ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vedecko-kritický orgán „Prúdy“ pod záhlavím „K dejinám slovenského života v Prešove“ priniesol v marcovom čísle ročníka 1927 milú spomienku dra Ľudovíta Kühna na Baltazára Ružiaka. Podávam to v krátkosti:

„Budúci historik slovenského Prešova, v ktorom od rokov tridsiatych študovalo mnoho Slovákov zo západu a stredu, bude okrem Jonáša Záborského spomínať často aj tichého, chorľavého penzistu, ktorý sa síce nevyznamenal v literatúre, ale predsa bol hýbateľom a významným dejateľom medzi slovenskou mládežou v tomto ponemčenom a neskôr silne maďarčiacom sa meste. Je to Baltazár Ružiak. Narodil sa 2. marca roku 1834 v Hybiach. Bol ev. farárom v Chmeľove v Šariši. 30. septembra roku 1860 ho menovali vrchným kazateľom v Sibini. Dňa 6. februára 1862 bol pridelený k talianskej armáde vo Verone, s ktorou precestoval Lombardsko, Benátsko, Tiroly, Korutany, Krajnu a Istriu. Keďže však chorľavel, žiadal sa na odpočinok a odsťahoval sa koncom júna tohože roku do Hýb. Roku 1868 predal svoj hybský majetok a kúpil si v Prešove vilku. V Prešove sa predtým bol i oženil. Jeho dom bol otvorený zobúdzajúcim sa Slovákom, študujúcim na ev. kolégiu. Často ho navštevoval aj župčiansky farár, spisovateľ Jonáš Záborský, ktorý vo svojom životopise rozpráva dojemne o svojom príkorí. O tom, ako kedysi pozde večer sa ponáhľal k Ružiakovi, aby uňho uschoval svoju sporiteľnú knižku a strieborný príbor. Záborský totiž napísal do Zukunftu článok o postupujúcej maďarizácii na Slovensku. Preto mal byť štátnym zastupiteľstvom žalovaný pre poburovanie. Odovzdávajúc Ružiakovi svoj majetok, žiadal ho, aby mu pre prípad, že by ho odsúdili, vyberal z tých jeho úspor menšie sumy a posielal mu ich ako prilepšenie do väzenia, a ak by to nestačilo, nech predá aj ten príbor… — Ružiaka roku 1871 prepustili zo sväzku armády a penzionovali. Jeho syn Ján^[25] bol pravotárom v Liptovskom Sv. Mikuláši, po prevrate roku 1918 tiež členom nášho prvého Národného shromaždenia; zomrel roku 1924. O staršom i mladšom Ružiakovi by azda mohol zo svojich spomienok dačo zaujímavého povedať Belo Klein-Tesnoskalský, teraz penz. riad. pozemkovej knihy a mestský knihovník v Prešove. Dr. Ľ. K.“^[26]

Na Kühnovu výzvu odvetil som v májovom čísle Prúdov roku 1927 takto:

„Baltazár Ružiak pochádzal z írečitej hybskej rodiny. Príslušníci rodu Ružiakovcov zastávali obdobne hodnosť hybského richtára alebo senátora, čo býval vždy nemalý honor, lebo si Hybenia mnoho zakladali na význame magistrátu starobylého mesta.

Hybe patrily vždy medzi národne uvedomelé obce. Okrem jedného domu na nižnom konci všetko to dýchalo slovenčinou. — Z takej školy vyšiel i Baltazár Ružiak. Bol národnej veci vrúcne oddaný. Vyvolil si kňazský stav. V rokoch 1859 — 1860 bol ev. farárom v obci Chmeľove v Šariši, potom prijal vymenovanie za vojenského kazateľa. Keď ho ako chorľavého dali na dočasný odpočinok, roku 1866 prišiel bývať do Hýb, do rodného domu, spolu i so svojou mladou ženou. Za manželku si pojal Jozefínu Szerday, dcéru Tomáša Szerdayho, učiteľa na slovenskej ev. a. v. ľudovej škole v Prešove, tiež uvedomelého Slováka.

Na Baltazára Ružiaka pamätám sa len ako vo sne. Počas jeho pobytu v Hybiach bolo mi 13-14 rokov. Ako gymnazista trávil som doma len vakácie a i vtedy pridružil som sa radšej ku svojim vrstovníkom, mládeži obojeho pohlavia, ako by som bol pozoroval starších. Na starších pánov sme sa veľmi neohliadali. Jednako mám o ňom tú predstavu, že bol príjemného zovňajšku. V spoločenskom vystupovaní bol prívetivý a srdečný.“

Baltazár Ružiak pobudol v Hybiach len dva roky. Na Prešov navyknutá jeho pani i so sestrou Valériou nudily sa v tichom mestečku dedinského rázu. Ružiak teda predal svoj hybský majetok a presťahoval sa do Prešova.

S nebohým mojím otcom Ľudovítom Kleinom bol Baltazár Ružiak zadobre. Keď som roku 1872 složil matúru, môj otec si prial, aby som šiel do Prešova na juridické štúdiá. Vtedy písal Ružiakovi a tento mi zaobstaral už aj miesto korepetítora. Ja však dal som sa nahovoriť na Pešť. Bol to pre mňa osudný krok.

Janko Ružiak, mikulášsky pravotár, nebol synom Baltazárovým, lež synom jeho brata. Bol vodcom liptovských národovcov, neohroženým bojovníkom za práva Slovákov na každom fóre. Roku 1907 zvolili ho v mikulášskom okrese za poslanca na snem. Po prevrate r. 1918 bol členom prvého Národného shromaždenia a dozorcom Východného dištriktu ev. a. v. cirkvi. Muž priamej povahy, rázny a dôsledný a jednako obľúbený i u protivníkov. Liptovskí zemani mali ho vo vážnosti pre jeho nezlomný charakter.

Janka Ružiaka poznal som od mladi. Bol o 3 roky starší. V školských prázdninách hrávali sme spolu divadlá. Pospomínal som to v Slovenskom svete z roku 1922 v jeho nekrologu. Mal som ho rád; venoval som mu teplým tónom nesenú spomienku, ktorú mikulášsky „Republikán“ prevzal v úplnom znení. I Slovenský denník vzdal úctu jeho pamiatke. — Ale tá jalová stranníckosť zbaví súdnosti i našich najlepších ľudí. Starý, vzácny politický orgán Slovákov, nositeľ národnej myšlienky, proti všetkým svojím tradíciam odbyl pamiatku dávneho zaslúžilého pracovníka na roli dedičnej v Chýrniku v dvoch-troch riadkoch, bo mal Janko Ružiak veľkú, kardinálnu chybu, ktorá zatienila všetky jeho zásluhy o národ: bol členom republikánskej strany…

Z Hýb pošiel aj iný vojenský ev. kazateľ: Adam Bolvanský.^[27] Poznal som ho v rokoch 1873 — 1874 v Pešti. Jeho pohostinný dom navštevovala slovenská študujúca mládež. I mňa ako krajana tým dôvernejšie vítal spolu so svojou milou, vľúdnou manželkou. Do Hýb málo chodil. V menoslove hybských gazdov a želiarov z roku 1848 meno Bolvanský neprichodí.