Zlatý fond > Diela > Z dejín literatúry 3


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Z dejín literatúry 3

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Eva Lužáková, Karol Šefranko, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Mária Hulvejová, Vladimír Böhmer.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 42 čitateľov

Samuel Bohdan Hroboň

[68]

Jaroslav Vlček píše vo svojej príkladnej a pre nás nekonečne dôležitej knihe „Dejiny literatúry slovenskej“: „Čo v perióde tejto (v rokoch tridsiatych a štyridsiatych) Hroboň napísal, všetko nesie pečať hlboko obdareného, mnohostranného, jemnocitného ducha. V študentských veršoch začal nápodobniť antiku, lež kypiaci jeho cit nemohol sa zmestiť do úzkej formy; v ňom vrel už vtedy romantik a Slavian. On už od prvopočiatku niesol sa k patetickému smeru, k veľkým obrazom a mocným poletom do dŕžavy ideálnej. Romantická poézia západu, idealistická filozofia nemecká povzniesli ešte jeho vzlet. Zvučná liptovská materčina jeho krásne zaligotala sa vo verši. Hroboň vedľa Sládkoviča a Hodžu vari najkrajšie ukázal strojnosť a hybkosť slovenčiny. Spev ,Mládeži‘ (v ,Nitre‘ roku 1847) je jedna z najkrajších našich básní; víťazne pasuje sa so slávnou Mickiewiczovou ódou:[69] jej vysoký let nadšenia, mocné obrazy a krásna reč sú na počudovanie. Tým väčší žiaľ, že tento neobyčajný talent nesplnil, čo sľuboval. Stratený na sielnickej samote hrúžil sa vždy hlbšie do svojich vidín a dúm, a poézia jeho, ktorá bola prehovorila kovovým zvukom starozákonných prorokov, zabŕdla skoro po roku 1848 do temných labyrintov apokalyptických.“

Krátkymi slovami, ale verne a jasne, je tu zobrazená duchovná postava muža, nad ktorým sa dnes, čo tieto riadky píšeme, zaviera hrob, a tatranská hruda, ktorú Hroboň miloval, ba zbožňoval, duní na jeho rakvu. Hroboň bol dávno mŕtvy muž. Krátka bola perióda jeho plodonosnej činnosti, ale táto nedlhá činnosť bola mocná a ďalekosiahajúca a hlboko potriasla duchom. Ľudia v duchovnom ohľade všelijako umierajú pri živom tele. Sú i také duchovné smrti, že živý mŕtvec porazil a zaprel všetko to, čo v mladosti bolo mu sväté: chodia medzi nami také žvýkajúce a veselo dýchajúce kadavery.[70] Hroboň odumrel aktívnemu životu, vyhodený na tichý, prekrásny breh, ale pritom zostal verný svojim ideálom, čistý ako hôrny kryštál; oheň, ktorý v ňom rozhorel sa ešte v útlych žiackych časoch, nevytuchol ani osudným anachoretickým utiahnutím sa,[71] ba on to bol, čo silil ho, čím žil: on neprestal hĺbať, písať, básniť, vzdor tomu, že hĺbanie, písanie a básnenie jeho nenašlo, nemohlo nájsť si dráhu k verejnosti, ani nehovoriac o uznaní a nejakej pochvale. Trebárs i odôvodnené neuznanie u vlastných, za ktorých človek žije, je iste vstave hlboko raniť. Ale jeho láska k Slovenstvu a Slavianstvu bola dostatočným pancierom, že takéto poranenie nebolo možné. Odsúdený k samote, zabudnutý novou generáciou, „prikutý k Tatre“, ako sám hovorieval, zostal Slovákom a Slavianom, nepokalil minulosť svoju ani len pomyslom.

