ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Svadba je u Prasličkov. Ide to tam veselo. Prečo nie? Či ozaj ten z potu tvárí žijúci ľud nemá sa rozveseliť? Ba áno! Nevinná zábava občerstvuje telo aj zošľachťuje. Lenže, bohužiaľ, často sa dopúšťa vyššia i nižšia vrstva ľudu prostopašnosti a zábava stane sa skazou a záhubou. No vieme, ako to bolo u Prasličkov, v izbe v kúte je stôl a za vrch stolom sedí starejší sťa predseda a správca svadby. Okolo neho sedia starejší a prednejší pri skleniciach v priateľskom rozhovore. Pec je ohradená pokolením faraonovým ťahajúcim sláčiky na stroji, o ktorom hádka vraví: Hora hučí, baran bľačí a kôň ťahá, to jest na husliach. Barbory mrmľú ako medveť, pikuľa piští sťa nemluvniatko a čo hudbe chýba i umelý súzvuk, predsa mrví sa mládež, ani čoby ju za dobrý peniaz najal. Najprv chlapi a mládenci sami hajdukujú do kola a pozerajú i napravo i naľavo, ktorú by mali vyviesť do tanca. Začne jeden, začne druhý, tretí, a čosikamsi má už každý pri boku tanečnicu. „Hej, hoj, mohla svadba nebyť,“ zvolal prvý. „Buďme chlapci veselí, ako mucha v kyseli,“ povie druhý. A to tak ide, kýmkoľvek nezamĺknu husle, pikuľa a barbory. „Ej, bolože by to, nuž či len takú krátku, Fero? Zahraj ďalej, dám ti groš!“

„Nože ešte raz!“ ozývajú sa hlasy a Fero musí znovu znôtiť, až z tanečníkov pot cíckom tečie. Tak bolo i u PraslíČkov, keď družba a zváč úctive zaviedli pána učiteľa k vrchnému správcovi, k starejšiemu.

„Pán Boh vás priviedol, pán učiteľ,“ privítal starejší.

„Pán Boh udeľ pokoja a požehnania tomuto domu,“ odvetil Rázny.

„Pan Boh uslyš!“ ozvalo sa po celom dome.

„Kde ste, chlapci? Hej, družba, zváč!“ zavolal starejší. „Doneste víno aj pálené, pánu učiteľovi.“

„Ďakujem, pán starejší, nepotrebujem,“ odpovedal pán učiteľ. „Pálené nikdy neužívam a víno len po jedle píjam.“

„Bolože by to,“ zavolá jeden, „žeby rechtori, kántori a všelijaké tchory nepili. Nebožtík pán kmotor, bývalý učiteľ, len vtedy nepil, keď ho nemal. Pán Boh ho osláv a daj mu veselé z mŕtvych vstanie, to bol priateľský človek. Bárs kedy zveril školu na mendíka a my sme nazerali k Icikovi, že či už nezomrel.“

Učiteľ sa správal akoby to nepočul, ale si myslel: No človeče, ty a prišiel do klepca, ale drž sa statočne. Sotva stačil odpovedať „ďakujem“ na to veľa „nech sa páči“, až konečne starejší urobil poriadok a pána učiteľa k svojmu boku posadil.

„Nuž, pán učiteľ, akože ste spokojný s touto našou osadou?“ tak začal starejší vážnejší rozhovor, aby iní zamĺkli.

„Hovorí sa: pred časom nesúďte! a tak ani ja ešte nechcem vyniesť súd.“

„Ak by som vás neurazil, ja by som vám povedal, ako ľud súdi o vás.“

„Isteže ma neurazíte, len povedzte, možnože aj ja v mnohom klesám, bo darmo je, ľudia sme a k tomu som ešte mladý, neskúsený.“

„Nuž prečože by nepovedal, páčite sa ľudu, ak s vaším učením sú rodičia veľmi spokojní, len to jedno sa nezdá väčšej čiastke, že ste vraj nie priateľskejší.“

„No to mi je ľúto, a to tým viac, že sa snažím ku každému byť prívetivým a úctivým.“

„Nie to, pán učiteľ, nie to, ale že sa odťahujete od ľudu, nenavštevujete kršteniny, kary, zabíjačky, kde by sme sa pri pohárikoch zabavili. Pán Boh osláv nebožtíka pána rechtora, verže sme sa veľaráz chutne nasmiali s ními. Oni to hneď zanôtili, a taký dobrý rozum mali, že len tak tie piesne a melódie sypali. Boli sme raz u švagra na Ďura. Bolo dobré víno, sklenica šla za sklenicou. No keď sme už boli dobre zanahaní, začne pán rechtor: Sem okolo mňa, zaspievajme novú pieseň, a hneď začali:

No bolože smiechu, do rána sme pri tej nôte pili.“

„Odpusťte, pán starejší, učiteľ má omnoho vznešenejšiu úlohu, než zábavy a pijatiky. Ja z mojej strany nemám k tomu ani stihu, lebo večer pripravujem sa k tomu, čo na druhý deň deťom predkladať mám.“

„Ale,“ zavolal divým rykom ten už spomenutý kmotor bývalého učiteľa, „dajte pokoj pánu učiteľovi, veď teraz nerobia veledikáciu. Štrngnime si, pán učiteľ, a zaspievajme si dajednu z tých našich.“ A začne vypitým hlasom dáku oplzlú pieseň.

