ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[75]

Po tieto dni obnovil sa bôľ i hnev v srdci ruského národa, bôľ i hnev nad predčasnou smrťou geniálneho Lermontova, ktorý pred päťdesiatimi rokmi tak nemilobohu klesol v predčasný hrob. Táto rozpomienka priviedla mi na um jedného z našich mužov, taktiež predčasne zomretého; aj keď nebol taký geniálny ako Lermontov, bol mu spriaznený duchovne, čistý dušou a preplnený veľkými myšlienkami, plánmi a tým blahorodným ohňom, ktorý dnes veľmi postrádame u mladšej generácie. Bol to Mikuláš Dohnány, zomrevší v lermontovovskom veku (dvadsiatom siedmom roku) v Trnave, kde pracoval pri Hurbanových „Slovenských pohľadoch“. Krásny nekrológ napísal mu sám redaktor a slovenskí pevci brnkli do strún v týchže „Pohľadoch“.^[76] Literárne ocenil ho Jaroslav Vlček v „Dejinách literatúry slovenskej“, takže osobnosť jeho literárna je už asi právoplatne určená v slovenskej literatúre. No, myslím, na tom nie je dosť. Literárna činnosť taká kusá a ešte nerozvitá nepodáva úplný obraz jeho ducha. On ani času nemal vložiť ho do diel svojich. Asnáď poslúžia budúcim pracovníkom niektoré poznámky o tomto zvláštnom mladoňovi slovenskom a ukážu aspoň približne, čo sme stratili v ňom tragickou smrťou jeho.^[77]

Narodil sa dňa 30. decembra 1824^[78] v Dolných Drškovciach zo starej zemianskej rodiny, z otca Jozefa a matky Kristíny Buday. Zovnútorný priebeh jeho života v krátkosti je nasledujúci: do gymnázia pripravil ho otec, učil sa v Trenčíne, Rábe, Prešporku a Levoči, kde zložil kandidatiká pred biskupom Jozeffym. Stal sa vychovávateľom v Levoči u Szémerovcov zo Zemplína; tu napísal „Podmaninovcov“,^[79] neskôr prešiel do Bytče k dr. Hochstädterovi. Rok 1848 zachvátil ho v hornom Trenčiansku, v dedine Tepličke, kde bavil sa u svojho ujca Jozefa Budayho. Podvrhnutý inkvizíciám a maďarónskym sekatúram, ukázal neobyčajnú zmužilosť; tieto sekatúry presvedčili ho, že prišiel čas k činom. V januári 1849 pripojil sa k dobrovoľníckemu sboru Hurbanovmu v Žiline, stal sa dôstojníkom a vytrval až do rozpustenia sboru v Prešporku. Po utíšení búrky (1850) písal „Históriu povstania“, prešiel k Hurbanovým „Pohľadom“ do Skalice (1851) a s nimi do Trnavy, kde dňa 21. mája 1852 razom ochorel pomätením a 2. júna zomrel. Smutná história jeho dobojovania opísaná je v „Pohľadoch“ s pietou a láskou, ktorú mal k nemu jeho šéf. No najväčšia sláva jeho dá sa vyraziť v tom slove redaktora „Pohľadov“, že jeho celý život posvätený bol národu“.

To je veľké slovo, ktoré sa často zneužíva. Na koho ale tak čestne a pravdivo dá sa upotrebiť, ako na tohto muža, toho pamäť nikdy nevymizne z národa, i keby kroky jeho životné boli menej značné než Dohnányho. Lebo čudné je to s tým „posvätením“!! Mnohý človek si myslí celkom čestne, že posvätil sa národnému dielu, ale keď sa prizrieme blízko, celkom blízko, vidíme mnoho samoľúbosti, egoizmu a márnivosti. Mikuláš v tomto ohľade stojí pred nami ako ideál a jasný príklad.

