ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

V štyridsiatych rokoch minulého storočia bol ľud Liptova národne už pekne prebudený. Väčšmi to bolo v hornom Liptove, kde bola väčšina evanjelická a menej v dolnom, v ktorej bývalo katolícke obyvateľstvo.

S evanjelickej strany to má hlbšie korene. Ján Kollár, evanjelický kňaz v Budapešti, vynikajúci básnik, ktorý v svojej nesmrteľnej „Slávy dcére“ dal výraz osobnosti, ktorá sa započúvala na štúdiách v Nemecku do mohutných všenemeckých evanjelických osláv na počesť tristého výročia reformácie cirkvi kresťanskej, žeravou otázkou slavianského génia „Co z nás Slávů bude o sto roků.“ A ostatní jeho rovesníci, ktorí študovali tiež v Nemecku, dávali na túto všeslavianskú otázku, ktorá si podmanila ich ducha, odpoveď vrelou skutkovou láskou ku svojmu slovenskému národu a jeho ľudu, ktorý pásli nielen duchovne, ale i národne. Ich nádeja bola pahrebou, ktorá mala po našich evanjelických oblastiach svieže uhlíky a cieľ: udržať národné povedomie a stupňovať ho i za toho najrafinovanejšieho maďarizačného utláčania. Veľké služby v tejto svätej veci dávala Biblia kralická a Tranoscius. A hymna Lutherova „Hrad přepevný jest Pán Bůh náš“ krstila slovenských evanjelikov, inteligentov i pospolitosť, krstom národnej hrdosti a nepoddajnosti…

A aj keď sa Štúrova družina s Kollárom rozchádzala, predsa neoslabila svoje vznešené kniežatské poslanie na dedičnej roli národa. Štúrova škola v Bratislave odchovala veľa vzácnych prozelytov národného pohybu. Kým Kollár šiel do šírky a šlo mu o uskutočnenie idey všeslavianskej, štúrovci so svojím predstaviteľom šli napred a do hĺbky a výšky, špecializujúc sa svojimi hrivnami len na slovenský národ. Jeden obzvlášť veľký z nich, Michal Miloslav Hodža, evanjelický farár v Liptovskom Sv. Mikuláši, zvonil svojím srdcom po slovensky celému Liptovu. Samozrejme, počuli ho predovšetkým v jeho sbore, kde vysedávali u nôh tohto historického piliera v čisto slovenskom štýle…

Mesto Hybe so svojou evanjelickou väčšinou vrelo slovenským národným duchom. Ešte tu žili ľudia, ktorí sa pamätali na vzácnu postavu Augustína Doležala, pôvodcu diela „Wesselosť rolj boží Hybské“, veľkej básne na oslavu Tolerančného patentu. Kto bol v Hybiach v prvej polovici minulého storočia Slovákom, ktorý mal kultúrny kontakt s národnou smotánkou, to nám ukazuje „Domová Pokladnica“, vydávaná Danielom Lichardom, na rok 1848. Táto národná studňa mala v Hybiach nasledovných zakladateľov:

Jozef Graichmann, mešťan,

Jonáš Guoth, lekár,

Ján Jároš, vicerichtár,

Jozef Juráni, ev. učiteľ,

Ľudovít Klein, notár,

Jozef Kolba, drevokupec,

Ján Juraj Kraus, ev. a. v. farár,

Peter Láni, zeman vo Východnej (neskôr prešiel do Hýb),

Šimon Zimányi, farbiarsky majster,

Ján Zudla, richtár,

Ľudovít Orphanides, ev. a. v. učiteľ,

Daniel Šefranka, ev. a. v. učiteľ.

Zo všetkých týchto najagilnejším národovcom bol Ľudovít Klein. Jeho otec Samuel bol spišský Nemec, samozrejme evanjelik. Prijdúc do Hýb, vzal si za manželku dcéru Jána Trnkóczyho, ev. učiteľa zemianskeho pôvodu. Pobudnúc v Hybiach, poslovenčil sa. Z jeho manželstva už prvá generácia bola čisto slovenská.

