ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Mestečko Hybe má v svojom lone nielen pozostatky maďarského básnika Valenta Balassu, ktorého pred tristo rokmi pochovali v katolíckom kostole, lež tu sa narodil, žil a je pochovaný aj slovenský básnik, ktorý svojimi zbásnenými povesťami a svojou rečou, pretkanou ľudovými výrazmi, šíril národné povedomie slovenského ľudu.

Jaroslav Vlček pochvalne zmieňuje sa o ňom v Dejinách literatúry slovenskej na stranách 188 a 189. Píše o ňom takto: „… poézii v duchu prostonárodnom cez pol storočia verný ostal i Jakub Graichman, narodený dňa 28. júla 1822 v Hybiach. Z kežmarských, gemerských a levočských štúdií prešiel na práva do Prešova.^[20] V Bratislave odbavil ev. teologiu. „Notra“ roku 1848 a „Orol Tatránsky“ doniesli prvé jeho spevy, vyznačujúce sa ľahkou, spevnou formou a baladickými látkami. Ale plodná doba Graichmanova sa hlási až v rokoch neskorších. — Častejšie písal Graichman do Sokola, roku 1860 vydávaného v Banskej Štiavnici Pavlom Dobšinským.

— Konečne píše o ňom Vlček na str. 325: „Zato usilovne a plodne veľadil baladu slovenskú Jakub Graichman, z kňazského úradu na stoličné notárstvo prešlý a napokon ako asesor liptovského stoličného úradu na odpočinku v rodisku svojom v Hybiach dni života tráviaci veterán slovenský. Jeho balady majú známe charakteristické motívy: vernosť milencov až po hrob; hriechy, vášne a dobrodružstvá ľudské, obrazotvornosťou zväčšené až po katastrófu; tajomné zjavy prírody i miestné skazky a staré báje ľudu atď. Niektoré spracoval hladko; je vidno štúdium prostonárodných vzorov domácich i umelých výtvorov cudzích. Jednako však im chýba chalupkovská harmonická forma a bottovská hĺbka ideí; balady a romance, ako napr. „Láska a smrť“, „Ivan a Ľudmila“, „Zakliaty tulipán“ (Lipa I. — III.), „Kostlivec“, „Umrlý“ (Sokol 1861 a 1863), „Zima baba“ (Minerva 1869) i obľúbení „Hôrni chlapci“ (Černokňažník, Letopis na rok 1862) pôsobia len dojmom látkovým. V niektorých drobnejších, spevných Graichman pekne uhádol dumnú náladu ľudovej piesne: taký je „Slepý harfeník“ a „Oravský zámok“ (Sokol 1861).

Toľko u Vlčka o Graichmanovi.

Jozef Škultéty v Slovenských Pohľadoch viacráz píše o Graichmanovi. Tak v ročníku 1910 na str. 443 v stati Pamiatka Jakuba Graichmana. Najmä v šesťdesiatych rokoch Jakub Graichman bol u nás populárnym básnikom. Jeho baladické skladby sa hodne čítavaly, mládež ich rečnievala. Potom začali sme zabúdať na neho. Roku 1890 u Salvu vyšiel I. sväzok Básnických spisov Jakuba Graichmana. Knižka, sostavená bez výberu, nevzbudila nijakého ohlasu a tým nemilo dotknutý pôvodca upustil od ďalšieho vydávania. Keď 9. júna 1897 v Hybiach Jakub Graichman umrel, bol už ozaj zabudnutý. Pamiatku zabudnutého oživil jeho pohrebný ročník hybský peknoduchý farár Ján Šimkovic. Z jeho reči vynímame na osvietenie Graichmanovej osobnosti toto: „Keď prišla v teorii tak krásna doba ústavnej slobody, keby bol Graichman vedel zvrtnúť podľa vetra svoj plášť, keby bol vedel zaprieť svoj pôvod, nohami pošliapať otcovo meno, potupiť reč svojej matky a plávať na nadutých mechúroch moderného vlastenčenia, bol by kráčal cestou pohodlnou, dosiahol skvelej kariéry. Takto sa mu dostalo miesto uznalosti — zaznania.

