ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[58]

Blíži sa deň Andreja, ktorý niekedy v tichej Radvani zhromažďoval elegicky naladených ctiteľov Sládkovičových; na jeden takýto večer rozpomínam sa.

Profesor Emil Černý upozornil nás, členov vzdelávacieho spolku pri katolíckom gymnáziu banskobystrickom, na meniny spevca slovenského a vyzval nás, aby sme sa pokúsili napísať báseň k jeho oslave. Zišlo sa asi desať prác; medzi nimi bola i moja, so srdečným strachom podaná dramatická scéna. Čo bolo v nej, už nepamätám, len toľko môžem povedať, že všetko bolo úprimne myslené, že som na víťazstvo pri tom konkurze nepomýšľal už preto, že slovenčina išla mi dosť ťažko z pera. Vyučovaný od druhej triedy výlučne jazykom nemeckým, v Tešíne a Horných Strelcoch, potom za tri roky v Prusku, bol som dobrým Germánom, a preto miláčkom profesora Loosa, koriaceho sa nemeckému duchu. Slovenčina bola mi síce jazykom srdca, ale um nevdojak vpravil sa do nemeckej koľaje.

Veľmi som bol prekvapený, keď Černý vytiahol moju prácu, čítal ju v spolku a odporúčal prijať. Dali ju čisto odpísať, zavinuli do trúbky, obviazali bielo-modro-červenou stuhou, a deputácia spolku vypravila sa do Radvane.

Hron šumel pod hrobľami, keď sme tiahli ponad jeho vody, roztriedené žľabmi, a ja som myslel, že mne spieva chválu. Podpredseda spolku, Rybár, oddal po malej reči báseň do rúk básnikových. Vyznám, že očakával som nejakú poznámku z úst jeho o mojom novopečenom opuse; ale márne. Namiesto kritikou, uhostil nás miláčik náš dobrou večerou. Tam videli sme Bottu, tichého, málomluvného, Grossmanna, garamseckého Krčméryho, veselého a intímne srdečného a mnoho iných priateľov a známych. Je tomu už temer dvadsať liet, no živo zostala mi v pamäti tvár básnikova, jeho tichá, neplynná reč. Ja som očakával viac pátosu, viac zovnútorných známok oduševnenia. Stalo sa mi to, čo všetkým mladým zbožňovateľom: zabudol som, že básnik večne nebásni, ale žije tak, ako iní pozemšťania. No z domu i spoločnosti oviala ma poézia, lenže iná, ako som očakával. Poézia zriadenej rodiny, povznášanej ideálnym snažením, cítiaca všetky radosti i utrpenia národa. „Detvana“ a „Marínu“ znal som temer naspamäť a hľadiac na Andreja Sládkoviča, opätoval som si v mysli niektoré slohy z nich: ale či možno, že takéto ohnivé verše vyšli z tejto hlavy, obostretej mierom a duchovnou tíšinou?

Už štrnásť rokov odpočíva básnik náš na kráľovčianskom cintoríne, neďaleko od krypty svojho najväčšieho trápiteľa.^[59] Krypta je ošumelá, vyzerá ako vchod do zapustlej pivnice, ale nad hrobom chudobného muža vypína sa krásny pomník, ktorý mu venoval národ. Z výšiny cintorína napravo otvára sa utešená dolina pohronská, naľavo leží Radvaň, tichá a neúhľadná, ďalej hrdá Bystrica so svojimi vežami a strechami.

No Sládkovič postavil si sám pomníky, trvácnejšie než mramor. Na nás je, nezabúdať na ne, ale často predstupovať pred tvorby jeho ducha.