Mladý Ľudovít študoval na spišských gymnáziách. V roku 1832/33 skončil gymnázium v Kežmarku, kde po boku Jonáša Záborského a iných roduverných Slovákov obohatil sa ráznym národným povedomím. O rok pozdejšie vidíme ho už v Prešove počúvať na evanj. kolégiu prednášky teologicko-filozofické a juridicko-politické. Študoval s dobrým prospechom. V priateľstve sa sišiel so Záborským a bol mu na dobrej pomoci pri zakladaní slovenskej knižnice.

II

Národnostné boje mládeže na školských ústavoch boly len predohrou. Samé dejstvo sa odohralo o niekoľko rokov pozdejšie v dobe revolučnej. Vtedy to už šlo na život a na smrť. Najmä v Liptove odohrala sa tuhá borba medzi bývalými konškolármi. Lebo ako mikulášsky farár Michal Miloslav Hodža, na kolégiu v Prešove študovali aj Szentiványiovci: Eugen, Martin a Imrich a iní liptovskí zemani. Títo spomenutí tvorili dva politické póly, stojace navzájom proti sebe v stupňujúcom sa nepriateľstve. Tieto póly dostaly medzi seba aj Ľudovíta Kleina, ktorý — keď sa stal za richtárstva Jána Ružiaka staršieho roku 1842 mestským notárom, — pripojil sa telom i dušou na stranu Hodžovu.

V tom čase už bolo v Liptove za národnú vec vyspelé veľké oduševnenie. Július Botto, slovenský historik, v knihe „Slováci“ (na str. 73) za národných bratov Hodžových počíta bratov Hroboňovcov, Gašpara Fejérpatakyho a Ľudovíta Kleina.

III

Pokojnú hladinu verejného života rozvlnily zprávy, ktoré dochodily z peštianského parlamentu.

Zákony, vynášané roku 1848 nesú na sebe pečať Košuthovho ducha. Nedá sa im uprieť, že zveľadily stavovské záujmy poddaného ľudu, ktorý vymanily z bezprávia, a to zrušením urbáru, dežmy, panštiny a kňazského desiatku, ale zákonodarstvo bolo schválne bezohľadné na nemaďarské národy, ktoré v krajine tvorily väčšinu.

Tak vyriekol 3. § V. zákonného článku z roku 1848, že rokovanie zákonodarné môže sa diať jedine v maďarskej reči. Z tohože roku tenže § v XVI. zákonnom článku o stoličných vrchnostiach hovorí, že nariadenou obecnou poradnou rečou na shromaždeniach a výboroch v Uhorsku je výlučne reč maďarská.

Proti tomu sa bolo treba Slovákom ozvať.

Azda najvýznamnejšie je vystúpenie Slovákov v Liptove, ktoré bolo na stoličnom shromaždení v Liptovskom Sv. Mikuláši dňa 28. marca 1848. Teda hneď za horúca… Ešte 27. marca prišli ku Hodžovi cez Boce a Hybe, kde sa ohlásili u notára, Daxner a Francisci.

Za nimi prišiel Samo Hroboň i notár Klein. Takto sa sišlo u Hodžu dňa 27. marca sopár národovcov: Št. Daxner, S. Štefanovič, J. Francisci, J. Kučera, M. Kellner, S. B. Hroboň, Ľ. Klein, aby sa poradili o krokoch, ktoré by bolo treba konať v záujme národa na stoličnej kongregácii.

Ďalší opis vystúpenia Slovákov na stoličnej kongregácii preberám z diela Daniela Rapanta „Dejiny slovenského povstania r. 1848 — 49“.

