ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pätnásť rokov tomu, čo Rázny s Anulkou žijú v tom najpríkladnejšom manželstve, a tá lehota nezostala bez vplyvu na Bohdanice. Predtým nevidel si v celej dedine úhľadného domu, čistý dvor a peknú záhradku, nevidel si dobrý dobytok a statok. Rázneho žiaci vysádzali stromy pred domami a v záhradách, šľachtili ovocné stromy, takže celé Bohdanice stali sa záhradou. Uprostred obce stála škola. Nové pokolenie pestovalo so skvelejším výsledkom hospodárstvo, a behom niekoľkých rokov v tom dobrom chýre stáli Bohdanice, že sa tam výtečné obilie rodí a dobrá lichva dochováva. Pritom zo dňa na deň vzrastala nábožnosť a mravnosť, takže kázne pána farára dobre účinkovali a semä Slova Božieho prinášalo stý úžitok, bo pôda bola pánom učiteľom dobre pripravená. Rázny nie malú váhu kládol na to, aby mládež vychovaná bola v smere cirkevnom a mravnom. Navštívmeže tohoto nášho dobre známeho priateľa v jeho domácnosti. Vidíme ho v mužskom už veku, ale výraz tváre aj teraz je prívetivý a príjemný. Školský dvor v najlepšom poriadku, nenájdeš tam daromnej miestnosti, bo utešené stromy sú všade podľa plánu vysadené. Náradie v izbách nie je nádherné, ale vkusné, nič zbytočného, ale ani nič nechybuje. Tam vidíš peknú knižnicu, učiteľkin šijací stolík, tam pre deti osobitný stôl. Keď do izby vkročíme, nevieme sa prenadívať dosť tej príkladnej čistote, tomu veľkému poriadku. Deti pri všetkej čulosti a bystrosti sú čisté, poslušné a úctivé. A Anulka akože sa cíti v tom jednoduchom školskom dome a nepatrnom učiteľskom stave? Oj, spokojná je ona i pri skromnom dôchodku a šťastná, bo ľúbi a ľúbená je. Ľúbená je od svojho manžela, od svojich dietok, od žiakov, od celej obci. Ona akonáhle stala sa učiteľkou, zriekla sa nárokov a márnych požiadaviek. Nechodí jej rozum za módou, nádherou a pýchou. Spokojná je s tou najskromnejšou jednoduchosťou. Obecného ľudu devy a ženičky s najväčšou dôverou prichádzajú k nej s poradou v jednom i druhom, a ona láskave prijíma, poučí každú. Oj, nezačuješ jej z úst zlorečenia, nie daromného slova!

Popoludní je, a to síce v nedeľu popoludní. Rázny s manželkou pekne spolu sedia v srdečnom rozhovore, až ona takto prehovorí:

„Janík, či vieš prečo nám je pamätný tento dnešný deň?“

„Akože by som nevedel, dnešný deň je výročitý deň nášho blaha, nášho požehnaného manželstva.“

„Tak je, na ten deň sa vždy s najväčšou radosťou rozpamätám a práve tento deň chcem použiť a teda, drahý mužu, poprosiť, ale mi musíš sľúbiť, že to aj splníš.“

„Prečo nie! Jestli tvoja prosba bude slušná, tak istá môžeš byť, že sa ona splní.“

„Vieš naša najstaršia dcéra vyplnila 12 rokov a neborká ešte nikde nebola. Či by nebolo dobre dať ju do ústavu, kde dievčence vychovávajú?“

„Rozhodne môžem povedať, že nie! A to nie bez príčiny hovorím. Či vieš, milá moja, že tie vychovávajúce ústavy, zvlášť pre dievčence, za málo stoja. Čomu sa tam učia? Najviac zovnútorným parádam, tancu, opičiarstvu! Lež keby som aj poznal dobrý ústav, ani tak ju dať nemôžem. Akou dôverou môžu rodičia mne zveriť svoje dietky, keď ja svoj vlastný plod neviem, alebo nechcem vychovávať?“

„Ale predsa, Janík môj, vieš, že terajší svet napreduje a ja ju neviem vo všetkom tak cvičiť, ako to teraz ľudia žiadajú!“

„No dobre, Anulka moja, nechže bude po tvojom. Počujem, že v Skalici zakladajú slovenský ústav pre dievčence, kde v dobrom duchu vychované majú byť. Akonáhle presvedčím sa o tom, že to bude ústav dobre zriadený, na základe cirkevnosti a mravnosti založený, kde sa majú verné manželky, domácnosť milujúce matky, rozšafné hospodárkyne a svojeť milujúce dcéry vychovávať, nebudem odporovať tvojej žiadosti, a zo srdca privolím k tomu, aby naša dcérečka zúčastnila sa i vyššej výchovy.“

Anula zamĺkla. Ale ani nemohla ďalej hovoriť, lebo vstúpil do izby jeden pätnásťročný šuhaj a oznámil pánu učiteľovi, že sa už v peknom počte zišli. Nuž a čože to malo znamenať? Janko Rázny k tomu priviedol svojich žiakov, že oni, keď už vychodili v dvanástom roku školu a pri hospodárstve svojim rodičom pomáhali, v nedeľu popoludní zišli sa do školy a tam začas čítali, písali a počtovali. Zavše im dačo rozprával, aby opätoval to, čomu sa v škole naučili. Spočiatku držala to mládež za hanbu, až konečne k tomu tak privykla, že ich na stá chodila. A skrze toto veľa účinkoval pán učiteľ. Lebo darmo je, v dospelejšom veku lepšie rozumeli všetkému, ako vo veku útlej mladosti. Sotvaže skončil s mladou čeľaďou, už sa zhromažďovali dospelejší. Pán učiteľ otvorí jednu kasňu, a čo tu vidíme? Dobre zriadenú knižnicu. Všetky ľudové spisy tam nájdeš, ktoré si za lacný groš Čítací spolok nakúpil. V založení Čítacieho spolku podporovali ho i úrady. I to s veľkým zápasom išlo, kým ľud presvedčil sa, že je osožnejšie čítať vzdelavateľné knihy, ako sedieť v krčme a tam prepiť mozoľné groše. Sotvaže rozdal knihy, už zas prišli občania a žiadali pána Rázneho, aby prišiel do výboru Vzájomnej pomocnice.