ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Cestujúci cez Bohdanice zastavujú sa pri kostole a s veľkou zvedavosťou dotazujú sa, čo je to za stavba, tá nová, úhľadná budova? Nie je to nič iného, ako nová škola. V krátkom čase bola postavaná, bo každý s veľkou radosťou konal svoje povinnosti. Ešte i len nevyzvané školské deti nosili a podávali tehly. Mládenci a panny závistlivým okom hľadeli na novú školu a hovorili: „Ej, škoda, že my už nemôžeme chodiť do nej.“ „Prečo nie!?“ odvetil pán učiteľ, „čo aj nie všedenne, ale aspoň v nedeľu popoludní, a ja s radosťou budem opakovať všeličo s vami, aby ste to nezabudli, čomu ste sa naučili, a to sa naučili, čo ste nepočuli.“

Tak sa aj stalo a tým založená bola nedeľná škola pre dospelejšiu mládež, ktorá s veľkou ochotnosťou navštevovala nedeľné prednášky. Ako hovoríme, škola bola postavená a pánom farárom pri prítomnosti početných údov cirkvi práve vysvätená. Keď tak dalo sa duši čo jej patrí, zasadlo sa ku kratučkému obedu. Či by ozaj bez toho nemohlo byť? Ej, veru nie! Tam vidíme všetkých tých, ktorých sme videli pri skúškových hodoch, ba i pána slúžneho a pána notára, krem Šuhaja, bo ten po voľbách poslanca vzdialil sa z verejného života, tým viac, že jeho hospoda padla. To ustavičné kortešovanie a rozhadzovanie sa, hostinkárstvo a pijatika, zamorila ho do dlhov tak, že prišiel o všetko.

Všeobecná radosť vyobrazovala sa na tvárach, že ten dobrý Hospodin požehnal aj tomuto dielu, a jedenkaždý cítil, že to zväčša zásluha Rázneho, ktorý z dom do domu chodil oduševňovať a milodary zbierať, bo on bol nielen apoštolom ľudovej výchovy, ale aj uskutočniteľom blahodarných snáh a podnikov. Jeho obcovanie bolo putujúce, vyzískal svojej škole farára, ktorý pochyboval o zdarnom výsledku, Vochnického, ktorý bol cele ľahostajný k podobným veciam, predstavenstvo a obecný ľud, ktorý odvolával sa vždy na svoju chudobu a nepamätal na to, že dobrá škola je tá najlepšia istina, ktorá hojné úroky dáva. On s každým prívetive hovoril, každého láskave poučil a tak zaujímavo predložil vec, že každý dal pravdu jeho rečiam. Keď už prišiel rad na zdravice, povstal miestny pán notár a zavinšoval nasledovne:

„V tomto novom dome prajem pánu učiteľovi nové zdravie a šťastie a k tomu zdraviu a šťastiu ku boku jeho švárnu, dobrú manželku, aby osladzovala jeho dni.“

„Na zdar, na zdar!“ vznelo zo všetkých strán. Na to ale pán farár trefne poznamenal: „Ja k tým slovám ešte jedno dodám, nech žije pán učiteľ s tou, ktorú si jeho srdce zvolilo.“

Pán Vochnický rozumel tej reči, lebo vec mala sa nasledovne. Rázny zdôveril sa pánu farárovi a vyžiadal jeho prostredníctvo, vzdor tomu, že tento neradil to, lebo poznal zmýšľanie Vochnických, ktorí nechceli odstúpiť od svojho, čoho koniec bol košík. Pravda, Vochnický poznamenal, že on proti osobe Rázneho nič nemá, ale proti jeho stavu, a jestliby ani to nebral do povahy, ale proti jeho chatrnému platu, ktorý dostatočne nevyživí. Všetko namáhanie pána farára bolo daromné, a tak vec nemohla byť skončená sdarným výsledkom. Pri tom všetkom Rázny chodil do domu, bo Julo nemohol bez neho byť, tým viac, že každý uznal a uznať musel, že šuhajík s veľkým prospechom napreduje vo vedách, v ráznosti a šľachetnosti ducha. Anulka, čím viac jej zakazovali aj len pomyslieť na Rázneho, tým viac bola zaľúbená do neho. Odpor tvorí odpor, bránená láska väčšmej horí!

Po spomenutej zdravici pustil sa Vochnický do hlbokého rozhovoru s pánom farárom, ktorého závierka bola táto: „Vysokourodzený pane kmotre! Nečiňte nešťastnou vašu dcéru a spolu aj toho mladého človeka, keď sa raz tak ľúbia, požehná ich Hospodin.“

„Dobre, dobre, velebný pane, ale stav a dôchodky!“

„Neráčte tak prísne brať tú záležitosť. Terajší svet sa honosí osvetou, kde sa už viac zemanstvo a urodzený stav neberú tak do povahy. Čo sa platu týka, pravdaže je chatrný, no ale Rázny je miláčik ľudu a tento vďačne povýši jeho dôchodky, k tomu aj pán svokor pridá niečo, a tak len vyžijú z Božej milosti.“

„No pravda, celá stolica už vie o tom, ba i sám pán podžupan, tak Anulkina iná budúcnosť je už hatená. A veru už aj ona dozrieva, bo ide rok za rokom. Tak len myslíte, pane kmotre, že ich zdáme?!“

„Nielenže myslím, ale z celého srdca a z tej duše odporúčam.“

„No veď uvidíme, čo povie k tomu moja stará a celá slávna rodina!“