Za jeho veršami, písmami, vzdychmi i výkrikmi stojí celá jeho nátemnistá postava v reálnej pravde… Tie jeho slová nie sú dosť silné, aby v nich zrkadlila sa hĺbka jeho umu. Vlček pozval ho „najhlbším“ z troch našich romantikov,^[80] a mal pravdu, ale iste svoj úsudok nezakladal jedine na tom, čo zostalo po ňom v literatúre, ale na tej nepísanej histórii životnej, ktorá hovorí k nám z celej jeho osobnosti. Oplodňujúci duch Štúra i tohto mladíka pritiahol do kruhov prešporskej lyceálnej mládeže. Ohnivá duša našla potravu, dostatočnú výživu na čas v štúrovskom vozduchu, a čím viac cítila van duchovný, tým horúcejšie túžila po duchovnej slobode. Len tomuto túženiu možno pripísať jeho hlad vedecký: pravda chýbal mu vodič. On vrhol sa na jazyky až priohnivo… Také formálne štúdium (znal dokonale: nemecky, francúzsky, anglicky, maďarsky, italsky a všetky jazyky slavianske, zo starých latinu, gréčtinu i hebrejčinu), tento mezofantizmus^[81] bol u nás vecou neobyčajnou, a nemýlim-li sa, nebol ani prirodzeným a normálnym úkazom. Nebola-li to iba výpomôcka smútiacej duše, nemohúcej nájsť esencionálny podklad?

U Dohnányho vidíme od prvopočiatku strašnú nespokojnosť a žravú túžbu — po čom? On vám to nepovie. V liste od 3. novembra 1846 píše: „Na pedagógii som tak: dnes tu, dnes tam, t. j. ako bych vždy mal odísť, lebo som ja tu veľmi nespokojný a rád bych s vlnami Váhu uletel. Brat môj drahý! Ani slova Ti nepoviem, ako mi je, len to: že akoby mi srdce zo všetkých strán pichali a ducha zabíjali. Slobodne by chcel letieť duch môj, ach a v okovách je a strašnou reťazou k hrude priviazaný. Chodím Ti, blúdim po skalách našich, kade by ani divá koza neprešla, tam hľadám uspokojenie moje, kým sa do hlbokej priepasti nezrútim.“ A to nebol bôľ a zúfanie politické, lebo z toho samého času pochádza jeho verš:

Z listu od 3. januára 1847 zdá sa vysvitať, že náš drahý Mikuláš mal veľkú, ba priam zožierajúcu túžbu vykonať niečo slávneho, veľkého, pravda, v prvej línii pre svoj národ. Píše: „Bože, tie roky sa len míňajú — míňajú sa, hynú a tratia sa vo večnosti! a ja, brat môj dobrý, ani v jednom som nežil, ani jeden mojím menovať nemôžem, ešte ani jeden k mojim skutkom vymeraný nebol! ,Schon zwanzig Jahre alt und noch nichts für Unsterblichkeit gethean‘,^[82] — volal don Carlos u Schillera — a ja, čože ja mám povedať? Kdeže je už mojich dvadsať rokov? Čo bol Alexander v dvadsiatom roku? Vodca mnoho tisícov vojska a víťaz nad Áziou! A čože som ja? Červíček s ostatnými červíčky, zem prerývajúcimi. Vidíš, také sú moje novoročné myšlienky! Takú radosť ja cítim z toho, že som zas jeden rok prežil. Neprežil, neprežil — never, to ľudia klamú, že prežívajú roky: majú povedať: premotali sme sa, pretackali, preklebetili, prespali sme jeden rok a roky, ale nech mi nehovoria, že prežili… mne zdá sa, ako by mi už dni boli odčítané, a ako bych sa mal pokonať so svetom.“

Tieto posledné slová dajú sa síce i z toho vysvetliť, že Mikuláš v Bytči nespával na ružiach. „Od 19. decembra nie som viac v Bytči. Čierna pamiatka zostane v duši mojej z týchto v Bytči pretrávených čias. Nebudem Ti vypisovať, prečo som sa odpratal odtiaľ, nech Ti je dosť, že sú to veru len jedni nestatoční, ledajakí a hnusní ľudia, a čo viac ani len platu ani len pol grajciara som nedostal… Tri mesiace, aké drahé sú mi tri mesiace!“

