ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V šesdesiatych rokoch a v prvej polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia rozprúdil sa slovenský národný život rezkým tokom. Malo to svoju spojitosť s tým, že Maďari trpeli za svoj revolučný odboj, namierený proti rakúskej dynastii. Dokiaľ sa Maďarom vodilo zle, Slováci sa zmohli, potom ale zase Maďari. Po vyrovnaní s dynastiou prišli k vláde, vzopreli sa celou mocou do Slovákov a chceli ich pohltiť.

Rozmach slovenského národného povedomia započal sa národnou schôdzou 6. a 7. júna 1861 v Turčianskom Sv. Martine, zvanou memorandovou, v ktorej sa usniesli založiť Maticu slovenskú ako literárny spolok. To sa stalo 4. augusta roku 1863. Za predsedu bol zvolený Štefan Moyses, biskup banskobystrický a za prvého podpredsedu superintendent Karol Kuzmány; tým sa obe konfesie Slovákov v priateľskej shode ujaly vedenia slovenského spolku.

Matica Slovenská a jej slávnostné otvorenie v Turčianskom Sv. Martine maly nesmierny vplyv a účinok na všetky slovensky cítiace duše celého Slovenska.

Štefanovi Moysesovi, ktorého Svetozár Hurban Vajanský v jeho životopise^[18] menuje „delicium et dulce decus gentis slavonicae“, dostalo sa so všetkých strán adresy dôvery. Preto nemohol zostať nemým ani východný, írečitý slovenský okres Liptovskej stolice, obce: Východná, Hybe, Važec, Štrba, Dovalovo a Vavrišovo. Z týchto obcí poslali 27. marca 90 príhlasov za členov Matice slovenskej; obec Pribylina a Kokava 24 príhlasov.

Hybe sa teda tiež oduševnene pridaly k zveľadku slovenského národa. Vtedy tu znelo:

Aj sa hýbalo. Pohýbal to Ľudovít Klein, ktorý, hoc verne slúžil 12 rokov rakúsko-nemeckému systému, ako iní veľkí Slováci (Francisci, Pauliny, Daxner), keď začalo svitať slovenskému národu, lapil sa i on práce na národa roli dedičnej, čo mu ako mestskému richtárovi prislúchalo a slušalo. Roku 1861 zúčastnil na memorandovom shromaždení v Turčianskom Sv. Martine a ako presbyter ev. cirkevného sboru hybského a ako viceinšpektor ev. cirkevného sboru pribylinského zasadil sa o to, aby tieto cirkevné sbory pokračovaly v patentálnom duchu.

Po jeho boku šíril slovenské povedomie Ľudovít Orphanides, ktorý bol jednateľom Podkrivánskeho jednateľstva Matice Slovenskej v Hybiach.^[19] Toto malo nasledovných členov: Jonáš Bohumil Guoth, hybský lekár, Jakub Graichman, spisovateľ, mesto Hybe, Katolícka škola, Evanjelická škola, Remeselnícky spolok v Hybiach, Ľudovít Klein, Ján Samueli, rím.-kat. farár, Ján Juraj Kraus, ev. a. v. farár v Hybiach, Ján Droppa, štrbský ev. a. v. farár, Daniel Šefranka, ev. a. v. učiteľ a Ján Zudla, senátor. Do Hýb gravitovali ináč aj Daniel Bachat, pribylinský ev. a. v. farár a Ján Ruman, kokavský učiteľ, ktorí boli vedení v mikulášskom jednateľstve.

Ev. a. v. ľudová škola v Hybiach opatruje ako národnú vzácnosť zarámovaný členský diplom, ktorý dostala „z III. zasadnutia výboru Matice slovenskej v Turčianskom Sv. Martine dňa 7. júna 1864“ — „dôkazom pravdy a práva“, teda ako zakladateľka. Číslo tejto listiny je 104. Opatrená je týmito vlastnoručnými podpismi: Štefan Moyses, predseda, Karol Kuzmány, prvý podpredseda, Ján Országh, druhý podpredseda, Michal Chrástek, tajomník a Tomáš Červeň, pokladník.

Vyše troch rokov zastával môj otec úrad richtára v Hybiach, až do posledného decembra 1865. Tieto tri roky značia pre mestečko dobu povznesenia. Hybe tvorily pre okolité obce: Kokavu, Pribylinu, Dovalovo, Kráľovu Lehotu, Východnú, Malužinú, Nižnú a Vyšnú Bocu a Tepličku spoločenské a národné centrum.

Hybe a okolie malo nadostač študujúcej mládeže.

Môj otec ako mestský richtár zasadil sa o zriadenie divadelného predstavenia, čo sa zprvu uskutočňovalo v starom mestskom dome, kde bola dosť veľká izba, ktorá sa pretvorila na javisko. Pamätám sa na prvé takéto predstavenie. Dávali sme Palárikovho Drotára, v hlavnej úlohe vystupoval Janko Ďalak, pozdejšie profesor kdesi v Rusku, zástoj Rozumného hral Janko Ružiak a ja Rozumného syna Ernesta; chodil som vtedy v Revúcej do I. alebo II. triedy gymnázia.

Také predstavenia sa potom opakovaly každé gymnaziálne prázdniny.

Daniel Bachát, poetickým menom Miloslav Dumný, šíril slovenského ducha po celom hornom Liptove poriadaním divadelných predstavení a besied, o čom donášajú zprávy ročníky Pauliny-Tóthovho Sokola r. 1862 a r. 1863. Tak založil v marci roku 1862 v Dovalove Besedu, v ktorej raz zarečnil svoju báseň „Vítajte!“; v apríli zahral v Liptovskom Sv. Mikuláši divadelný kus „Španielci v Peru“; 9. júna v Hrádku „Incognito“, v ktorom kuse bol ako Jelenfy dušou predstavenia. 2. februára roku 1863 bola slávnosť otvorenia cirkevnej knižnice na Pribyline. Vtedy dávali Bachátom nápoky složenú trojaktovú veselohru, v ktorej vyviera srdečné národné smýšľanie a konečne vyvrchoľuje i víťazstvo. Obecenstva bolo veľa zo všetkých obcí horného Liptova.

