ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Historikovia dokazujú, že Hybe sú prastarým sídlom. S históriou obce sú nerozlučiteľne spjaté obidve ratolesti vinného kmeňu Ježiša Krista, i katolícka, i evanjelická. Písomných záznamov o nich sa veľa nenachodí.

I. Z dejín cirkvi rímskokatolíckej

Málo sa zachovalo prameňov, z ktorých by sa daly skonštruovať plné dejiny — bez dohadov, bez utvárania a dotvárania konklúzií. Azda na príčine sú pohnuté časy reformačné a protireformačné. Z neopodstatného, z agresivity sa rodiaceho antagonizmu — raz na jednej strane, raz na druhej — hádam sa veľa zničilo, čo mohlo upomínať na minulosť a zvestovať potomstvu hodne o spôsobe života generácií, odišlých pred storočiami na Božiu milosť…

Na základe kanonickej vizitácie z roku 1795 (Historia domus) a starých matrík dal farár Oto Holúsek zakladateľovi Obecnej kroniky v Hybiach Ondrejovi Chrobákovi k dispozícii poznámky, podľa ktorých sú tieto riadky.

Roku 1265 uhorský kráľ Béla IV. dal obci Hybe medzi rozličnými privilégiami i privilégium voliť kňaza. V tomže roku už odbavoval kňaz v kaplnke (v terajšej sakrestii) služby Božie. Nedá sa zistiť, kde bola fara. Avšak roku 1765 bola prízemná na terajšom mieste poschodovej. Roku 1818 bolo nadstavané poschodie.

Podľa kanonickej vizitácie rím.-kat. škola stála v terajšej podobe už roku 1717. V nej býval i kňaz, pravdepodobne až do roku 1765.

10. júna roku 1910 navštívil Hybe Emil Agar, spolupracovník pri revue „Der Architekt und die Kirche“. Jeho poznámky veľkej ceny sú tieto: „Sakrestia kostola Všetkých svätých v Hybiach je pozostatkom prvého kostola. Predstavuje presbytérium prvého^[11] kostola, ktorý bol postavený v prechodnom slohu asi na počiatku XIII. storočia, a to oblokom nad menzou a sanktuáriom v stene na strane evanjelia. Tento prvý kostol bol zrušený ešte koncom XIII. storočia. Ku sakrestii kostola (rozumej terajšej) bolo pristavané presbytérium nového kostola. Tým sa stalo presbytérium starého kostola sakrestiou novému kostolu. V XV. storočí bola táto druhá stavba presbytéria z veľkej časti zničená; zostaly z nej len dva obloky, jeden temer nedotknutý a druhý potom zamúrali. V XV. storočí dostalo presbytérium nové rebrá. V XVI. storočí bola postavená nová chrámová loď a v nasledujúcom rozšírené obloky.

Kostol v roku 1683 ľahol popolom. Pri tej príležitosti boly zničené aj pamätné náhrobné nápisy rodiny Balassovskej, ktorej údovia odpočívajú pod chrámom. Kostol bol viackrát v rukách evanjelikov. No o tom sa nič nedozvieme ani z Historie domus (dejinného náčrtu v zápisnici z kanonickej vizitácie z roku 1795), ani odnikiaľ. Je možné, že posledný raz bol v rukách evanjelikov pred rokom 1681. Asi za vlády Leopolda I. bol evanjelikom odňatý. Potom podľa 26. článku zákona šopronského snemu evanjelici s ohľadom na celý horný Liptov i kráľovské mesto postavili si drevený chrám na pozemku, darovanom im pánom Ostrožitsom. Či a kde mali predtým kostol a či s času načas užívali dnešného rím.-katolíckeho, to sú iba dohady. Isté je, že v druhej polovici XVII. storočia boly v hornom Liptove veľké náboženské búrky, o rozmeroch a prudkosti ktorých hovorí dosiaľ ústne podanie, že vtedy o život prišli niektorí kňazi i učitelia. Tak vraj o život prišiel aj hybský kňaz a učiteľ, asi katolíckej strany.

Oltár v rím.-kat. chráme je veľmi vzácna starožitnosť. Pozlátený bol roku 1638. Je to ručná umelecká robota. Tak i kazateľňa. Na oltári je obraz Všetkých svätých z roku 1848. Na starých podstavcoch oltára na strane, na ktorej sa číta evanjelium, je socha sv. Mikuláša a na strane, na ktorej sa číta epištola, socha sv. Ladislava.

V chráme sú ešte dva oltáre. Oltár sv. Jána Nepomuckého a oltár Premenenia Pána.

V chráme je krypta, ktorá má štyri cely. V nich sú pochovaní dvaja kňazi a 27. augusta 1906 do tretej znovu pochovaný maďarský básnik Valent Balassa.

Matriky jestvujú od roku 1615. Umiestnené sú v archíve diecezánskom.

Najstaršie záznamy o škole sú od roku 1717. Podľa zápisnice kanonickej vizitácie školu postavil erár, on ju i udržiava, až na povozovú a ručnú poriadku, ktorú dávajú cirkevníci.

Nakoľko bolo možno zistiť, rím.-kat. hybskými farármi boli títo:

Bernard Forschner (1675 — 1677)

Ján Cseszneky (1677 — 1678)

Juraj Jaromin (1679 — 1688)

Veľké náboženské búrky boly pravdepodobne v roku 1688. Vtedy údajne prišli o život výšmenovaný kňaz a učiteľ neznámeho mena.

Adam Györy (1688 — 1689)

František Dezsöffi (1689 — 1690)

Juraj Ivanovits (1690 — 1692)

Martin Czabaffy (1692 — 1732)

Ján Baross (1733 — 1770)

Adam Argay (1770 — 1810), je pochovaný v chrámovej krypte

František Rochets (1810)

Peter Fabo (1810 — 1833). Za farárovania tohoto 18. júna 1811 o pol druhej popoludní udrel hrom. Vtedy zhorelo 22 domov, od domu Mateja Smitšeka až po dom Fr. Fogla. Iné udalosti: roku 1826 bola veľká neúroda, roku 1831 bol rozšírený cmiter a na choleru zomrelo 160 ľudí.

Alex Maťašovský (1833), tento ako kaplán

Ján Kalvats (1834)

Ondrej Kutsma (1836 — 1847). Zaňho bol v Hybiach veľký hlad. On živil mnohých svojich cirkevníkov. Múku dorábal na kamennom mlynci.

Štefan Hýroš (1847 — 1872). Zaňho a za ev. farára Jána Juraja Krausa prišiel do Hýb František Jozef I. Bolo to 10. augusta 1852 o 4. hodine popoludní. V ten deň kamenec vybil hybský chotár. I sám cisár sa musel pred touto pohromou, ktorá ho zastihla v časti chotára, zvanej Červený kút, schovať do dubárne. Poškodeným Hybenom dal milodar 1.000 zlatých.

Alojz Szithey (1872)

Juraj Csurila (1873 — 1889). Pochovaný je v hybskom cintoríne.

Anton Klimczík (1889 — 1919). Tamže pochovaný.

Ladislav Mikula (1919 — 1925)

Eduard Gazdík (1925 — 1926), administrátor

Ján Bukna (1926), takisto administrátor

Jozef Danko (1926 — 1931)

Oto Holúsek (1931 — 1938)

Štefan Šmálik (1938 — posiaľ)

Roku 1927 bolo do chrámu zavedené elektrické osvetlenie. Roku 1934 bol chrám vymaľovaný a daná doň nová dlažba. Maľbu navrhol a previedol akademický maliar Albert Ferenz z Opavy, ako majster bol Martin Scheffer z Levoče.

O hybských rím.-kat. učiteľoch sú známe tieto dáta:

Jozef Bisz (1873 — 1874)

Ondrej Klapáč (1874 — 1879)

Koloman Astalovský (1879 — 1883)

Jozef Sopko (1883 — 1886)

Štefan Reindl (1886 — 1890)

Martin Líška (1890 — 1895)

Ján Matuška (1895 — 1896)

Ondrej Klapáč (1897 — 1909)

Vendelín Stolárik (1910 — 1940)

Jozef Kozák (1940 — podnes)

Roku 1825 bola kanonická vizitácia, vykonaná Jozefom Bélikom, spišským biskupom.

II. Z dejín cirkvi evanjelickej

Lutherova reformácia zavčasu prenikla aj na územie dnešného Slovenska. Udomácnila sa zvlášť medzi nemeckým živlom, ktorý mal duchovný kontakt s materskou zemou. Známi sú činitelia v zaplavovaní touto novou duchovnou vlnou. Boli to zvlášť nemeckí kupci, obchodníci, ktorí nielen privážali k nám a odvážali od nás výrobky, ale aj prinášali objemný skvost v svojej materinskej reči, Bibliu, preloženú Lutherom, a v srdci nový, na starých, večných základoch zrodený svetonázor. Tento svetonázor bol vítaný a usalašil sa najmä v banských a slobodných kráľovských mestách. Do nášho mestečka prišlo toto nové hnutie zo Spiša, kde malo korienky už roku 1542. Hybskí Nemci pozdvihli Hybe na peknú úroveň hospodársku i duchovnú. I keď sa mnoho z nich vysťahovalo začiatkom XVI. storočia, predsa ich vplyv zostal znateľný v každom ohľade. Samozrejme, keď prišly časy s novým posolstvom, Hybe ako banské, slobodné kráľovské mesto, nezostaly pozadu.