No keď i dá sa vysvetliť rozdráždenosť jeho z nemilých stykov bytčianskych — tá túžba po činoch, to priznávanie vlastnej ničoty, nespokojnosť s osudom je charakternou známkou Mikuláša. Keď príde na národ, na dielo národné, čierna melanchólia bledne, tu ihneď ukáže sa nám muž a smelý mysliteľ. A preto myslím, že bôľ jeho je čiste osobný, nespokojnosť jeho je psychologickým nerozpoložením — alebo snáď už i počiatok chorobného stavu. V tom samom liste stojí: „Kebys’ vedel, brat môj, aký je temný svet predo mnou. Ako sa neviem v ňom nájsť, veru by si ma poľutoval. Rád bych bol pri ohništi myšlienky, ale na týchto stranách ľudí niet — tu sú len divoké zvery. Kdeže mám vyliať nadšenie ducha môjho, pred kým mám vysypať zápal duše mojej?

Hochstädter mi prorokoval: že sa zbláznim, a to sa ľahko stane v tomto žalári sveta ledajakého.“

Hľa, tragika zobudenej duše slovenskej, keď okolo nej všetko spí! Áno, ľudí nebolo, ale boli zvery na dvoch nohách. Národ ležal v tom najtuhšom driemaní a inteligencia jeho žila žitím tupo a hlucho materialistickým. „Ohnišťa myšlienok“ nebolo pre Mikuláša a on cítil v sebe silu, hynúcu v pustatine. On sám seba ľutoval a bil sa o steny väzenia svojho, bil sa silnými rozmachmi krídel, až krvácali.

Nech je ako chce: my vidíme z týchto riadkov silnú vnútornú prácu nad samým sebou, vidíme zápal, bôľ a strašné pochybnosti, ktorým dal výraz jedine v dôvernom liste, navonok v prácach národných, verejných, literárnych javí sa nám čo muž, veriaci na budúcnosť svojho národa, nenakazený svetovým bôľom politicko-sociálnym.

volá v básničke, v ten samý čas, keď duša jeho bolestila a bojovala nikým nevidený vnútorný boj. Z takýchto vulkanicky založených duší vždy vykryštalizuje sa niečo veľkého, širokého, jestli sudba nepretrhne život, jestli ohne nerozhodia nádobu hrude.

Práve preto, že Dohnány neniesol subjektívne bôle svoje na literárne námestie, vzácne sú jeho privátne listy, v ktorých sa úprimne vyhovoril. Na istého „velebného, dvojictihodného pána“ píše v tom samom roku: „Už je tomu viac ako jeden rok, čo som bol od Vás obšírny list dostal, ktorý mal zahojiť rany duše mojej. Ej a jeden celý rok je veru dlhý, a najmä pre toho, ktorému dakedy minúta vo večnosť sa premieňa. Nejedna myšlienka preletela odvtedy cez myseľ moju, nejedna búrka zatriasla ducha môjho a nepokoj sa v ňom ustavične rozmáha. Kde sa len berú tie ustavičné myšlienky, také bolestné, také horké v duši mojej? Utlačil by ich, kebych mohol, nie darmo, moc ich je hrozná a prameň, z ktorého pochádzajú, mi je neznámy. Umienil som si ešte raz sa k Vám ozvať a otvoriť dušu moju pred Vami, ale popredku Vás prosím, nezhrozte sa nad takým divadlom, čiernym ako peklo, strašným ako škrípanie zubov zatrateného hriešnika.

Či to trest boží, či láska jeho, neviem. Ak je trest, aspoň kebych vedel prečo, začo? Aký hriech som páchal, proti čomu som sa previnil? Ak je láska? Ej, tá tak dlho nebičuje človeka!

