ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V druhej polovici XVI. storočia mládenčil, hoc i nie v Hybiach, ale v ich blízkosti, na hrade Hrádku, výtečný maďarský básnik Valent Balassa. Do Hýb ako chlapec chodieval s rodičmi na služby Božie. V dnešnom rímskokatolíckom chráme hybskom ho uložili po hrdinnej smrti na večný odpočinok.

Bol mohutným lyrickým básnikom, ktorý svojimi ľúbostnými básňami veľmi prevyšoval lyrikov svojej doby.

Podľa maďarského historika „neprislúcha medzi tých, ktorých treba postaviť do radu čestných relikvií, ktorí písali preto, aby ich literárne-historickí kustozi v múzeách ukazovali ako zaujímavé starožitnosti — ako ľutované kuriózum, ale medzi tých, ktorých i dnes musíme dať na svetlo, lebo nevieme zatajiť pôžitok z kochania sa v ich tvorbe, a to i pri inom vkuse našich čias“. — „Vznesnosť vášne, bohatosť citového fondu, krása reči, vzlet duše, úroda nových myšlienok a dokonalosť foriem korunovaly Valenta Balassu na básnika všetkých čias.“

Podľa výsadnej listiny kráľa Bélu IV. z roku 1265, danej Hybiam, každá domácnosť mala ročite odovzdať kráľovi funt zlata, ktoré mal sosbierať richtár a spoločne odoslať. Keď sa však liptovské hrádocké panstvo dostalo do rúk kráľovských, hybskému richtárovi sa skrátila cesta, odovzdal zlato v Hrádku.

V máji roku 1554 dostal Hrádok i s jeho príslušenstvom, to jest s okolitými obcami Ján Balassa de Balassa Gyarmat. Takého daru dostalo sa mu za zásluhy, ktoré mal u kráľa Ferdinanda I. Hoci tento dar dostal len do zálohu, a to na 12 rokov pri záložnej istine 13.500 zlatých, predsa to bolo veľké povýšenie.

Tak sa stalo, že poplatky od Hýb a iných obcí prináležaly nateraz Balassovi.

Ján Balassa prišiel bývať do Hrádku so svojou ženou Annou Szúlyokovou. Mali dvoch synov, Valenta, narodeného roku 1551 a Františka, narodeného roku 1563. Valent bol už štyri ročný, keď prišli bývať do Hrádku. V Hrádku trávil svoje šťastné detstvo. Tu sa bavil s deťmi strážcov hradu a deťmi služobníctva svojej rodiny. V takomto írečite slovenskom prostredí sa podistým dobre naučil po slovensky. O jeho maďarské vzdelanie sa starala jeho matka, náboženstva reformátskeho a Peter Bornemissza, hradný kazateľ Božích právd a vychovávateľ.

V Hrádku si Balassa osvojil ovčiarsky tanec. Neskôr sa ním produkoval na kráľovskej dvornej hostine vo Viedni. Maďarský historik Miklós Istvánffy píše o tom takto: „Keď stoly po vlastnej hostine odstránili, mládež sa dala do živého tancu. Najväčšmi sa páčil tanec 24-ročného Valenta Balassu, tanec ovčiarov. Cisár a kráľ a ostatní panovnícki hostia s úľubou hľadeli, ako napodobnil Pana a Satyrov, ako sa na to učupil, hneď zase poskočil a hneď zase dupol rozkročenými nohami na zem.“

Podľa jedných na vojenskú školu do Jágru prišiel Valent roku 1573, podľa druhých roku 1574. Odtiaľ a odvtedy sa začína datovať jeho básnický vzrast. V Jágri sa spoznal s manželkou hlavného tamojšieho kapitána Ungnáda, ktorá ho, o rok-dva mladšieho, nesmierne okúzlila. V jej dome bol tento mladý a vzdelaný panský junák vítaným hosťom. Domáca pani mladá; nuž rada si s ním podiškurovala i pohrkútala. To bola prvá Valentova romantická láska, ktorá ho nadchla skladať mnohé svieže ľúbostné verše.