Podľa zápisnice kanonickej vizitácie, ktorá bola 22. mája 1913 v Hybiach, je zaznačené, že hybský evanjelický sbor vznikol o polstoročia po historických úderoch Lutherovho kladiva na dvere chrámu vo Wittenbergu. Údajne už roku 1584 mal hybský cirkevný sbor svojho riadneho kňaza. Menoval sa Leonard Szentpétery. On je prvý svojho druhu v Hybiach. Po ňom až po zriadenie sboru artikulárneho bolo ešte deväť evanj. farárov. Od r. 1611 do r. 1619 bol farárom Christophorus Lucius. Pri tejto najrannejšej dobe evanjelického cirkevného sboru v Hybiach musíme sa uspokojiť s dohadmi. Sú dve možnosti: prvá, že celé mesto prestúpilo na novú vieru a prevzalo i v polovičnej veľkosti vtedy jestvujúci dnešný rím.-kat. chrám (nasvedčoval by charakter banského mesta); druhá, že len určitá časť obyvateľstva (nasvedčoval by dnešný stav, i keď tento mohol vzniknúť pozdejšími okolnosťami). Prvý prípad podporuje okolnosť, že rím.-kat. farári v Hybiach sú menami zachovaní až od roku 1675, počínajúc Bernardom Forchnerom. Avšak túto okolnosť môže popierať iná okolnosť, a to, že v miestnych búrkach, ktoré — možno pripustiť — maly za následok spálenie starého historického materiálu, nezostalo historických stôp. Možno prísť tiež s dohadom, že pôdu pre reformáciu pripravil azda skoršie tu jestvujúci husitizmus. Veď Hybe ležaly na hlavnej hradskej, ktorou prechádzaly vojská. I staré české mená v matrikách by tomu nasvedčovaly. Tou skutočnosťou, nútené ísť s duchom času a svojou polohou, iste boly Hybe medzi prvými, čo trhaly bohatú úrodu nového ovocia svetla…

Ale celú dobu nám osvieti historické úzadie. Doba od roku 1657 do roku 1681 je charakterizovaná ako „najsmutnejší stav protestantizmu v prvej polovici Leopoldovho panovania“. Je to zlatá doba jezuitov. Vládne všemohúcnosť Leopoldovho biskupa Leopolda Kolloniča. Je to doba vyháňania evanjelických kňazov z fár, evanjelických učiteľov zo škôl, zatvárania a odoberania kostolov. Sú neporiadky v krajine. Je sprísahanie proti panovníkovi na čele s palatínom Františkom Wesselényim. Roku 1671 — 1681 vyvrcholia krutosti proti evanjelikom. Roku 1671 súdi mimoriadny súd v Prešporku — evanjelikov. Roku 1673 súd pre evanjelických kňazov a učiteľov z Turca, Zvolena a Liptova. Roku 1674 predvolal Szelepcsényi všetkých evanjelických kňazov. Potom nasledovalo pre nich väzenie v Leopoldove, na Branči, v Komárne a Hlohovci a napokon — diabolské galeje… roku 1675.

Toto by oprávňovalo tvrdiť, že — keďže ani niet do tejto doby záznamov o rím.-kat. sbore hybskom — rím.-kat. sbor hybský po reformácii nejestvoval a jeho jestvovanie bolo umožnené len zúrením Leopoldovým, roku 1675; vtedy vystupuje prvý historicky známy rím.-kat. kňaz hybský Bernard Forschner (1675 — 1677).

Od roku 1584 do roku 1681 bol tu ev. a. v. cirkevný sbor. Či trval nepretržite a či jeho svieca bola závislá od milosti a nemilosti zákonov snemov, fúkajúcich podľa toho, koľko ukazoval na tlakomere svojej vojenskej moci Turek a sedmohradské kniežatá, nevedno. Akiste bolo búrlivých týchto 97 rokov. Veď len pomyslime na Prešporský súd!… Galeje!… Prešovskú jatku!… Odoberanie chrámov pomocou vojsk v celých stovkách, a to i takých, ktoré si evanjelici sami postavili!… Valila sa tragédia za tragédiou a nebola prospešná ani na jednej strane, lebo násilenstvo nemá Božieho požehnania.

O prvom veľkom utíšení — aspoň čiastočnom — rozbúrenej hladiny duchovného života možno hovoriť až po úspešnom zaberaní banských miest Imrichom Thökölym, kežmarským šľachticom, vodcom kuruckého vojska, majúcim vtedy 21 rokov, bývalým žiakom slávneho prešovského evanjelického kolégia.

Tým kráľovi Leopoldovi nepozostávalo nič iného, ako urobiť ústupky, svolať krajinský snem a na ňom ich dať zákonom. Snem svolal do Šopronu roku 1681. Na ňom sa pretriasalo i to, že evanjelici roku 1667 utratili 888 chrámov. Tak tvrdili evanjelickí zástupcovia, ktorých bola na sneme už len pätina.

Podľa 26. artikuly snemu mohli si evanjelici v každej stolici postaviť a v držbe pre svoje služby Božie mať len dva kostoly, a to podľa obmedzenia snemu. Také malý byť a potom i boly v Liptove dva. Na severnej strane Váhu Hybe a na južnej Paludza.

O založení takéhoto sboru v Hybiach je v hybskom archíve asi toto: Ev. a. v. cirkevný sbor v Hybiach druhý raz povstal vydaním 26. artikuly na krajinskom sneme v Šoprone roku 1681. Tento cirkevný sbor bol pre vyšný liptovský okres. Tým sa výsadné mestečko Hybe staly strediskom nielen duchovného života každého odvetvia, ale i hospodárskeho a populačného.

Kráľovskí povereníci vyznačili miesto na postavenie kostola a školy, pričom veľkodušný a obetavý sa ukázal barón Matej Ostrožits, slobodný pán z Ilavy, dedičný zemský pán liptovskohrádockého panstva. Ako horlivý a žičlivý evanjelický kresťan daroval sboru titulom munificencie veľký pozemok pod chrám, faru a školu, ďalej pod bočné staviská, záhrady a cintorín.

O jeho veľkodušnosti svedčí pamätný kameň, ktorý sa do roku 1871 nachodil vo vlhčine záhrady (na svojom pôvodnom mieste) a ktorý bol na žiadosť biskupa Gedulyho (22. mája 1913), za kanonickej vizitácie, ním konanej, ako vzácna pamiatka, položený za oltár. Takéto kamene údajne boly štyri. Nimi bol ohraničený Ostrožitsom darovaný pozemok. Na tomto, dosiaľ zachovanom kameni, je hore vydlabaný kríž a pod ním toto znenie: Fundus Art. Eccl. Ev. HIBBENSIS — 1681 — Math. Ostrožits.

Na spomenutom pozemku postavil si ev. a. v. cirkevný sbor hybský chrám z brvien. „Vhodné útočište, aby sa v ňom mohlo zvestovať čisté sväté evanjelium a prisluhovať sviatosti podľa ustanovenia samého Krista.“ Postavili ho na podobu rovnoramenného kríža. Predstavu o ňom nám zachoval Augustin Doležal, slávny básnik známej „Pamätnej celému svetu tragédie…“ a chválospevu „Weselost roli boží Hybské“. Jeho pečlivá kresba nachodí sa na titulnej strane II. sväzku matriky z roku 1767. Veža bola nizučká, cibuľovitá, s dvojitým krížom, nadstavená na múroch chrámu. Ako chrám, i ona bola pokrytá šindľom.

Nevedno, kedy zatým bola postavená škola. Dnešný kostol stojí čiastočne na cintoríne, ktorý bol podľa prastarého zvyku okolo chrámu, čiastočne na severozápadnej časti artikulárneho kostola a čiastočne na priestranstve pred ním. Fara tvorila dlhý dvor; jej zadný múr bol na mieste, na ktorom teraz hraničí plotom farská záhrada s chrámovou záhradou.

Jednu čiastku artikulárneho chrámu možno ešte pozorovať: jej pozostatkom sú chrámové schody, zarastlé už trávou. Sborený bol roku 1822.

Cirkevný sbor, založený roku 1584, mal okrem spomenutého už prvého kňaza zatým ešte deväť, vždy postupne po jednom. Avšak artikulárny sbor, založený roku 1681, nemohol sa zaobísť pri jednom kňazovi. O tom svedčí rozsiahlosť sboru, v ktorom do chrámu ku oslave Trojjediného schádzali sa húfne vďační veriaci z celého horného Liptova. Či mal artikulárny sbor súčasne dvoch kazateľov hneď od prvopočiatku, nedá sa zistiť. Faktom však je, že v dobách pozdejších áno. To nám potvrdzuje i spomenutý sväzok matriky, na titulnej strane ktorého figurujú súčasne dvaja sboroví kňazi, a to Michael Makowiny a Augustin Doleschay (Doležal). Roku 1776 stavala sa fara o dvoch kňazských bytoch pod jednou strechou. Každý kňaz mal tri izby, pitvor, čeľadnú izbu, kuchyňu a komoru.

Keď bol vydaný Tolerančný patent, so svojou matkocirkvou sa navždy rozlúčily tieto dcéry: peterská, jánska, obe s fíliami, važecká, štrbská a východňanská (potom i Kráľova Lehota). Tým zaniká druhá kňazská stanica v Hybiach, čím jej prislúchajúci byt začas slúžil za byt učiteľovi a začas za učebňu. Budovu sborili roku 1893.

Tak sa umenšoval sbor obrovskej rozlohy a veľkého počtu veriacich, majúci hranice na východe po Spiš a na západe po Liptovský Sv. Ján, Sv. Peter a Pribylinu. Koľko mal tento rozsiahly sbor duší, ťažko odhadnúť čo i veľmi zaokrúhlene. Roku 1780, teda, keď bol celý sbor ešte pohromade, ku večeri Pánovej pristúpilo 15.054 hodovníkov.

Matriky sú vedené od roku 1731. Všetky sú vo vzornom poriadku. Prvé záznamy v nich sú od súčasných dvoch hybských kňazov: Georgiusa Stephanidesa a Martinusa Coronidesa. Tu sú záznamy len z matkocirkvi a z Kráľovej Lehoty. Pokračovateľmi prvých boli dvaja súčasní kňazi: Jacobus Mrákota a Martinus Chowan. Na pergamentoch dnu je pozostatok primitívnej kresby (bola asi celá). Trúba a vedľa nej Kriváň. To symbol: anjel trúbi do podkrivánskeho kraja, aby ho budil k novému životu.

Matriky spomínam pre zaujímavosť v súvise s počtom duší artikulárneho sboru hybského. Na prednej doske dnu je poznámka. Podávam ju v slovenčine. Od roku 1731 do roku 1773 narodilo sa v Hybiach a Kráľovej Lehote 2.212 duší, sobášených bolo 546 párov a zomrelo 999 duší. Od roku 1773 do roku 1784 narodilo sa 874 duší, sobášených bolo 182 páry, zomrelo 526 duší. V celom sbore so všetkými dcérocirkvami sa tento počet prinajmenej sdvanásťnásobnil.

Pribylina odlúčila sa od Hýb r. 1868. Vtedy si zvolila za kňaza z literárnej tvorby známeho Daniela Bacháta.

Kokava držala sa svojej matky až do roku 1923. Osamostatnila sa za Jána Čierného, za ktorého postavila i monumentálny chrám.

A tak dnes je pod oltárom nebetyčných tatranských velehôr celé stádo stánkov Hospodinových, do ktorých sa pre posilu a potechu schádzajú potomkovia veľkého roja hybského artikulárneho sboru.

Nezadlho potom, ako bol postavený brvený artikulárny chrám, je zmienka o prvom artikulárnom kňazovi R. Matthesiusovi. O spôsobe jeho práce, o jeho príchode do sboru a jeho živote sa nezachovalo v sborovom archíve pre naše dni celkom nič. Pred jeho menom sa nachádza všeobecná charakteristika o sbore a jeho kňazoch. Sbor bol založený len podľa Lutherovho učenia. Jeho kňazi sa pridŕžali Nezmeneného Aušburského vyznania a ostatných Symbolických kníh evanjelických. R. Matthesius (R. znamená reverendus — ctihodný, teda kňaz) nemal ustlaté na ružiach. Veď všetky začiatky sú ťažké a to zvlášte vtedy, keď je hodne neprajníkov. Pisateľ Annálov (letopisov) hybského sboru spomína, že prvopočiatky sboru boly podobné ľudu Izraelskému v zajatí babylonskom. Spomína 74. žalm 22. verš: „Povstaniž, ó Bože, a veď při svou, rozpomeň se na pohanění, kteréžť se děje od nesmyslných na každý den.“

Hybské ANNALES majú túto titulnú stranu:

ANNALES

Augustano — Evangelicae Ecclesiae Hybbensis, quatenus Articulariter privilegiata est.