Skúsil som a dočítal som sa, že nie ja sám, ale milióny mne podobných tvorov sa spytujú: čo je svet, načo sú tie rozličné tvory na ňom, čo je cieľ zvlášte tých tvorov, ktorých ľuďmi nazývame na zemi? Ja sám seba tiež neraz sa spytujem: načo som tu? Aký je cieľ života môjho? Načo motám sa medzi tvormi, mne podobnými? Ale posiaľ ani sám som si odpovedať nevedel, ani v knihách som odpovede nenašiel, iba také, ktoré sú pre ľudí bez myšlienky, bez vyššej túžby po pravde. A už dvadsaťtri rokov pominulo, čo sa motám po svete bez cieľa a určenia. Dlhý je to vek, nesmierne pole pre ducha, myšlienkami obťaženého. Mňa, tuším, moje vlastné myšlienky zožerú. Nebudem Vám poriadkom, systematicky, ani nemôžem, rozprávať, iba predložím, ako sa čo rodí v duši mojej. Ľudia hovoria, že človek chce byť šťastlivý na svete tomto a cieľ jeho zvrchovaný že je dokonalosť. Chcú byť šťastliví a nikto nie je šťastlivý, a nikto ani pochopu nemá, čo je šťastie. Čo dosiaľ ľudia berú a brali za šťastie a nešťastie, to je iba nie veľmi rozdielny pocit zvieratskej (keď sa tak mám vysloviť) radosti alebo strachu a bojazlivosti. Ja ani nemám pochopu o šťastí, ani neviem, ako bych k nemu prišiel.

Druhý cieľ života je dokonalosť. Veľký a znamenitý pochop obsahuje v sebe slovo toto, a čo viac, aby väčšej dôstojnosti dostalo, pridal Kristus, buďte dokonalí ako sám Boh. Ktože by nechcel byť dokonalým? A predsa, keď povážime dokonalosť túto, vztiahnutú na človeka, do hrozných pochybností upadáme. Najprv čo je dokonalosť? Na to možno všelijako odpovedať, a keby sa ľudia morálky držali, tak by aspoň koľko-toľko požiadavkám zadosť urobili. Ale teraz, či môže byť niekto dokonalý? Naskrze nie, ľudia citlivejší a zvlášte proroci nariekajú nad nedokonalosťou, naničhodnosťou, slabosťou ľudskou. Ba čím viac chce byť človek dokonalým, zdá sa mi, tým väčšmi iba svoju slabosť, nízkosť a nedokonalosť poznáva. Človek má byť dokonalý ako Boh. Jestli si tento cieľ predstaví, musí mať jasný pochop o Bohu, a predsa viac ako za šesťtisíc rokov hádajú, čo je Boh, a dosiaľ najnovší filozofi určujú ho, že ,das Nichts im dem Augenblicke als es gewahr wird, dass es ein Nichts ist, wird ja Etwas, es wird ein Sein. Das Nichts und das Sein sind also eins und dasselbe‘^[83] atď. Či jest v tejto výpovedi kus rozumnosti? A predsa musí byť, keď i p. Host. (Hostinský) vraví (,Orol‘, str. 619):^[84] ,Že duch je negácia, to je pravda, ktorá robí slávu a česť terajšej vede. Že je duch odpor matérie, to áno, ale ako je on potom negácia = nič. Čože je to za kvet filozofie? Čítam Hegelovu estetiku, ale mi je temer všetko temné. Kto napr. rozumie na str. 456 ,dieses Gestalten, welches das, was es auslegt selber wieder vernichten wird!‘^[85] Uvádzam to práve, že to čítam.‘

Kristus síce určil Boha, že je duch, ale to je také všeobecné, také neurčité určenie, že človek k svetlu prísť nevie — priam ako Sokratov démon…^[86] Od Krista, syna božieho, aspoň úplnej pravdy malo dostať človečenstvo. Tie miesta: ,Nebude utrpení naše podobné sláve onej‘ atď. a ,tvár v tvár Boha uvidíme‘ sú veľmi neurčité. A človek by predsa mal vedieť načo je a čo je cieľ života jeho. Pozrite, ako vyplňujú ľudia i tie dosť slabé určenia morálky. Hovoria, že svet pred príchodom Krista bol padnutý hriechom Adama, a predsa…“