Kráľ Maximilián kráčal — čo sa týka hradu hrádockého — v šľapajách svojho predchodcu. Dal ho do zálohu za 16.500 renských zlatých. Avšak Ján Balassa sa dlho netešil z kráľovej priazne, lebo na jar roku 1577 odobral sa do večnosti. Jeho syn Valent složil kráľovi prísahu vernosti, začo ho tento odporúčal do Jágru slúžiť vojenčinu, kam ísť bolo vysokou poctou. Valent sa stal v Jágri kapitánom 50 husárov. Otváral sa pred ním obzor junáckych, dobrodružných čias. V blízkosti svojej veľkej lásky, milovanej Anny Losonczy, manželky Ungnádovej, sa nazdával, že naň čakajú blažené dni. Ona však zachovala sa potom naproti nemu chladne, odmietave a rozumne a pekne ho žiadala, aby sa nevrážal medzi ňu a jej manžela ako klin rozvratu, aby ju viac neobťažoval svojimi citmi. Aj keď potom ovdovela, darmo ju prosil Valent o ruku, vydala sa za Žigmunda Forgácha. Tým raz a navždy bol odstavený so svojou úfnosťou, že predsa…

Po nedosiahnutom, stroskotanom výhľade na životné šťastie odišiel roztrpčený z Jágru, vrátil sa do Liptova, kde sa cítil byť doma. Zvlášť o Hybe, kde pochovali jeho otca, mal vrelý záujem. K Hrádku však pútaly ho krásne spomienky na bezstarostné detstvo.

Potom prikročil k usporiadaniu majetkových otázok so svojím strýčnym bratom Andrejom, a to tak, že Hybe budú patriť obom; Hrádok dostali potomci Jánovi, Valent a František. A napokon Hrádok pripadol Valentovi. Valent dal zámok od základu opraviť, obohnať novými múrmi, opatriť strážou; vôbec dal ho do vzorného poriadku po každej stránke. Na renováciu Hrádku venoval Valent roku 1579 viac ako 3.000 zlatých. Potom zapodieval sa hospodárskymi pokusmi so svojimi poddanými v pripojených obciach. (O týchto veciach píše Dr. János Illésy v sbierke Irodalmi történeti közlemények.)

Tak v ročníku 1903 je nasledovná poznámka:

8. novembra 1581 bolo valné shromaždenie Liptovskej stolice, ktoré upravuje na prešporský snem za poslanca vicišpána Štefana Okoličániho de Okoličnô s poslaním, aby — keďže stolica nemá hlavného župana — túto hodnosť vymohol u Jeho veličenstva a na túto navrhol vymenovať veľkomožného Valenta Balassu de Gyarmat, ako jediného magnáta stolice.

Z toho vidno, že Liptovská stolica uznala Balassu za svojho magnáta.

Ostatné dáta, ktorými sa Illésy zmieňuje o Balassovi, hádžu Balassu do nepriaznivého osvetlenia. Balassa sa pravotí. Stvára nepriateľstvá proti susedným zemianským famíliam. Preto tieto znemožnily svojím vplyvom jeho nádejné županstvo.

V ročníku 1900 spomínanej Illésyho sbierky je i takýto záznam:

26. mája 1580 Valent Balassa uvedomuje nemeckým listom kráľovskú komoru, že ešte medzi jeho otcom a zemanom Swete Janszkim povstala roztržka pre drevo, patriace k Hrádku, a hoc vraj bola vyslaná komisia na vyšetrenie veci, vyriešenie celej nepríjemnej naťahovačky nie je ešte skoncované. A Swete Janszki znovu požaduje, a to ešte viac z lesov, patriacich ku hradu Jeho veličenstva. Preto vraj nevystríha sa ani násilností. Valent prosí dvorskú komoru vyslať komisiu odhadnúť škody, zakročiť, žiada však zakročiť s okamžitou platnosťou.

Z toho vysvitá, že rod Bogumira (Svätojanských) užíval a písal svoje priezvisko ešte i v XVI. storočí po slovensky, a len pozdejšie prijal maďarské meno, vlastne pomaďarčené slovenské: Szent-Iványi.