Complectentes, Acta et Fata ejusdem memorabilia: Ministrorum item, qua utrumque Cathedram, Seriem et Successionem inde ab Anno R. s. 1681. quo LeopoLDI IMperatorIs gratIa, InVarIatae reLIgIonI AVgVstanae faVIt benIgne!

Initium Scribendi factum est in nomine Altissimi Ao 1742, quo suspiramus: VenI, ChrIste DoMInI, VenI, Vt spIrItV orIs tVi Intereat AntIChrIstVs! II. Tess. 2. 8. —

Per Martinum Chowan, Ecclae, hujus immeritum VDM.

(Letopisy ev. a. v. cirkvi hybskej odvtedy, ako bola povolená čo artikulárna. V tejto knihe sú obsažené všetky pamätihodnosti, činy a udalosti, záznamy o kňazoch, učiteľoch a ich nasledovníkoch od r. 1681, za čo buď vďaka cisárovi Leopoldovi za jeho láskavosť naproti Nezmenenému aušburskému vyznaniu. Záznamy sú od roku 1742. Nasleduje prianie, aby do sboru prišiel Pán Kristus a skántril satana „duchem ust svých.“ Záznamy začal písať skromný kňaz Martin Chovan).

O druhom artikulárnom kňazovi, ktorý sa menoval Fabricius, vieme len toľko, že jeho kosti odpočívajú na starom hybskom cintoríne.

Takisto radi by sme viac vedieť o Samuelovi Antoniovi, ktorý sa po odchode z Hýb stal „Superintendens Csetnekiensis“, superintendentom v Štítniku, kde aj zomrel a odpočíva.

Ďalším bol Joannes Dianisch. V Hybiach pôsobil od r. 1685 do r. 1705, čo dokazuje, že časy boly už pokojnejšie, keďže mohol na jednom mieste zostať neporovnateľne dlhšie, ako traja jeho predchodcovia.

Po ňom v sbore pôsobil istý Joannes Czabány, ktorý odpočíva na starom hybskom cintoríne.

Po jeho smrti si sbor povolal Matthiasa Pruniho. Avšak tento odišiel do Trenčína, kde bol v hodnosti „antistes“ (predstavený kňazov) a tam aj zomrel. Pôsobil však v sbore hybskom až do r. 1723.

V roku 1723 prišiel Georgius Stephanides. Slúžil v sbore hybskom Bohu i ľuďom bez dvoch mesiacov 30 rokov. Zomrel v Hybiach 5. júla 1740. Na jeho pohrebe kázeň povedal Samuel Lischoviny.

Keď bol Pruni odišiel do Trenčína, na jeho miesto si Hybenia pozvali Martina Coronidesa.

Martin Coronides pôsobil súčasne s Jurajom Stephanidesom. Z toho vyplýva, že sbor mal od roku 1723 súčasne dvoch kňazov.

Martin Coronides pochodil z Paludze. Prv, ako sa stal kňazom hybským, žil, pozbavený úradu, na Pribyline. V IV. nedeľu adventnú roku 1721 predstavil sa, ako zákonite povolaný, slávnemu patronátu mesta. Potom verne a svedomite slúžil Bohu i ľuďom, zanechajúc po sebe krásné, viditeľné ovocie práce duchovného pastiera. Roku 1733 prešiel do cirkvi triumfujúcej na pozvanie svojho Pána a Spasiteľa. Mal vtedy len 48 rokov. Pohrebnú kázeň na jeho pohrebe povedal Samuel Lischoviny; za základ si vybral text: II. Tim. 4, 7 — 8. Bolo to 25. februára 1733.

Zaujímavou kňazskou postavou bol Jacobus Mrákota, ktorého hybským kolegom bol súčasník Martin Chovan. Mrákota narodil sa roku 1699 v Slovenskej Vsi v Spiši. Študoval na slávnych vysokých školách vo Wittenbergu. Študoval teologiu i filozofiu. Navrátiac sa do vlasti, zaujal kňazskú stanicu v Chmeľovci v Šariši. Na úrad kňazský bol ordinovaný levočským superintendentom Pfanschmidom. V Chmeľovci pôsobil päť rokov, až do roku 1733. Vtedy ho pozvali do Hýb. Pri predstavení sa sboru povedal úchvatnú kázeň. V Hybiach účinkoval bezmála 29 rokov. Zomrel 21. marca 1762. Pohreb mal 23. marca. Je to prvý kňaz, pochovaný dnu v artikulárnom chráme.

Prvá historicky zistená kanonická vizitácia bola zaňho 15. októbra 1742. Vykonal ju Eliáš Mohl, modranský farár a superintendent Prešporského dištriktu s Jánom Blatiom, trenčianskym farárom a inšpektormi: Matejom Szentiványim a Michalom Potthornyayom.

Martin Chovan bol určený za nástupcu Juraja Stephanidesa. Narodil sa roku 1702. Študoval čiastočne na domácich školách, čiastočne na slávnych vysokých školách vo Wittenbergu; tam i filozofiu i bohoslovie. Po skončení štúdií najprv jeho miesto bolo Divék-Ujfalu(?) v Nitrianskej stolici. Za kňaza bol vysvätený myjavským superintendentom Danielom Krmanom. Svojej stanice pozbavený podľa kráľovského výnosu (taký bol údel sborov a ich služobníkov), pôsobil na Dolnej zemi a potom v Novohrade. Do hybského sboru prišiel v X. nedeľu po sv. Trojici roku 1745. Vtedy totiž povedal próbnu kázeň a hneď v ten deň sa podpísal, že stanicu prijíma. A vedľa naznačil heslo, ako program svojej činnosti. Vybral si ho z žalmu 119, v. 32.: „Cestou rozkazů Tvých poběhnu, když Ty rozšíříš srdce mé.“ Na hybskej vinici sotrval 23 rokov. Zomrel roku 1752. Pochovali ho 16. júla v chráme. Namiesto náhrobného nápisu visela pri vchode do sakrestie tabuľka s týmto náhrobným nápisom: Tu odpočíva Martin Chowan, pochodiaci predkami zo Záboru v Turčianskej stolici. Bol údom bojujúcej cirkvi 50 rokov. Za Krista horel, čo podložil citátom z listu k Fil. 1, 21.: „Mně živu býti jest Kristus, umříti zisk.“ Tento náhrobný nápis si sám urobil.

Po jeho smrti zaujal stanicu Joannes Csernyánszky. Povolali ho z Paludze. V Hybiach požehnane účinkoval od roku 1752 do roku 1757. Vtedy prešiel do Hnúšte v Malohonte, kde potom ešte dlho pôsobil.

Ale Hybenia mali kňaza svojho rodáka. Ním bol Michal Makovíny. Prácu na vinici Pánovej započal v tót-györkenskom sbore na okolí Pešti. Roku 1758 prešiel do svojho rodiska, v ktorom vynikal, „naplnený nebeským milosrdenstvom“, ako sociálny priekopník. Próbnu kázeň povedal v nedeľu Septuagesima a do úradu bol uvedený v nedeľu Misericordias.

Na Mrákotovo miesto prišiel Georgius Fabry. Prvým jeho pôsobiskom bol Chmeľovec v Šariši, kde „spravoval duše a privádzal ku Bohu a Kristu dva roky a sedem mesiacov“. Do úradu v hybskom sbore bol uvedený v V. nedeľu po sv. Trojici roku 1762. Avšak po piatich rokoch zomrel. Mal vtedy ešte len 29 rokov a 2 mesiace. Pochovali ho v chráme. Na jeho náhrobnej tabuľke bolo napísané: „Pútniče postoj! Tu odpočíva učený kňaz, ktorý bol i zbožným a verným, Georgius Fabry, ktorý bol žiadostivým i dlhšieho života, aby mohol pracovať za Boha, cirkev a všetkých ľudí.“ Pohreb sa konal 2. apríla 1767.

V Annáloch je len veľmi stručná poznámka o slávnom literátovi Augustinovi Doleschayovi (Doleschal), autorovi diela „Pamätná celému svetu tragédia…“ Narodil sa v Skalici roku 1737. Bol vraj najprv rektorom povestnej školy v Necpaloch, ktorá sa spolu s ostatnými vtedajšími školami honosí v dejinách evanj. cirkvi svojou vyspelosťou. Hybenia ho povolali roku 1769 ako nástupcu Juraja Fabryho. V sbore pôsobil za 15 rokov. Potom prešiel do nového sboru v Sučanoch. Po ňom zostaly príkladne vedené matriky a v jednej ním samým nakreslený obraz artikulárneho chrámu, ktorý bol renovovaný ešte roku 1734 za Stephanidesa a Mrákotu. Zomrel 23. marca 1802.

V Hybiach pôsobil v roku vydania Tolerančného patentu. Táto udalosť nenechala jeho spevavú dušu bez ozveny. V svojej veľkej básni „Wesselosť rolj boží Hybské“, ktorá vyšla v sbierke „Slowenskj Weršowcy“, redigovanej Bohuslavom Tablicom, oslavuje Jozefa II. a vzletným dityrambom velebí jeho dielo. Chválospev mal obzvláštny názov:

Pre zaujímavosť podávam tu aspoň úvod:

Keď roku 1769 po 11-ročnej práci v hybskom sbore usnul Michal Makovíny, povolali ešte vo Wittenbergu študujúceho Eliasa Martseka. Po 6-ročnej práci roku 1776 zo sboru odišiel. Kam, nevedno.

V tom istom roku zaplnil hybskú stanicu Matthias Schulek. Prácu započal v auguste. Pochádzal z Veličnej v Orave a bol kňazom v Chmeľovci v Šariši. Ale už po dvoch rokoch tamojšieho pobytu prešiel do Paludze. Na jeho počesť bola roku 1815 vydaná pamätnica „Memoria Viri plurrimum Reverendi Matthia Schulek“, v ktorej je zhodnotená jeho životná práca. Podarený je epigram o jeho bohatom duchu a chudučkom tele. Zapodieval sa poéziou a pestoval jej antické formy. Isteže nevšedný duch.

Ďalším kňazom bol Martinus Lehotzky, ktorý sa venoval pastierskej činnosti od roku 1778 až do roku 1784. Potom odišiel. Po jeho a Doležalovom odchode sbor temer celý rok bol bez kňaza. Rokom Tolerančného patentu (1781) osamostatnily sa hybské dcérocirkvi, takže sboru postačil už celkom jeden kňaz.