Tým končí nedopísaný a neodoslaný list, tak vyznievajúc, ako celý život tohto neobyčajného muža. Naozaj, on mal osud mládenca pred obrazom v Sais. Vy vidíte temer zimničnú túžbu po pravde, za poznaním. Ona mu robí muky a neuspokojená hádže ho do pochybnosti, nevery, zatemňuje mu celý svet a hlodá neustále v jeho rozpálených vnútornostiach. On túži byť načisto so svetom a menovite so sebou samým. Ale tu hatia sa problémy na problémy. Chytá sa filozofie, pol roka číta Hegelovu estetiku, ale tá ho neuspokojuje, on nerozumie abstraktným pochopom Hegela. Samé zjavenie podáva mu „neurčité“ vývody, on počúva len slová, ktoré preňho nemajú obsahu, ktorého želá si ubolená, pochybnosťami trápená duša. Samosebou rozumie sa, že vie, ako vysoko vynikol sám nad úroveň ľudí okružujúcich ho, ale i na tej výške javí sa mu púšť, ktorá neodpovedá na záhady a otázky, úzkostlivo vysielané z mladej hrude. A zase iný raz, keď mladá sila počala vrieť v ňom:

Ale len sníva! Hľa, jeho krv kypela a duch sa ustavične nepokojil, na rany jeho svet nemal lieku; nepokoj ducha hnal ho zrázmi filozofematov,^[87] neukojená túžba za poslednou pravdou nedala mu pohodlne prijímať autoritu umných ani svätosť samého zjavenia. A aká úprimnosť javí sa v každom jeho vzdychu a výkriku bolesti. Máme pred sebou obraz mladého, nadaného, čestného človeka, v ňomž zúri vnútorná revolúcia, láva veľkých myšlienok, valí sa a vrie bez ladu a skladu, všetko je ešte neutíšené, nerozvité, nevykryštalizované. Málo tak jasných, názorných príkladov, málo tak úprimných, iskrenných a vzdelaných mladíkov, ktorí by tak verne pracovali nad samým sebou, ako zvečnelý Mikuláš Dohnány.

Vzdor všetkým trápnym pochybnostiam a kolotaniu neprestával pracovať a študovať. Z jeho listov je vidno, ako zháňa sa po prameňoch a knihách, tak ťažko prístupných pre chudobného šuhaja. On pýta sa vždy po dielach prvostupňovej vážnosti, a želá si čítať klasické veci dľa možnosti v origináli. Temný, grandiózny Ossian ho mocne pritiahne, on prekladá pre „Pohľady“ niektoré odseky.^[88] Homér ho oduševní, a ihneď by chcel zdeliť všetko svojim krajanom: on preložil veľkú časť „Iliády“; kam podel sa rukopis, neviem, ale bolo by veľmi dôležité vynájsť ho a vidieť, ako borí sa mladý spisovateľ s jazykom, tak málo rozvitým, ako bol slovenský. O ňom našiel som narážku v liste Mikulášovho mladšieho brata, ktorý píše: „Preloženie Homérovej ,Iliády‘ môže byť zdarné, o čom pochybovať nejdem, len to Ti narádzam ešte, brat môj zlatý, keby si dal lepší pozor na časomieru, ačpráve je v reči našej mnoho prekážok, ktoré časomieru ťažkou robia, a miestami, kde sa aj fajnové ucho obrazeným cíti, nie je obrazené a nie je chybené; predsa v Tvojich hexametroch viac-menej chybných stupají sa nachodí.“ List písaný je v máji 1847, a tak iste preklad v búrnych rokoch zavrzol. Zostala iba ukážka v „Orle“.^[89]

A ešte niektoré podrobnosti, v literatúre neznáme o našom predčasne zomrelom, veľké nádeje a očakávania vzbudzujúcom Mikulášovi.

