Zlatý fond > Diela > Bohdanice a ich učiteľ


E-mail (povinné):

Ondrej Seberini:
Bohdanice a ich učiteľ

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Martina Jaroščáková, Daniel Winter, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 29 čitateľov


 

II

Neďaleko školy stojí jednoduchá, ale úhľadná budova. Tu býva od 25 rokov pán farár Michal Pokorný. Z hlbín srdca plynú jeho kázne, prosí, napomína najmohúcnejšou horlivosťou, ľud takmer po každej kázni so vzdychnutím povie za ním „amen“ a vyzná: „ach, veru utešene kážu ten náš pán farár.“ Ale pán farár darmo očakáva, aby to dobré semä, ktoré on s takou ochotnosťou rozsieva, už aj ovocia prinieslo. Konečne prestal čakať a tým sa potešoval, že nie je on prvý, ani posledný, ktorý hluchým zvestuje Slovo Božie. „Vitajte u nás, pane“, zvolal, keď zazrel do domu jeho prichádzajúceho učiteľa. „Či nemienite utiecť od nás?“

„Ach, veru nie, velebný pane, ačpráve je môj osud nie ten najskvelejší, ale úfam sa budúcnosti.“

„Blahoslavený človek majúci nádej. Vo mne už aj tá vyhasla. Verte, že srdce ľudu tohoto je kameň, bo keď by len ľad bolo, by sa už dávno bolo roztopilo.“

„Pravda, že ono hrubou škrupinou je zaobalené, ale keby sa predsa našiel spôsob obmäkčiť ho!?“

„Neverím, pane, neverím. Od 25-tých rokov som sťa hlas volajúceho v púšti. Chrám Boží je ošarpaný, škola do hŕby letí, obecný dom vyzerá sťa žobrácka chalupa. Nemáme žiadneho spolku. Keď predstavenstvo a ľud k voľačomu vyzývam, mrdnú plecom a vravia ,chudobní sme‘.“

„No pravda, chudobný je tento ľud a na tú chudobu odvolávajú sa rodičia i vtedy, keď dietky školu meškajú. Lež môžem sa pochváliť, že už pilnejšie ju navštevujú, ako počiatkom roku.“

„Čo nepoviete, a či by to vskutku tak bolo?“

„Áno, velebný pane, napríklad syn Valachov, čo ma tak surove napadol, aby som jeho dieťaťu nerozkazoval, najpilnejšie chodí do školy.“

„Ale ozaj, ako ste ho k tomu priviedli?“

„Veľmi jednoducho. To stalo sa takto: na jeho surové nápady nedal som odvetu, ale cele po priateľsky som sa ho spýtal: Vy ste včera v meste boli? Áno, odvetil on. Čože počuť nového v meste? Začas preťahoval s odpoveďou, bo veď v ňom všetko jedom kypelo, konečne ale obdržal chladnokrvnosť a odpovedal: Nuž to hovoria, že je vojna medzi Prušiakom a Francúzom. Nato ja: V tom pravdu majú, ale či viete, čo a kde je to Prusko a Francúzsko? Veru ja neviem, bo veď som nechodil do školy, ale kmotrov syn bol vojákom a ten rozpráva, že je to hýn tam za Trantáriou. No ten vás ošialil! Len poďte sem, môj milý Valach k tejto mape a hneď vám to vysvetlím. Toto je naša krajina, Uhorsko, a tuto naša osada Bohdanice. Viďte toto je Prusko a toto tu Francúzsko. Potom som mu podrobne rozprával o jednom, o druhom, a konečne doložil: práve o tomto bola reč v dnešnej školskej prednáške a ľúto mi je, že váš Ďurko nebol prítomný, znajúc, že ste v meste a že dačoho počujete o vojne, viem že by ste s radosťou boli počuli voľačo o tých krajinách od vášho syna. V obave, že je chorý, poslal som za ním. Skrotený a zahanbený Valach poďakoval sa mi za priazeň a jeho syn od toho času nemeškal do školy.“

„Nuž a pravota s Marou Hubovou, je už tá skončená?“

„Ach, áno, prišla sa poďakovať za moju prísnosť, aj darík doniesla, hovoriac: Veru ste pravdu mali, pán učiteľ, že ten môj Števo dlhé prsty má, bo veď už obkráda aj moju skromnú pokladnicu, a tak prosím, ráčte aj potomne prísne s ním nakladať a pri podobnom priestupku hodne ho potrestať.“

„Tak sa zdá, pane, že vy s prospechom účinkujete, ale predsa jeden z hospodárov, Peter Kubo, hromžil na vás, že tým hláskovaním trápite decká. No pravda, ja som ho hodne vyctil, čo sa to bude miešať do učenia?“

„To mi je nápadné, bo po tieto dni bol u mňa prosiť za odpustenie, že mi bez príčiny ublížil, lebo vraj presvedčil sa o dobrote môjho vyučovania. Nuž veď jeho vnuk naučil sa behom štvrť roka čítať.“

„Blahodarím vám, pane, veru prelomte ľad zatvrdilosti a predsudkov.“

„Nechcel by som tomu ešte cele veriť. Zvlášť ale jeden človek veľmi mnoho kazí.“

„A kto je to?“

„Ktože iný, ako ten spotvorený Ďuro Šuhaj.“

„Poznám ho! Ačkoľvek má len sečku pod klobúkom, ten by chcel zmaďarčiť nielen Bohdanice, ale aj celú Oravu.“

„Predsa ale, velebný pane, jestliže vy ráčite vašou rozsiahlou múdrosťou a mohutnou oddanosťou moje snahy podporovať, a vlastne našej snahe na čelo sa postaviť, úfam sa, že všetko premôžeme.“

Pane, už je u mňa popoludní a veru som už zunoval. No ale predsa, ak uvidím, že vzbudí sa ľud tento, môžem vás uistiť, že ani moje blahoželanie nevystane, a že sťa jednoduchý nádenník, ani ja nezameškám spolu účinkovať.“

„Nie tak, velebný pane, ale dľa vašej hodnosti, buďte vy horlivým Pavlom a ja budem pri boku vašom oddaný Timotheus.“

Vtom zaklopal ktosi na dvere, a na hlasné „voľno“, predstavil sa družba so zváčom. Zaritmovali pekne, že poneváč si Ondro Praslička umienil s Marou Kúdeľovou, dľa rozkazu Božieho, do stavu manželského vstúpiť, a poneváč to bez svedkov stáť sa nemôže, úctive žiada velebného pána i pána učiteľa, aby si nesťažovali prísť do jeho príbytku, tým viac, že „volové a dobytek zbit jest, poďte na svadbu“. Boli časy, keď on vďačne meškal s ľudom, ale od jedného času, ako je ľud nie tak úctivý, najmä mládež rozvierená, osoby nešetriaca, samopašná, zlorečená a opĺzla, vyhybuje podobným zábavám. Pán učiteľ ale, už aj ako mladý človek, šiel za zváčom a družbom na svadbu.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.