Hybské letopisy doslova píšu takto: „Skutočne i vyše Hýb tri obce (Štrba, Važec a Východná) i niže Hýb daktorie staly sa Cirkvami Matkami, a od toho času i v Matke Cirkvi Ev. a. v. Hybskej toliko jeden slova Božieho kazateľ úradoval. Taký bol Juraj Farkaš.“

Juraja Farkaša uviedli slávnostne do úradu 20. júna 1784. Ale už 4. augusta 1793 zomrel.

Po krátko pôsobiacom prišiel Pavel Triznay, ktorý po štvorročnej práci „beh života časného dokonal“.

Od 23. mája 1797 do 29. augusta 1829 bol hybským kňazom Samuel Orphanides. Na stav kňazský bol vysvätený 23. mája 1797. V tomto dni bol i uvedený do úradu. V práci na vinici Pánovej sotrval 32 roky a tri mesiace. Zomrel 65 ročný 29. augusta 1829. Pohreb mal 2. septembra. Jeho syn Ľudovít pôsobil v Hybiach ako učiteľ, ktorý širokými a hlbokými vedomosťami i ako výtečník v ovocinárstve patril medzi prvých učiteľov bývalého Uhorska. Možno a je začo až posiaľ ďakovať obom Orphanidesovcom, otcovi za podobranie sa do stavby terajšieho monumentálneho chrámu a synovi za osvetové pozdvihnutie obce. Treba ďakovať Hospodinu, že v čase, keď sa šiel slovenský národ dvíhať, dal mu takých pilných robotov, oduševnených za kráľovstvo Božie i za blaho ľudu, čo títo dvaja i prakticky dokázali. Sú oni ešte i dnes požehnaním Hýb. Nebolo snadno pustiť sa do stavby chrámu, a to takého dôstojného a takého, ktorý je i dnes pýchou Liptova. A predsa veliteľský hlas Samuela Orphanidesa nezostal hrachom, hádzaným na stenu. Po 50. roku vydania Tolerančného patentu dňa 15. mája 1822 po širokých dôkladných prípravách bol položený základný kameň terajšieho chrámu. Stavba bola dokončená na jeseň roku 1826. V tomže roku 15. októbra bol posvätený za účasti mnohých kňazov a veriaceho ľudu liptovského Siona. Pri stavbe bolo výdavkov 22.000 zlatých šajnových. Chrám je dlhý 40 m a široký 24 m. Po prostrednú kupolu má výšku 15 m. Vtedajšia veža, šindľom pokrytá, bola nízka, terajšia druhá po vrchol (po kríž) je vysoká 48 m. Chrám je podoby podlhovastého kríža. Má tri klenutia, prostredné je najväčšie. Klenba je nesená na štyroch múraných stĺpoch. Chór na viacerých slabších stĺpoch. Do chrámu vniká svetlo 35 oblokmi. Chrám má jeden vchod hlavný pod vežou a dva vedľajšie po stranách. Nado dvermi pod vežou, kde je teraz nápis „Kristus život náš“, bol latinský nápis: „V tomto svätom paláci nechže sa skvie Tvoja sláva, spravodlivosť a bezúhonnosť, aby len viera rástla!“ Nado dvermi na strane južnej bolo tiež latinsky toto: „Kriste, chráň vždy tento stánok a buď nám v ňom v shromaždeniach milostivý!“ Nado dvermi na strane severnej bolo toto:

Zvláštna je i drevená tabuľa, zavesená nado dvermi Sakristie:

Chrám je postavený v barokovom slohu. Ako píše Ondrej Chrobák v Obecnej kronike Hýb, „je to svojimi dokonalými harmonickými líniami a úchvatným, povznášajúcim dojmom symfonia ku sláve Božej“.

Vzácnymi starožitnosťami sú: oltár, kazateľňa a krstiteľnica zo starého, artikulárneho chrámu. Oltár je z dreva, bohatý na prácu rezbársku. Pod stolom oltára na prednej strane je címer horlivej niekdy zemianskej rodiny Rakovských, ktorej pani Juliana dala postaviť do artikulárneho chrámu oltár. Venovanie znie takto: Soli Deo Gloria. Per. Ac. Gen. Domina Altaris Fundum posuit Juliana Rakowsky. Depictum Anno 1737. Na oltári boly dva obrazy: jeden znázorňoval Ukrižovaného (krucifix z dreva) a druhý pod ním znázorňoval Poslednú večeru. Obidva tieto obrazy sa zachovaly pre dnešné časy. Prvý je umiestnený v sakrestii, druhý za oltárom.

Na kazateľni sú tiež vzácne rezbárske práce, znázorňujúce apoštolov.

Mimoriadnou zriedkavosťou je chrámová slovenská kvetová ornamentika. Na prostriedku strednej kupoly je plasticky vypracovaný banícky erb mesta Hybe. Vo venci, ktorý držia dvaja anjeli, pod kráľovskou korunou sú na kríž preložené: banícky čakan a graca.

Za stavby kostola okrem kňaza Orphanidesa boli cirkevnými hodnostármi a úradníkmi: Pavel Okoličáni, sborový dozorca, Daniel Mrlian, kurátor, Matej Kmotrík, učiteľ a regenschori, Daniel Jamnický, kontrolór.

Vo všetkom v ústrety šiel a nápomocný bol vtedajší starosta Daniel Zudla.

V šľapajách Orphanidesových kráčal tichý muž Ján Juraj Kraus, odchovanec Štúrovskej družiny. Pochádzal z Liptovského Sv. Mikuláša. Jeho koreň po matke je rod Augustínych. Prvého vzdelania dostalo sa mu v rodisku od učiteľa Bura. Gymnázium študoval na povestnom ústave v Banskej Štiavnici. Aby si nadobudol rozsiahlejších znalostí, naviazal na svoje predošlé filozoficko-teologické štúdium a pokračoval na lýceu prešporskom. Z tejto slávnej školy odobral sa na preslávené nemecké univerzity: najprv do Jeny a potom do Halle. Po ročnom pobyte v Nemecku pozval ho jeho priaznivec Gabriel Szentiványi za inštruktora svojho syna. V tejto význačnej rodine pobudol dva mesiace. Senior Matúš Blaho upozornil ho na uprázdnenú faru v Hybiach. Šiel teda na próbu dňa 4. októbra 1829 a bol aj zvolený na konvente, na ktorom predsedal sborový inšpektor Pavel Okoličáni. 15. októbra bol vysvätený a

stanicu zaujal 25. októbra pri slávnostnej inštalácii. V úrade sotrval nepretržite až do svojej smrti 9. septembra 1888. — Charakteristiku jeho osoby v pádnom veršíku zemana Pongráca podávame na inom mieste. Tu toľkoto: neoženil sa. Voľný čas venoval štúdiu teologickej vedy. Ústne podanie zo spoľahlivého prameňa hovorí, že bol tichej povahy a skromný. — Bolo to ešte počas štúdií. Jeho konškolárom nebola po chuti jeho tichosť. Hnevalo ich, že sa nevie nahnevať. I robili mu protiveň rozličným spôsobom, ale ho nevyhodili z koľaje. Raz vraj mal nové šaty. A akí sú študenti huncúti! I hodil mu ktorýsi do nich kalamár s atramentom. To bol vrchol pokušenia. „Keď ste už iné nevedeli…“ — povedal a šiel si citrónom čistiť čerstvé fľaky.

Ak bol Orphanides kňazom, ktorý staval sborovému roju duší úľ, tak Kraus bol kňazom, ktorý roj privádza tam, kde je „nejkrajší služba Páně, nejsladší slovo Jeho“.

Viďme tedy niekoľko pozoruhodností za jeho pôsobenia.

Kanonická vízitácia bola zaňho 20. augusta 1871. Vtedy sa sbor preukázal troma starobylými spovednými kalichmi, dvoma cínovými krčahmi, piatimi kamžami, dvanástorým oltárnym rúchom, taktiež toľkými prikryvadlami spovedného kalicha a oltárnej Biblie. To sú dary od rodín: Dadík, Mrlian, Majer, Šulek, Zmeškal, Pongrácz, Láni, Szerday, Graichamn, Guoth, Šefranka, Stanček, Dorčiak, Pivko, Jároš, Lehotský. No veľa daroval i „slovutný Magistrát mesta Hybbe“.

Vo vizitačnom protokole (z roku 1871) spomína krásny zvyk, ktorý prináša požehnanie do cirkvi i do obce: „Vrchnosť obecná v chráme prisahať zvykla.“

O vnútornom stave sboru píše takto: „Verejné služby Božie navštevujú cirkevníci radi a húfne. Činia tak v dňoch nedeľných, ale nadovšetko pri výročitých slávnostiach. Výnimky sú, že niet ochoty a pochopenia, ale tie sú maličké.“ — „V čas držaní a vykonávaní služieb Božích sa všetko slušne a riadne deje. Svätosť dňa nedeľného sa i okrem chrámu zachováva a neruší sa nijakými neriady a zlými obyčajmi. Iba pri železnici teraz húfne pracujúci smelšie si ako dakedy počínajú. Nachodia sa niektorí, čo sa od služieb Božích a velebnej sviatosti večere Pánovej odťahujú.“

O živote mládeže píše takto: „V cirkvi neni Nedeľná škola, v zimných ale mesiacoch obecná škola, kde sa i väčšia mládež shromažďovala po viacej nedeliach. Len veľmi málo jesto takých, ktorí by nevedeli čítať a písať.“

O domácej pobožnosti poznamenáva toto: „Domáca pobožnosť je v poriadku, príkladná. Čeľadní otcovia a čeľadné matky spievajú zo Zpěvníka a čítajú Bibliu, a k tomu nabádajú celú čeliadku.“

Nešťastných manželských párov za Krausa bolo málo. Takisto i nezákonných detí. Šestinedieľky, ktoré sa „pomýlily“, nepripúšťal pri vádke kľaknúť si k oltáru. Väzňov z cirkevníkov zaňho nebolo. Dobročinnosť bola prostredná.

Služby Božie odbavoval podľa Agendy Hamaliarovej.

Kázaval z konceptu. Kázne si písal. V každú nedeľu odpoludnia mával výklad Písma sv. V lete bola katechizácia podľa Herderovho katechizmu, a to od I. nedele trojičnej po Michala.

