ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nie je sviatok, ani nedeľa, a predsa ľud, obzvlášť malé pokolenie Bohdaníc vo sviatočnom odeve sa zjavuje na uliciach. Čo to má znamenať? Nuž veru to má byť školská skúška, ktorú Janko Rázny mal skladať so školskou mládežou. Nejdem podrobne opisovať čomu sa učili dietky, ale zato mám, že je každý presvedčený o skvelom výsledku. Lebo keď sa spôsobnosť s pilnosťou združí, tam sa výučba neomylne dariť musí.

Že tomu vskutku tak bolo, o tom vydávali svedectvo radostné slzy v očiach rodičov. Po skúške zhromaždilo sa predstavenstvo, aby dľa starodávneho zvyku zasadlo k priateľským hodom. Pán farár síce horlil proti tomu, ale predstavenstvo neustúpilo. Pravda, mohlo by sa mnoho hovoriť proti takýmto hostinám, bo sú to zbytočné trovy a často poskytujú príležitosť k výstupkom. Z druhej strany ale ľud sa pri podobných prípadoch, keď sa dobre použijú, i poučí, vzdelá a oduševní, a vyznajme si pravdu, pri takýchto príležitostiach sme obyčajne veľkodušnejší. No viďmeže, čo sa tam stalo na tento čas! Prikrytý stôl, akonáhle jedlo naň doniesli, nezostal bez stolujúcich. Pán farár Pokorný s pánom kmotrom Vochnickým, sťa s miestnym škôldozorcom, zaujali prednie miesta, potom si posadali pekným radom cirkevní a obecní hodnostári: richtár, kurátor a prednejší z farníkov. Tam vidíme aj Šuhaja s hodným poneváčom, to jest so sadlom, zvonár, kostolník ochotne posluhujú jedlom i vínom. Pri takejto príležitosti sú oni veľmi ochotní služobníci. Po krátkej dobe, keď už vínečko ústa otvára, vystúpil pán richtár. Fúzy si vykrútil, lyžičkou na tanier uderil, na znak toho, že rečniť mieni, a začal takto: „Málo, málo, prosím za slovo! Slávne zhromaždenie! Zostarol som sa, mnoho som skúsil, ale musím priznať, čo som dnes videl a počul, to som u nás nikdy nevidel a nečul! No darmo je, páni moji, náš pán učiteľ je výborný učiteľ, a my by sme sa dokázali nevďačnými, ak by sme to neuznali. Ja ako jednoduchý roľník tak myslím, že v mene všetkých môžem mu za jeho ustávanie ďakovať a to mu želať, aby ho ten Všemohúci za veľa rokov živiť ráčil!“ „Nech žije, nazdar!“ zaznelo zo všetkých strán. Lež nechže to slniečko akokoľvek krásne svieti, predsa tu i tam vznikne obláčok na oblohe, a aj v tej najčistejšej pšenici nájdeš kúkoľ. Tak bolo aj tu, bo Ďuro Šuhaj nenahal slova na mieste. V tej nádeji, že Vochnický, sťa zeman a pozemkár, taktiež miestny pán farár, ktorý si vo všetkom mierne počínal, budú na jeho strane, chytil sa slova a začal:

„Nechcem obraziť pána učiteľa, ale veru z tej maďarčiny málo bolo, a my by sme si želali, aby naše deti v tejto reči boli zbehlé.“ No bolože hluku a kriku: „Čo chcete s tým? Učil ich tomu, čo a ako mu od vrchnosti naložené bolo!“ Dosť na tom, že Šuhajovi začalo teplo byť, a keby pán farár nebol horlivcov miernil, kto vie, či by rečník nebol musel s dlhým nosom vzdialiť sa. Ale zdravice vzali druhý smer, keď sa spomenulo, ako radi navštevujú deti školu, ako sa zveľadil počet žiakov. Len jedno nepripomenuli, čo Rázneho srdce tlačilo sťa mlynský kameň. Konečne sám vstal a prehovoril asi takto: „Ctené predstavenstvo, milí bratia! Predovšetkým držím za svätú povinnosť vyjaviť, že srdečne ďakujem za všeobecné blahoželanie. No aj pán Šuhaj uzná časom, že veru ľudových škôl účel nie je a nemá byť odrodilstvo, ale predovšetkým každého jedného vzdelať v tej reči, s ktorou sa z Božej milosti zrodil. Lež odpustite že túto príležitosť použijem a všetkých pozornosť obrátim na jednu okolnosť. Spytujem sa, čo je táto miestnosť? Hľaďte na tie hrady, ktoré sú podopreté, aby celá budova do hromady neupadla, hľaďte na tie diery, ktoré oblokom menujeme, hľaďte na tie steny, ktoré by sa zrútili, keby ich vakovka spolu nedržala, hľaďte na tento chatrný priestor, kde sto čerstvých a života plných dietok stisnúť sa musí! A keď ste všetko toto dobre prezreli či nemusíte to s hanbou uznať, že je to vaša škola, do ktorej ten od Boha vám zverený, najvzácnejší poklad, vaše dietky, posielate, aby sa cvičili v známosti Božej a v liternom umení? A tak s úctou vyzývam ctené predstavenstvo, aby uznalo za svoju najsvätejšiu povinnosť postarať sa o príhodnejšiu miestnosť, a to tým viac, že z milosti Boha počet žiakov rozmnožuje sa z roka na rok. Ja teda pripíjam novej škole na zdar a činiteľom na slávu!“

Dojala prítomných táto reč a kývajúc hlavami prisviedčali. Tu Šuhaj chtiac odobriť predošlý posmech, poznamenal, že chudobný je ľud. Ale dobre odvetil pán farár, že kde je reč o duchovnom a mravnom, tam hmota spomínať sa nemá, lebo čo je platné človeku, čo by všetok svet získal a dušu svoju zatratil? Konečne rozhodol celú vec pán Vochnický, hovoriac: „Potrebné drevo ja dám a na takto rok, budeme mať novú školu!“ „Tak je, tak je!“ ozvalo sa zo všetkých strán a hneď začali sa podpisovať so zdarným výsledkom. Rozhovor trval i ďalej, lež Janko Rázny porúčal sa do priazni a ponáhľal sa do Vochnického domu, aby mladého pána v určitý čas učiť mohol.