Títo Slováci „… usnášajú sa vystúpiť na tomto shromaždení, na ktoré mali prístup nielen zástupci obcí, ale i širšie obecenstvo, s osobitnou petíciou, ktorá by vyjadrovala túžby a požiadavky Slovákov. Petícia bola vypracovaná ešte tohože dňa a jej prednesením sboru stoličnému bol poverený hybský notár Ľudovít Klein, ktorého účasť na shromaždení ako právoplatného zástupcu obce v smysle ministersko-predsedníckej úpravy nemohla byť braná v pochybnosť. Po obciach a mestečkách boli rozposlaní poslovia, aby vyzvali ľud k hojnej účasti na svolanom stoličnom shromaždení. K hnutiu sa pripojilo aj niekoľko demokratickejšie smýšľajúcich šľachticov, ktorí chceli pripravovať splynutie šľachty s ľudom.

Za tejto nádejeplnej nálady rozbreskol sa deň 28. marca a do stoličného sídla hrnulo sa nielen zemianstvo a zástupci mestečiek a obcí, ale i zástupy ľudu, ktorého sa tak nashromaždilo do viac tisíc. Vyhlásenie zrušenia urbáru, dežmy a spoločného daňovania bolo ľudom prijaté s nevýslovnou radosťou. Stoličná dvorana hrmela volaním „sláva“, ktoré tu od storočí, ako dojate poznamenáva M. M. Hodža, zavznelo v tento deň po prvý raz. Po vyhlásení nasledovalo vyslanie deputácií cieľom vysvetľovania nových slobôd ľudu po obciach. V tomto okamihu, keď sa shromaždenie už chýlilo takmer ku koncu, predstúpil pred predsednícky stolec notár mestečka Hýb Ľudovít Klein a po krátkom úvode o viacstoročnom úpadku kedysi tak slávneho slovenského národa a o potrebe nápravy číta pred shromaždením, zveľadeným ešte hromadnou účasťou niektorých obcí, obyvatelia ktorých sa na túto príležitosť vrútili do dvorany, pripravenú petíciu.

Petícia podpísaná 15 menami, po vyslovení vďaky Najvyššiemu za udelené slobody a mužom o ne zaslúžilým, obsahuje v podstate tieto požiadavky: Rokovanie v stoličných shromaždeniach, ako aj súdy a zovňajšie úradovanie stoličného úradu (prosby, oznamy) nech sú slovenské, aby ľudu bola umožnená účasť vo veciach verejných a náležitá vedomosť o nich, a čím skoršia príprava ľudového zastupiteľstva. Vyučovacou rečou v školách ľudových nech je reč materinská. Zabezpečenie práv slovenskej národnosti v politickom a spoločenskom ohľade. Žiadosť táto má byť stolicou prijatá, zapísaná do zápisnice, predložená palatínovi a ministerstvu na vybavenie a poslaná aj ostatným stoliciam uhorským a chorvátsko-slavonským cieľom podporovania.

Po prečítaní žiadosti nasledoval hromovitý prejav súhlasu so strany shromaždeného ľudu a prítomných národovcov, ktorý tak ohromil stoličných pánov a najmä predsedníctvo, že v prvom okamihu zostali bezradní. Keď sa spamätali, začali poukazovať na to, že požiadavky nepatria na stoličné shromaždenie, ale na snem. Ľud sa dal prejavovať svoju nespokojnosť hlasitým mrmotom, ktorý bol utíšený len vystúpením Sama Bohdana Hroboňa. Tento mladoň svojím lahodným hlasom, žalmovým prednesom tak dojal prítomných, že ani mnohí z prítomných šľachticov nemohli potlačiť slzy dojatia.

Keď potom ešte M. Rády, predsedajúci námestný podžupan, vyhlásil, že má ruky poviazané zákonom a nemôže privoliť k žiadostiam, rozhorčený ľud bol už pripravený opakovať niekdajší pražský vzor: vyhodiť predsedníctvo oblokom na ulicu. Vtedy ujal sa slova Michal Miloslav Hodža, tíšil ľud rozumnou rečou a jeho návrh bol potom prijatý aj stolicou, z obavy, aby neprišlo k výtržnostiam.