Velebnú sviatosť večere Pánovej prisluhoval v každú nedeľu, čo poukazuje na to, že hodovníci boli chtiví, a nie leniví, že stôl Hospodinov nebol v pohŕdaní ako dnes…

Mal i živý záujem o prekvitajúcu cirkevnú dvojtriednu školu, ktorá sa stala takou po príchode učiteľa Ľudovíta Orphanidesa a jeho kolegu Daniela Šefranku, ktorí sa krásne navzájom doplňovali. Kraus píše: „Kazateľ školu navštevuje. Učitelia jeho radu prijímajú.“

Ako trávil svoj slobodný stav vo voľných chvíľach? „V neúradných hodinách sa rád zapodieval vnove vychodiacimi knihami a časopisectvom. Avšak k oddielu vedy teologickej mal najväčšie obľúbenie. Knihovňu mal dosť rozmanitú.“

Nie bez zaujímavosti bolo by vidieť i starý farský príbytok, ktorý sa nedočkal ani konca minulého storočia. Nech slúžia nasledujúce riadky za predstavu o ňom a o spôsobe života v ňom. Aký mal tento príbytok výzor, o tom nepíše. Bol to dlhý drevený dom, tiahnucí sa pod kostolom a pred ním od hradskej cesty boly bočné staviská. Kraus však píše o svojom mládeneckom náradí: „Polica veľká… Dva biele stoly… Dva stolce s operadlami… Jeden stolec dlhý, tiež s operadlom, nachodiaci sa v zadnej izbe… Dva stolce v kuchyni a dva v komore… Jeden stolíček… Kredenc v zadnej izbe a dve postele… Kasňový pulpit a truhlička na cirkevné peniaze na tri zámky…“ (Niečo z tohto sa nachodí až dosiaľ — na „penzii“…)

Sbor v roku 1870 počítal 2.979 duší (i s Kokavou). Spovedníkov v tom roku bolo 2.866.

Na Kokavu chodil Kraus štyri razy do roka. Mala vtedy 1.223 duší, ktoré maly svoj drevený chrám a školu. Služby Božie po nedeliach odbavoval kokavský pán učiteľ-levíta, ba i veľa pohrebov. S krstami dochodilo sa do Hýb.

Na kofirmačné vyučovanie ubytovali sa kokavskí konfirmandi v Hybiach.

Zaujímavá je poznámka z jeho čias o platení od jamy na hybskom cintoríne. Platilo sa v peniazoch, v chlebe a holbou špiritusu…, čo posledné biskup Geduly na kanonickej vizitácii 20. augusta roku 1871 zakázal.

Za úradovania Krausovho bola vizitácia ešte roku 1838, vtedy vizitoval Frant. Sam. Stromský.

Ján Juraj Kraus zomrel 9. sept. 1888 v 88. roku života. Pohreb mal v Hybiach, kde je aj pochovaný, 11. septembra. Pochoval ho Bedrich Baltík, senior liptovský. Úradoval nepretržite 59 rokov.

Okrem toho za Krausa bol nadobudnutý nový organ; tak stalo sa roku 1859. O deväť rokov pozdejšie dva nové zvony na vežu podľa systému Pozdechovho. — Roku 1878 stretáme sa prvý raz s reorganizáciou cirkevnej patronátskej pokladne. — No postrádame z jeho pera odzrkadlenie pomerov národných a politických, ich odblesk v Hybiach. Týka sa to zvlášť úsekov rokov 1843 — 1844, 1847 — 1849, bojov patentálnych a 53. z. čl. z roku 1868, atď.

V čerstvej pamäti žijúcich cirkevníkov veľkým, zaslúžilým kňazom bol Ján Šimkovic, ktorý sa po prevrate stal referentom pre cirkevné veci pri ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska. Bol pokračovateľom, ktorý mužne a vytrvale nadviazal na ohnivé reťaze činnosti Orphanidesovej. Kraus staval chrámy ducha v chráme i v domácnostiach, staval slovom Božím a kde bolo treba, reparoval životy… Šimkovic však popri takej činnosti má ľví podiel i v orbe hybskej sociéty, v sejbe a svietení do tvrdej hybskej povahy, v stavaní kresťanskejších, lepších zajtrajškov na základe evanjelia Kristovho, a to zajtrajškov duchovných i hmotných ruka v ruke. To sa odzrkadľovalo v malom v jeho početnej rodine, bezpríkladnou starostlivosťou o ktorú zostáva jedinečným zjavom na evanjelickej fare slovenskej v predposlednom a poslednom storočí…

O ňom hovorí všestranná práca, ktorá je jeho korunným dokumentom…

Monumentálny chrám chcel vidieť po svojom boku monumentálne družky: faru i školu. Prvá sa stala skutkom roku 1892, druhá roku 1909. A nebolo snadno ani boriť sa 25 rokov na čele Liptovského seniorátu, a to v najkritickejších časoch, keď šialene stúpal na ústa maďarizačný tlak… a štátnymi školami, rozosiatymi po Liptove, trhal írečité slovenské jazyky dietok… keď sa dralo zo slovenských povedomých sŕdc: „Hynieme!“…

Tento vzácny duchovný kormidelník narodil sa v Trnovci v Liptove dňa 30. novembra 1854 z roľníckych rodičov Jána a Zuzany Bukovej, ako starší zpomedzi dvoch synov. Vyrástol na zaslúženom liptovskom chlebe. Vychovávali ho bohabojní rodičia. V trnoveckej škole ho viedli učiteľ Ján Laco a Juraj Kello-Petruškin, ktorý sa pozdejšie stal farárom slovenského cirkevného sboru v Bardejove.

Na naliehanie matkino po skončení elementárnej školy zaviezol ho otec na gymnázium v Kežmarku, na ktorom odbavil štyri triedy a osvojil si v nich nemčinu. Posledný rok v Kežmarku bol preňho tvrdý. Zpomedzi 31 žiakov na konci roku prepadlo 15, dvaja dostali opravnú skúšku, a medzi najlepšími Šimkovic bol najlepší.

Vyššie gymnázium odbavil v Rožňave s výtečným prospechom.

Za dva roky tam bol informátorom Jurka Radvanského, v posledný rok v dome protektora Witchena, takže sa na vyššom gymnáziu prebil s pomocou Božou informátorstvom a štipendiami.

Po skončení gymnázia by bol rád študoval aj medicínu, ale smrť matky ho priviedla na bohoslovie. Teologiu študoval vo Viedni.

Práve keď skončil štúdiá — a v poslednom roku zároveň i rok vojenskej služby — bola okupovaná Bosna. Dva mesiace strávil tam v neprestajných pŕškach. Keď sa vrátil domov, poobzeral sa po kaplánskej stanici. Mohol naraz až na tri miesta: do Gemera, za Dunaj a do Nagylaku. Vyvolil si toto posledné. Svoju dráhu započal po boku Andreja Szeberínyho, ktorý vtedy bol i krajinským vyslancom. Vokátor od neho dostal ako dar na silvestrovský večer roku 1878. Vysvätený bol dňa 16. januára 1879 na Čabe biskupom drom Gustávom Szeberínym, banským superintendentom. V Nagylaku zostal 17 mesiacov. V mesiaci júni roku 1880 dostal jednohlasné pozvanie do svojho rodiska. Prijal ho. V Trnovci pôsobil až do roku 1888, v ktorom roku ho pozval a vyvolil hybský sbor. Do úradu ho uviedol senior Baltík 2. decembra 1888.

V Hybiach sotrval od 28. novembra 1888 až do 15. októbra 1923, kedy odišiel do penzie.

Roku 1892 dal vybudovať nový, na tie časy iste moderný a racionálny farský príbytok, a to namiesto starého dreveného, ktorý bol postavený r. 1774. (Prvá hybská fara bola postavená roku 1681.)

Od čias Tolerančného patentu mal farár a učiteľ bývanie pod jednou strechou. Vtedy ev. a. v. artikulárny cirkevný sbor hybský, keďže jeho vetve sa odlučovaly od artikulárneho stromu a tvorily sa v samostatné sbory, zrušil jednu z dvoch kňazských staníc. Spoločný byt sa tiahol od ulice, vedúcej do chrámu, ku jarku, tečúcemu zpod Kráľovej, priestorom terajšej farskej záhrady medzi terajšou farou a chrámom. Drevárne, maštale, vozáreň, príslušné obom bytom, boly pozdĺž spomenutého jarku, a to až potiaľ, kde je plot pred terajšou farou.

Medzi hospodárskymi stavmi a príbytkami bol dvor, do ktorého vchod viedol bránou od ulice, vedúcej ku chrámu. Tieto stavy boly postavené roku 1774, ako o tom svedčil nápis, vyrezaný na doske v starom bývaní. Bývania tieto boly stavané tak, že dve krajné izby, pod ktorými boly pivnice, boly z kameňa a ostatok oboch bytov, ktorý sa nachodil medzi týmito izbami, bol z dreva.

Tieto stavy boly v rokoch deväťdesiatych v dešperátnom stave natoľko, že na jar roku 1889 sa vonkajšia stena z kameňa na učiteľskom byte svalila. Cirkevný sbor nahliadol, že treba v čo najbližšom čase postaviť novú faru. Cirkevníci sa síce už dávno pripravovali ju postaviť; chystali potrebné peniaze i materiál. No ich plán bol široký. Chceli byt pre farára, dvoch učiteľov a tri učebne dať pri jednej robote pod jednu strechu; budova mala byť na poschodie. Bol to plán, ktorý bolo farárovi ťažko prekaziť, lebo bol starou láskou cirkevníkov, chcejúcich reprezentovať i navonok. Konvent roku 1891 odložil stavbu takej budovy ešte na 10 rokov. Veci však nedal zaspať „v tie časy v Hybiach všemohúci“ starosta Andrej Hadrdáň, ktorému sa podarilo presvedčiť cirkevníkov a presadiť to, že na jar roku 1892 sa prikročilo ku stavbe novej fary, ktorá bola dokončená v jeseň roku 1893, takže farár už koncom augusta tohože roku mohol sa do nej vniesť. A ako možno za dnes stojacú faru ďakovať všetkým hybským cirkevníkom, tak menovite tým, ktorí boli energickými nápomocníkmi pri jej uskutočnení, a to spomenutému starostovi Andrejovi Hadrdáňovi a dozorcovi sboru, hybskému rodákovi Jánu Ružiakovi. Fara, nepočítajúc v to kameň, tehlu, drevo, dosky, stála blízko 6.000 zlatých.

Bývanie pre učiteľa zariadil sbor zakúpením privátneho domu od Vendelína Kleina, a tento dali potom obnoviť a tak prispôsobiť.

V ten čas, v zime roku 1892 — 1893, keď už fara bola síce postavená, ale nie vystrojená, praskol sa väčší z pozdechovských zvonov, takže nebolo možno ho užívať. Preto sa sbor rozhodol zakúpiť nové zvony. Úmysel uskutočnili zakúpením štyroch nových zvonov od šopronskej firmy Fridrich Seltenhofer a synovia. Tieto zvony maly už svojich bratov na liptovských vežiach. Náklad na ne, spolu so železnou stolicou a príslušnou reparáciou veže, bol po odčítaní sumy za staré zvony 4.223 zlatých. Harmónia bola vyjednaná kontraktuálne: akord es mol oktáva, ale sa nevydaril, bol es dur. Tieto výdavky zaokryl sbor rozvrhnutím mimoriadnej dane vo výške 3.000 zlatých na cirkevníkov, 1.845 zlatých daroval hybský Urbár a ostatok sa doplnil z cirkevnej hotovosti.

