ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Dva roky v Liptovskom Hrádku, dva vo Veľkej Revúcej a šesť rokov v Spišskej Novej Vsi, spolu desať školských rokov von z rodičovského domu. No školské prázdniny som vždy trávil doma, v Hybiach. Bývali sme už vo svojom dome pod číslom 112 v Betlehemskej ulici. Prízemný dom. Pred ním záhradka. Tri izby. Kuchyňa. Špajz. Na dvore neveľká záhrada, gazdovské stavy, za nimi potok Hybica.

Starší brat Lajko bol v Liptovskom Sv. Mikuláši v kondícii u kupca Sámuela Ballu. Doma som bol len ja a sestra Kamila Florentína.

Ku školským príbehom podotýkam charakteristické podrobnosti. Hrádocké erárne panstvo už nebolo dané do prenájmu ako predtým; manipulovali ním nemeckí úradníci. No keď sa blížil koniec ich šafárenia, začali robiť na nich starousadlí Hrádočania posmešné veršíky. Tak pamätám na jeden:

U žiakov bolo všetko nemecko-slovensky:

Ktosi pomaďarčil si meno na Várfi a hral sa na írečitého Maďara. Naši mu ponemčili meno na Wahrvieh.^[28]

V Hrádku bol mojím konškolárom otec biskupa Blahu.

Vo Veľkej Revúcej som skončil prvú a druhú gymnaziálnu triedu s dobrým výsledkom. V prvej triede som mal 51 konškolárov;^[29] neviem, či sú z nich aspoň jeden alebo dvaja nažive. Traja sme boli z Hýb; ja, Martin Jároš a Peter Ružiak. Sedával som pri Stanislavovi Zochovi, neskôr otcovi Samuela, ktorý sa stal po prevrate biskupom a županom.

Nás, Liptákov, bolo viac. Držali sme spolu. — V zpráve o revúckom gymnáziu sa pripomína na str. 10. a 11., že v Liptove sbierajú naši dobrodincovia základinu na štipendium pre liptovských žiakov, študujúcich na gymnáziu revúckom. Najmä Ján Lehotský, farár v Trnovci, celou silou ujal sa tejto svätej veci. Išiel Liptovom po suplikačke a nasbieral 400 zlatých (rakúskych). Mesto Hybe dalo základinu 100 zlatých. Keď väčšia čiastka milodarov bola už pospolu, priatelia študujúcej mládeže liptovskej založili spolok pod predsedníctvom M. M. Hodžu a to tak, že túto základinu sami doma chcú spravovať. V spomenutej Škultétyho Výročnej zpráve čítame na str. 25. o štipendiu liptovskom toto:

Z profesorov skvelou postavou bol gymnaziálny správca August Horislav Škultéty. Dobrotive zachádzal so žiakmi. Jeho dejepisné prednášky bolo radosť počúvať. — Svoje slovenské národovectvo preukázal Rudolf Homola, ktorý bol gymnaziálnym profesorom na prešovskom kolégiu, na ktorom mal hospodársky dobré postavenie. Keď však povstalo veľkorevúcke gymnázium, „jeho srdce“ — ako Hörk píše^[30] — „tiahlo ho ta“; i vzdal sa prešovskej profesúry a šiel do Revúcej — biedu trieť. Bol profesorom latinskej reči. — Mne bol najmilším profesorom triedny prvej triedy, Gustáv Schmiedt. Obratný a súci mladý človek. Prednášal zemepis, počty a prírodopis. Chodil s nami po okolí Revúcej sbierať chrobáky a motýle. Pre školu nakreslil zemevid Europy a iné mapy.

Revúcke gymnázium ešte len živorilo. Nemalo ešte vlastnej budovy. Triedy boly umiestnené len v starých izbách neobývaných domov. A jednako už išli otvárať piatu triedu a pokračovať ďalej až po ôsmu.