Samuel Bohdan Hroboň narodil sa 24. augusta r. 1820 v Sielnici v Liptove, učil sa v Liptovskom Sv. Mikuláši, Levoči, Prešporku a Halle. V Levoči bol pilným členom tamojších ústavov (od r. 1836), do jehož almanachu „Jitřenka“ (1840) prispel básňami, xéniami[72] i prózou. Predtým ešte prekladal Horácia pre „Hronku“ (1836 — 1840). V Prešporku bol členom tamojšieho Ústavu (1839 — 1841) a tak stal sa činným spoluúčastníkom nášho obrodenia, štúrovským menovaného. V Halle oddal sa pilne štúdiu, menovite pritiahol ho, ako všetkých členov slovenskej renesancie, Hegel so svojím novým svetom panteisticko-fantastickým, a nie menej hegelizmu zrodná škola romantická. „My sme všetci svine pásli u Hegela,“ hovorí posmešník Heinrich Heine, svojím žargónom, a tým chce naznačiť ohromný vplyv berlínskeho profesora na mládež. Lenže medzitým, čo Hegelov vplyv na nemeckú mládež bol vodítkom do hmlistej romantiky v jednom smere, v druhom k panteistickému prepychu, k akémusi nesmiernemu obviňovaniu osoby a ducha ľudského, ba v posledných výbežkoch k zbožňovaniu tela (Emanzipation des Fleisches),[73] na slovenských mladíkov bol to vplyv blahodarný v každom ohľade. Medzitým, čo Hurbanovi bolo ľahko od Hegela, ba práve jeho pričinením, prísť k pravovernému kresťanstvu a ideálnemu nacionalizmu, Štúr a jeho vrstovníci priľnuli k národu, k jeho etnografickým zvláštnostiam, k jeho národnej individualite, k štúdiu jeho bytia, jeho histórie, obyčajov, piesní atď. Idea „upovedomenia“, „zobudenia“, „znovuzrodenia“ korení tam, alebo prinajmenej hegelianizmom bola silno napred pomknutá.

Možno u Hroboňa mala jeden nie celkom zdravý a normálny výsledok, ktorý zjavil sa až v rokoch päťdesiatych: je to u nás takzvané „praslavianstvo“, odďaľujúce sa od konkrétneho života a tratiace sa v snoch a dumách, v rečových novotvorbách, nejasných hyperidealistických, ako Vlček vyslovuje sa, „apokalyptických“ videniach a profetických fantáziách. No „praslavianstvo“ nenarobilo v duchovnom našom živote žiadnej úštrby; i ono je zjavom peknoduchým, nevinným, lebo praktický zmysel slovenského národa, jeho triezvosť pri všetkom idealizme, jeho reliéfny jazyk a empirické ponímanie chráni ho pred transcendentálnym neplodným filozofstvovaním.

Hroboň vrátil sa z Nemecka, skadiaľ si bol dopisoval s Kollárom a menovite s Bohuslavou Rajskou (Antónia Reissová), a nevedel sa nijako zakotviť v praktickom živote. Našiel u staršieho brata Ludvika v Sielnici útulok, ktorý neopustil až do smrti bratovej. I po jeho smrti zostal v Sielnici, leto trávil na salašoch, uprostred divej, horskej prírody, s ktorou zrástol nerozlučne, vpustil do jej žúl korene ako smrek. Občas počuli sme jeho hlas, nejaké poslanie poetické, prekypujúce nejasnými obrazmi, písané jazykom nejestvovavším, nejestvujúcim. S ním vyhasol obetný plameň, ktorý horel v tichosti a samote u päty tatranských velikánov.

„Mohyly otcov, spráchnivelé kosti,“ spieval mládeži Hroboň roku 1847,[74] „prebehni iskrou speve môj! Nech sa v tôňach rekov slávnych zažne ohňom duch mladosti! Nechže tam skučko nadutý na svoje mešce telivom klesá; nech i slepý vrah si plesá, že nás o zem bije osud krutý; mladosti, ty sa od zeme, jak ranná zora k nebu viň, osvecuj slavianske plemä, a večným slncom nad ním plyň! — Mladosti! ty sa z rozvalín, z priepasti, hrobov a skalísk s ohňom Vulkána k nebu krúť, prúdom lávy po vlasti prúď! Spáľ duše zradné… spáľ zem tú starú, jak zrebä s kúdeľou!…“

Ako ohnivá láva tečú slová poetove. Bolo by hriechom naším nevrátiť sa skoro k jeho tvorbám v tomto liste, no dnes nezostáva nám iné, než zavolať nad jeho sviežím hrobom: buď ti ľahká rodná zem, buď meno tvoje vďačne spomínané a ctené uprostred slovenského národa, pre ktorý si v mladosti mnoho pracoval, a celý život precítil zaň všetky city radostné i bôľne.



[68] „Národnie noviny“ 1894, č. 90.

[69] víťazne pasuje sa so slávnou Mickiewiczovou ódou — Mickiewiczova „Óda na mladosť“ bola štúrovcami hojne recitovaná. Vyšla i v preklade A. H. Škultétyho v „Hronke“ 1838.

[70] kadavery — (lat.) mŕtvoly

[71] anachoretickým utiahnutím sa — anachoretický, pustovnícky

[72] xéniami — (gr.) epigramami

[73] (Emanzipation des Fleisches) — (nem.) (Emancipácia mäsa)

[74] spieval mládeži Hroboň roku 1847 — v básni „Mládeži“, uverejnenej v „Nitre“ IV, str. 220





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.