ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ružovými vencami ozdobili chrám Boží a školu spanilá mládež a školské deti. Chrám Boží preto, že v ňom skladať mali svätú prísahu lásky a vernosti dve úprimne ľúbiace sa duše a školu preto, že vrúcne milovaný a vysokoctený učiteľ zaviesť mal do nej tovarišku života. Rázny sa dožil tých najkrásnejších hodín života, lebo viedol ku svätému oltáru mladú nevestu, ku ktorej pútala ho čistá nevinná láska. A ktože je to? Nie iná, lež Vochnických Anulka. Nezostalo ani jedno oko bez sĺz, keď pán farár, tiež cele pohnutý, z hlbín srdca požehnal zväzok. Keď sa navrátili z domu Božieho, tam v škole privítali novomanželov náčelníci obce a cirkvi, a hneď tam prehovoril jeden povereník takto: „Veľactený a milovaný pane učiteľu! Nechceme byť nevďačnými a neuznalými, a práve preto použijeme túto radostnú príležitosť, aby sme i my prispeli malým darom. Pravda, malá voda malú rybku dáva, lež čo od nás vystáva, to z úprimného srdca venujeme. Mám česť v známosť uviesť uzavretie našej obce, dľa ktorého, do povahy berúc vašu všestrannú učinlivosť, zvlášte na poli výchovy, umienili sme si vašu ročitú skrovnú plácu s dvoma sty zlatýma povýšiť. Príjmite vďačne túto chatrnú daň uznalosti a šetrnosti.“ Dojalo to Rázneho natoľko, že nevedel citom výrazu dať, ale tým viac hovorili tie slzy, ktoré sa z očú jeho ronili.

No rozumie sa, že veselo to išlo na svadbe, na ktorej sa takmer celé Bohdanice zúčastnili.