I pomer medzi Andrejom Balassom a jeho strýčnymi bratmi Valentom a Františkom sa zhoršil. Andrej bol stále nespokojný. Jeho nespokojnosť vyvierala z faktu, že si chcel uplatniť nárok na časť hrádockého panstva. Vymohol si sudcovský výrok, ktorý žiadal realizovať vrchnosťou Liptovskej stolice, ktorej mnohé rodiny boly proti Valentovi. Avšak ani tak sa to nepodarilo. Okrem toho Valent, inak podkovaný figliar a zbehlý v úskočnosti, a František postavili sa proti celej kampani svojho bratanca s celou rozhodnosťou a všetkými prostriedkami, ktoré mali k dispozícii.

Priebeh bol tento:

21. februára 1591 Liptovská stolica hlási svojmu hlavnému županovi Štefanovi Illésházymu, že na jej valnom shromaždení v Nemeckej Ľupči podžupan Michal Pongrác zo Svätého Mikuláša a Mikuláš Pružinský, ako úradná osoba v hodnosti slúžnodvorského, hlásili, že, keď oni z rozkazu stolice na základe rozsudku prešporskej sédrie chceli zaviesť do porcií zámku Hrádok, mesta Hybe, dedín Vrbica, Ploštín, Illanovo, Dovalovo a Východná Andreja Balassu, hlavného župana novohradskej stolice, ktorý bol žalobníkom proti svojím bratancom Valentovi a Františkovi, a 19. februára tohože roku sa chceli dostať dnu do Hrádku za prítomnosti mnohých svedkov, vtedy Františkovi hospodárski úradníci a mnohí poddaní zastali im cestu na peterskom moste na rieke Belej, vzdialenom od zámku na dohodenie. Vtedy Andrej Andaházy v mene žalovaných vyhlásil námietku proti prevedeniu. Potom podžupan a slúžnodvorský sa pohli, aby prešli cez belanský most do Hrádku. Tu však mnohí poddaní Františkovi so zbraňami obstali most a odvážlivcom sa vyhrážali smrťou. A keď ešte z hradu začali páliť z pušiek a kanónov, podžupan sa vzdialil i so svojou družinou.

Keďže je takýto protizákonný stav, hlboko urážajúci vrchnosti, stolica žiada župana, aby sa v smysle zákonov postaral o získanie brachiálnej moci.

Dvorná komora však proti vyslaniu brachiálnej moci namieta, že, keďže v Hrádku majú pušky a kanóny, bolo by treba proti sverepým poddaným, ktorí na ochranu hmotných záujmov svojich pánov siahli ku zbrani proti vrchnosti, ozbrojeného protiopatrenia. Avšak je nebezpečné zahrávať si s ohňom na hraniciach. Keď by dvorná komora dala proti Hrádočanom kanóny, požičala by si ich z pohraničných hradov. Turci by toho využili a patričný nechránený pohraničný hrad by zaujali.

Konečne vyriešili vec tak, aby kráľ vymenil Hrádok za zálohu vyplatením bývalej záložnej sumy.

Valent Balassa sa medzitým oženil. Za manželku si vzal Kristínu Dobó, svoju sesternicu. Podľa uhorského práva to bolo krvismilstvo. Zato ho napadla ostrihomská svätá stolica. Pápež chcel proti nemu zakročiť; dozvedel sa o tomto kroku od svojich kňazov v Ríme. Valent sa preto odhodlal, že opustí vieru svojho otca a stane sa katolíkom. Rozhodol sa uznať svoju ženu nie za svoju a bol hotový sa s ňou rozsobášiť.

Znovu životná rana. Ťažko ju znášal, lebo bola už druhá v tomto prípade. Roztrpčený po toľkých nehodách a nesnádzach rozlúčil sa so svojou vlasťou; všetky svoje majetky odovzdal svojmu bratovi Františkovi. Vybral si elegantného koňa, vyšvihol sa naň a v nočnej dobe galopom vzdialil sa z krajiny. Jeho smer bol na sever.

Potom ešte začas, od 10. augusta do 23. augusta 1589, zdržoval sa pod hoľami ako pustovník. O tri týždne, opustiac hučiace horstvá, veniec to pod oltárom Kriváňa… pustil sa do cudzieho sveta…

Keď Balassa zmizol za vrcholom Kriváňa, zmizol i zpred očí svojich vrstovníkov. Potom už len kedy-tedy sa dozvedia o jeho romantickej postave.