Čo ako zaujal sa profesor Samuel Ormis, správca alumnea, predsa tu boly isté ponosy, ktorým sme dali výraz i vo veršoch. To dosvedčuje i tento veršík:

Po pravde však veršík nezodpovedá skutočnosti. Je pravda, že do hrachu, obetovaného štedrosťou obecenstva, dostal sa hmyz. To však nevadilo. Tie slovenské študentské žalúdky neboly zvyknuté na maškrty, a alumneum dobré služby konalo chudobnej mládeži.

Cieľ slovenského evanj. gymnázia veľkorevúckeho bol: vyučovacou rečou slovenskou vychovávať národu vzdelancov, ktorí by boli na dedičnej roli cirkevnej a národnej spôsobnými, ochotnými a vernými robotníkmi.

Tomu cieľu sa revúcke gymnázium celkom venovalo. Preto ho maďarskí šovinisti zrušili.

II

Do tretej triedy vypravil ma dobrotivý otec do Spišskej Novej Vsi. Šiel som ta s Lániho chlapcami: Gustom, Bercom a Kolomanom. Ujec Peter nás sprevádzal. Viezli sme sa na veľkom voze pod plachtou, na kufroch, more patrio, — podľa vtedajšieho zvyku, lebo železnice ešte nebolo. Kŕmilo sa na veličianskom hostinci, až na Spiši.

V Spišskej Novej Vsi som ťažko privykal. Našiel som tu iného ducha, na akého som bol zvyknutý v Revúcej. Školská mládež konverzovala maďarsky. Bolo tu i sopár Slovákov, ale neprebudených. Keď som sa s niektorým shováral slovensky, tretí nás zahriakol: ne tótizáljatok. Nevedel som slova maďarsky. No skoro som sa zabral, ale ešte v tretej triede som nemecky odpovedal; v štvrtej však to už šlo hladko po maďarsky.

V piatej triede prednášal maďarčinu riaditeľ gymnázia, profesor Karol Pákh, vynikajúci pedagog a literát. Hneď na začiatku roku uložil nám za domácu úlohu opísať nejakú vychádzku do prírody. Mal som veľmi milé miesto poniže hati nad Hornádom, kam som v slobodnom čase často dochodil. Opísal som to viazanou rečou v štyroch-piatich štvorriadkových slokách a vpísal do školského sošitu. Bolo to potom pre mňa milé prekvapenie, keď som v najbližšej maďarskej hodine dostal sošit zpät; pod veršom skvelo sa veľké E. (eminencia). To bol základ mojej povesti ako verzifikátora.

V ďalších triedach som bol už členom maďarského vzdelávajúceho kruhu, ktorý bol pod predsedníctvom riaditeľa Pákha. Do pamätnej knihy tohto spolku vpísal som kopu veršov, ktoré obstály pred kritikou a na súbehu na balady dostal som za odmenu historický obraz. V ôsmej triede som bol hlavným notárom, teda po predsedovi Pákhovi najvyšším pánom vzdelávajúceho kruhu.

Pokúsil som sa i nemecky veršovať. Moja paródia Goetheovej básne „Kennst du das Land“ zadovážila mi pochvalu v nemeckom vzdelávajúcom spolku.

Tak potom na maturitnom vysvedčení z 29. júna 1872 z maďarskej a nemeckej reči skveje sa slovo: praecellentes — ako zhodnotenie mojich rečových schopností.

Keď som sa už dotkol svojho spišskonovoveského štúdia, ťahá ma trochu pobudnúť pri tomto svojom študentskom živote. Nech je tu aspoň čo-to o základe gymnázia. Bol to novoveský rodák menom Trangus, ktorý veľký svoj majetok poručil mestskej evanjelickej cirkvi na zbudovanie gymnázia. V cintoríne mesta nápis na jeho pomníku znie:

Budova gymnázia bola na vyšnom konci mesta s veľkým pozemkom. Na dvore stála košatá lipa, ktorá bola pripisovaná Petöfimu, ktorý tu bol v štyridsiatych rokoch minulého storočia na návšteve u svojho priateľa Alberta Pákha.