V Annáloch sboru hybského je toto poznamenané v tejto veci. Pri prevádzaní tohto diela bol farárom Ján Šimkovic, dozorcom Ján Ružiak, rodom z Hýb, pravotár v Liptovskom Sv. Mikuláši, neženatý, seniorálny viceinšpektor, muž šľachetný, pre svoju statočnosť u liptovského kňazstva i svetského stavu obzvlášte obľúbený. — Pokladníkom patronátskej kasy bol Andrej Hadrdáň, richtár mestečka, muž nevšedných darov, železnej energie. Kurátorom bol Ján Hostiak. Kostolníkom Daniel Stano a Andrej Choma.

Plán fary urobil Ferdinand Ján, kráľovský staviteľ v Hrádku. Murárske práce previedol Ján Števček, menovaný Zlatý, z Dovalova. Stolársku prácu previedli Gustáv Sklenka, (vysťahoval sa r. 1895 do Ameriky) a Martin Kúdola, ktorí zhotovili obloky a dvere. Dlážky robili Daniel Šefranka a Julius Neupauer, i to obyvatelia hybskí.

Roku 1899 prekvapil sbor veľmi ťažký úder. Vo večerných hodinách mesiaca augusta chytily sa — nevedno ako — bočné staviská učiteľského bytu, naplnené senom. Vyletevšie horiace seno zapálilo vežový šindeľ. Bolo sucho… Šindeľ začal horieť ako slama a od neho sa chytila strecha na kostole, ktorá tiež zhorela. Po požiari na sklepenie kostola cirkevníci navozili hodne pilín. Prišly dažde. Po nich začalo premokať sklepenie až do kostola.

V tom istom roku pokryli chrám škridlou. No veža zostala pod provizórnou doštenou strechou ešte za sedem rokov. Až v roku 1906 i ju cirkevníci dali pokryť medeným plechom. Vtedy sa opravila celá veža i chrám zvonka a zdnuka.

Podľa apponyiovského školského zákona sbor bol prinútený rozšíriť svoju dvojtriednu školu na trojtriednu. Po mnohých prechmatoch inoveriacich zakúpil pred farou pri hradskej sa nachodiaci hostínec, ktorý bol smutne povestný tým, že sa v ňom hulákavalo i počas služieb Božích. Na tomto mieste, kde predtým mal satan veľmi prosperujúcu filiálku pekla… po jej zbúraní postavil sbor trojtriednu poschodovú školu, majúcu nad triedami tri učiteľské byty. Vystavili ju, krásavicu predvojnových liptovských cirkevných škôl, r. 1908 — 1909. Bez materiálu stála blízko 120.000 korún. Okrem toho bola pozdejšie vo dvore postavená ešte jedna trieda.

Stavbu prevádzal cirkevný sbor pod vedením murárskeho paliera Jána Stančeka, hybského rodáka a za dozoru M. M. Harminca, ktorý urobil i plán. Drevo na túto budovu dostal cirkevný sbor od miestneho Urbáru, ktorého predsedom v ten čas bol starosta obce Andrej Hadrdáň. On i všeobecne napomáhal stavbu školy. Pritom mu verne pomáhal kurátor Štefan Brtáň, ktorý veľmi statočne viedol cirkevné účty ako pri stavbe školy, tak i za celého svojho kurátorskeho úradovania a ktorý dal slovenskému národu populárneho literárneho historika Dr. Ruda Brtáňa.

22. mája 1913 bola v sbore kanonická vizitácia, ktorú vykonal Ľudovít Geduly, farár v Nyiregyháze.

Roku 1917 chystal sa sbor na pamiatku 400. výročia pamiatky Reformácie dať umelecky vymaľovať kostol a v ňom na návrh sochára Štróbla, majúceho v hybskom chotáre letovisko, postaviť kamenný oltár. Stôl z granitu, na ňom kríž z čierneho mramora s Ukrižovaným z kararského mramora podľa sochára Fadrasa. Po jednej strane kríža mala stáť socha Mojžiša s dvoma tabuľami s 10. Božími prikázaniami, po druhej strane Luther s otvorenou Bibliou. Na oboch stranách oltára maly byť ešte umiestnené dva železné kandelábre s hrubými sviecami (lebo ako Štróbl vravel: „Luther bol železný človek“). Ale svetová vojna nielen toto prekazila, lež mnoho cirkevníkov zničila, mnoho zmrzačila, mnohých duševne a duchovne vyrabovala, — vzala z organa medené píšťale a s veže tri zvony, povolala i z hybského sboru veľa údov do boja, takže pri cirkvi okrem modlitieb sa nič nemohlo vykonať. Sbor modlitbami a vrúcimi vzdychmi čakal svojich, vzdialených na bojištiach, nezvestných, zdravých i ranených a návrat pokojných čias.

Vo všetkom, čo bolo nadobudnuté, impuls dával Ján Šimkovic.

On účinkoval i v senioráte. Zprvu ako jeho zapisovateľ. Po smrti seniora Jána Kmeťa bol poctený hodnosťou seniora, ktorý úrad zastával až do svojho penzionovania, temer 25 rokov. Ako senior nielen hájil loď seniorátu, no i zastával sa práv Slovákov v politických veciach. Na dištriktuálnych i seniorálnych konventoch hral pekný zástoj. Tak napríklad, keď vyhodili dvanástich slovenských teologov z prešovskej teologickej akadémie, na jeho návrh podal liptovský seniorát protest proti maďarizačnému besneniu; tento protest dal vytlačiť a rozposlať po všetkých ev. farských úradoch bývalého Uhorska a aj na dištriktuálnom i generálnom konvente sa zastal vyhodených teologov.

Bol členom a zapisovateľom na synode r. 1892 — 93.

Čo sa týka verejného cirkevno-politického života, za seniora Šimkovica šly ťažké časy na cirkev, úder za úderom. Snemovňa vyslancov prijala zákony o civilnom manželstve, o štátnom vedení matrík, o recepcii židovského náboženstva, o náboženskej slobode a vyzdvihla platnosť 53. zák. článku z roku 1868 § 12., ponechajúc rodičom slobodnú vôľu v náboženskej výchove dietok. Ťažké to boly údery pre evanjelickú cirkev, lebo otváraly pole náboženskej ľahostajnosti a ateizmu, sektárstvu a katolíckej propagande a umenšovaly dôchodky i tak chudobných evanj. kňazov, podrývajúc ich cenný vplyv na pospolitý ľud.

A ešte nebezpečnejšou ranou bolo, že synodálnymi zákonmi z rokov 1891 — 1893, ktorými bola kodifikovaná nová ústava ev. a. v. cirkvi v Uhorsku, cirkevná prax potom bola takáto: Prirodzenú slovenskú väčšinu ovládli hodnostári maďarónski a maďarskí. Tak bolo v seniorátoch, dištriktoch, i v samej generálnej cirkvi. Hodnosť inšpektorov — okrem v piatich seniorátoch, v ktorých bola väčšina inšpektorov slovenského národného presvedčenia — čiste slovenským krajom, bola na dodanie maďarského podfarbenia. Kňazstvo — okrem niektorých v Orave, Turci, Liptove, Trenčíne a Nitre — chovalo sa zbabele, otrocky, podlizačsky; poznalo síce nebezpečenstvo z prekŕšťania slovenskej krvi na mongolskú, ale nemalo smelosti povedať vážné slovo. — Synodálnym zákonom z roku 1894 bol Preddunajský dištrikt, ktorý mal väčšinu duší slovenskú, roztrhaný. Pozostával z ôsmich seniorátov: Liptov, Orava, Turiec, Trenčín, Nitra, Mošoň (nemecký), Prešporok — mesto, Prešporok — stolica (obidva posledné slovensko-maďarsko-nemecké). Oravu pripojili k dištriktu Potisskému, Turiec k Banskému. Liptov, kým žil Baltík, ponechali v Preddunajskom, po jeho smrti mal patriť k Potisskému. „Vinu všetkého tohoto pripisuje (doslovne podľa Šimkovica) slovenská verejná mienka vo veľkej čiastke biskupovi Baltíkovi.“

Spomenutých päť slovenských seniorátov sa bolo rozhodlo proti svolaniu synody, na ktorej nebezpečenstvo poukázal Šimkovic v svojom článku v 1. čís. Cirkevných listov z roku 1890.

Ale vec spomenutých piatich seniorátov bola rozhodnutá. Na svolanie synody generálny konvent nemohol prinútiť slovenskú väčšinu dištriktuálneho konventu Preddunajského, a to preto, lebo do synody roku 1891 generálny konvent nebol úradným fórom, ale len konferenciou štyroch dištriktov, na ktorej nebral účasť, kto nechcel. Avšak biskup Baltík šiel na generálny konvent a ako hlava Preddunajského dištriktu privolil svolať synodu, ktorá potom roztrhala väčšinou slovenský Preddunajský dištrikt. Keďže o tri roky nato Bedricha Baltíka zvolili za farára v Balažských Ďarmotách, kam sa i presídlil, Liptovský seniorát tým zadelili do Potisského dištriktu.

Keď roku 1912 po umretí potisského biskupa Zelenku volili nového biskupa, liptovský a oravský seniorát kandidoval na biskupskú hodnosť Šimkovica. Že dal svoje meno do kandidácie, urobil tak nie z vysokomyseľnosti alebo slávybažnosti — lebo veď bolo isté, že dva slovenské senioráty neprevládzu ostatné senioráty — ale preto, aby vedeli, že Slováci ešte žijú a majú svojich schopných mužov i na biskupský stolec.

Keď roku 1917 zomrel generálny dozorca ev. a. v. cirkvi v bývalom Uhorsku, generálna cirkev nariadila voľbu nového dozorcu, vtedy na jeho návrh ustálil sa Liptovský a Oravský seniorát oddať hlasy na gen. dozorcu v slovenskej reči, za čo potom všetci liptovskí a oravskí farári dostali za odmenu disciplinárku a len nastavší prevrat zmaril jej následky.

Rok 1918 priniesol koniec vojny, no s ňou únavu, stroskotanosť duše, rozvrat v srdci, vôbec duchovné i hmotné bedárstvo… Tieto bolesti primitívne ale krásne zachytil vo svojich vojnových pamätiach Titus Ján Pavella, ktorý sa v zajatí dostal až do Turkestanu.

Sbor s radosťou uvítal ráno novoutvorenej Československej republiky. S radosťou prišly i trampoty.