Sládkovič pomkol slovenskú poéziu napred najviac tým, že vymanil sa z klasicizmu, ktorému bol oddaný predchodca jeho Ján Hollý. Medzitým čo Hollého spevy zostali lektúrou učencov, literátorov i historikov, neprístupné širším kruhom svojou formou, Sládkovič udrel na strunu národnú, stal si medzi romantikov, pravda, miernych a hľadel romantiku prispôsobiť národnému duchu. Možno ruská akcentológia bola mu málo známa, on sotva vycítil puškinský jamb štvorstopový v „Oneginovi“, a tak upadol do bezakcentového básnenia. Ináč sa nedá vysvetliť, že Sládkovič, ktorý mal toľký zmysel pre lahodu zvukov, mohol stať sa nasledovníkom bezprízvučných poľských poetov, kdežto predsa uňho badať viac puškinského vplyvu, než napr. Mickiewiczovho. A to je tým podivnejšie, keď starší básnili v prízvučnej prozódii, ako napr. Ján Kollár, jehož „Slávy dcéra“ básnená je v bezúhonných trochejoch. V prvom zväzku „Nitry“ nachádzame mnoho básní prízvučných. Tak už Ján Trokan má tam svoje trocheje:^[60] „Jak nám zmizly spěvokolů raje“, ba sám Sládkovič svoje dosť pravidelné jamby: (napr. „Nuž poď k nám, Nitro, Slávu Slávů pěti, pojď sestro drahá, v bratrů svých objetí“; Hurban: „Co se to tam od západu, od slavského Velehradu“, trochej). Najmenej šetril pravidlá Štúr, a to snáď dalo prevahu tým, čo len čítali slabiky, na prízvuk sa neohliadajúc.

No ale Sládkovič nahradzoval túto formálnu chybu lahodou jazyka a vrodeným vkusom. Jeho verše v „Detvanovi“ i „Maríne“ majú vzdor prozodickému chaosu^[61] svoju muziku, čítajú sa tak hladko, že temer zabúdaš na spád slabík a kolotavý prízvuk — v tom punkte je on rovný s Bottom. V neskoršom období Sládkovič ešte ďalej vzďaloval sa od správnej formy. Príklad formálne správnej básne je prekrásna pieseň „Hojže, Bože!“ Vidno, on chcel, aby sa spievala a tak nepovedome vpadol v trochejský verš, tak prirodzený slovenskému uchu, verš, v národných piesňach obľúbený.

Kompozičná sila Sládkoviča javí sa najzreteľnejšie v „Detvanovi“. Sládkovič utvoril epický celok, čo pri idylickej téme veruže je veľké majstrovstvo. Bez Matiaša bol by „Detvan“ zostal len idylou; no, čo i kráľ vystupuje len v úzadí, už jeho postava robí z idyly epos.

„Detvan“ má mnoho nádherných obrazov. Výjavy na Poľane, predovšetkým „Vohľady“, sú majstrovské scény! Vtedy básnik pozdvihol sa nad úroveň všetkých slovenských básnikov, lebo tvoril postavy, dal scénam vozduch a mohutný kolorit. Nočná scéna v záhrade pred oblôčkom Eleny je perla slovenskej poézie. Vôbec Elena je najpodarenejšia figúra v dielach nášho poetu. Čudujem sa, že nenašiel sa slovenský dramaturg, ktorý by bol „Detvana“ spracoval nie na drámu, ale na dramatický obraz pre naše ochotnícke divadlá. Musel by nazvať obraz „Elenou“ a klásť prízvuk na túto bájnu postavu.

„Marína“, prebohatá na myšlienky, vozdušná, vonná báseň, postráda kompozíciu, jednotu. No koľko sŕdc ona rozohriala! I tie nejasné miesta, nami nepochopiteľné, priťahovali nás bájnou silou a my dišputovali sme sa o ich výklade v pevnej viere, že básnik to dobre vyslovil, len my že sme nedospeli ešte ku zrozumeniu jeho dúm. Premena Maríny na Vílu podejstvovala na nás báječne, Hron stal sa nám riekou mýtickou, jeho jelšiny jelšinami z iného sveta. V tom je iste sila poetická, keď básnik v očiach slucháčov drahými a pohádkovými urobí kraje, v ktorých pohybuje sa jeho poviestka. My sme chodili na brehy Hrona a ľúbili ho menej ako znalci prírodných krás, ale ako miláčka nášho Sládkoviča. Z jeho šumu neozývalo sa mi iné, ako šum sládkovičovského spevu.

Nám neprišiel do hlavy rozbor a kritický pohľad na „Marínu“, a uznám, že by som sa i dnes ťažko odhodlal k tomu. Mne by sa to pozdalo trhaním drahých rozpomienok. Tóny mladosti prikotvené sú k týmto veršom, ja ich nemôžem zahnať, a zahnať by som ich musel pri kritickom rozbore.

