ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[63]

(Črta)

Neprinášam rozbor najkrajšej, najtypickejšej slovenskej básne, Sládkovičovho „Detvana“ — u nás dlhšie prednášky nenachádzajú obľuby —, chcem len pár slovami upozorniť na tento voňavý kvet slovenskej poézie.

Tohto roku zasvätí celý slaviansky svet storočnú pamiatku narodenia najväčšieho slavianskeho poetu, Alexandra Sergejeviča Puškina. Touto príležitosťou povstane iste celá bibliotéka, zvestujúca slávu velikého muža, predčasne vyrvaného násilnou smrťou národu svojmu. Mnoho slávnostných rečníkov osvieti jeho postavu, jeho diela, jeho ďaleko siahajúci vplyv; mnoho poetov brnkne v lýry, aby oslávili spevca „zvukov sladkých a horúcich modlitieb“.

Ale nech by čokoľvek vyniesli na svetlo tohoroční oslavovatelia a komentátori Puškina, niečo väčšieho, pravdivejšieho, dôležitejšieho sotva vynájdu a prednesú, ako vynašiel a osvietil Dostojevskij dňa 8. júna roku 1880 príležitosťou odhalenia Puškinovho pomníka v rodnom meste básnikovom, v zlatostrechej Moskve.

A to je: že Puškin prvý, poukážuc na chorobu odorvania, odtrhnutia sa od národa a ľudu, chorobu to inteligencie, ktorá ju vedie do tlamy mravnej smrti, stvoril umelecké typy krásoty ruskej, národnej, ľudovej, vyšlej priamo z ducha národno-ruského, založenej na pravde národnej.

Inými slovami: keď inteligencia hádzala sa do cudzích prúdov, keď jej bol všetkým Voltaire, Corneille, Diderot, keď to svoje opovrhovala čo „mužícke“, „sedliacke“ a tak dušou vzďaľovala sa od rodu svojho a svojej praotcovskej pôdy, Puškin odokryl niečo nového, ačkoľvek bolo to nové v očiach všetkých, odokryl svoj vlastný národ a obdarený z výše, pozdvihol ho do jasných krážov krásy, ideálu a umenia. Ťažko si je nám dnes predstaviť, ako ťažké bolo toto novoodkrytie a aká hlboká duša musela to byť, aby prenikla surovú škrupinu všednej špatnosti a vylúpila z nej veľkosť, krásotu a ideálnu vozvýšenosť, ukrytú v ňadrách ľudu. Puškin svojím novoodkrytím položil monumentálne základy národnej ruskej literatúre, ktorá sa už potom — vďaka pevným, pravdivým fundamentom — rozvila v ohromnú, pôvodnú, jasnú palotu, dnes už obdivovanú celým vzdelaným svetom. Ľud, národ, jeho túžby, vlastnosti, nádeje — jeho prešlosť i budúcnosť stali sa predmetom umenia, poézie a tak dostali krídla k vysokému letu v duchovnom svete celého človečenstva.

Pre nás Slovákov v tomto ohľade podobný význam má náš Andrej Sládkovič, o dvadsať rokov pozdejšie narodivší sa poeta slovenský, než narodil sa jeho predchodca a čiastočne i učiteľ Alexander Puškin.

Priame stopy vplyvu Puškina na Sládkoviča, ačkoľvek častejšie spomínané, posiaľ zrejme dokázané neboli; mne zdá sa, že podobnosť je vlastne len v tom, že veliký majster ruský i náš slovenský poeta jednakou láskou zahoreli k svojmu národu, nepoznanému alebo málo poznanému. Čo bola pre Puškina dedinka Michajlovské, čo bola preňho jeho ďaďa, staruška Arina Rodionovna,^[64] oboznamujúca cudzo vychovávaného a len po francúzsky vyučovaného chlapca s ľudovými povesťami, poverami, skazkami a piesňami, to bola pre Sládkoviča Hrochoť, Detva, to bola jeho pastorálna blízkosť k prostému slovenskému ľudu vo Zvolene, náhodou veľmi zachovalému, originálnemu, krásnemu. Obaja hľadeli na ľud očami poetov, obaja čerpali z bezprostredného prameňa a oplodňovali fantáziu obrazmi zdravými, skutočnými a pritom i milovali ten prameň.

Z toho samého prameňa národnej pravdy, z ktorého Puškin utvoril svoju Taťjanu vo veršovanom románe „Jevgenij Onegin“, ženský typ, dosiaľ nedosiahnutý žiadnym jeho následníkom, tú Taťjanu, ktorá nedostižiteľnou hĺbkou svojich nežných citov, pravdivosťou, pravou ženskosťou, svojou vysokou mravnosťou a svojím pravým národným ruským duchom stala sa ženským ideálom stomiliónového plemena —, z toho samého prameňa čerpajúc, utvoril nám náš pohronský spevec svoju Elenu, svojho Martina vo veršovanej novele „Detvan“.