V slobodnej vlasti 28. decembra 1921 utratil sbor svojho dlhoročného dozorcu Jána Ružiaka, hybského rodáka, vzácneho nekompromisného syna slovenského národa, pravotára v Liptovskom Sv. Mikuláši, ktorý bol i dlhoročným seniorálnym dozorcom Liptovského seniorátu a dozorcom Východného dištriktu. Ako pravý syn slovenského národa v turnuse okolo roku 1900 bol i poslancom za Slovenskú národnú stranu na uhorskom sneme v Budapešti. Po prevrate roku 1918 stal sa členom revolučného Národného shromaždenia.

Pri utvorení sa Česko-slovenskej republiky pozval Šimkovica i oravského seniora biskup Geduly na pojednávanie, aby sa Liptovský a Oravský seniorát osvedčil, že chcú i naďalej zostať vo sväzku gen. ev a. v. cirkvi v Uhorsku. Na toto pozvanie však vôbec nereagovali, lebo mali už oslobodenú cirkev v slobodnej vlasti…

V Česko-slovenskej republike pozvali Šimkovica za vládneho referenta pri ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska, v ktorom postavení spravoval i kalvínske i židovské veci až do zániku tohto ministerstva. Vtedy odišiel na zaslúžený odpočinok 15. októbra 1923, ktorý strávil medzi svojimi v Bratislave. Duševne vysilený, chradol i telesne. V Pánu usnul v Bratislave dňa 10. októbra 1931. Pochovali ho v Bratislave na cintoríne pri Kozej Bráne v blízkosti kaplice.

Ján Bakoš, predtým farár hornoalmášsky, bol zvolený na sborovom konvente 3. februára 1924. Stanicu zaujal 13. marca 1924. Inštalovaný bol 1. júna 1924. Stanice sa vzdal 31. októbra 1932. Za jeho pôsobenia bol opravený chrám, nadobudnuté tri nové zvony a zadovážený nový organ. Posviacka bola v sté výročie postavenia chrámu 24. októbra 1926. Vykonal ju biskup Dr. Juraj Janoška. Roku 1927 bol Ján Bakoš pol roka na študijnej ceste v Nemecku, aby nadobudol nových vedomostí priamo u prameňa: v kolíske Reformácie. — Renovácia chrámu s maľovaním, so zvonmi a organom stála 220.000 korún. Na túto sumu odhlasoval miestny Urbár 100 tisíc korún, začo mu patrí srdečná vďaka.

Po jeho odchode do Veľkej sa vyostrovaly nedorozumenia, ktoré prešly až do situácie, vrhajúcej zlé svetlo na mentalitu sboru. Ako víťaz z týchto volebných bojov vyšiel mladý kňaz, mikulášsky kaplán, Teodor Bálent, narodený v St. Louis (U. S. A.) 6. januára 1909, syn nebohého už pplk. duch. sl. v. v. Teodora Bálenta a nebohej Márie Kutlíkovej. Účinkoval krátky čas… od 1. júla 1933 do 30. apríla 1934, v ktorý deň po nešťastnej náhode, na študijnej ceste v Lipsku, tíško v Pánu usnul. A tak 30. apr. sbor zažalostil nad nenadálou smrťou svojho mladého, milovaného pastiera. Zvony hybské plakaly neprestajne… Pohreb mal v Novom Meste nad Váhom 4. mája 1934 za účasti štrnástich farárov liptovského bratstva, viac ako štyridsiatich údov hybského sboru a veľkého zástupu sústrastiacich. Trúchloslužby v Hybiach boly 13. mája 1934.

Jeho miesto zaujal Štefan Miškovský, farár zo Stredných Plachtiniec. Nastúpil 1. októbra 1934. V sbore pôsobil do 15. apríla 1937, kedy zo zdravotných dôvodov prešiel do malého sboru v Horných Rykynčiciach. Za jeho pôsobenia roku 1936 sbor pristúpil k stavbe dvojtriednej školy. Keď ale medzitým sa zrodila myšlienka vybudovať v Hybiach meštianskú školu, iniciatívu na základoch dvojtriedky prevzala miestna politická obec. Keď druhým prevratom vyvinutou sa novou situáciou uskutočnenie meštianskej školy sa videlo nemožným, sbor prevzal celú budovu, vyplatil podiel rím.-kat. občanom a vyúžitkúva všetky jej triedy.

Miloslav Slávik, narodený v Lubine 5. októbra 1911, pôsobí od 1. júla 1937 posiaľ.

Učitelia hybskej školy

Keďže sa Hybe od doby povolenia artikulárneho sboru staly duchovným strediskom svojho okolia, je len samozrejmé, že aj hybská škola bola na vysokej úrovni; v nej zprvu vyučovali učitelia s kňazským vzdelaním, ktorým sa podkovali na vtedajších prekvitajúcich nemeckých evanjelických učiliskách.

1. Ako o prvom je reč o Christophorovi Luciusovi, ktorý pôsobil na hybskej škole do roku 1611. Rok predtým bol ordinovaný za kňaza superintendentom Eliášom Lánim. Od roku 1611 do roku 1619 bol hybským farárom. Je pochovaný v Hybiach.

2. Georgius Sartoris, pochodiaci zo Sv. Jána, bol učiteľom v Hybiach, potom vo Východnej. 12. apríla 1611 bol vysvätený Eliášom Lánim. Napokon ho pozvali za farára do Liptovského Sv. Mikuláša („Liptó-Ujvár“).

3. Joannes Molitoris pôsobil v Hybiach asi v roku 1621.

4. Joannes Dulius, pochodiaci z Hýb („Gibbensis patria“) bol dva roky na hybskej škole. Roku 1624 stal sa farárom v Lučivnej.

5. Thomas Martinides, pochodiaci z Hýb. Zakrátko pôsobil v Hybiach. Dva roky bol kantorom v Senici, istý čas v Ružomberku. Potom ho znovu pozvali Hybenia. Medzi svojimi rodákmi pôsobil ešte 7 rokov. Roku 1631 bol vysvätený superintendentom Petrom Zablerom a stal sa farárom v Lučivnej.

6. Nicolaus Veredarii, hybský rodák. V Hybiach trávil mladosť ako učiteľ. Roku 1646 bol vysvätený superintendentom Joachimom Kalinkom a zaujal kňazskú stanicu vo Východnej.

7. Elias Michaëlis. V Hybiach učil okolo roku 1650.

8. Daniel Jarkovitzius. Od roku 1658 do roku 1670 učil na hybskej škole. Roku 1670 odišiel za farára do Sv. Kríža.

9. Georgius Nidonius, rodák rožňavský. Do Hýb prišiel roku 1682, po niekoľkých rokoch prešiel do Východnej, odkiaľ, katolíkmi vyhnaný, vrátil sa do Hýb, kde žil vo vyhnanstve ako skromný a biedny súkromník. Pochovali ho v Hybiach.

10. Samuel Medzny. Jeho vyučovanie bolo odmenené zbavením úradu a 15-ročným vyhnanstvom.

11. Andreas Grenertzius, pochodiaci z Teplice. Po 5-ročnom pôsobení v Hybiach odišiel do rodnej Teplice.

12. Šimon Burda. Za jeho pôsobenia bol odňatý kostol. On sám mal nepríjemnosti s plebánom. Protestoval proti vyhnanstvu. Úradu sa vzdal. Mal syna Jána, ktorého menovali Hanzom. Tento nebol vôbec nadaný, a vraj hre na organ sa naučil. — Bol veľmi skromný a mal aj taký plat.

13. Samuel Medzny, pochádzajúci z Necpál. Bol za dva roky hybským učiteľom. Bolo to za povstania rákóczyovského. Roku 1706 prešiel za farára do Lučivnej, kde roku 1710 zahynul na mor.

14. Andreas Kurej z Púchova. Zo školy v Paludzi stal sa rektorom v Hybiach. Jeho pričinením vzniklo veľa nedorozumení, okrem toho vynikal aj nedbalosťou, takže sa musel stanice vzdať. Ako súkromník čakal smrť — vysloboditeľku v biede.

15. Joannes Kazár, syn Juraja Kazára, rektora školy dolnokubínskej. Pôsobil v Hybiach okolo r. 1722.

16. Joannes Balegovits, pochádzal z Ladcov v Trenčianskej. Študoval v Kežmarku, keď tam bol slávnym profesorom Georgius Bucholtzius. Dátum jeho hybského pôsobenia bolo asi r. 1726.

17. Martinus Michalides, pochodiaci z Hontu. Vyštudoval v Paludzi. V Hybiach pôsobil od roku 1729 do roku 1742, v ktorom roku zomrel. Pochovali ho v Hybiach.

18. Rutkay. O ňom sa nevie nič.

19. Joannes Krupitza, pochodiaci z Nitrianskej. Pôsobil na Pondelku v Malohonte, i v Hnúšti. Potom odobral sa do Sibini v Transilvánii, kde pôsobil dva roky na tamojšom kolégiu. Odtiaľ prešiel do Lučenca. Roku 1751 ho už vidíme byť správcom na chýrnej škole necpalskej. Roku 1755 bol pozbavený miesta. O dva roky nato prijal rechtorskú stanicu v Hybiach. Písal i učebnice. Zomrel v Hybiach 16. septembra 1762, zanechajúc po svojej druhej manželke syna Jána, veľkého príživníka…

20. Martin Lange z Púchova. Prišiel roku 1762 na miesto Krupitzovo.

21. Samuel Sárossy (? Járossy). Do Hýb prišiel z Beňadikovej roku 1763 a v tomže roku zomrel na zimnicu (iný prameň uvádza rok 1769).

22. Michaël Solnensis. Roku 1768 prišiel zo školy istebnianskej, ale už v tomže roku zomrel. Po ňom zachoval sa vokátor Patronátu hybskej školy.

23. Joannes Trnkótzy z Jamníka, kde sa narodil 2. mája roku 1742. Prvých vedomostí sa mu dostalo v Beňadikovej u Samuela Sárossyho. Roku 1770 prišiel od Františka Potturnyaya do Hýb na miesto Michala Solnensisa. Tu bol tri roky, do 16. decembra 1773. Potom pôsobil v Stráži u Marka Horvátha Stansitha do roku 1775, odtiaľ odišiel do Chmeľovca v Šariši, kde pracoval 8 rokov a tri mesiace. Po ňom zachoval sa vokátor zo dňa 5. marca 1771.

24. Joannes Kotzján. Pochádzal z popredného rodu. Do Hýb prišiel z Dobroče v apríli roku 1774 na miesto Trnkótzyho a tu sa zdržal 8 rokov a 5 mesiacov. Roku 1783 prešiel do nového sboru v Sobotišti v Nitrianskej, kde aj zomrel. — Za manželku mal Annu, dcéru hybského farára Jakoba Mrákotu.

