, ale ho bystré oko Šípikovo zazrelo a on voľky-nevoľky musel brať podiel pri lapačke zbojníkov.

„Nech len rúru do dvier otrčia a dobre mieria, keď ja otvorím,“ šeptal richtár učiteľovi, „tak najskôr tých kujonov prestrašíme.“ Dvere sa otvorili a richtár s lampášom a neohrozený pán Šípik s namierenou rúrou vstúpili do maštale. Tam nebolo nikoho, iba odviazaná jalovica sem-tam sa motala.

„Tu dnu musí byť,“ hovoril kaplán, „bo len teraz som ho počul hurtovať.“

Pani Margaretha pozrela naňho takým okom, ako čo by sa spytovala, čo on tu chce. Richtár však, keď sa v noci takto sem konal, chcel aj na dáky koniec veci prísť; oddal sa i s boženíkom do vyšetrovania chlieva, zasvietil všade, až sa dostal k senici.

„Tu je!“ zavolal víťazne, „tu je zlodej! Už ho mám za kečku. No, len staňte na dvere, aby nám dáko neušvihol,“ S tým vytemešil zo senice — Volovca!

Bol to skutočne on, opravdivý Ondrej Volovec, mäsiar z Ruskopolia. Čo sa teraz dialo, to by sme darmo opisovali, to by bolo treba len vidieť a počuť: výkriky, úžas, smiech, plač — to všetko sa miešalo dovedna. Len pani Margaretha stála ako skamenená.

„To je škandál, hanba, posmech!“ vykríkla naostatok a zalomila ruky. „Nešťastný nešťastník!“ obrátila sa k utrápenému väzňovi, „ta čo oni tu hľadajú?“

„Fi, ti, ti, pani rechtorka,“ zajakal sa tento a stukal; „vedä šua, prišol son si pre — toläre!“

Pani Margaretha sa opovržlive usmiala a odišla preč.

„Donec eris felix multos numerabis amicos!^[76]“ preriekol vyvýšeným hlasom pán Šípik. „To je po slovensky, domine Volovec, toľko: že ste vy oplan — a zo svadby nič — dixi.“ S tým schytil Trnovského za ruku a odišiel za pani manželkou. Richtár však dal mladoženíchovi železnú obrúčku a pod vidlami odviedli ho do obecného domu, kde za ním ešte tuhšie zavreli, ako keď bol tam v chlieve zaklatkaný.