Najstarší rukopis Mikulášov zachoval sa z r. 1840, je to český preklad z Kisfaludyho „Himfy“, veršotepeckej to práce „Ráno“, dvadsaťpäť osemriadkových slôh. Šestnásťročný šuhaj veľmi obratne narába s česko-slovenčinou, nemohúc za plytkosť a naivnosť maďarského originálu. Ako prišiel k tomu, nevedno. Iste ešte vtedy neokúsil z prameňa serióznej literatúry a pravej poézie. Behom šiestich rokov zbadáme na ňom ohromný pokrok. On nielenže priľnul k slovenčine, ale s rozšíreným obzorom chytá sa do reflexií, ktoré tak vysoko stoja nad „Himfym“, ako nebo nad zemou, ako poézia nad klapanciami, ako Slavianstvo nad kurióznou bohémou. Po šiestich rokoch spieva:

Ako vidno, tu už preráža sa dosť jasne široké slavianske povedomie, iste vnuknuté Štúrom, no mladý žiak vedel mu dať dosť presný výraz.

Charakteristické je u Dohnányho zvelebovanie Napoleona I.; niečo podobného vidíme i v nemeckej literatúre, kde Heine vzdor svojmu nemectvu časom až zalkáva sa nesmiernym oduševnením za veľkosť Napoleona. U Dohnányho sa dá táto nepolitická idolatria^[90] tak vysvetliť: mladík horí túžbou po veľkom, jasnom, vyvýšenom, nevšednom. Keď padnú oči jeho na Napoleona, razom ukáže sa mu i veľkosť, jasnota, vyvýšenosť i nevšednosť stelesnená, len nedávno ešte svet potriasajúca a pred očami súčasného sveta zhasnuvšia na ďalekom ostrove v Tichom oceáne. Mladý poeta neskúma ďalej, on vidí na ňom len veľkosť činov a tragiku osudu, a to ho pohne udrieť do strún. Na piaty máj, deň smrti Napoleona, spieva:

Veľké oduševnenie za Napoleona zračí sa vo viacerých jeho netlačených prácach. V jednej hovorí, že jemu zdá sa byť idea trojice stelesnená v troch menách: Napoleon, Hegel a Goethe. Tak nepokojný, ohnivý duch geniálneho muža tvoril fantazmy; čo by sme boli mali z neho, keby sa všetky tieto jeho fantazmy, mysle a sny skryštalizovali boli a dostali boli zrelé, jasné formy. Škoda, preškoda!

A ešte jeden dôkaz jeho zvláštnej zaujatosti za Napoleona. Nachádzam básničku „Adieu, France, adieu“.^[91] Napoleon totiž, vlečený zradnou Angliou na Helenu, zazrel brehy bretónske, ktorým oné slová privolal. Dľa môjho vedomia básnička nebola tlačená, aspoň vo všetkých mne prístupných spisoch, do ktorých Dohnány prispieval, nenachádza sa. Myslím, ona bola čítaná v prešporskom ústave,^[92] ostatne, keby i bola niekde, zaslúži, aby sme ju citovali:

Pravda, toto rojčenie za Napoleona nezamútilo jeho čisté slavianske cítenie. V tomto ohľade neľpie na jeho vnútornom človeku ani najmenší prášok. On ospevuje lipu — „od vekov šumia vetry nad vodami, od vekov šumia nad širokým svetom, i nad tebou, lipa slavianska, vejú, ba i do teba rútia sa, ale ty stojíš v celej svojej kráse. A keď vetry zastanú, sama tichosť zvestuje tvoju budúcu slávu. Lipa slavianska, ty sa síce rozpínaš nad rozvalinami, ale z nich, ako z čestných hrobov, hlási sa vzkriesenie. Vetry zašumia a ty s nimi; šum tvoj zahučí horami, dolami, od mora k moru, a hlas šumu ozve sa i nad našimi Tatrami. Všetky národy zložia sa pod teba, ako ,pod kriela holuba sivého‘, lebo láska je večná, ona je božou vôľou, láska je ,zväzok sveta širokého‘, zašumia piesne ľudu slavianskeho, a v láske nekonečnej duch slaviansky zvíťazí a donesie svetu spásu“. Také boli jeho myšlienky, tak zosilnel a rozveselil sa pošmúrny duch jeho, keď sa odvrátil od vlastných osobných bôľov a roztržitostí. Tak oduševnila a rozpálila ho zpráva z Paríža, že Lamartine bol menovaný ministrom (vo februári 1848). „Aké to chýry,“ spieva, „idú od západu, čo si to šepcú po svete národy? Spevec najvyššiu že má v ruke vládu, že je ochrancom práva a slobody? Spevec, čo predtým býval zabudnutý, teraz má riadiť národa osudy? Na tróne, kde tyrani sedeli, pánmi a kráľmi sa nazývajúc, na tom sa teraz pevec skveje, s lýrou posvätnou a s nadšením v oku; pokoj a láska pri jeho sú boku. S ním prichodí harmónia do sveta, povstáva lásky, slobody svätyňa. Z duše spevcovej vychádza žiara ako kvieťa z lona jari! To veľký triumf veľkého stoletia, ktoré chce byť najväčším a ukázať sa svetu v dúhovej sláve.“