Ako Puškin u Rusov, tak Sládkovič u nás utvoril prvé zakončené, živé, čisto slovenské typy, utvoril ich pravdivo, obdaril život trepotajúcou sa dušou, vrelou, rudou krvou slovenskou. A okolo Martina a Eleny krútia sa jasné, pravdivé obrazy kraja nášho, vanie dych života ľudového, hučí hora, k nebu pnie sa „vysoká, divá Poľana“, poskakuje strakatý piskor gajdeniec i trasie sa dumný, tiahly tón fujary. Hľaďte na Elenu kdekoľvek, či keď k bielym zúbkom prikladá spiežovú drumbľu, či keď narieka v pazúroch dvoch zbojníkov, či keď vinie sa oddaná k mocným prsiam Martina, vnorujúc celú bytnosť svoju do jeho bytnosti, a či keď zakvíli nad matkou — všade ukáže sa vám krásota, a to slovenská krásota, živá, pravdivá, nerozlučne spojená s ovzduším a duchom nášho slovenského hornatého kraja. Jej naivnosť upomína na Homérovu Nausiku, jej živosť a oddanosť na Marfinku Gončarova — ale ona predsa zostáva vždy prostou devou detvianskou, ďalekou od tragizmu a precibrenosti.

A Martin je jej verný druh: básnik ani tu neprestrúhal, neodslovenčil svojho hrdinu. I mužnosť mu vdýchol, i otvorenosť, silu, chrabrosť, ale nešiel z neho urobiť Iľju Muromca alebo kráľoviča Marka. Slovenská je i mužnosť i chrabrosť Martinova, tá tichá, oddaná do vôle božej, slávna chrabrosť slovenská, bez chvastu a dobrodružných, krkolomných divov a preuveličení. Je to chrabrosť nášho ľudu, ktorá ho zachránila dodnes proti úkladom a násilenstvám, ktorým by bol v obeť padol nejeden národ. Miernil sa náš poeta pri maľbe Martinka, a ako vieme, v miernení vidno majstra-umelca.

Veľactené dámy a drahí bratia, menujem to divom, že mohlo takého niečo povstať pred rokom 1847 na našom Slovensku. A menujem to šťastím, že rukopis, cestujúci krížom-krážom, bol zachránený, až našiel útulok v piatom, poslednom, ročníku Hurbanovej „Nitry“.^[65]

Pri nerozvitosti, pri novote literárneho slovenského jazyka Sládkovič utvoril nám veľké umelecké dielo v ráme úzkom, prostriedkami chatrnými. A čo je hlavné, on daroval nám dielo národné nielen s čisto ľudovými typmi, hlavnými i bočnými, ale i jasnými perspektívami, reflexiami, či do minulosti, či do budúcnosti národa nášho. On zrelo hovorí o našom národe, povedome a hrdo, lebo ho vnútorným okom videl, prezrel a dušou odvážil a pochopil.

On povedome, umelecky oslobodil ľud náš spod hnusného jarma nízkosti. Čin Sládkoviča v „Detvanovi“ je poetické oslobodenie „špatno-krásneho“ ľudu spod urbára a nevoľníctva, spod ťarchy hany, potupy, otroctva a uníženosti. „Jazyk sedliacky“, hovorili o našom veľkom, hrdom, árijskom jazyku nedoukovia a politickí kreténi, chcejúc nás pohaniť. My arci nehanbíme sa za výraz „sedliacky“ v tom zmysle, ako ho my pochopujeme. Ale Sládkovič oslobodil nás spod toho pochopovania, aké tomu slovu pridávajú nepriatelia naši. Uviedol on ten „sedliacky“ jazyk do bájnych teremov^[66] poézie a vyššieho estetického pôžitku, proti ktorým teremom ich kúrie a zámky sú iba nevkusné chajdy a ruiny.

„Detvan“ ešte ďaleko nie je dosť známy nášmu vzdelanému obecenstvu, a jestli je i známy, ďaleko nie dosť ocenený, študovaný. Neprešiel on ešte náležite do krvi našej, ako prechádzajú jemu podobné diela do krvi u iných šťastnejších národov. „Najkrajším triumfom literárnej slovenčiny“ nazval „Detvana“ literárny historik Jaroslav Vlček; jestli tak, teda je veru triumfom málo slávnostným, málo hlučným. Boli a sú tomu na príčine i vydania. Správne a sympatické v „Nitre“ už nemožno dostať, banskobystrické tiež minulo sa a pražské Kobrovo^[67] je pod kritikou znešvárené spústou tlačových chýb. Bol by už čas usporiadať umne a základne zredigované, formou úhľadné, nedrahé vydanie.

Keď i neporovnávame nášho „Detvana“ s Puškinovým „Oneginom“, majúcim širší priestor, tak ako i otčina jeho je priestranná a veliká, no v ohľade tom, že je „Detvan“ čistým produktom ducha národného, milo nás upomína na hlavné dielo velikého básnika. „Detvan“ je náš v každom riadku, v každom zvuku, a tým je nám drahý, tým ceniť si ho máme ako najdrahocennejší skvost v nebohatej pokladnici nášho duchovného majetku.