Novoveské gymnázium navštevovali väčšinou rodilí Maďari, ktorí sa tu mali obohatiť nemeckou rečou. No, to bola márna túžba. Zato však od nich naučili sa maďarskú reč Nemci a Slováci.

Z profesorov spomenul som už direktora Karola Pákha. Okrem neho bol výtečným profesorom Ľudovít Tavassy, pôvodne menom Teichengräber; jeho krásne, vlniace sa dlhé vlasy padaly až na plecia. Mal zaujímavé prednášky z filozofie.

V štúdiu v škole vývodili Nemci a Slováci, poza školu Maďari. V letnej dobe Maďari zasadli húfne na priedomia nižného konca mesta, kde ich bývalo najviac a dali sa do vyspevovania. Ja som sa k nim pridružil a naučil od nich spústu krásnych maďarských pesničiek. Od svojho milého priateľa Gejzu Henscha, rodáka zo Spišskej Soboty, zásobil som sa zase nemeckými buršáckymi piesňami a niekoľko českými spevmi, ktoré on pochytil od svojho priateľa, českého baróna. Raz počul som od komedianta istú českú pieseň:

Naučil som ju Gejzu Henscha a Julka Miku z Liptovského Sv. Mikuláša. Tú pieseň sme potom v škole vyspevovali po prednáške profesora. Maďarom sa veľmi páčila. Len čo profesor vyšiel von, už kričali: halljuk — červené pivót.

V siedmej triede získal som si viac nepriateľov svojím satirickým veršom „A rendezöválasztás“, v ktorom som opisoval voľbu riaditeľov majálesu, v ktorej bolo študentstvo tradične podelené na aristokratickú a demokratickú stranu. Vo verši obraciam sa proti vodcom oboch strán. Obidve strany som verne opísal v niekoľkých veršoch, nie bez dávky irónie. Onedlho mala byť voľba hlavného notára spomínaného už maďarského samovzdelávajúceho spolku, na ktorý honor som bol ja designovaný. Aristokrati sa mi zastrájali, že postavia proti mne protikandidáta, lebo som votizoval s demokratmi, ale pomaly ich hnev opadol, a keď došlo k veci, bol som jednohlasne zvolený.

V ôsmej triede som bol redaktorom stenograficky písaného beletristického časopisu „Helios“. Zachovalo sa mi všetkých 10 čísel. Prvé vyšlo 26. februára, posledné 20. mája. Ku všetkým desiatim číslam nakreslil Gejza Hensch reťaz Vysokých Tatier, zpoza ktorých vychádza slnce. Text stenograficky vpisoval Imrich Sárkány, ktorý bol v tom písme zbehlý. Najviac veršov mám ja sám, po jednom majú konškolári Jozef Šafáry a Gejza Hensch a dva má Imro Sárkány. Z prózy najzaujímavejší by bol článok, ktorý je odo mňa pod pseudonymom Darázs; je to stať „Vo vzduchoprázdnom priestore“ a potom tiež „Sp. Nová ves o 1000 rokov“. Lenže tie stenografické háky-báky dnes už sotva viem všade prečítať.

Boly to pekné časy, ktoré som strávil ako študent ôsmej triedy v Spišskej Novej Vsi. Rád si na ne spomínam, i na tých spolužiakov, s ktorými som bol v bratskom styku. Gejza Hensch stal sa neskôr lekárom v Jelšave; nič bližšie som o ňom nepočul. — Julko Miko bol rodák z Vrbice pri Mikuláši. Tam som sa sišiel s ním i po matúre. Spievali sme spolu druhý bas v spevokole vynikajúceho Karola Ruppeldta. — Jozef Šafáry bol synovcom Pavla Jozefa Šafárika, slovenského historiografa. Otca mal kdesi na Dolnej zemi slúžnym a pomaďarčil si meno. Šándor Fidler stal sa učiteľom. Imro Sarkány stredoškolským profesorom. S Edušom Ulbrichom som sa náhodou sišiel v Pešti roku 1876, keď som skladal pozemnoknižnú skúšku a súčasne nabil Ajéba, den weltberümten Schachspieler.

