ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nič tak nemrzelo Rázneho, ako krčma a nedostatok poľa k výžive občanov. Komasácii boli sa sprotivili občania, nedajúc vtedy nič na dobrú radu pána farára. Následkom toho záležitosť komasácie prišla pred súdy a vypadla na ujmu občanov. Ej škoda, že vtedy nebolo v Bohdaniciach ešte Rázneho, ktorý by bol podporoval pána farárovu radu k priateľskému pokonaniu sa so zemským panstvom! Nebola by obec tak nakrátko prišla s nadelením chotáru a nebola by na seba uvalila tú náramnú ťarchu pravotných nákladov.

Nuž ale čím väčšia bieda, tým viac korheľov. Mnohí sa dali do pijatiky zo zúfania alebo — ako hovorievali — aby si krčme vyrazili z hlavy tie prílišné starosti.

Rázny chcel odpomôcť i mravnej i hmotnej tejto potrebe občanov. Prvý zrak obrátil na krčmu.

Krčmár bol človek líška s veľkou papuľou. Prišiel s batohom na pánsky hostinec a prilákal si občanov do krčmy ako muchy na lep. Ačkoľvek naničhodný nápoj, predsa chodil ta k nemu starý-mladý piť „na bradu“, takže málokto bol v obci, ktorý by nebol už visel „na čiernej doske“. Okrem toho, služobná mládež tiež dala dačo zarobiť. Tak večierkom už prichodili paholci na rumplík tej „čečiny“ alebo dievky na pestré stužky, nesúc so sebou miesto hotových daktorú holbu zbožia, gazdom ukradnutého. V tej miere klesal majetok občanov, v ktorej rástol krčmárov, a divili sa všetci tomu, že Boh tak očividne toho krčmára „požehnáva“. Rázny i tomu chudobneniu občanov i tomuto „požehnaniu“ krčmára prietrž učinil, navyknúc všetkých na miernosť. Pre starších obstaral zábavu v Čítacom spolku, pre mladších v nedeľnej škole. Následok toho bol, že krčmár vysťahoval sa z Bohdaníc a obec zakúpila krčmu od pánstva.

Medzitým zomrel ich zemský pán, barón Kaliber, zanechajúc jedného potomka. Akonáhle tento dedične prevzal otcovizeň, umienil si radšie dať sa na peňažné špekulácie, ako sa zaoberať s hospodárstvom. Keď sa o tom dozvedel Rázny, že ten majetok je za 40.000 zlatých na predaj, pozhováral sa o tom najprv s pánom farárom a potom povolal do školy daktorých prednejších z obci i predložil im: či by nebolo možné buď aby obec odkúpila od nového zemského pána ten majetok, buď aby utvorili spolok k jeho zakúpeniu. Mnohým sa to zdalo byť tvrdým orechom. Rázny, aby nenáhlil vec, nechal prvú poradu bez uzavretia a nechajúc im 14 dní na rozváženie, určil inú lehotu k riešeniu tej záležitosti. O 14 dní zišli sa občania opäť v škole, ba 30 občanov hlásilo sa už i k „účastinárskemu spolku“ na zakúpenie toho majetku. Ale richtár toto prekazil. „Čo to prospeje obci, keď jeden bude hodovať, druhý ale hladovať? Nech ten majetok zakúpi obec, a tak nech jeden každý je účastným i ťarchy i dobrodenia.“ „Tak je!“ zvolali občania. Rázny, ktorý bol už vopred s pánom farárom tú vec dokonale rozmyslel, bol toho náhľadu, aby ten majetok zakúpila Vzájomná pomocnica. K vzájomnej pomocnici má prístup každý z občanov, a tak bude mať i prístup k zúčastneniu sa na dobrodení zakúpeného majetku. Časom, keď sa majetok, pomocou vzájomnej pomocnici vyplatí, môže sa i sám majetok podeliť medzi členov vzájomnej pomocnice. „Výborne!“ odpovedali súhlasiaci občania.

Majetok zakúpila Vzájomná pomocnica na desaťročné splácanie drieku a osem odstoviek, hypotekárnu bezpečnosť poskytlo 20 zámožnejších občanov pánu barónovi.

Prvý rok to išlo ťažko a niektorí už i zúfali nad šťastným prevedením tej veľkej myšlienky. Avšak rozumný gazda, ktorému vedenie spoločného hospodárstva zverili, uviedol zeme i lúky do poriadku a Boh požehnal dosť dobrú úrodu. Hora na seče podelená, tiež dala značného dreva na predaj. Z roka na rok ubývalo ťarchy, pribúdalo dôchodku a vždy jasnejšou ukazovala sa Bohdaniciam hviezda lepšej budúcnosti.

Dnes prišla doba šťastne zakončeného desaťročia. Vyplativší poslednú časť kúpnej sumy a ostatné úroky, zasadnúť mal výbor vzájomnej pomocnice k riešeniu otázky: Čo teraz s nadobudnutým majetkom? Do tohoto výboru pozvali teda i Rázneho.

Poneváč všetci občania boli členmi vzájomnej pomocnice, tým činom stal sa i tou cestou nadobudnutý majetok spoločným majetkom občanov bohdanovických. Na tom sa teda uzniesli, aby hory zostali obci, zeme a lúky ale aby novým scelkovaním podelené boli medzi občanstvo tak, aby každý k predošlej koľkosti svojho majetku dostal i časť z nadobudnutého majetku, v pomere účastín, ktoré mal pri vzájomnej pomocnici. Že pri tom ani na kostol a školu, ani na pána farára a pána učiteľa nezabudli, zbytočným by bolo pripomínať, lebo dobrej rade týchto mali čo ďakovať zlepšenie budúcnosti Bohdaníc.

A tak teda i duševne i hmotne kvitla obec Bohdanice pod vedením svojho neúnavného učiteľa. Mala všetko, čo dobre zriadená obec mať môže a jej obyvatelia vzmáhali sa očividome i majetkom i vzdelanosťou. Dnes patrí už medzi najprednejšie slovenské obce, jej obyvatelia sú dobrí uhorskí vlastenci i horliví synovia svojho slovenského národa, a preto sú takmer napospol odberateľmi a pilnými čitateľmi slovenských kníh a časopisov a vídame ich zväčša aj ako šľachetných podporovateľov najmä gymnázií vo Veľkej Revúcej, v Kláštore pod Znievom, v Turčianskom Svätom Martine. Samo sebou rozumie sa, že Bohdanice skvejú sa aj medzi zakladateľmi našej milej Matice slovenskej. Na zdar takej obci, a daj Bože vlasti a národu čím viac Bohdaníc a čím viac takých učiteľov ako je pán Rázny!