Daňko Bachát zaujal sa i hybského divadla. Prispel dobrou radou, výberom divadelných kusov, ba aj sám napísal veselohru pod titulom „Z iskry býva vatra“, ktorú dávali potom v jednom z nasledujúcich rokov.

S mojím otcom bol zadobre. Keď sa oženil s Milinou Rumanovou, dcérou kokavského učiteľa, za hybských prednášok a divadelných predstavení zvlášť ona vždy u nás v Hybiach sosadla.

Tie divadlá boly o každých vakáciach, dokiaľ som ja gymnázium neskončil v Spišskej Novej Vsi a boly čím diaľ tým viac navštevované. Obyčajne prišla aj Piťova kapela z Liptovského Sv. Mikuláša pod vedením primášovho syna Gusta Piťu. Zábavu mávali sme nie ako predtým v bývalom mestskom dome na námestí, ale na pozemku za Barbierňou, kde dal môj otec na obecné trovy postaviť rozsiahly barak, v ktorom bolo umiestnené aj javisko a ešte zvýšilo sa miesta na tanečný priestor.

Barak bol len čiastkou podujatia, na ktoré si pribral Ľudovít Klein, richtár výsadného mesta Hybe, účastinnú spoločnosť. Mal pred očami sírové kúpele, aké má Liptov v Lúčkach. Dal vykopať tri studne; jednu na obyčajnú pitnú vodu; v tých dvoch bola sírová voda, lenže málo. Pri nich stály tri-štyri kabíny s vaňami. Dal postaviť aj kolkáreň a spomenutý barak. Kolkárni sme sa my, študentíci, veľmi tešili; celé školské prázdniny trávili sme za Barbierňou.

Kúpeľov — ako takých — používaly jedna-dve rodiny inteligentov. Pred kúpaním si z domu priniesly drevo a všetko potrebné. Bolo to teda spojené s ťažkosťami. Rodilí Hybenia — až na nepatrné výnimky — nezúčastnili sa pri zakladaní kúpeľov, necítili toho potrebu.

Námaha pri zriaďovaní kúpeľov sa neoplatila. V baraku sme ešte viacráz hrali divadlo a zabávali sa pri husliach a base Piťovej pri slovenských piesniach. Rád si pripomínam predstavenie z roku 1872, keď som ja už bol homo maturus. Hrali sme Shakespeareovu „Skrotenú divošku“. Ja som bol plukovníkom Hromovým. Otec bol v znamenitej nálade; hoci mu už bolo minulo 56 rokov, ešte vykrúcal tanečnice po dlhej sieni.

V tom čase otec už nebol richtárom. Dali mu ku jeho penzii zriadený poštový úrad v Hybiach ako náhradu a doplnok. Richtárstvo odovzdal Andrejovi Hadrdáňovi, voviedol ho do úradnej funkcie a bol mu i naďalej na pomoci.

V Svätom Petre mal otec staršieho brata Jána, ev. učiteľa, s ktorým spolu navštevoval v Prešove juridickú fakultu, a na Pribyline lesníkom mladšieho brata Petra. Obaja bratia boli hotoví Nimródi. Tak raz jeden, raz druhý usporiadal poľovačku, na ktorú povolal aj Lajka z Hýb, a otec cez vakácie i mňa pojal sebou. Pamätám na pribylinskú poľovačku. Schôdzka bola na majeri, ktorý patril niekoľkým mikulášskym rodinám, ktorý to podistým árendovali od Aduša Pongráca, ako zemského pána. Tam som skladal — ku matúre — ešte skúšku zo strelectva, čo sa podarilo. Sostrelil som jedného vtáka s vysokej jedle.

Po skončení tuším druhej triedy gymnaziálnej, vyškrabal som sa i ja na vrch Kriváňa. Cez vakácie prišli do Hýb slovenskí študenti s predsavzatím vyštverať sa na nášho liptovského velikáša, čo patrilo aj za požiadavok národnej hrdosti. Nebolo slovenského básnika, ktorý by nebol ospieval Tatry a Kriváň. Naša povinnosť ako domorodých bola prišlých odprevádzať a keď prišiel konškolár Relo Ruman z Kokavy, vybral som sa i ja. Keď som už bol pomaly blízko končiara a trocha oddychoval, mal som pekný výhľad na celú čriedu kamzíkov, ktorí zdola nahor tiahli neďaleko mňa. Mal som krátku flintu, s ktorej som z opatrnosti dolu sňal s píramýdla kapsle, aby som zle nepochodil. Chcel som strieľať na nich. Veď boli na dostrel odo mňa. Kým som ja tie kapsle z vrecka vykutal, kde už boli milí kamzíci.

Na samý končiar bolo treba štvornožky sa driapať veľkými skaliskami. No keď som už bol hore, ten výhľad na všetky strany a povedomie vykonanej národnej práce, odškodnily sa mi za námahu. Hore na vrchu boly ešte pozostatky obeliska, postaveného na pamiatku toho, že roku 1840 Fridrich August, kráľ saský, vyliezol na Kriváň. Pomník mal latinský a maďarský nápis; len slovenského nebolo. Preto ho panslávi boli zrúcali niekam do Zeleného plesa.

Pri návrate, keď som sišiel s Kriváňa, čakalo ma milé prekvapenie. Privítal ma otec s kusom oštiepka a chleba a pochválil za moju vytrvalosť.