ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Stará je jedinečná veleba mohutnej, do výšin nebies sa zdvíhajúcej stredoeurópskej hradby, našich drahých Tatier. Pod ich typicky skloneným Kriváňom rozprestiera sa chrbátovite sprehýbaný hybský chotár, bohatý na lesy, lúky a lakomé polia… — V ňom pramení riečka Hybica a beží ním Biely Váh.

V doline, ktorá sa ponáhľa od Kriváňa nadol, na vrstve glaciálno-diluviálnej, na hradskej, vedúcej do Spiša, ležia Hybe. Kedysi mesto s výsadami ako Krupina. Dnes veľká obec, majúca vyše dva tisíce obyvateľov, zaoberajúcich sa nie baníctvom, ale roľníctvom.

Podľa kusých historických prameňov možno Hybe zaradiť medzi prastaré obce, ktorých dejiny majú isté, nateraz ešte skryté, neobjavené korene…

Historik je však povolaný, aby tieto korene vykopal a znaleckým okom zistil, akú úlohu hraly v spôsoboch života rodostromov zabudnutých generácií.

Čo sa týka zemepisnej polohy, Hybe ležia na 19°47′21″ východnej dĺžky a 49°2′47″ severnej šírky.

Maďarský historik Jozef Hampt vo svojom skvelom objaviteľskom diele „Pamiatky bronzovej doby v Uhorsku“ považuje terajší chotár Hýb za nálezisko rozličných nástrojov z doby bronzovej.

Podľa odborného odhadu geológov bola táto doba v Liptove asi v VI. storočí pred Kristom.

Ľudové podanie hovorí, že pastieri, pasúci svoje stáda na čiastke chotára, zvanej Ziert, našli veľkú nádobu s peniazmi, ktorých pôvod vraj siaha do doby rímskeho cisára Decia (249 — 251 po Kr.).

Historicky je všeobecne zistené, že Rimanom, keď dosiahli Panónie, nebolo ťažko dostať sa na Považie a Pohronie. Údajne hľadali na Slovensku kovy. Azda sa dostali i do Liptova pozdĺž rieky Váhu alebo od Pohronia. Historicky sa to nedá zistiť. Ale ak sa skutočne našly v hybskom chotári rímske peniaze, nemusí to svedčiť práve o krokoch Rimanovej nohy po Liptove, ale o pradávnom obydlení Liptova na niektorých miestach neznámym nám obyvateľstvom, prípadne o dákej dôležitej ceste cez Liptov, najskôr obchodnej.

Či tak, či onak, historicky sa nedá zistiť včasné ráno najstarších čias v Liptove. Či tu sídlil a aký národ po Kristu, na to nemáme ani najmenších dokladov.

Zaujímavé by bolo, koľko národov a ich kmeňov prešlo cez Liptov na európsky západ za sťahovania národov.

Nemecké historické pramene, hovoriac o staronemeckých hraniciach, siahajúcich po Vislu a od tejto až po koleno Dunaja pri Vacove, pripúšťajú, že na južnom svahu Tatier žil národ iný, ako nemecký.

To pôvodné obyvateľstvo Liptova sa zapodievalo pravdepodobne kolčovaním lesov, roľníctvom a pasením stáda. Prales, ktorý sa Liptovom rozprestieral, bol labyrintom a komorou, plnou zveriny. Najosvedčenejšie útočište bolo v jaskyniach a v hlbokých, hučiacich dolinách… Povaha tohto pralesa chránila obyvateľstvo pred nájazdmi sťahovavých, kočovných národov, ktoré vyhľadávaly skôr lesy na rovine alebo na miernom zvlnení. Obyvateľstvo bolo teda vo výhode. Nemuselo meniť sídla, ako bývajúce na rovinách, vystavených nebezpečiu nájazdov kočovných národov. A tak neklesalo na počte, ale vzrastalo.