Zaznaný, odsúdený, potlačený bol aj tam, kde si toho najmenej zaslúžil, v svojom národe. Jeho meno je zaznačené medzi prvými kriesiteľmi národného povedomia. Keď však na próbnu púť pustil plody svojej múzy, nenašly ony ocenenia, kritika nazvala ich anachronizmom.

No nie sú zaznačené v knihe jeho života výlučne takéto smutné obrazy. Dal mu Boh družku života, v ktorej srdci raz vzplanul plameň lásky k nemu, tak ho zahrieval až po jeho hrob… A jej lós? Nemo prenášala trpkosť, ktorú, z celého sveta do srdca svojho shromaždenú, na ňu vylieval… Hej, nebyť tej útlej osôbky, bol by už dávno práchnivel pod Ziertom!…^[21]

A keď prevrátim ďalší list v knihe jeho života — vidím, že tam na tých mramorových doskách, na ktoré bude písať história mená národných bojovníkov, zlatými písmenami bude napísané i meno Jakuba Graichmana, a on takto bude žiť v svojom národe…“

V Slovenských Pohľadoch z roku 1871 na strane 184 a 185 Jozef Škultéty venuje Jakubovi Graichmanovi ďalšie životopisné doplnky.

V súvislosti s touto staťou od Jána Šimkovica dostal som o Graichmanovi nasledujúce životopisné dáta:

Syn hybských obyvateľov Jána Graichmana a Evy Zudla, Jakub Graichman, narodil sa 28. júla 1822 ako štvrté zo šiestich dietok. Vychovaný bol v rodičovskom dome v nábožnom duchu. Počiatky literárneho umenia si osvojil v školách hybských. Potom ho rodičia poslali ako nadaného, vedychtivého najprv do Šajovského Gemera, odtiaľ do Kežmarku. Po skončení stredných škôl odbavil v Prešove práva, odtiaľ sa odobral do Prešporka, kde skončil teologiu. Zatým bol na univerzite v Halle. Keď sa odtiaľ vrátil, vyvolili ho za kňaza v Dobšinej, v nemeckej cirkvi v Gemerskej stolici. Horlivý Slovák nešiel do Dobšinej, chcejúc venovať svoje schopnosti a sily svojmu národu. Keď primeranej kňazskej stanice nedostal, prijal službu pri stolici: stal sa najprv titulárnym stoličným notárom v Liptovskom Sv. Mikuláši, potom adjunktom pri sédrii v Kubíne a konečne asesorom pri sédrii v Liptovskom Sv. Mikuláši.

V tomto úrade našla ho ústavná éra: zo služby bol prepustený so skromnou penziou, čo muž, oddaný svojmu slovenskému rodu. Ostal dlhšie bez služby; potom prijal okresný notariát v Liptovskom Hrádku, ktorý zastával vyše 20 rokov, kým sa neutiahol na odpočinok do Hýb.

V júli 1865 vstúpil do manželského stavu so slečnou Izabelou Philadelphi. Bol to sväzok ideálnej lásky, ktorý len smrť pretrhla. Manželstvo zostalo bez potomstva.

Na počiatku deväťdesiatych rokov podľahnul porážke na pravý bok. Už sa potom nemohol vystrábiť, vädnul duševne i telesne, až 9. júna 1897 umrel v Hybiach.

II

Pri storočnej pamiatke narodenia Jakuba Graichmana Štefan Krčméry, redaktor Slovenských Pohľadov, prosil pani Izabelu Graichmanovú, aby napísala niekoľko spomienok na svojho muža. Dostal milý životopis, ktorý uverejnil v ročníku Slovenských Pohľadov 1922, str. 438 a 439.

Zo životopisu podávame isté úryvky:

Otec ho dal krstiť na meno Jakub preto, lebo sa narodil práve po Jakube, 28. júla. Ako malé dieťa bol slabý. Preto ho matka kúpala na radu lekára dva razy denne v mravenisku. Túto udalosť pripomína v básni. „Milión životov zahynulo za môj jeden život biedny“. Chlapec vyrástol hodný a mal veľkú hlavu, preto ho deti nazývaly hlavajom. Otec zpomedzi svojich nažive zostavších štvoro detí najradšej jeho videl. Bol na deti prísny. Matka bola veľmi dobrá a pobožná; chcela z neho vychovať kňaza, čomu otec odporoval.

