ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Najstaršia regesta liptovského registra vzťahuje sa na donáciu, ktorú dal Ondrej II., kráľ uhorský, roku 1236 Hauk Polkovi. Roku 1239 mu ju však sobral. Donácia rozprestierala sa na hybský chotár a jeho osady.

Kto bol teda Hauk Polko?

Podľa zápisnice Liptovskej stolice tvrdí sa o niektorých rodoch zemianskych, že pochodia z českej šľachty. Jedným bol i rod Hauk Polka.

Že si kráľ nazpät vzal svoj majetok, daný Hauk Polkovi, urobil tak preto, aby mohol pozvať zo Spiša nemeckých hosťov pre banícke práce.

Z toho vidno, že dokiaľ patrily Hybe ku Liptovskému Veľkému Hradu, maly slovenské obyvateľstvo. Že sa však Nemci do Liptova nasťahovali ako hostia, to malo za následok požívanie určitých privilégií i pre Slovákov. Tým obec Giba sa stala výsadným mestom: libera villa, oppidium Giba, nemecky Geib. Neboly to však dnešné Hybe. Ešte v roku 1518 jestvovala obec Malá Hyba a mesto Veľká Hyba. Listina z 5. septembra 1518 hovorí o zriaďovaní chotárov pre tieto dve obce a pre Východnú. Obec Malá Hyba bola pravdepodobne pod „Kundrátovým“. Kedy zanikla a prečo, nevie sa. Azda živelnou pohromou. Azda vojnou. Azda vysťahovaním sa Nemcov. Možno uzatvárať, že Nemci odišli na iné miesto, keďže v obecných zápisniciach sa od roku 1521 nespomínajú natoľko ich mená. Čiastka z nich odišla na Boce. Že obec zanikla, mohla byť znivočená roku 1709 za odboja Fraňa Rákócziho II., keď jeho vojská ustupovaly po šesťdňovej bitke pri Vavrišove pred vojskami cisárskymi. V ten čas boly znivočené obce: Pribylina, Svätý Peter, Svätý Duch, Čutkovo, Danišovo a Svätý Štefan. Z týchto šiestich obcí posledné štyri potom už nepovstaly. Za našich čias nieto po nich ani stopy.

Prvou známou a veľmi závažnou listinou — magnou chartou — listinou slobôd Hýb je listina Bélu IV., ktorú tento vydal 21. júla 1265. Ňou Hybiam udeľuje slobodu, ktorú používajú i hostia (Nemci) z Krupiny. Mesto si mohlo voliť richtára, takisto aj farára. Koho si vyvolia, do toho sa im nik nebude miešať. Mešťania majú vládnuť celým hybským chotárom. Majú právo poľovať a loviť ryby všade na okolí, len nie vo Váhu. Hostia na hybskom tržisku neboli povinní platiť poplatok. Každá domácnosť mala kráľovi zaplatiť ročite dukát, a to na sviatok sv. Martina. To zlato mal richtár poslať kráľovi. V listine kráľ nedovoľuje, aby vládol niekto nad Hybenmi. Sú poddaní bezprostredne kráľovskému majestátu. Ani župana do nich nič. — Pomedzie chotára sa začínalo od končiara Kriváňa, pokračovalo na severe po rieku Belú a na juhu po rieku Váh. — V listine ďalej bolo udelené právo meča a právo trhov. — Mýto neboli Hybenia povinní platiť v celej krajine.

Tu uvedené práva boly vždy ďalšími panovníkmi znovu potvrdzované a mnohé z nich sa zachovaly až po rok 1848.

Tak napríklad listinu Bélu IV. potvrdil Štefan V. Takisto urobil i Ladislav. Prvý roku 1270. Druhý roku 1285. Roku 1297 dostalo sa tejto listine hybských slobôd a výsad nového potvrdenia a rozšírenia na žiadosť richtára Helbranda Ondrejom III.^[3]

25. októbra 1269 Béla IV. dáva les, ležiaci medzi Hybami a chotármi spišskej stolice, i s lúkami Turepole a Východná kráľovskému išpánovi Bagomerovi a jeho dedičom, teda potomkom Hauk Polkovým. Tento dar Bélu IV. potvrdí i Ladislav IV. dňa 27. mája 1273.^[4]

Obyvatelia Hýb zprvu patrili ku Liptovskému Veľkému Hradu. Keď však Donch, syn Čorbov, na belanskom priestore postavil roku 1222 zámok, zvaný Hraduk,^[5] pod jeho moc pripadly aj obidve hybské obce. Okrem hybských obcí ku Hrádku prináležaly aj tieto: Vrbica, Ploštín, Iľanovo, Dovalovo, Východná s Bielanskom.