Nasledovalo medzi prítomnými zemanmi, nezemanmi všeobecné zbratrenie. Jasanie trvalo celý deň a dlho do noci, všade sa ozývala hudba, spev, znely reči a zdravice, žiarilo slávnostné osvetlenie a vybuchovaly najrôznejšie prejavy radosti.“

IV

Vedúce zemianstvo Liptova sa zľaklo, že sa stoličné shromaždenie pretvára na panslavistický pohyb. Preto sa pokúsili primäť podpisovateľov petície, aby ju vyhlásili za neplatnú. To sa im aj pošťastilo. Tak o tom čítame v diele Daniela Rapanta „Slovenské povstanie roku 1848 — 49“, diel prvý, časť druhá.

Dokumenty

Na strane 54 je toto: „V Liptovskom Sv. Mikuláši dňa 28. marca 1848 Michal Rády, podžupan Liptovskej stolice, podáva ministerskému predsedovi zprávu o priebehu stoličného shromaždenia, konaného dňa 28. marca 1848.

Následkom na tento viceišpánsky úrad upraveného cirkuláru nariadil som na dnešný deň zadržovanie mimoriadneho valného shromaždenia cieľom publikovania najnovších článkov zákona o znášaní verejných bremien, kňazských desiatkoch a o zrušení urbárskych stavov, čo okresní slúžnodvorskovci mali hneď ohlásiť.“

V treťom odstavci hovorí: „Keď daktorých stoličných obcí obyvatelia nečakane hromadne do dvorany sa vrhnuli, medzi nimi notár mestečka Hibbe (kebelbeli Hibbe mezöváros jegyzöje) Klein Lajos, bez toho, že by som ja, alebo slúžnodvorský východného okresu bol o tom vedel, čítal v podobe petície v slovenskej reči sostavený prosbopis, v ktorom, vyzdvihujúc od pár storočí zanedbaný stav dakedy slávnej slovenskej národnosti, ako žiadúcnosť predniesol, aby slovenská reč v poradných valných shromaždeniach miesto maďarskej bola upotrebená, s takou prosbou, aby táto žiadosť veľactenému maď. ministerstvu bola odporúčaná a maďarským, slovenským, horvátskym právomocnostiam bola sdelená.

Hoc tá odpoveď bola daná preto, že takéto predčasné prosby nepatria ešte pred stolicu, ale pred najbližší peštiansky snem, s tým naši slovenskí spoluobčania neboli spokojní, svoju prosbu opakovali a na jej podopretie ešte traja rečníci rozsiahle rečnili — samozrejme slovensky. Miesto „éljen“ bolo počuť len „sláva“. Tak boly mysle podráždené, stoličné stavy boly prinútené to uzavrieť, že otáznu petíciu do maďarčiny preloženú predostrú jeho excelencii maďarskému ministerstvu a sdelia vyššie spomenutým právomocnostiam.“

Na strane 55 je toto: „V zpráve o 3 dni neskôr tenže Rády podáva ďalšiu zprávu, v ktorej hlási síce pokoj medzi ľudom, ale nepokoj vo vzdelanej triede. Panslávsky pohyb nielen vidno, ale potutelné búrenie niektorých evanj. kňazov môže mať zlý následok. Preto stavy z dnešného shromaždenia žiadaly vojsko (2 stotiny).“

Na strane 69 je toto:

„V L. Sv. Mikuláši dňa 6. apríla 1848.

Michal Rády, nám. podžupan stolice Liptovskej, ministerskému povereníctvu. V stolici je úplný pokoj. Slovenskí občania vzali svoju žiadosť zo dňa 28. III. nazad. Zaslúžili sa o to predovšetkým Peter Thuránszky, fiškál komorných panství Hrádok a Likava a Ján Lehoczky, hl. slúžny východného okresu, ktorí presvedčili žiadateľov o nečasovosti ich požiadaviek.“