Školské začiatky mal od miestneho učiteľa pod dohľadom rodičov. Ako dvanásťročného zaviezol ho otec do Kežmarku, predstavil tamojšiemu profesorovi Mihálikovi, pýtajúc sa ho, či je súci do školy. — Veru súci! — odpovedal profesor — makajúc mu hlavu. Bude z neho poét. V zime počul, že mu je otec chorý. Šiel teda sám peši ho navštíviť. Chujava bola hrozná. Snehy veľké. Voziari našli ho vedľa cesty v priekope už skoro zamrznutého, tak doviezli ho domov, kde mu otca pochovávali.

Po poručenstve otcovom mať ho ďalej posielala do školy. V Kežmarku odbavil dve triedy. Šiel do Šajovského Gemera, kde odbavil si štúdiá po šiestu triedu. Bol tam seniorom, alumneum mal zdarma. Svojím spolužiakom dávajúc hodiny, zarobil pár zlatých, ktoré, keď prišiel domov na prázdniny, dal matke. Siedmu a ôsmu triedu odbavil v Levoči. V Prešove bol právnikom z najprednejších. Skúšky poskladal s najlepším výsledkom. Tam složil latinsky sapfické verše na Szirmayovskú knižnicu a na odobierku napísal rad hexametrov. Právnikov bolo v jeho čase 96.

Matkina pobožnosť a vôľa, aby sa stal kňazom, zapôsobila naňho tak, že sa odobral do Prešporku a tam za dva roky skončil teologiu. Ako kandidát bohoslovia šiel do Nemecka na univerzitu hallskú a berlínsku. Na oboch miestach študoval filozofiu a teologiu za poldruha roka. Odtiaľ doniesol niekoľko básní, ktoré vyšly v Orle Tatranskom.

Po návrate z Nemecka pobudol za čas v Prešporku, kde ho vyvolili za profesora slovenskej literatúry, ale za plat príliš chatrný, čo nebolo možné prijať.

Pri garde v svojom rodisku bol audítorom; viedol prísny poriadok a disciplínu. V mesiaci februári 1849 horný Liptov vymenoval ho za vyslanca k rakúskemu cisárovi v národnej veci.

Ku koncu roku 1849 vlna revolúcie opadla a uviedol sa v krajine žiaducí pokoj. — Dňa 18. septembra tohože roku ho vymenovali za stoličného notára v Liptove, neskoršie za sudcu pri kolegiálnom súde. Onedlho ho preložili do Kubína, kde strávil 5 rokov, potom mal ísť do Trenčína, ale vymenovanie už neprijal, lež šiel domov a pýtal si penziu, ktorú i dostal. Chcel sa venovať výlučne literatúre. Avšak roku 1861 vymenoval ho kráľ. komisár za prísediaceho súdu pri sédrii v Liptove.

V štyridsiatomdruhom roku svojho života sa oženil. Vzal si za družku Izabelu Philadelphi, dcéru ľupčianského farára. Bola mu vďačnou pomocou v každom ohľade. — V sudcovskom úrade sotrval až do roku 1867. Potom však pri novozriadení úradníctva šiel zase na odpočinok s veľmi malou penziou. Bolo to iba 245 zlatých ročne. Keď nemohol so ženou z malej penzie vyžiť, prijal notariát v hrádockom okrese. V tomto úrade úradoval jedenásť rokov. Pre ubývanie síl sa však poďakoval. O pár rokov nato upadol do choroby, v ktorej bol vyše piatich rokov. Pri vernej opatere svojej ženy v 75. roku života povolal ho Hospodin k Sebe.