Po blúdení Poľskom, kde zašiel až k východnému moru, usalašil sa v Krakove. Odtiaľ pozoroval, čo sa deje v jeho vlasti. Keď na jeseň roku 1593 počul o bitkách s Turkami, letí na tátošovi, a už je doma. Svoje sily a vojenské schopnosti dá do služieb dolnomaďarského vojska. I František nezostal, ale šiel do boja po vavrín. Valent nachodí sa 19. mája 1594 pod Ostrihomom. Vojna je ostrá. Turci prudko odrazia útok. V tom protiútoku mu guľa z kanóna odtrhne obidve nohy. Zomiera za strašných bolestí v tábore dňa 26. mája 1594.

Jeho mŕtvolu pochovali v rímskokatolíckom kostole v Hybiach do susedstva jeho rodičov Jána a Anny, rodenej Szulyokovej. O krátky čas tak urobili i s Františkom, tokajským kapitánom.

Známou postavou maďarskej literatúry je aj Ján Rimay (on sám sa písal Rimaj). Bol od Valenta Balassu mladší o 22 rokov. Balassa ho obdaril svojím priateľstvom, úctou i láskavosťou. Rimajovi sdelil svoje intímne životné stanice, svoje rany i jazvy…, žaloval sa mu zvlášť, že ho tisnú do úzadia.

Rimay bol napísal o Valentovi Balassovi životopis a vydal jeho božské ľúbostné básne. Takto sprítomnil ho budúcim pokoleniam a mladým generáciam priblížil jeho ľúbostné búrky a povíchrice… V životopise uverejňuje dôležité výňatky z listov, v ktorých strháva pred verným priateľom oponu intimity svojho myšlienkového sveta. Tak v jednom liste je toto: „Keby ma doma poverili dákou čestnou úlohou, radšej by som slúžil, ako mám strúhať verše. Ale čo robiť, keď mi nedajú službu? Nemôžem byť ani len richtárom v Hybiach. I ženby som sa zriekol. Tak radšej zostanem tu, v zahraničí.“ A ďalej píše, že v zahraničí sa môže zabávať s pánmi a kniežatmi. A doma má vraj len trápenie. Keby mu ponúkli kapitánstvo, veru by prišiel vďačne domov. Tento list je aj odpoveďou mladšiemu bratovi, ktorý ho volá domov.

Rimay napísal tomuto svojmu priateľovi náhrobný nápis:

V Hybiach ešte koncom XIX. storočia nebolo počuť o Balassovi ani slova, čomu sa nieto čo diviť. Hybská inteligencia zaoberala sa slovenskou spisbou. Zvlášť jej vtedajší predstaviteľ Ľudovít Orphanides, evanjelický učiteľ, podkrivánsky jednateľ Matice slovenskej, ktorý sám proboval pero i v bibličtine a potom i v slovenčine. O maďarskú literatúru sa nik nezaujímal. Ani nikto nevedel, že v rímskokatolíckom chráme sú uložené pozostatky Valenta Balassu.

Keď vyšlo najavo, že je Balassa pochovaný v Hybiach, maďarská akadémia dala sa do styku s liptovskou stoličnou vrchnosťou. Následok bol ten, že do Hýb vyslali odbornú komisiu nájsť hrob magnáta a básnika a označiť ho. Do nej patril i hybský rodák advokát Ružiak. Komisia zistila, že je básnik pochovaný skutočne v Hybiach a označila potom miesto dvoma tabuľami. Jedna z nich je zvonku na kostole; jej nápis znie v slovenskom preklade takto: Na pamiatku Valenta Balassu dala postaviť Maďarská akadémia vied v roku 1898. Z jeho lýry znely celou vlasťou v peknej, bohatej maďarskej reči hojná obrazotvornosť, hlboké náboženské cítenie, plamenná láska ku vlasti, ohnivé vášne a znepokojujúce starosti.

Druhá tabuľa je dnu v kostole: Valent Balassa, chrabrý veľmož a veľký básnik. Ranený pri obliehaní Ostrihomu 10. mája 1594, zomrel tamže 26. mája 1594 a bol v tomto kostole pochovaný. Miloval svoju vlasť, skladal spevy, piesne, padol na bojisku, žil a umrel za vlasť. Tento pamätník dalo postaviť obecenstvo Liptovskej stolice roku 1898.

Tak žil a zomrel niekdajší majiteľ Hýb.