ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hádam, dobre bolo žiť generáciam zašlých dôb. Život nebol tak složitý a rozvetvený ako dnes. I nenáročnosti bolo rozhodne viac. Ale i vtedy mali na darebákov a lotrov medicínu. A veru nežartovali veľa s nimi. Veď Hybe maly súdne právo a podľa toho obšívaly nohavice…

Na dôkaz toho nech sú tu výpisky z jednotlivých príbehov. Veru prísne, ba až krute zaobchodila vrchnosť proti tým, čo sa previnili proti úctyhodnému paragrafu poriadku.

Podívajme sa na prípad z roku 1771! Juraj Kaštiel a Matej Gyalak maly dlhé prsty a potiahli, čo nebolo ich. Azda syr. Azda kravu. Azda sekeru. Nevieme. No vieme, že za zlý skutok ich slávny magistrát mesta Hybe posúdil a odsúdil: predovšetkým museli zaokryť škodu, ktorú urobili a ako na prídavok prvý dostal 50 a druhý 40 palíc…

V tom istom roku okrem mnohých dejinami zabudnutých malých i veľkých huncútství stalo sa toto: Katarínu Rumanšekovú zmrzkali 40 korbáčmi… vlastne len jedným, ale štyridsať razy ju poštípal… A to preto, že táto Katuša niečo pokradla.

Z roku 1773 je zaznačený prípad o srdci, roztancovanom hnevom. Prečo áno, prečo nie, v ktorejsi rodine u Bugáčov bola vojna. Viedla ju macocha so svojou pastorkyňou, vlastne, proti nej. Pastorkyňu zbila na smrť. Na piaty deň po tej vojne, dotlčená zomrela. Spravodlivosť však žiadala svoje. Korbáč potom po macoche len tak tancoval; hlava-nehlava, bolí-nebolí, len tak pálilo… Po každom úderi vstal, ako keby si šiel do výšky na chvíľu odpočinúť. To len preto, aby sa rozbehol do živého. A musel podľa receptu vypáliť 140 rán. Bol to asi taký korbáč, ako mal pozdejšie slávny hybský čižmársky cech, s krátkou rúčkou, ale dlhým koženým pletencom, na neposlušných učňov a hubujúcich a spreneverujúcich sa tovarišov… Iste dlhší.

Toho istého roku boly ešte dva prípady. Vidno, že ten prvý neodstrašil. Nevieme koľko mala rokov. Ale stalo sa. Mária Strašilová dostala 200 tým povestným korbáčom spravodlivosti. A čo urobila? Nič iné, len podpálila. Veď hádam ani veľa neshorelo… A potom mali patriční aspoň nové. A poistovňu to tiež nebolelo, lebo bola jej mať vtedy ešte v bani hľadať zlato pre rezervy… Bolelo to len Máriu Strašilovú.

Tak sa zdá, že tá výprasková medicína bola užitočná a že i mnohých odstrašila. Lebo v mestskom archíve slávny magistrát má potom prípad až po 23 rokoch. Vtedy totiž Mateja Kaštiela svrbela koža, alebo nemohol sa do nej spratať. Musela prísť ranová sprcha z rieky palíc… a rany padaly ako ťažké skaly… 24 palíc na jedno navštívenie. A pre zlorečenie 12 palíc. Krv len tak prúdila. Hľadal, čo našiel. Mal dosť. A len čo ubil Žida a čo mu sopár razy tak od pľúc zahrešil.

Ale už v roku 1772 sa takejto obšívačky „naľakal“ i sám slávny magistrát. Istota je istota, mysleli si páni pri mestskom stole, dakedy sa korbáč pomýli a začne od prvého… Aby sa takejto nepríjemnosti vyhli, slávny magistrát slobodného kráľovského mesta Hybe, vediac, že jeden dnes a druhý môže zajtra upadnúť do levovej jamy, napísal pekne-krásne prosbopis a odovzdal ho pred Jeho Excelenciu Ladislava Prónayho, aby zamedzil také hrubé zaobchádzanie s mešťanmi. Zistilo sa totiž — a to sa v niekoľkých prípadoch i hodnoverne doložilo a potvrdilo, že sa pri palicovaní so strany vyplácajúcich dejú neobmedzené neslušnosti. Z toho vyplýva, že slobody kráľovského mesta boly vtedy už celkom obstrihané.

Prosbopis niesli asi slimáci, keď až do dnešného dňa nepriniesli odpoveď.

A ešte jeden malicherný prípad. Nie o palicovaní, ale o rakoch. Páni si za „oko“ vedeli dať zaplatiť. A Hybenia za toto „oko“, i keď len načas huncútsky prižmúrené, za toto „milostivé“ panské oko platili takto: slúžnodvorskému „veľkodušne“ dali napoľovanej zveriny a jednému úradníkovi po jeho boku nalapané raky. Tak sa stalo celkom istotne roku 1796.

Ďalej história mlčí…

Kto mastí, i vozí… To je stará filozofia, ako pánom prejsť cez rozum…

Nemožno však upodozrievať takú starú, vážnu a populárnu inštitúciu, ako bol slávny hybský magistrát, že by bol oficiálne siahol so zverinou a rakmi ku takému zaliečajúcemu sa, neúradný charakter majúcemu prostriedku, aby hybskí občania ešte za neudiate sa previnenia dostali vopred amnestiu…

Alebo je druhá možnosť, že sa páni polepšili sami…