ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hej, huj, veselo! A prečože by sme boli veselo? Nuž a či neviete, bračekovci, že nastala sloboda? Nuž choď do krčmy a dajú ti bez grošov piť, choď k Ďurovi Šuhajovi a zaleje ťa vínom. Do hroma, a to veru tak! Nastáva voľba krajinských poslancov, nuž napájajú ľudí, aby urobili z nich dobrých vlastencov a múdrych občanov. Lež viďme, čo sa robí v Bohdaniciach. Nutno nám pripomenúť, že spomenutá obec na toho hlasuvávala, kto najviac piť dával, a že vodcom a náčelníkom opojených vždy bol Ďuro Šuhaj. Keď hlavní korteši počtovali kortešov, najdôležitejšia otázka bola, či majú dostatok vína a páleného pre pánov sedliakov bohdanických, ako ich posmešne nazývali práve tí, ktorým sa dali za nosom vodiť. Tak tomu bolo aj na tento čas! Ohromné zástavy vyvesili na všetkých krčmách, no rozumie sa aj u Šuhaja s nápisom: „Éljen Korpáši“. Hudci chodili po dedine, pred nimi vyskakovali k tomu vyzvaní korheli a kedy-tedy zanôtili kortešskú pieseň:

Lež oj Bože! Aký obrat v Bohdaniciach! Vína, páleného nadostač, ale niet korheľov, ktorí keď nemôžu lepšieho urobiť k dobrobytu vlasti a dobrobytu obecného, aspoň napijú sa ako dúha. Pán Fičúri, stoličný pisár a na ten čas hlavný korteš zo stránky Korpášiho, napadne Šuhaja: Čo je to pane? Či Bohdanice zapreli vieru svojich otcov? Šuhaj dobre tušil, čo je príčina všetkého, ale niže svojej hodnosti držal vyznať, že veru iný duch panuje v Bohdaniciach.

„Prosím pána urodzeného,“ — ináče ho len „barátom“ menoval, ale cítil, že sa nemôže rozhadzovať následkom nepodareného výsledku, — „prosím úctive, asnáď by dobre bolo, zhromaždenie ľudu zadržať, a im vysvetliť, že my chceme dane umenšiť, ľud povýšiť, slovom nasľubovať, čo slina na jazyk prinesie. Už potom, či splní sa dačo, či nie, to všetko jedno, nech len zvíťazíme.“

Pán Fičúri aj k tomu privolil, bo veď aj jeho česť bola na vážku položená. Ostatne česť ako česť, ale nádejný úrad! Jestli Korpáši zvíťazí, akože dva krát dva štyri, tak isté je, že on bude slúžnym. A prečo nie?! V terajšom svete aj z nedoukov volia slúžnych, nech len odprisahá svoj rod a má koľko-toľko známosti v politických fígľach. Myšlienka sa hneď uskutočnila. Obecný bubeník za dobrý groš pochodil obec, pod jeho rukou ozývalo sa: bum, bum, bum a potom postavil sa vážne a celým hrtanom volal: „Dáva sa na známosť pánom hospodárom, že dnes vo veľkej krčme bude rečniť pán Korpáši a sľubovať čo on na krajinskom sneme vykoná.“ potom len tak posmešne poznamenal: „Sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú.“ Lež počul to ľud a smial sa z hlbín srdca poznámke vtipného bubeníka. Pán Fičúri sa medzitým k rečneniu pripravoval a vyrozumel od jedného i druhého, zvlášť od krčmára, že veru vplyv na ľud má pán učiteľ. Bol on to aj krem toho dopočul, že učiteľ bohdanický je smerodajným, a že vyzískal si všeobecnú úctu a oddanosť. No ale, myslel on, veď ja tomu dám!

Pokiaľ sa to kľulo, v škole zhromaždil sa ľud, aby sa v prítomnosti Rázneho poradil, ako sa má chovať pri nastávajúcich voľbách. Nenastrojil to pán učiteľ, nepovolal on žiadneho, ale takrečeno prirodzeným pudom hrnuli sa k nemu šľachetnejší z ľudu, lebo dôvera k nemu rástla zo dňa na deň; jeden každý uznal, že on ľudu a pre ľud žije, že on skrz vzdelávanie ľudu chce ho povýšiť, chce ho hmotne, duševne a mravne spôsobnejším a hmotnejším učiniť. Šťastný to ľud, ktorý pozná svojich duchovných priateľov, lež nielen pozná, ale s celou oddanosťou ich nasleduje. Tak to bolo v Bohdaniciach na ten čas, bo ako sme spomenuli, zišiel sa ľud v škole, aby si vyznačil cestu, ktorou kráčať bude pri voľbe krajinského poslanca.