Všetci títo boli v decemviráte, ktorý sme utvorili na spoločnú schôdzku o 10 rokov v Spišskej Novej Vsi. V tej veci sme spísali smluvu, ktorá je dosiaľ u mňa, predsedu decemvirátu. Ale zo schôdzky o 10 rokov nebolo nič.

V študentskom spevokole spievali sme s rovnakým tempom a oduševnením Marsaillézu a Wacht am Rhein, ale v duchu sme boli skôr za Nemcov. Imponovala nám nemecká hrdinskosť, ktorá zvíťazila nad Francúzmi. Obdivovali sme Bismarka a Moltkeho. Pri svojich zábavách pred matúrou napodobili sme nemeckých buršov. Keď sme prišli k pivu, obstali sme dlhý stôl s pohárom peniaceho sa piva v ruke a štrngali napravo a naľavo, nôtiac: „Lebe, liebe, trinke, schwärme und erfreue dich mit mir; härme dich, wenn ich mich härme und sei immer froh mit mir!“

Roku 1872, práve pred samou matúrou, museli sme prežiť udalosť, ktorá zasahovala rušive do nášho životného záujmu. Pri krajinských voľbách Móric Jókai, spisovateľ, mládežou zbožňovaný, prepadol. Jeho strana kandidovala ho na viacerých miestach, na ktorých ešte mala byť voľba, medzi iným i v Spišskej Novej Vsi. Jókai patril ešte vtedy do opozície a miestna vládna strana sa bála, že študentstvo znovu začne šarapatiť, ako pred štyrmi-piatimi rokmi, keď pomocou študujúcej mládeže bol zvolený opozičný Valent Zahornácky proti vládnemu Jendrašikovi. Nechýbalo napomenutie od direktorstva gymnázia, najmä nám maturantom. Ani sme sa nemiešali do kortešačky. Ale v deň voľby šiel som so svojím konškolárom Imrichom Šárkányom na miesto, na ktorom sa konaly voľby. Tam sme sa stretli na nešťastie s profesorom Tavassym, ktorý sa na nás osopil. Nemohol som sa zdržať neodpovedať mu, že je to neutrálne teritórium, na ktorom stojíme a že nemáme nijaké zlé úmysly. Rozsrdený profesor odvetil hnevlive: „Budeme sa shovárať zajtra na matúre!“ Bola v tom istá hrozba, ktorá účinkovala na mňa, takže som na druhý deň z náboženstva zle odpovedal a dostal som dostatočnú (in doctrina religionis sufficientes), kdežto som mal v svedectve prvého polroka VIII. triedy „Vallástanban E. kitünö“. Tavassy zachoval sa priateľsky a keď som sa po matúre na jeho byte odporúčal, kázal mi pridržiavať sa príslovia: v zdravom tele zdravý duch (mens sana in corpore sano), čoho sa i v pozdnej starobe pridŕžam.

III

Cez vakácie v Hybiach

Obyčajne ku koncu júna ploty boly popísané každoročne devízou: máme prázdniny (vacationes habemus). Šlo sa zo škôl domov.

Z Hrádku som chodil domov i na výročité sviatky. Tam som našiel spústu slovenských kníh, do ktorých som sa zahrúžil. Zo starších sväzkov boly to M. M Hodžove, Vetín o slovenčine, Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; Štúrove, Nauka reči slovenskej, Hurbanove cirkevno-politické spisy, a jeho Cesta Slováka ku Bratům Slavenským, a sbierka: Piesne nateraz (1861), a z obnovenej slovenskej literatúry Viliama Paulinyho-Tótha Sokol a Černokňažník. Tieto dva časopisy vštepily do mňa slovenské povedomie. Za Paulinyho-Tótha bol som už vtedy veľmi oduševnený a zostávam mu takto verný až do konca. Mal som i niekoľko českých kníh, medzi nimi sväzky Matice Lidu. Z II. roč. Sokola čítal som dychtive opis založenia Matice slovenskej a triumfálnu cestu Štefana Moyzesa Turcom do Martina.