III

Jakub Graichman pri svojej nedostatočnej penzii žil v Hybiach so svojou ženou pri tichosti, veľmi skromne. Býval vo svojom dome na konci mestečka. Cestou od Hrádku na pravej strane hradskej stál Lániovský dom, na ľavej Graichmanovský. Za prvým a vyše neho bola záhrada až ku potoku Hybici, ktorá preteká pozdĺž celých Hýb. Lániovská záhrada vinie sa nahor až ku takzvaným Liešťam. S ujcom Petrom Lánim a jeho domácimi — tetou Ruženou a dcérou Kamilou — boli Graichmanovci zadobre. Zvlášť ona — Izabela — bola priateľsky naladená. On sám bol vrtkavej povahy. Tak mi to rozprával ujec Orphanides. Báli sa, keď prišiel do spoločnosti, lebo vždy vyvolal škriepku a nesvár. Preto aj zriedka sa to stalo, že šiel. Zostal radšej doma, lebo sám nahliadol, že má nespratnú náturu. Najmä, keď už užil troška ostrého. S mojím otcom bol v stálom rozkmotrení, hádam podľa známeho príslovia: figulus figulum odit. Oba skončili ius v Prešove. Hybe boly primalé pre dvoch juristov.

Keď malá penzia nestačila na denné potreby, náš poeta hľadal si získať väčší dôchodok vydaním svojich básní, ktoré sa s roka na rok množily. Primäla ho k tomu tá okolnosť, že jednotlivé jeho básne husto vychádzaly v slovenských novinách a hlavne, že daktoré umiestil Emil Černý v oboch dieloch Slovenskej čítanky, a to: v I. diele (1864) básne Slepý harfeník a Slnce, oko Božie a v II. diele (1865) baladu Kostlivec, Ivan a Ľudmila, Láska a smrť (medzi romancami). Malo to veľký význam. Tie básne podľa istých vtedajších intelektuálov platily za poetické vzory. Čítanky vyšly ako 3. a 4. sväzok Matičných spisov, teda pod egidou Matice slovenskej, čo im dalo pečať istej ceny. Iné básne Graichmanove vyšly v ročníkoch Lipy, Orla a Sokola (Dobšínskeho i Paulinyho). Jeho tvorba bola známa na celom Slovensku; mládež z nej rada deklamovala. Tak vyšly Básnické spisy Jakuba Graichmana roku 1890 v Ružomberku u Karola Salvu, sväzok I., nákladom vlastným, s podobizňou básnikovou.

Kniha vyšla v úhľadnej úprave. Dobrá tlač. Pekne ustrojená obálka. Ale tento I. sväzok nemal jednotnej ceny. Graichman bol vtedy 68 ročný, nevedel už dobre rozoznať skvosty od čriepkov; nemal vôbec sebakritiky. S dobrými veršami hospodáril, šetril; tie odkladal do II. sväzku, ktorý potom nikdy nevyšiel, zjavne pre kritické odsúdenie I. sväzku v slovenských publikáciach.

Národnie Noviny z roku 1890 v 99. čísle priniesly o tom takúto literárnu zprávu:

„Básnické spisy Jakuba Graichmana, sväzok I., vydané v Ružomberku, tlačou kníhtlačiarne Karola Salvu, nákladom vlastným, strán 315. Táto veľká sbierka je anachronizmom v mnohom ohľade; — sú v nej nakopené dávno premožené formálne neduhy. Meno Graichmanovo milo znie mnohým našim čitateľom, ktorí ho stretali po časopisoch; jeho populárne verše obsahovaly aj mnohú iskru — a čítaly sa dobre. Nešťastným spôsobom napadlo autorovi posbierať všetky svoje verše bez výberu a tak rozmnožiť literatúru o knihu veľmi malej ceny. Obľahčujúcou okolnosťou hádam je, že sú to zväčša staré veci, z čias, keď naša prozódia nebola ešte rozvitá.“

Na to odpovedal autor v 102. čísle Národných Novín. Z jeho dlhšej odpovede podávam aspoň dokončenie:

V ročníku Slovenských pohľadov z roku 1890, na strane 459. Jozef Škultéty píše o tomto vydaní Graichmanových spisov toto:

IV

Tieto kritiky podistým prekazily ďalšie odberanie Graichmanových veršov a ho nebodaj aj hmotne poškodily. Reprezentanti slovenskej poézie mali okrem kritiky zaujať sa Graichmanovej tvorby, pustiť sa s ním do potyku a vydať znovu jeho básne dôkladne povyberané.