Pravda, náš milý spevec nemohol tušiť, ako z dobrého básnika stane sa planý minister. Lyrika neznáša sa s prozaickým portefeuilleom ministerským,^[93] a tá sloboda, ktorú vítal Dohnány vo februárovej revolúcii, skoro ukázala sa tuho nahorklou. On sám bol prinútený chytiť sa meča proti slobode, vlastne proti tým, čo menom slobody šibenice stavali, ľudí mučili, národom počali jazyky vytŕhať z úst. I tu nové sklamanie, a ono neprestalo visieť nad jeho hlavou, až bôľ a neresť podryla jeho duchovné osnovy a on klesol do mraku pomätenosti.

V starých papieroch jeho zachovala sa odobierka od vrstovníkov — neviem, či to ešte v Prešporku a či v Levoči. Ku koncu menuje D. Minicha, K. Hajíčka, Kolpaského, J. Bencúra, L. Reussa, L. Gála, Mik. Dolinského, L. Gabera a E. Škultétyho. „Idem sa s vami rozlúčiť,“ hovorí, „vrstovníci skutku a diela jedného, zvestovatelia jednej myšlienky. Vy, starší moji bratia, mňa opustíte, brata vášho najmladšieho. Vy idete na ďalekú cestu, a ja často budem sa obzerať za vami… Myšlienka naša prechádza do života, a vy ste posvätenci a zvestovatelia jej v lone nášho národa. Kde sa obrátite, všade bôľne stonanie ľudu slovenského v ušiach vám zahučí, kde sa ohliadnete, všade zvíjanie sa, motanie a živorenie ľudských stínov uvidíte, kde len nohu položíte, všade počujete úpenlivú kvíľbu a prosbu: dajte nám života, lebo sme mŕtvi! Oj, skala by sa pohla pri tomto bôli a žalobe a vypustila by slzu z tvrdých útrob svojich. A či ľudia môžu byť tvrdší od skaly? Ľudia, áno! Koľkí načúvajú tie hlasy, tie bôle, volania a prosenia o pomoc, a predsa všetky hlasy ako vietor okolo ich uší preletia a nikoho nepohnú k pomoci. Vy počujete to volanie a zmilujete sa nad opusteným. Hriech by bol pomyslieť, že by ste sa vy, výborní synovia Slovanstva, utiahli do svojich domácností a tam pokojne žili. Vy ste z tých, čo zabudli na seba, ale nie na národ, nebudete žiť sebe, ale národu. Objímete národ náš láskou a životom, znížite sa ku nemu, vytiahnete ho z večnej kliatby a ničoty. V tomto objatí národa budeme večne spojení, čo nás i osud rozhádže po Slovensku. Rozlúčime sa, ale v spomienkach spolu žiť budeme. To, čo je veľké, slávne a s bolestnou obeťou spojené, čo je nie každodenné, čo je nie obyčajné, ale čo len veky tvoria, to nepadá nikdy do zabudnutia. História nepoznačila na stranách svojich, ako každý rok lístie padalo, sneh sa sypal, lúky zelenali. Ona nepoznačila, čo Caezar denne jedol, ale jeho veľké činy večne sa pripomínajú. Bratia moji! Vás také činy očakávajú, ktoré nerovnajú sa oným malichernostiam, ale také, ktoré história zaznačí a ľudia spomínať budú, lebo vy vstupujete na pôdu novú, neobrobenú, vy ste zvestovatelia vecí nových uprostred zatemnelého, opusteného, ujarmeného národa.“

A tak čo by sme čokoľvek do ruky chytili z pozostalosti Dohnányho, všade nájdeme cit šľachetný, srdce horúce, myseľ jasnú, z každého zaviateho lístka oveje nás duševné teplo, ideálny vzlet, čistota vnútorná a často i myseľ silná a pôvodná.