Keď sa takto zišli, povolali pána učiteľa do svojho kruhu a požiadali ho, aby ich poučil o veci. Pán Rázny nemeškal medzi nich vstúpiť a preriekol asi takto:

„Bratia moji! Teší ma to, že sa poradiť mienite v tejto veľadôležitej záležitosti, lež vedzte, že sme v škole, a to v cirkevnej škole, ktorej dozorcom je pán farár, ale aj ináče on je našim pastierom, bez jeho vedomia nedržme porady.“

„Pravdu máte,“ ozval sa richtár, „veru náš pán zaslúži, aby on bol naším vodcom. Pravda, sú už pristarý, ale u starých skúsenosť a dobrá rada.“

Povolali teda i pána farára, a on bez meškania zúčastnil sa v porade svojich farníkov. Na jeho vyzvanie prevzal slovo učiteľ a rečnil takto:

„Nejdem tu vysvetľovať, čo je krajinský snem, predpokladám, že to vedia prítomní, podobne aj to, aká to dôležitá vec je voliť krajinského poslanca, bo on rozhoduje nad stavom celej krajiny i jednotlivých. On hlasuje za zväčšenie alebo umenšenie dane. On tvorí krajinské zákony, on môže dať zákonom smer mravný a nemravný, cirkevný i necirkevný. Ako hovorím nechcem šíriť slová, nedopustí to krátkosť času, a tak len stručne pripomeniem terajšie položenie politických stránok, menovite ale voľbu, nás najbližšie sa týkajúcu. Dvaja páni sú nám odporúčaní, pán Vochnický, synovec to nášho dobre zaslúžilého pána Petra Vochnického, a pán Korpáši. Musím vyznať pravdu, že dľa môjho súkromného presvedčenia želal by som si muža rázneho, zasadzujúceho sa za pravdu, vieru a vlasť, lebo len taký nosí vo svojom srdci blaho obecného ľudu. Kto neverný je Bohu a cirkvi, ten nemôže byť verným panovníkovi, vlasti a ľudu, ten len svoj vlastný úžitok hľadá!“

„Tak je, pravdu máte,“ zvolal Praslička a nato celý kŕdeľ riekol:

„Tak je, pravdu máte.“

„Tak je bratia moji,“ pokračoval Rázny, „lež bohužiaľ, my samostatne vystúpiť nemôžeme, lebo osihotení stojíme. Nepozostáva nám nič iného, ako pripojiť sa ku spomenutej jednej, lebo druhej stránke, aby sme urobili prietrž väčšiemu zlému. Pán Korpáši neučinil dosiaľ nič za dobro ľudu, a spolieha sa len na sudy. Rozhadzuje sa, pleští, kričí, sľubuje zlaté zámky, aby tým spôsobom prišiel k svojmu cieľu a tak si urobil rebrík k mastnému úradu. No pán Vochnický je muž vzdelaný a spravodlive zmýšľa. Ja teda tak myslím, keď už nemôžeme voliť muža nám cele oddaného, pripojme sa ku stránke pána Vochnického.“

„Súhlasíme s pánom učiteľom,“ priložil pán farár. „Darmo je, vyznať musíme, že veru náš pán Vochnický má i zásluhy pri cirkvi a obci, a tým skutkom, akže si jeho synovca vyvolíme za poslanca, dokážeme cit vďačnosti a uznalosti. Pravdaže, v každej otázke nemôžeme byť spokojní ani s pánom Vochnickým, lež lepší je len lepší. Ešte jedno pripomenúť chcem. Milí priatelia! Chráňte sa toho, kto vás napája. Môže pán Korpáši akokoľvek horliť za ľud a za všeobecné dobro, akonáhle si chce utvoriť stránku s opojnými nápojmi, jedenkaždý statočný muž bude sa ho chrániť ako ohňa, lebo:

„Nazdar! Nech žije náš poslanec pán Vochnický!“

„Ale prosím,“ preriekol Valach, „veď bubeník vyzýval hospodárov, aby sa vo veľkej krčme zišli, že vraj pán Korpáši majú reč držať, nuž či máme ta ísť, či nie?“

„Prečo nie?!“ odpovedal pán učiteľ, „tým sa nezaviažeme hlasovať za neho. Vypočúvajme ho, mne sa ale zdá, že on sám sotva bude tam rečniť, bo k tomu nebol skrze voličov vyzvaný, a takú dotieravosť nemožno o ňom ani len predpokladať. Pri tom všetkom môžeme sa ta dohromady všetci ustanoviť, len o to prosím, chovajme sa mierne a nezavdajme mu príležitosť k neporiadkom!“

„Poďme, poďme! Pritom nech žije Vochnický!“ znelo zo všetkých strán. Valil sa kŕdeľ ľudu, ako čaty do boja, k veľkej krčme.