Janko Rázny sa začervenal sťaby karmažín a šľachetným hnevom oslovil spievajúceho:

„Jestli ma takto chcete zabávať, tak sa poďakujem za vašu pohostinnosť a vskutku odstránim sa. Ale čo by som aj nebol prítomný, či nevidíte tu v izbe nevinné dietky, spanilú mládež; či nepoznáte, že takéto oplzlosti otráviť ich dobré mravy a jedno neslušné slovo môže ich na veky nešťastnými urobiť?“

Bolo to vystúpenie neočakávané, lebo veď sa im ani nesnívalo, žeby učiteľ tak rázne a mravne pokračoval. No niektorí, najmä dospelejší, potom prítomní rodičia hlavou kývali a odobrovali. Spevák ale, ako pes, ktorého gazda napadne, mrmlajúc odišiel. Starejší potom prosiac učiteľa za odpustenie, povedal:

„Neberte, to tak prísne, pane, sme na svadbe, a tu musíme veľa prepáčiť.“

„Divím sa vám, pán starejší, že vy to tak naľahko beriete. Či neviete, že čokoľvek robíme, všetko ku cti a ku sláve Božej činiť máme. Ani v zábavách nemáme zohyzdiť ľudskosť, poškvrňovať srdce, zvlášť ale zlý príklad dávať mládeže a dietkam.“

Vtom sa svadobníci, bo práve po tanci bolo, na chvíľku po dvore rozišli a o krátky čas všetko hľadelo na oblohu nebeskú. Bol to teplý, tichý večer, hviezdy sa už iskrily od blesku, mesiac ale, ktorý sa iba pred chvíľou jasne ligotal, dostával čiernu obrúčku, a to vždy a vždy väčšiu. „Ale ľudia, páčte, čo je to?“ „Nuž čože by bolo; zatmenie mesiaca. No beda novomanželom! Tak sa zatmie aj ich blaho!“ takto hovorili poverčivé ženičky, a rozhovor tento prešiel aj do izby. Všetko hľadelo na Rázneho, ako keby ho očami vyzývali: No povedz nám čo to? A čo to má znamenať?

„Ľudkovia,“ preriekol konečne, „vidím, že sú medzi vami, ktorí nevedia si vysvetliť tento pekný úkaz prírody, a vidím tu prítomných aj niektorých z mojich žiakov, tí vám to vysvetlia. Jožko, sem sa, povedzže pekne, čo je to zatmenie mesiaca?“.

Bystrý šuhaj plynné vysvetlil, že zem naša koluje okolo slnka a mesiac okolo zeme, a že tento dostáva svetlo tiež od slnka. Keď ale naša zem padne medzi slnko a mesiac, tak jej tôňa ukazuje sa na mesiaci, a že to je zatmenie mesiaca. Pán učiteľ predložil chlapcovi aj viac otázok, napríklad: či z takého zatmenia mesiaca môžu sa vysvetľovať vojna, hlad, mor, nešťastie atď. Pravda, Jožko odpovedal, že nie! — Celý svadobný húf stál vôkol Rázneho a s podivením načúval vyprávanie chlapcovo. Konečne s obyčajnou svojou nadšenosťou povedal asi takto:

„Vidíte, moji milí, ako pekne je to, keď aj obecný ľud chápe takéto veci a poznáva aspoň z čiastky nevystižiteľnú moc Božiu! A predsa sú takí zaslepení rodičia, ktorí nechcú do školy poslať svoje dietky alebo ich neriadne, za pár mesiacov, len tak naoko posielajú. Povedzte, či je to nie hriech? Či takí rodičia neusmrcujú ten veliký, nám od Boha daný poklad, nesmrteľnú dušu a vznešené dary ducha. Lež na svadbe sme, hore sa mládež do tanca. Raduj sa, mládež, v mladosti svojej, ale poctive. Nech ťa obveseľuje srdce tvoje vo dňoch mladosti tvojej, a choď po cestách srdca svojho a dľa žiadosti očí svojich, lež vedz, že ťa s tým všetkým privedie Boh na súd. Toto hovorí písmo, to nasledujte, môžete sa kratochvíliť.“

No ale aj dali sa do tanca, dupali nohami, zvŕtali švárne devy, pritom spievali až do rána bieleho. Ale celú noc nebolo počuť ohyzdného slova a nebolo vidieť nehanebných posunkov. Rázny sa ešte zameškal za chvíľu so staršími v priateľskom rozhovore, konečne zaželal všetkým dobrú noc a šiel do svojho bytu na odpočinok. Spal chutne, pritom ale snívalo sa mu, že on sám držal svadbu s Anulkou Vochnickou v novovystavanej škole.