Dohnányho skvelou vlastnosťou bola jeho ohromná pilnosť. Už z vysvedčenia, ktoré dostal pri teologickom rigoróze, vidno, že bol žiakom výtečným. Vysvedčenie podpísané je Michalom Hlaváčkom, Pavlom Tomášikom, G. Müllerom a J. Topertzerom v Levoči 29. júna 1846, a každý predmet je označený triedou: „prima cum eminentia“,^[94] až na hebrejčinu („prima e primis“).^[95]

Dľa certifikátu, podpísaného majorom Lewartowským^[96] v Štiavnici 12. novembra 1849, Dohnány vstúpil do sboru dobrovoľníckeho dňa 4. januára 1848, čo protiví sa dátam v „Slovenských pohľadoch“, kde stojí, že iba roku 1849 vstúpil doňho. Kde je chyba, neviem. V certifikáte Lewartowský chváli jeho zmužilosť pred nepriateľom a „ausgezeichnete Dienstleistung“^[97] a odporúča ho vyšším komandám. Na certifikáte nachádza sa, dnes už iste veľmi zriedkavá pečať slovenského dobrovoľníckeho sboru s dvojhlavým orlom a kolopisom: „K. K. Commando D. Slov. Frey. Corps.“

Dľa mojej vedomosti zachovala sa iba jedna jediná podobizeň Dohnányho. Je to dagerotypia^[98] z roku 1849. Dohnány je tam na striebornej(?) platni vyobrazený v dobrovoľníckej rovnošate so šabľou na lone. Obrázček to miniatúrny (4 centimetre široký a 5 centimetrov vysoký), ale prekrásne zachovalý, menovite tvár je výtečne vyrazená. Uniforma pozostáva z kabáta, pásom prepásaného, na límci dve zlaté hviezdy, biely kráglik košele zahnutý je na kabáte. V ľavej ruke drží oficiersku šabľu so zlatým porte-épée,^[99] v pravej klobúk alebo čáko s pozlátenými tresami. Krásne veľké oči hľadia s akousi prísnosťou, čelo má široké, jasné, ťahy tváre trochu ostré, no príjemné. Dagerotypia táto zachovala sa iste preto tak dobre, že bola pretiahnutá farbou veľmi jemne a virtuózne! Opravdu, pravý kabinetný kúsok, vyše päťdesiat rokov staré fotografie sú iste riedkosťou, no pre nás má ona i hlbší význam, zachovala nám tvár človeka, ktorý zaslúži lásku každého verného Slováka, zachovala nám dôstojnícku uniformu z časov, v ktorých Slovák prvý raz hlásil sa verejne k životu nielen slovami, ale i skutkom.

Tlačené práce Dohnányho sú prístupné každému, koho zaujíma duchovný život slovenský; s nimi v spojitosti, myslím, že už dosť vypuklo javí sa osobnosť neobyčajne nadaného, nešťastného súdelníka na slovenskej renesancii. Pravda, bolo by veľmi užitočnou a záslužnou prácou pozbierať jeho práce dovedna a vydať… Nestálo by to veľa, a bolo by rozpomienkou na spisovateľa, ale súčasne i blahodarným poučením pre mladú generáciu. Dľa môjho vyrátania do desaťhárkového zväzočka mohli by sa vmestiť všetky jeho práce, hodné uzrieť svetlo sveta; chýba iba nakladateľ.

Predbežne uspokojiť sa musíme s týmito nesúvislými poznámkami: možno ony vzbudia niekedy pracovníka, ktorý bude vstave postaviť slovenskému junákovi i básnikovi, kritikovi a buditeľovi národa dôstojnejší literárny pomník.