Pravda, že dnes, po päťdesiatich rokoch, ťažko je podať o tom mienku. Osudy slovenského literárneho života boly v tej dobe na zaplakanie. Kruh rodoľubov úžil sa s roka na rok. Násilná maďarizácia išla všetko zaplaviť i v takých pohraničných končinách ako Liptov, Orava, Turiec, v ktorých o maďarčine predtým ani neslýchali. Nejestvovala Matica slovenská. Všetko to bolo už len mizeria s octom a bez chleba…

Ale Božím riadením všetko sa obrátilo na dobré. Výsledok svetovej vojny korunoval víťazstvom slovenskú národnú myšlienku. Dobrý Vavro Šrobár, prvý slovenský minister pre správu Slovenska, blahodárnym gestom vzkriesil Maticu slovenskú.

O tri roky neskôr, roku 1922 liptovskosvätomikulášsky odbor Matice slovenskej uzavrel osláviť sté výročie narodenín liptovského rodáka Jakuba Graichmana. Oslava konala sa v Hybiach dňa 30. júla 1922 o 3. hodine odpoludnia. Došli i hostia z okolia.^[22] Na nižnom konci pred bývalým oslávencovým domom čakal už mohutný zástup obecenstva domáceho i z okolitých obcí. Účastníkov uvítal v mene mesta Hýb Ondrej Chrobák,^[23] predseda Občianskej besedy. Po slávnostnej reči dra Bohuslava Klimu, poslanca Národného shromaždenia, spadol závoj s pamätnej dosky, umiestnenej medzi oknami izby, v ktorej sa básnik narodil a na doske z čierneho kameňa zaskvel sa nápis zlatými písmenami:

Slávnostný akt odhalenia pamätnej dosky zakončil sa štátnou hymnou Kde domov můj a Nad Tatrou sa blýska, obidve časti zaspievalo obecenstvo.

Potom pohol sa sprievod na cintorín, ležiaci na vyšnom konci Hýb, pod Ziertom. Na cintoríne obstúpilo obecenstvo vo veľkom kruhu hrob oslávencov, na hrob položili vence z limby a kosodrevia, prinesené z Liptovského Sv. Mikuláša, s týmito nápismi: „Básnikovi Graichmanovi — Matica slovenská“ a „Pevcovi zpod Kriváňa — Nedeľný spolok vrbicko-svätomikulášsky“. Po speve Nedeľného spolku „Kto za pravdu horí“ nasledovala reč miestneho farára Jána Šimkovica, ev. seniora a vládneho referenta, ktorý bol pred 25 rokmi pochovával oslávenca. Predniesol v krátkosti opis života básnikovho, končivšieho púť života v trpkosti v srdci, sklamaného svojeťou, ktorá — zavedená premrštenou kritikou — zavrhla jeho básnické plody, ktoré boly také milé a populárne.

Po Šimkovicovej reči zaspieval spevokol horárskej školy v Liptovskom Hrádku krásny chorál „Anděl lásky…“, obecenstvo zaspievalo hymnu Hej Slováci a tým sa skončil akt piety nad rovom básnikovým.

Okrem Graichmana na hybskom cintoríne odpočívajú ešte niekoľkí naši národovci: Jonáš Guoth st., lekár hybský, Ľudovít Klein, obidvaja prenasledovaní Maďarmi roku 1848, Ján Juraj Kraus, ev. a. v. farár hybský, odchovanec Štúrov, Baltazár Ružiak, vojenský kňaz, Ľudovít Orphanides, ev. a. v. učiteľ a pod čerstvým ešte pomníkom Ján Ružiak.

V oslavný deň večer bol usporiadaný ešte večierok, na ktorom porúbčanský farár a v ten čas aj profesor slovenčiny na mikulášskom gymnáziu, Ľudovít Šenšel, v zaujímavej prednáške rozoberal básnickú činnosť Graichmanovu. Po recitáciách Graichmanových básní bolo divadelné predstavenie Graichmanovej veselohry „Ako to bolo?“, v troch dejstvách, pričom hybskí ochotníci podali svoje schopnosti k všeobecnej spokojnosti.