Nás opojili Sládkovičove tóny, a uznávame, neradi vymykáme sa starým ohlasom. I dnes, pri reálnom ponímaní poézie, Sládkovič nestal sa zastaralým. Konečne, „Maríny“ písať nebudeme, nám treba jasnejšie pozerať na duchovný svet, ani nezatracujeme skúmanie a rozoberanie básne, ačkoľvek nám zdá sa, že Jaroslav Vlček vo svojej „Literature na Slovensku“ „Marínu“ poňal a rozobral prisuchým rozumom a nedal jej hovoriť k svojmu srdcu tak bezprostredne, ako my starší. Pri dielach poetických musíme i to do ohľadu brať, čo nemakáme, nemôžeme definovať. Je to tá vôňa, to neurčité vanie — je asi to, čo menujeme pri maľbe vozduch a čo je známkou velikých umelcov.

„Marína“ má ten vozduch. Nečudovať sa hallskému študentovi v rokoch štyridsiatych, že bol dojatý hegelianizmom, a že sa to ozývalo v jeho prvej veľkej básni. No i Vlček uznáva, že niečo podobného nemali Česi v tie časy, my dokladáme, že niečo podobného dosiaľ nemajú. Životnosťou citu a krásou farieb predčí Sládkovič ďaleko Kollára. Sládkovičova láska je láskou ohnivého mladíka, v ktorom vrie krv, Kollárova je láskou veľmi vľúdneho profesora.

„Marína“ a „Detvan“ sú našimi velikými literárnymi pokladmi, a práve dobre, že oná je čisto lyrická a tamten epický. Sládkovič daroval nám v oboch druhoch diela, dosiaľ neprevýšené. Akú vďaku zaslúžil si taký muž, a ako málo sa mu jej dostalo!

Z menších lyrických básní mnohá stojí na tej samej úrovni čo do poetickej sily, mnohé sú púhymi deklamáciami, ktoré urobili veci našej veľkú službu. Mládež ohrievala sa pri nich; ako: „Nehaňte ľud môj“, „Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti“, „Ohlasy“ atď. Asnáď najspomínanejšia je opravdu krásna „Hojže, Bože!“ O príležitostných básňach netreba hovoriť! Goethemu mesto Rostock platilo koľkosi sto dukátov, aby napísal päť-šesť riadkov pre pomník Blüchera. Rostock obrátil sa na prvého básnika a mohol očakávať niečo. Goethe poslal veru taký nechutný veršík, že by ho hocktorý gymnazista sklepal. Tak to býva s príležitostnými básňami.

Keby bolo po mojom, ja zahodil bych pietu proti dielam, ktoré neoznačujú vývin, a radil bych vydať lacné výbory z diel našich básnikov. Veď i súborné vydanie nech je, i také, ktoré by predstavovalo básnika na vrchole jeho sily. Po smrti veľkých mužov zbierajú všetko, čo popísali, a každý vie, že niekdy prichodí písať pod neprajnými okolnosťami.

Dnes by sme už súrne potrebovali celistvený obraz Andreja Sládkoviča. Veľmi cenné sú poznatky Ľudovíta Grossmanna a Jána Kalinčiaka,^[62] no želali by sme si pri biografických dátach paralelné, dôkladné ocenenie jeho diel, históriu duchovného vývinu básnikovho. Šesťdesiat šesť rokov uplynulo od jeho narodenia, asnáď k pamiatke sedemdesiateho roku možno by bolo vyhotoviť také dielko a spolu i postarať sa o vydanie vybraných jeho básní.

Nezabúdajme na svojich buditeľov, nezabúdajme skutkom! Čítajme a uvažujme Sládkoviča v týchto smutných časoch. Taký muž je duchovnou oporou pre národ. Jeho a slávu mena jeho nemožno zrušiť ani zatvoriť, ani stoličným uzavretím nihilovať. Preto starajme sa, aby táto sláva rástla, aby básnik dielami svojimi bol živý a prítomný medzi nami, aby sme osvojili si jeho slová, jeho myšlienky.