Asi hodinu pešky od Hýb, idúc pozdĺž Hybice, prídeme na miesta, na ktorých kedysi stály Malá Giba a Veľká Giba. O ich jestvovaní nemáme písomných zpráv. Môžeme len konštatovať, že veľmi dávno zmizly s brehov Hybice.^[6]

Ako aj vyššie spomenuté, roku 1518 Malá Giba bola obcou, ktorá s Východnou obnovovala hranice chotára, ktorého nové hranice siahaly po Kriváň, ktorý sa vtedy menoval Seibaihau, po Bereky a Belanskú vodu. Obec Veľká Giba sa tiež spomína v tomže roku.

Ostatne v Malej Gibe a Veľkej Gibe nachodíme v časopise Turul z roku 1890 dve poznámky.

Prvá je na strane 20:

Roku 1419 dcéra Juraja Šigraia, žena Petra Görgöia a jeho syn Juraj želali si dať si vpísať do svojho majetku i Malú Gibu a Veľkú Gibu. Kráľ Žigmund dňa 24. mája roku 1419 nariadil turčianskemu konventu, aby žiadajúcich tento majetok zaviedli na tvár miesta a majetok im odovzdali. Avšak proti tomuto bol zdvihnutý silný protest dňa 2. júla tohože roku. Na tvári miesta zjavil sa Mikuláš, syn Laurinca Bencheháziho a v mene Smrečáňovcov a Svätojanských dosiahol, že termín darovania predmetného majetku bol odložený až na 6. októbra tohože roku. — Čo sa potom stalo, nevieme.

Druhá poznámka je na strane 58:

Dcéra Juraja Šigraia menovala sa Klára a jej muž Peter Görgöi. Títo pri vpisovaní sa do hybského majetku mali prítomných kráľovských ľudí, a to Juraja Benedekfalviho so synom Benediktom a Egida Benedekfalviho so synom Dominikom. Za hodnoverného úradníka turčianskeho konventu pri tejto príležitosti vymenovaný bol ako homo regius Michal, syn Andreja z Palúdzky.

Asi v polovici XIV. storočia nastaly v zemianskych majetkoch v Liptove a v Turci neblahé pomery. Vo vlastníckych otázkach bola veľká neistota. Vyskytly sa falšované donacionálne listiny, ktoré vyšly z dielne istého Jána, literáta zlorečenej pamiatky (… Johannes litteratus maledictae memoriae) a maly za následok nesváry, pravoty, repozície, violencie, ba i súdobné súboje.

Jána, falzifikátora donacionálnych listín, oznámili u podžupana Liptova. Keďže v jeho dome v Madočanoch našli celú spústu dôkazového materiálu, odsúdili ho na smrť. Stalo sa tak pred 26. septembrom 1390. Jeho dielo spálili. Preto kráľ Žigmund vyslal do Liptova svojho človeka, Imricha Bubeka, ktorý 13. septembra 1391 začal prísne skúmať všetky donacionálne listiny. Majitelia boli bezvýhradne povinní predložiť všetky. Tak predložily obidve hybské obce svoju štátoprávnu listinu, darovanú im Bélom IV.^[7] Okrem tejto listiny predložil Mikuláš, sudca mesta Veľká Giba, inú listinu kráľa Ondreja zpred roku 1297, kráľa Ladislava a výsadnú listinu kráľa Štefana, ktoré boly potvrdením a rozšírením slobôd. Vlastne všetky spomenuté listiny boly stavbou na grunte, ktorý položil 21. júla 1265 na písme kráľ Béla IV. Hybský Mikuláš, vo funkcii mestského sudcu, starostu a opatrovníka vzácnych právnych listín, nemohol sa na ten čas pochváliť kráľovskému revizorovi inými listinami. Ak, tak šlo o listinu z roku 1316, ktorou arcibiskup Tomáš z Ostrihomu, ako vysoký cirkevný hodnostár, berie v známosť výsady, dané slobodným mestám. Ďalej o listinu z roku 1324, ktorou arcibiskup ostrihomský Boleslav potvrdzuje hybské slobody so strany cirkvi.

Z kráľov uhorských okrem Bélu IV. vari najviac sa staral o Hybe kráľ Žigmund, ktorý im poslal nasledovné listiny:

Roku 1396 poslal im listinu, vydanú v Lublove, ktorou udeľuje Hybenom právo trhové na každý pondelok. Okrem toho príchodzích oslobodzuje od poplatkov na mýtnom.