No ale viďme, ako sa pripravovala tá protivná strana. Malý bol počet prívržencov pána Fičúra, od ktorého nikdy neodstúpil Ďuro Šuhaj s veľkou fajkou z morskej peny (tajtíčka). I tou chcel dokázať, že on u pánov vo veľkej vážnosti stojí. Tu i tu aj po maďarsky mondokoval bezo všetkej príčiny, lebo je to vraj reč vzdelaných a bez nej niet vzdelania. No človeče, môžeš ty aj vtáčej reči rozumieť, ak sa len na to opieraš, nuž si veľmi ďaleko od vzdelanosti. Ver mi bratku, že jednoduchý roľník alebo remeselník môže sa vzdelať len vo svojom materinskom jazyku, lebo je to nemožne, aby si inú reč natoľko osvojil, aby v nej s lepším prospechom mohol spisy čítať, ako vo svojej vlastnej. Nuž ver Šuhaj obtieral sa o pánika, pravda kedy-tedy išiel medzi ľud a nahováral jedného i druhého, aby volali: „éljen Korpáši“. Nešlo to ale, vzdor tomu že Sirbik, Ratko a Keňveši celým hrdlom kričali „éljen“.

Pán Fičúri medzitým premýšľal o tom, čo bude rečniť. Chodil sem i tam. Vše si fúzy vykrúcal, lež len to nešlo, a tak sa mu zdalo, že ver motovidlom strelí. „Potvora ten učiteľ.“ mrmlal medzi zubami. „Nemôžem prísť na stopu ničomu. Všetky osoby, čo v zlom chýre stoja som uplatnil, a predsa kde nič tu nič, všetko s najväčšou úctou hovorí o ňom. Pravda, všetci tvrdia, že je slovenskouhorským vlastencom. Tým ho napadnem! Lež čože to stojí!? Krem Šuhaja a Šibala niet v celej obci zradcov!“ Vtom sa hrnul nával ľudu počúvať rečníka. „Éljen Korpáši!“ volali v krčme hodujúci. Ale ohlas žiaden, kde nič, tu nič. Hostinský vykotúľal jeden vyprázdnený päťokovnák, ktorý mal slúžiť za rečnište. Pán Fičúri pomocou Šuhaja a Šibala vyštveral sa na sud a poklonil sa ľudu. Potom ale začal takto:

„Bratia, voľnosť milujúci občania! Korím sa,“ a hlavu sklonil, „korím sa pred velebným ľudom, lebo slovo ľudu je slovo Božie.“ „Éljen“, zvolala Korpášiho strana. Vtom figliarsky bubeník posmešne poznamenal: „Tak je, slovo Božie na sude, pri sude a zo suda.“ Ha, ha, ha, bi, hi, hi, znelo zo všetkých strán. Mýlilo to síce rečníka, pri tom všetkom vážnou tvárou pokračoval ďalej: „Či na sude, či pri sude, či zo suda, nič to nerobí, prečože by možnejší nepočastovali ten úbohý dane platiaci ľud!? V potu tvári dorába svoj chlieb, prečože by sa vlahou vína nepokropil? Či porekadlo tiež nevraví: vo víne pravda!“ Tu zase bubeník urobil poznámku: „Lenže tá pravda oči kole!“ a opätovalo sa aj: ha, ha, ha! he, he, he! hi, hi, hi! „Sem sa bratia okolo tejto zástavy,“ rečnil ďalej pán Fičúri, „a vykríknime jedným hlasom: éljen Korpáši!“ Tu i tam ozvalo sa „éljen“, ale tým väčší bol smiech, keď bubeník opätne poznamenal: „Či to už pán Korpáši a nie Otruba?“

Po utíchnutom smiechu vystúpil jednoduchý muž menom Valach a obrátiac sa k ľudu zavolal: „Bračekovci! Ani Korpáši, ani Otruba, zostaneme my pri našom, ktorý zásluhami a statočnosťou, a nie peniazom a pijatikou vyzískal si našu dôveru. Na zdar pánu Vochnickému.“ Ohromné „na zdar“ ozvalo sa, a s tým rozhodnutá bola otázka.