Obecenstva bolo z horného Liptova nadostač. Najviac hostí bolo z Mikuláša. Prítomný bol aj župan dr. Vladimír Pivko. Časopis „Republikán“ karhá Ružomberčanov, ktorým bol zvláštny vlak na to dobrý, aby si miesto do Hýb spravili vychádzku na Lúčky.

Ján Šimkovic,^[24] miestny ev. farár, i v pohrebnej i v terajšej reči pridŕžal sa hesla: de mortuis nil nisi bene; — premrštenou kritikou menuje posudok Graichmanovho literárneho diela, uverejnený v Národných Novinách a Slovenských pohľadoch z roku 1890.

Graichmanove Básnické spisy by sa maly zredukovať na polovicu. Bolo by treba vyhostiť všetky tie kusy, v ktorých sa básnik predstavuje ako podivín. Miesto tých kratších básní otáznej sbierky podávam tu jednu väčšiu báseň; to preto, že sa dej začína, aj končí v Hybiach i preto, že je ona v slovenskej literárnej spoločnosti neznámym dielom Graichmanovým.

V

Na spôsob Graichmanovho básnenia posvieti nám bohatiersky spev, ktorý započal písať ešte v roku 1850 a uverejnil o 11 rokov neskôr v kalendári Tatran na rok 1861. (Tatrana vtedy usporiadal a vydal Andrej Radlinský.)

Podávam z básne úryvky:

Janko Tatránsky

Spev 1. Janko pripravuje svojich vrstovníkov do vojny. Osvedčenie jeho vrstovníkov.

Prvý spev podávam úplný, lebo je zjavná propozícia bohatierskeho eposu; v ňom máme opis hrdinu Janka Tatranského a jeho vrstovníkov.

V druhom speve schodia sa chlapci ku mestskému domu a driečny Janko je tam medzi nimi. Prezerá svojich vrstovníkov. Tak rozkázal, aby pri odobierke sňali klobúky a bozkali ruku materi i otcovi, že ich odmalička riadili a chovali. — V treťom speve Janko volá svojich vrstovníkov na pohár vína. Premáha ich veľký smútok. Chlapci pijú víno, a na zem im padajú slzy. Prečo plačú, básnik nevysvetlí. — V štvrtom speve prichodia do Hýb chlapci od Kokavy, ale i tí sú smutní, lebo idú brániť domovinu iba paličkami. I pomračí sa veľmi tvár Jankova. Namrzený odíde od nich. — V piatom speve príde vojenský dôstojník z Mikuláša, ktorý Jankovi nedôveruje. — „Hoj, vy Slováci!“ zavolá dôstojník. „Prijmite mojich vojakov na nocľah! Sto vašich chlapov pôjde s nami zajtra na svitaní ta ku Košiciam.“ — V šiestom speve ohlási dôstojník, že nie už Košiciam majú ísť na pomoc, ale Trenčínu. Jankovi sa táto reč nevidela. Zadumaný sa prechodil sem i tam, kým nezavolal dôstojník: „Hej, vy Slováci, hore, za slobodu!“ Prídu k Belej, tam si oddýchnu za hodinku. — V siedmom speve Janko nejde do hostinca pri Belej.

Ôsmy spev zakončí hrdinský epos. Podávam ho celý.

Spev 8. Príchod do Liptovského Sv. Mikuláša. Janko navracia sa domov v nevoli.

Len stručne podotýkam, že z prvého spevu, v ktorom má byť naznačený predmet básne, nezvieme, čo hodlá básnik ospievať, či slovenské povstanie a či pravý opak toho, maďarský boj za slobodu. Z jednotlivých výrazov básne to nevysvitá.

Janko Tatranský je podivný hrdina. Vždy sa ho všetko nemilo dotkne.

Hybský rodák, spisovateľ Dobroslav Chrobák, vo svojej Rukoväti dejín slovenskej literatúry (Praha, 1932) o Graichmanovi píše, že bol jeden z posledných zástupcov štúrovskej poézie v duchu prostonárodnom. Baladami Kostlivec, Umrlý, Zakliaty tulipán a piesňami Dumka ku koncu roku, Prvá ľúbosť, Slepý harfeník nedosiahol výšky svojich vzorov: Chalupku, Bottu a Kráľa.