Zlatý fond > Diela > Bohdanice a ich učiteľ


E-mail (povinné):

Ondrej Seberini:
Bohdanice a ich učiteľ

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Martina Jaroščáková, Daniel Winter, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 29 čitateľov


 

VI

V dome pána Vochnického nastal veliký obrat. Julo pod rukou Rázneho prospieval nielen vekom, ale aj múdrosťou; on bystrý rozum chlapcov pilne vyvíjal, ale pritom aj srdce šľachtil. Nie je to dosť len učiť a učiť, zhromažďovať známosti, brúsiť pamäť. Dobrý vychovávateľ účinkuje i na mravy, na spôsob zmýšľania a na ráz. To uznali aj u Vochnických, že pán učiteľ v tomto smere pokračuje, a to mu vyzískalo nie malú važnosť. Krem toho jeho skromné a príjemné chovanie sa, jeho vľúdne a vtipné obcovanie, učinilo ho veľmi obľúbeným. Pritom stal sa povestným človekom, bo písal o výchove články duchaplné, ktoré vedecké časopisy s radosťou prijímali a verejnosti zdeľovali. Často bol pozvaný k obedu, obvzlášť keď dorazili hostia. To naskytlo príležitosť Ráznemu zoznámiť sa s pánmi rozličného stavu, ktorí s ním radi obcovali a ním poučení boli, čo a ako by sa konať dalo za zdokonalenie ľudových škôl. No pravdaže, on už teraz väčšej požíval vážnosti, ako keď sme ho prvý raz videli u Vochnických pri obede. Naposadili ho na koniec stola, ale k boku domácej panej, nepoložili k jeho tanieru cínovú lyžičku, lež striebornú, nepredložili mu čeladné víno, ale pil s pánom. A keď pán vysokourodzený prišiel do dobrej vôle, tak chtiac-nechtiac musel si s ním i štrngať. Slovom, považovali ho za priateľa a člena rodiny. A to veru aj tak má byť s dobrým učiteľom, lebo po rodičoch on zasluhuje najväčšej úcty a vážnosti. Jeden veľaslávny panovník si veľmi vážil svojho bývalého učiteľa a hovorieval: telesní rodičovia dali mi telesný život, ale učiteľ dal mi duchovný a mravný život. Ale, čože Anulka, dcéra to pána Vochnického? To sme už povedali, že ona bola prvá, ktorá si vážila Rázneho, ona ho ľutovala, keď sa k nemu nešetrne chovali, ona bola riekla matke: „Ten mladý pán učiteľ zdá sa byť driečnym človekom.“ Citlivé a šľachetné srdce bieleho pohlavia máva obyčajne súcit k nevinne potlačeným a k opovrženým. Jestli by v jej rodičovskom dome nebola bývala svedkom toho prvého zneuctenia, možnože by vždy zostala k nemu ľahostajnou, ale vediac pekné vlastnosti Rázneho a vidiac to opovrženie, vzbudili sa v jej srdci tie útle tajné city. A tá iskra citov sa tým silnejšie rozmáhala, čím ctihodnejší dokázal sa byť mladý učiteľ. Z jeho strany ale prirodzené bolo, že i v ňom vznikol súcit. Anulka a Rázny ani sami nevedeli, ako zrodil sa v nich ten cit, ktorý láskou menujeme. Jeho každodenná návšteva bola olej na oheň. Oba cítili tajnú čarovnú rozkoš, keď jeden druhého videli, keď jeden k druhému v blízkosti sa dostali. Ale ani ona, ani on nemali toľko smelosti jeden druhému si to vyznať.