Boly to vtedy krásne slovenské časy. Intímna shoda medzi oboma vierovyznaniami. Najväčší slovenský básnik, ev. kňaz Andrej Sládkovič, v posvätných výrazoch ospevoval katolíckeho biskupa. Na storočnú pamiatku narodenia Štefana Moyzesa (roku 1897) napísal a knižne vydal klasický životopis Svetozár Hurban-Vajanský. Hlboko precítenú spomienku venoval Ján Francisci, básnický Doslov Hviezdoslav. Teda samí luteráni. Moyses sa vysoko vznášal nad dnešnými oslávencami. Jemu by patrila socha pred Maticou slovenskou. Takisto i Karolovi Kuzmánymu, ktorý ho tam vítal.

Nikdy nebol slovenský národ tak prebudený a nábožensky skonsolidovaný, ako v tom čase. Slovenská mládež bola nadchnutá tiež slavianským duchom. To ešte pod vplyvom Jána Kollára.

Po toľkých rokoch mi sídu na um len niektorí hybskí výtečníci. Ján Ružiak, meštiansky syn; jeho predkovia boli senátormi a richtármi Hýb. Ján Ďalak, Martin Jároš a Peter Marušiak boli tiež meštianskymi synmi, Orphanidesovie Lajko a Jenko (oba mladí zomreli), Emil a Jonáš Guothovie, Venduš Klein (môj bratanec, ktorý neskôr vyvandroval do Ameriky a tam v Bridgeporte bol predsedom Slovenskej evanj. jednoty), Miloš Juráni (učiteľov syn) a Móric Zimáni boli zo starších; o nich som počul veľa zaujímavého. Z dievčat len máloktorú pamätám. Herminka Orphanidesovie bola aj literárne činná. Neskôr jej sestra Milka. — Ďalej Ľudmila Kleinovie a jej sestra, ktorej krstné meno nepamätám, boly sestry Vendušove. Belka Guothovie, ktorá mala krásny hlas, Adela Chomovie, ktorá sa vydala za farára Petra Marušiaka v Libštáte. Jedna Zudlovie a jedna Zimánich. Viac nepamätám.

Z hybských rodákov boli literárne činní:

Peter Marušiak, ev. farár v Libštáte v Čechách (narodil sa 3. marca 1852). Písal česky a slovensky, zväčša v cirkevnom duchu evanjelickom. Knižne vydal Dejiny ev. cirkve a. v. v Libštáte, r. 1881.

Eugen Orphanides, narodil sa roku 1855, umrel v Hybiach 25. septembra 1876. Z jeho prác: Dunaj, r. 1872, Pieseň slobody, Hlásnik 1883, 1884 Krásna korešpondencia.

Hermína Orphanidesová, dcéra učiteľa Ľudovíta Orphanidesa; písala do Slovenských novín, Slovenských pohľadov a Priateľa dietok.

Ja som sa najviac pridŕžal Janka Ďalaka, hoc bol hodne starší. Zaberal sa i do literárnej práce. Po nedeliach sme mávali prednášky, na ktoré prišly i panie z inteligencie. Raz Janko Ďalak predniesol dajaký úryvok z dejín Slovákov. Ostatní sme vtedy recitovali. Napokon bola voľná zábava, pozostávajúca zo spoločenských hier s vymieňaním zálohov.

Spolu s Ďalakom sme tiež založili i písali literárne noviny pod názvom „Kriváň“. Redaktorom som bol ja, keďže som sa už bol opovážil trocha veršovať. Tak mám titul na Sokole, posielanom mi roku 1863: A 67, B. J. E. Klein, redaktor „Kriváňa“ a študent Hybbe. Označenie „redaktor Kriváňa“ som pozdejšie vymazal. Neskôr, keď som v Spišskej Novej Vsi začal písať verše do Pamätnej knihy, i cez vakácie som v Hybiach v započatom pokračoval. Verše, ktoré som cez vakácie šiestej a siedmej triedy napísal, našiel básnik Daniel Bachát u môjho otca a zaslal do slovenských časopisov (Sokol) a sborníka Tábor. Pseudonym som si sám dal, bol pod veršami: Tesnoskalský. U Graichmana som bol kedysi našiel veršík:

Z toho povstal môj pseudonym: Tesnoskalský. Pod týmto menom som hodlal vtiahnuť do slovenskej literatúry. To bola príčina, prečo som bočil od Prešova a nechcel na jeho Kolégiu počúvať práva. S maďarským veršovaním som sa totiž ako zábavkou zo strednej školy načisto hodlal rozžehnať. V Prešove by som sa bol stretol iste s novoveskými konškolármi. Tak by som bol podľahol maďarskému vplyvu. A to bol osudný krok môjho života. Otec vtedy nástojil na Prešove a písal v mojom záujme i dramatikovi Jonášovi Záborskému, vtedy župčanskému rím.-kat. farárovi, s ktorým počúval práva na Kolégiu. Dúfal, že by mi onen mohol nejako byť na pomoci.

Zostal som pri svojom. Povedal som, že v Pešti skôr nájdem bočné užitočné zamestnanie ako v Prešove a po štyroch rokoch vrátim sa domov ako doktor práv. Otec pristal, a volil nepristať. Tak som sa v októbri s ním rozlúčil. Už som ho potom nikdy nevidel živého.

Do Pešti šiel vtedy i môj sestrenec Gustáv Lehotský. K nemu som sa pripojil v dobrej nálade, nevediac, čo ma čaká.

IV

Bolo to vo februárový večer. Prišiel k nám ujo Orphanides na partiu šachu. Otec dostal z Liptovského Sv. Mikuláša zlý chýr. Bol zlej vôle, preto mu prišlo vhod sa zašachovať. V šachu zabudne človek na všetky trampoty.

Sotva sa začali hrať, prišla nová návšteva: strýk Peter Klein i so synom Vendušom. Mamičke to nebolo po vôli. Vedela, že jej muža prišli nahovárať do hory. Tak sa aj stalo. Sotva mamička po práci opustila izbu, už vyrukovali s poľovačkou. Otec, ako by bol mal akési zlé tušenie odopieral ísť. Na veľké nahováranie konečne pristal.

Na druhý deň ráno, 14. februára, strýk Peter a Venduš sa dostavili k nám. Čo mal robiť? Sľúbil sa. Musel ísť.

Kráčali cez pastvu Kráľovú, ktorá je nad Bielym Váhom a vedie do hory, zvanej Rígeľ.

*

Po poľovačke…

Boli už na ceste domov.

Vracali sa hore závozom cez Kráľovú v priateľskom rozhovore. Cesta bola pokrytá ľadom a všade klzká. Zrazu sa otec potkol na strmliač, pošmykol a padol na zem. Flinta mu vystrelila. A zrovna do oka.

Teraz sa už aj strýk Peter spamätal:

„Lajko, Lajko!“

I Vendko pribehol:

„Strýčik môj!“

„Už ti mu koniec,“ hovorí strýk Peter. „Choďže oznámiť tetke a zaopatriť povoz.“

Chudina mamička doviezla sa na voze po svojho muža.

Ujec Peter Láni a ujec Orphanides a celá rodinka Petra Kleina aj s čeliadkou, všetko to vybehlo hore, čo sa to stalo. I celé Hybe boly na nohách. Veď otec bol dlhé roky notárom a richtárom mesta. A bol v širokých kruhoch populárny.

*

Tak sa nemilosrdne pominul tento prepotrebný človek, prepotrebný svojej rodine, ktorá ho žalostne oplakala, Hybiam, ich ev. cirkevnému sboru i slovenskému národu. Žil 56 rokov a 6 mesiacov. Ako muž silnej telesnej konštrukcie mohol si ešte dlho požiť.