Všeobecný náhľad historiografov je, že územie dnešného Liptova bolo v XI. a XII. storočí temer ľudoprázdne. Taký uzáver vyplýva z toho, že v hmle prvých desiatich storočí nevystupuje nič, čo by zvestovalo o zaľudnení Liptova. I keď nieto z tých dôb písomného materiálu, svedčiaceho o aspoň akom-takom kultúrnom stupni obyvateľstva, nemôžeme celkom prijať takéto záporné stanovisko, ale čím ďalej v budúcnosti budeme nútení na základe nádejných a aj dosavádnych vykopávok predpokladať zaľudnenie Liptova ešte v prvých desiatich storočiach po Kristu.

Prvé stopy kultúrnej práce v Liptove sú zasadené až do druhej polovice XII. storočia.

Do tejto doby spadá zbudovanie Liptovského hradu, osadenie hradných vojakov, hradných poddaných a širokej vrstvy obyvateľstva, patriacej pod moc kráľa. Najtypickejšími z nich boli rybári, sokolíci, poľovníci, ktorí sa zamestnávali v hlbokých lesoch a pri hučiacich riekach.

Územie Liptova v tom čase prináležalo pravdepodobne ako kráľovský majetok Zvolenskej stolici, ktorej predstavení sa mali starať o kolčovanie liptovského Považia a úpravu oboch brehov Váhu na prijatie nových osadníkov.

V prvých desiatkach XIII. storočia nachádzame v Liptove už obecný život, ktorý sa vytvoril kolčovaním lesov, zavedením poľného hospodárstva a — pokiaľ to možno v tomto prípade povedať — zracionalizovaním chovu dobytka.

Tak vznikajú obce: Vrbica, Palúdzka, Sielnica, Trnovec, Ľupča, Teplá, Lubela, Bobrovec a Hybe.

Obyvatelia všetkých týchto obcí prislúchali k Liptovskému hradu ako kráľovskí hradní ľudia.^[1]

V XIII. a XIV. storočí Liptovská stolica v listinách javí sa ako okres. Už za Ľudovíta Veľkého (1348 — 1382) na listinách je označená ako stolica (comitatus) a je zistené, že za tohto kráľa mal Liptov skutočne aj stoličnú ústrojnosť.

K Liptovu prináležaly tieto hrady: Liptovský Veľký Hrad, ktorého rumy sú ešte dostatočne viditeľné pri obci Bukovina, Liptovský Hrádok, ktorý jestvoval už za čias Bélu IV. a Likava, ktorej počiatky sú neznáme.

Zaujímavá je tendencia maďarských historikov: predstaviť Liptov do príchodu Maďarov do Europy za neobydlený, za pustatinu, ktorú prvá obydlila rýdza maďarská krv… Tak sa tvrdí i o kultúre, ktorú do Liptova zaniesli vraj Maďari… To udáva Pallas Lexikon i Révai Nagy Lexikona. Povedomý Lipták však mávne rukou posmešne na juh… a necítiac nič spoločného s rasou ural-altajskou, vie, že nikdy nič nechce mať spoločného s Maďarmi…

Tu možno len zacitovať, čo napísal Július Botto, že totiž nemaďarské národnosti bývalého Uhorska by maly uvážiť, že maďarstvo v mnohom ohľade má krv, mäso, kosti, vzaté Nemaďarom.^[2]

Najlepšou porážkou vymyslenín maďarských históriografov je otvorená výpoveď vedátora Ľubora Niederleho: „… jasně dokázano je to, že Slované vnikli do severných Uher dávno před IV. stol. po Kristu.“ Vtedy sa ani predkovia Liptova nešli pýtať Arpáda, či im dovolia jeho jazdci osadiť sa pod Tatrami…(!)

Ako v Nemeckej Ľupči, na Boci, tak i v Hybiach praobyvateľstvo bolo slovenské. A ak možno hovoriť o inom, boli to hodne pozdejšie nemeckí „hostia“, ktorí po zaniknutí baníctva buď odišli ďalej hľadať životné šťastie, alebo sa — ak boli v menšine — poslovenčili.