25. Michaël Molitoris bol pozvaný roku 1783 z Banskej Boce z preceptorátu Kráľova Lehota, za nejaký čas zveľaďoval hybskú školu a potom prešiel natrvalo na Pribylinu.

26. Joannes Trnkótzy po účinkovaní v Chmeľovci 12. decembra 1784 vrátil sa do Hýb, kde pôsobil až do svojej smrti v septembri 1797.

27. Joannes Schulek, narodil sa v Rajeckých Tepliciach 29. júla 1774 z rodičov Michala Schuleka, rechtora vo Veličnej a Istebnom, a Anny Kavetz. Prvých základov sa mu dostalo doma u otca. Roku 1781 vzal si ho jeho strýc Matej Schulek, vtedy farár v Paludzi. Od neho si ho vzal nazpät zase otec a učil ho na tolerančnej škole vo Veličnej latinsky. Daniel Skrabák, istebniansky rektor, učil ho gramatike, rektor Izrael Csery maďarsky a syntexe. Roku 1787 pokračoval v Banskej Štiavnici, kde ho učil vynikajúci Michaël Járossy. V septembri 1788 prešiel do Kežmarku, aby získal veľa od Georga Schmitza. A vrátil sa, kde začal: ku svojmu strýcovi Matejovi Schulekovi a ku svojmu otcovi, u ktorého sa učil organovať, čo podchytil ešte v Kežmarku od Pavla Kmetyho. Roku 1790 vidíme ho v Nyiregyháze, roku 1791 však už v Debrecíne, kde sa učil od vynikajúcich učbárov. 15. júna roku 1796 stal sa predstaveným kežmarského alumnea. Roku 1797 prijal miesto vychovávateľa. Vtedy pozval ho Pavel Okolicsányi, dozorca sboru hybského, na próbu za učiteľa. 11. októbra 1797 dostal vokátor a už 16. októbra ujal sa práce. 22. januára 1798 vstúpil do manželstva s 16. ročnou pannou Ruženou Margarétou Weberovou. — Vokátor mu podpísalo nielen sborové predsedníctvo, ale i slávny Magistrát mesta Hýb: „Na který Vocator gmenem nassjm skrz Pánou Inspektorou ku Wassej Wljdnosti wyslani y my se podpisugeme a takowý y pečetj nassj Mestickau potwrzugeme: Daniel Krivos, Rychtár, Joannes Zudla, Přjsažný, Martinus Marussják, Joannes Jamnitzky, Přjsažný, Daniel Hitz, Curator, Joannes Choma, Kostolnjk a Daniel Mrlian, Kostolnjk.“

28. Martin Lehotzky z Kráľovej Lehoty, narodil sa roku 1774 z Mateja Lehotzkého a Márie Mrákotovej.

29. Matej Kmotrík, rodák hybský, narodený roku 1785 z Mateja Kmotríka a Judity Mrlianovej. Študoval v Kežmarku u profesorov Jána Majera, Jána Szabinaiho, Pavla Nadlera, Jána Generschyho, Daniela Mihálika, Kristiána Generschyho a Adama Podkonitzského. Jeho hybský vokátor je z 15. mája 1811.

30. Georgius Krmesky, rodom zo Sielnice, povolaný bol za učiteľa roku 1811 na miesto dobrovoľne odstúpivšieho Mateja Kmotríka. Roku 1837 bol však povolaný za kňaza do Východnej; pozvanie prijal a hneď sa aj presťahoval.

31. Jozef Jurányi, povolaný bol do hybského sboru z Kráľovej Lehoty roku 1837. Úradoval do roku 1848, v ktorom roku, upadnúc do suchôt, sa musel vzdať služby. Umrel ešte tohože roku v mesiaci júli — v 34. roku života.

32. Ľudovít Orphanides, narodil sa v Hybiach 8. októbra 1818 z rodičov Samuela Orphanidesa, miestneho farára a Žofie Fejérpataky. Po otcovej smrti poslali ho študovať do Levoče, kde skončil prvé štyri triedy gymnázia, potom do Šajovského Gemera do piatej a šiestej. Na prešovskom kolégiu študoval filozofiu (libomudrctvo) a práva u Vandráka a Csupku. Potom prešiel do Levoče, kde pod vedením Hlaváčka študoval bohoslovie. 29. septembra roku 1840 pozvali ho Gočaltovania v Gemeri za riadneho učiteľa, no po šiestich mesiacoch prešiel do Muránskej Dlhej Lúky, kde pôsobil súčasne s chýrečným ovocinárom Perclom. Odtiaľ sa po ročnej praxi odobral do Kamenian. Prišiel ta 9. augusta roku 1841. — 2. septembra 1846 vstúpil do manželstva s pannou Annou Kleinovou. S ňou sa 29. septembra roku 1848 presťahoval na svoje posledné sídlo, do Hýb, kde sotrval až do smrti. — Do akých prišiel pomerov? Aké bolo učiteľské povolanie? Ako bolo honorované? To sú otázky, ktoré tečú z pera, keď chceme zblízka vidieť tohto nadaného, nevšedného a pilného učiteľa širokého obzoru, bohatej práce, pioniera nových hybských pomerov. Vidiac, že by nemohol vykázať žiadúci prospech pri 200 dietkach, ktoré mal vyučovať, začal pracovať na tom, aby bol po jeho bok vyvolený ešte druhý učiteľ. To by sa bolo bývalo ťažko uskutočnilo, alebo aj vôbec neuskutočnilo, keby sa on sám nebol o to pričinil na úkor svojho skromného príjmu. Temer polovicu svojho platu dal na plat druhého nádejného učiteľa. A tak hneď začiatkom roku 1849 učiteľom mladších dietok a správcom chóru sa stal Daniel Šefranka. Tak sa mohol Orphanides venovať sústavne ovocinárstvu, zriadiť a vysadiť obrovskú záhradu, jej sa venovať v priekopníckom pokusníctve (o čom viedol v svojich poznámkach presné záznamy) a tiež so svojimi kamarátmi Kleinovcami a Guothovcami zveľaďovať rodnú obec. Jeho životné dielo, čo ako nenáročné, nezapadlo podnes, lebo je to dielo ducha a srdca a jeho život priamo volá po románovom alebo štúdiovom spracovaní. 49 rokov sotrval v službe; zanechal v hybských pokoleniach zrejmé ovocie. Ako 71 ročný začal vážne chorľavieť, preto 25. augusta 1889 odišiel na zaslúžený odpočinok. Zomrel v Hybiach 25. apríla 1895; vyplnil 76 rokov, 6 mesiacov a 26 dní.

33. Daniel Šefranka narodil sa v Dechtároch v Liptove 10. októbra 1826 z Juraja Šefranku, kováčskeho majstra a Zuzany Báthory. Základných vedomostí sa mu dostalo v škole v Paludzi, v Liptovskom Sv. Mikuláši, kde skončil štyri triedy gymnázia. Potom odišiel na gymnázium v Rožňave, kde zavŕšil piatu a šiestu triedu. Posledné dve triedy skončil na prešovskom kolégiu. Zatým ho pozvali za pomocného učiteľa do Liptovského Sv. Mikuláša, kde vyučoval po boku výtečného učiteľa Jozefa Plecha. Na konci roku 1848 dostal povolanie od hybského sboru za druhého riadneho učiteľa. Pôsobil do roku 1899.

Ďalší učitelia nasledujú v tomto poradí:

34. Adam Gröner (1889 — 1896),

35. Miloslav Búľovský (1896 — 1920),

36. Vladimír Hečko (1899 — 1907),

37. Gabriel Valocký (1908 — 1911),

38. Ján Krajec (1906 — 1909),

39. Jozef Inštitoris (1909 — 1927),

40. Blažena Šimkovicová (1920),

41. Ján Mačuha (1920 — 1933),

42. Ladislav Rajniak (1919 — 1937),

43. Pavla Vaníčková (1920 — 1921),

44. Žofia Čáni (1921 — 1927),

45. Hermina Sokolová (1927 — 1929),

46. Pavel Cholvád (1927 — posiaľ),

47. Emil Vrabec (1927 — 1928),

48. Martin Cholvád (1928 — 1930),

49. Ján Číž (1929 — posiaľ),

50. Ján Piroh (1929 — 1930),

51. Anna Tomašovicová, vydatá Čížová (1929 — 1938),

52. Margita Kocková (1931 — 1932),

53. Ján Svetlík (1934 — 1935),

54. Ladislav Lehotský (1935 — 1936),

55. Ondrej Ševčík (1937 — posiaľ),

56. Izabela Svetlíková (1934 — 1941),

57. Peter Lupták (1936 — posiaľ),

58. Julia Krčméry (1937 — 1938),

59. Emilia Fišerová (1938 — 1940),

60. Jolana Šuleková (1938 — 1939),

61. Anna Marková, rod. Chorvátová (1940),

62. Ružena Jariabeková (1940 — posiaľ),

63. Kornelia Lúčanská (1941 — posiaľ).

Nateraz máme dve školské budovy. Druhá bola postavená za farára Štefana Miškovského; dostavená, vystrojená a riešením ev. a. v. cirkevného sboru hybského ako jediného majiteľa do poriadku daná za jeho nástupcu. Štátnym prevratom sa sbor vzdal myšlienky umiestniť v tejto novej budove meštiansku školu. Ev. a. v. ľudová škola je umiestnená v oboch budovách, ktoré poskytujú tiež útulok miestnym spolkom, a môže len reprezentovať liptovské školstvo.

Po smrti kurátora Jána Hostiaka sbor si vyvolil Štefana Brtáňa, ktorý v službe sotrval 23 rokov. Zomrel 14. januára 1937. Keď sa bol 9. apríla 1928 vzdal, na jeho miesto nastúpil Gustáv Rajniak, ktorý verne šafári až dodnes.

Kostolníkmi sú: Daniel Kunda a Ján Mrlian.

Pokladníkom sboru je Jozef Chrobák, ktorý vzorne kráča vo funkcii v intenciách svojho brata Ondreja Chrobáka, ktorý hral triezvy zástoj v každom počínaní sboru cez dlhé roky.

Sboroví dozorcovia hybského sboru

1. Matej Szentiványi (od roku 1742),

2. Michal Potornyiay (od roku 1742),

3. Juraj Luby de Benedekfalva (od roku 1760),

4. Jozef Szmrecsányi (od roku 1767),

5. Ján Okolicsányi,

6. Gabriel Szentiványi,

7. Pavel Okolicsányi (od roku 1793),

8. Peter Turanský (od roku 1858),

9. Peter Pavel Láni,(od roku 1859),

10. Jonáš Bohumil Guoth (1860 — 1884),

11. Bartolomej Láni (1884 — 1887),

12. Ján Ružiak (1887 — 28. XII. 1921),

13. Jozef Stuckner (1921 — 1930),

14. Ervin Smatek (1931 — 1934),

15. Miloš Janoška (od 15. III. 1934 — dosiaľ).