Nekrolog Ľudovíta Kleina vyšiel v Besednici Národných novín v roku 1873 (č. 24). Napísal ho Daniel Bachát, farár pribylinský, ktorý v hybskom chráme predniesol aj báseň, složenú na jeho počesť. Píše o ňom pochvalne: „Ľ. Klein bol národovcom už v rokoch osudných, 1848/49. Čítaním verejných žiadostí slovenského národa v Liptovskom Sv. Mikuláši a svojím utrpením toho času povestný. O celý národ, mesto Hybe, novozaloženú cirkev Pribylinskú bol on mužom vysokozaslúženým a pamätným. V Cirkvi vyznačoval sa, v Cirkvi Hybskej ako jej popredný člen a presbyter, v Cirkvi Pribylinskej ako jej viceinšpektor. Muž tento bol známy v Liptove jako priateľ a zástupca každej dobrej veci, pravdy a práva.“

Ale nešťastie nechodí samo po ľuďoch, tak i tu prišlo in corpore. Brat Lajko mal v Liptovskom Sv. Mikuláši obchod. Naň mu dal otec 1000 zlatých, ktoré si vypožičal od Matice slovenskej, za druhú pôžičku 3100 zlatých dobre stál, tá bola tiež na hybskom majetku itabulovaná. Keď brat zostal inzolventný, musel sa náš hybský dom predať. Chudera mať musela sa s chorou sestrou Kamilkou presťahovať do prenajatého bytu.

*

Ja som bol od októbra 1872 v Pešti juristom. Býval som u matky Dana Krekáča, neďaleko kostola slovenskej ev. cirkvi. Navštevoval som na univerzite juridické prednášky. Zprvu som bol v kancelárii advokáta Jozefa Strakoviča, slovenského národovca. Keď tento nemal zákazníkov, prešiel som k Matúškovi. Tam som prežil smrť svojho otca.

Boly to trpké chvíle, keď mi Peter Matúška, v kancelárii ktorého som pracoval, oddal list ujca Petra Lániho, v ktorom ma tento uvedomuje, že otec nešťastnou náhodou prišiel v lese o život.

A tak som začal veľmi ľutovať, že som otcovu vôľu, ktorá bola, aby som šiel do Prešova na práva, nesplnil. Tam by som bol už za dva roky skončil. Tu však sa predo mnou otvárala neistá budúcnosť. Mal som strach, ako to ďalej vydoliem.

V

Slovenský ev. cirkevný sbor na Kerepešskej ceste osirel. Vrchnosť veriacim poslala za administrátora istého Gyuriša. Toho ale väčšina cirkevníkov nechcela a tak kandidovali za kňaza Daniela Bacháta. Mnohí cirkevníci ho dobre poznali a keď i Peter Matúška bol zaňho, ani sme nepotrebovali my s Krekáčom a bratmi Melfelberovcami, ktorí mali v Pešti kaviareň, veľmi kortešovať; víťazstvo bolo isté.

Moje juridické študovanie teda stroskotalo. Prvý a druhý semester roku 1873 sa skončil riadne. V treťom už vyhlásili, že kto má 3 — 4 neospravedlnené absencie, tomu nepodpíšu profesori index. Tak sa stalo i mne. Nešiel som sa modlikať o podpis, lebo som už mal iné predsavzatie.

Vtedy bolo v Pešti zasadnutie Generálneho konventu ev. a. v. cirkvi v Uhorsku, na ktorom sa jednalo o zrušení revúckeho gymnázia. Dôstojné vystúpenie slovenských kňazov, obrancov gymnázia, malo na mňa veľký účinok, takže som sa rozhodol práva tak nechať a dať sa na teologiu. Bol som vtedy už jednoročným dobrovoľníkom. I zadal som si prosbu na komando, aby ma preložili do Prešporka, čo ochotne urobili. — V Prešporku ale superintendent Geduly ma nepotešil, prizvukujúc mi, že nemôžem súčasne i vojenčiť i študovať teologiu.

Tak som vojenský rok dokončil v Prešporku. Po troch rokoch sa mi zažiadalo vidieť matku. Bola to veru doba, čo sme sa nevideli.