Roku 1403 udeľuje sa mestu súdne právo.

Roku 1405 listinou, vydanou v Budíne, oslobodzuje kráľ kupcov a obyvateľov mesta od mýtneho v celej krajine.

Roku 1423 rozširuje sa listina z roku 1396 i na jarmoky.

Ďalšie hybské listiny, značiace zvláštne výsady, sú tieto:

Pôvodný rozkaz kráľa Mateja z roku 1470, aby sa nevyberaly takzvané tridsiatky a mýta od mešťanov hybských.

Pôvodný rozkaz kráľa Ľudovíta z roku 1520 za oslobodenie Hybenov od mýta po suchu i po vode. Z roku 1527 je podobný rozkaz kráľa Jána.

Roku 1560 kráľ Ferdinand slávnostne potvrdzuje a zaväzuje sa rešpektovať výsady, ktoré dal Béla IV., Ladislav a Žigmund.

Od kráľa Maximiliána dostaly obce hybské dva pôvodné rozkazy:

Jeden vydaný v septembri 1565, aby obyvatelia boli oslobodení od platenia dane na tri roky, keďže pri priechode vojska utrpeli veľké škody na majetkoch.

Druhý, pôvodný rozkaz kráľa Maximiliána II., bol adresovaný na Jána Balassu z Ďarmôt, záložného majiteľa hrádockého panstva a tiež na stoličného župana a kapitána zámku zvolenského, aby mešťanov hybských neutlačoval.

Za kráľa Žigmunda napadli českí táboriti Spiš s 20.000 bojovníkmi. Na spišských Nemcov padol hrozný strach. Všetci mešťania Kežmarku utiekli z mesta, takže všetko za korisť zostalo českým vojakom. Tí vzali sebou ako zálohu prepošta Jána,^[8] Abraháma Golicza a Vlada Brzinaia ako ručiteľov mestskej rady. Do Hýb došli 7. mája 1433, kde kežmarskí ručitelia boli vymenení za poplatok 3.047 uhorských zlatých a prepustení na slobodu.

Ešte väčších slobôd Hybe dosiahly listinou kráľa Ferdinanda II., vydanou 22. novembra 1625 v Šoprone.

Ako veľmi dôležité sú dva jej body.

Prvý:

Prednesené bolo nášmu Veličenstvu osobou verného nášho veľkomožného pána Štefana Osztrositha z Gilethinca a z Ilavy, nášho radcu a stoličného pána liptovskohrádockého zámku, aby mestečko Hybe, patriace ku liptovskému Novohradu, inak Hrádku, pre všetkých svojich poddaných občanov a obyvateľov dostalo písomné obnovenie slobôd, daných mu kedysi kniežaťom Žigmundom, vtedy uhorským kráľom a neskôr rímskym cisárom, naším predchodcom, na ktorého sa vďačne rozpomíname, a aby bolo oslobodené od platenia dávok, tak od osôb, ako i od vecí a majetkov, a to podľa preskúmania starých zvyklostí.

Druhý:

Ľudia, prichádzajúci do Hýb na týždenné trhy, ktoré bývajú vždy po sviatkoch, budú vyňatí a oslobodení od platenia dávok na mýtach v Lučivnej a v Dovalove, a to i vtedy, keby tieto mýta boly inam preložené. Toto staré právo sa obnovuje a potvrdzuje.

V Hybiach už v tom čase iste bol dosť čulý život. Do nich sa stekaly okolité obce, ktoré sem i cirkevne patrily po zrušení evanjelických sborov do sboru artikulárneho.

Roku 1675 sa spomína prvý raz v dejinách Hýb pošta. Prvým historicky zisteným majstrom hybskej pošty bol Matej Melioris. Jeho syn Martin dostal od cisára Leopolda 16. decembra 1687 zemiansky list s címerom pre seba i pre svojho tesťa Jána Dianiša s jeho synom Elizaenom. Na začiatku listiny namaľovaný címer má tri biele kopce, na strednom z nich je polrameno, držiace zlatú poštovú trúbu. Na strednom bielom kopci opreté polrameno, držiace zlatú poštovú trúbu, symbolizuje vážné postavenie otca a syna Martina, prahnúceho po titule zemäna. Martin Melioris sa potom presťahoval do Demänovej, kde si druhou ženbou nadobudol veľký majetok. Jeho potomci nepretržite bývali v Demänovej, ktorej meno užívali i ako predikát, až do XIX. storočia, keď všetko prešlo na zemänov Povolných, ako dedičov Ladislava Meliorisa. Potomci Matejovi bývajú v Prešove.