Ako sme videli, Rázny opustil hody a šiel do Vochnických, aby mladého pána učil. Ale k jeho nemalému prekvapeniu Jula nenašiel doma. Pani Vochnická použila príležitosť. V tej mienke, že sa verejná skúška drží a že pán učiteľ nepríde, rozkázala zapriahnúť a urobila s Julom výlet. Starý pán zostal na pohár vína pri spomenutých hodoch, a tak len sama Anulka bola doma. Prekvapení boli obaja. Aj sa tešili tomu, že sú sami, ale aj istá bázeň zaujala ich vnútornosti. Čo počať, aký smer dať rozhovoru? Až konečne Anulka začala:

„Či ste spokojný s obecenstvom, ktoré prítomné bolo na skúškach?“

„Ach, áno, obzvlášť ale vaša prítomnosť, ctená paničko, prekvapila ma!“

„A tak milšie by vám bolo bývalo, jestli som ja nie prítomná?

„Uchovaj Hospodin! Veď by som si želal, že by ste prítomná boli pri každej prednáške, lebo krem toho vždy mi je pred očma vaša postava!“

„Ako to ráčite rozumieť? Moja postava!? Tomu ja nerozumiem!“

„Ale rozumiem ja, drahocenná paničko! Oj, dávno som si to želal zdeliť vám, paničko, že kdekoľvek sa obrátim, všade vidím pravovzor vo vás, že všade mi na mysli taniete!“

„Dajte tomu pokoj, pane Rázny, bo vaše slová dotknú sa citov, ktoré za svätejšie držím, lež aby som ich zradila!“

„Dobre, dajme tomu pokoj! Lež či mi ráčite poskytnúť iskričku nádeje, že o tom môže byť ešte medzi nami rozhovor?“

„Ach, to len Všemohúci vie!“

„Nech mi bude voľno úfať sa, že vy, paničko, pri rozhodnej otázke priaznive ráčite hlasovať.“

„Boh zná, bo v tejto otázke rodičia rozhodujú!“

„Viem. Ale jestli by veľactení páni rodičia nič nemali proti tomu, či zo stránky vašej milosti môžem mať nádeje?“

„Ach, pane Rázny, verte, že je to veľmi ťažká záhada.“

„Uznám! Lež tú rozlúštiť bude mojou úlohou. Ja len žiadam Vaše milosti plné slovo!“

„Ja… ja… spolieham sa na Hospodina.“

Vtom vstúpil do izby pán Vochnický a priateľsky podal pravicu Ráznemu, cele dôverne vypravoval mu, čo uzavrelo sa, že postaviť sa má nová škola, čo a ako zmýšľali o tom niektorí, ale jeho rozhodné slovo zapchalo ústa nemúdrym. Po krátkom rozhovore vzdialil sa s príslušnou poklonou pán učiteľ. Po jeho odchode prehovoril otec dcérke:

„Anulko, ja som ťa v istom rozpaku našiel, keď som do domu prišiel.“

„Z čoho to zavierate, milý otče?“

„Z čoho? Tvoje oči ohnive hľadeli, tvár sa začervenala. A mne sa všetko tak zdá, že vy akýsi tajomný zväzok máte medzi sebou.“

„Ach, dnes sme sa po prvý raz zhovárali v samotnosti.“

„A čo ti povedal Rázny?“

„Že ma vždy pred sebou vidí.“

„A ty čo si mu riekla na to?“

„Nuž to, že ja tomu nerozumiem.“

„A on ako to vysvetlil?“

„Neviem, ale tak sa mi zdá, že nehnevá sa na mňa!“

„Alebo, že je zaľúbený do teba!?“

„Možno, drahý tatinko, ale veru ja ani neviem, čo sme pohovorili.“

„Milá dcéro! Toho sa zriecť musíš! Darmo je, ty si zo šľachtického rodu a on je roľníkov syn. A čože je jeho postavenie? Biedny učiteľ, nič viac!“

„Ale, tatinko, jeho chovanie a vzdelanie je šľachetné.“

„To nie je dosť pred obecným ľudom. Tým by si zatônila celý rod a škodila bratovej budúcnosti.“

Anulka mlčala, vzdor tomu, že jej to nešlo do hlavy, prečo by zemanská dievka nemohla sa vydať za nezemana, ale pomyslela si pritom: Staň sa vôľa Božia.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.