Privítanie s matkou bolo radostné. Keď nám však otec prišiel na um, to nesmierne bolelo. Šiel som na cmiter na jeho hrob. I vyplakal som sa.

Mamičke zostala z detí ešte Kamilka. Ale tá začala chorľavieť. Darmo dala matka k nej doviezť fyzikusa Mihálika z Liptovského Sv. Mikuláša. Nebolo pre ňu pomoci. Podľahla zákernej nemoci. Tak zostala matka sama, lebo ja som onedlho šiel k súdu.

Potom sa presťahovala do oravskej Polhory, kde brat Lajko bol majstrom pošty a kde mal tiež zamestnanie pri oravskom panstve.

Ja — 23-ročný — teda roku 1876, vstúpil som do štátnej služby, a to z protekcie Berca Lániho. 14. marca vymenoval ma prezident ku liptovskosvätomikulášskej sédrii za diuristu na prerábanie pozemkovej knihy. Môj denný plat bol 1 zl. 50 kr. Poneváč sédria v Mikuláši prestala jestvovať, preložili ma tamže na okresný súd, na ktorom bol okresným sudcom Gustáv Palugyay. Z Mikuláša som chodil ešte vždy do Hýb, hoc mamičky tam nebolo. Kamilka Lánich ma vďačne prijala. Ona viedla domácnosť, lebo tetka Rózika bola pri Bercovi.

Roku 1878 som bol kancelistom v Dolnom Kubíne, kde som sa pobratimsky spriatelil s Pavlom Országhom Hviezdoslavom. Aj som sa oženil s Elenou Meškovou.

Roku 1887 vymenoval ma minister za pomocníka vedúceho pomocnej knihy do Trenčína a roku 1889 vymenoval ma za vedúceho pozemkovej knihy do Banskej Bystrice. Tu som našiel starého kamaráta z Pešti Andreja Hanzlíka. Roku 1897 preložil ma minister na vlastnú žiadosť na prešovskú sédriu. Tu som našiel Gustáva Palugyayho, prezidenta sédrie. Veľmi sa potešil mojím príchodom. Bolo mu milé, keď sme sa mohli tak po liptovsky poshovárať.

Štátna zmena rozviazala i môj jazyk. Po 45-ročnej nemote chytil som sa pera. Dobrý Štefan Krčméry ma povzbudzoval a tak v pokročilom veku v desiatich ročníkoch Slovenských pohľadov mám uverejnené svoje články.

Pri svojej osemdesiatke (roku 1933) som sa tak cítil Slovákom a Slavianom, ako v Hybiach v mladom veku…

Pri tomto jubileu dostal som kopu listov. Zpomedzi nich najmilší mi bol ten, ktorý mi prišiel od mladého Hybena a populárneho robotníka na roli národa, dra Ruda Brtáňa: „Vysokoctený pán Jubilant! Teším sa nesmierne, že Vám dal Boh dožiť vo zdraví tak požehnaného, prácou za náš národ korunovaného života. Radujem sa tým viac, že vo Vás pribudol z mojich rodákov, Hybenov, nový muž, ktorého pamiatka bude v národe trvalá. Je potešiteľné to Vaše znovuožitie po prevrate; veď ste mnohé tak jasne a milo osvietili.“

Ešte mi prichodí spomenúť z Hybenov Dobroslava Chrobáka, ktorý roku 1932 vydal Rukoväť dejín slovenskej literatúry.

Prázdniny som trávieval na oravskej Polhore u brata Lajka, kde žila aj mamička. Brat mal za ženu Máriu Ballovú z Liptovského Sv. Mikuláša, a dvoje detí: syna Lajka, ktorý je v Pešti apatekárom a dcéru Elenku.

Boly to milé chvíle, ktoré som tam zažil u tých dobrých ľudí.

Pominuli sa všetci okrem Lajka v Pešti. Mamička dožila sa 99 rokov a 10 mesiacov.

Už som len sám zostal nažive z rodiny, bývajúcej na Slovensku.^[32]