ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[24]

(1811 — 1911)

Jednu prednosť, pravda, vysoko ideálnu a čisto platonickú máme vzhľadom na našich otcov a dedov — my máme príležitosť zasvätiť občas sviatok rozpomienky a vďaky na zjavenie sa v národe našom znamenitých ľudí, možnosť retrospektívne hľadieť na dlhý rad „gúľajúcich“ sa rokov, ako hovorí Homér, a nájsť v nich momenty a dáta prepamätné. Toho u našich otcov a dedov nebolo. Delila ich od činnej minulosti veľká priepasť mŕtvoty a duchovného hlivenia. Národ pozabúdal nielen dáta, ale i mená svojich predkov. Zdalo sa, za nimi leží tabula rasa, ktorú už nemožno ničím zapísať, tabula, ktorá nijakých čŕt a obrazov pre nich neukazovala. Aké jubileá, aké rozpomienky mohli mať naši Bernolákovci, Fándlyovci, Tablicovci, Palkovičovci, Inštitorisovci-Mošavskí? „Tma predo mnou, tma za mnou,“ povedala zlatovlasá princezna v slovenskej povesti.

Je iste dôkazom širšieho vývinu, že počal sa čas, v ktorom už môžeme mať päťdesiat i storočné rozpomienky na blahé dáta, v ktorých prišli na slovenský svet také zjavy, o ktorých mlčať znamenalo by tak hlboko mravne klesnúť, ako onen zlopovestný zlosyn, ktorý v hanobnom zošitku, stojacom niže najpodlejšieho pamfletu, hodil blatom po slovenskej, krvou a slzami zmáčanej minulosti.

Už nejedno pekné jubileum s povznášajúcimi ducha retrospektívami sme zažili. Tak svätili sme storočné narodeniny Jána Hollého, tohto opravdivého Jána Krstiteľa slovenskej literatúry a poézie, storočné jubileum narodenia Jána Kollára, veľkého veštca a vajdelotu slavianskeho, storočné narodeniny Pavla Jozefa Šafárika, osnovateľa slavianskej historickej vedy, ducha univerzálneho, génia a mučeníka, storočné narodeniny biskupa Štefana Moyzesa, Bohom nám poslaného veľkého epigóna sv. Cyrila a Metoda, storočné narodeniny biskupa Karola Kuzmányho, žalmistu a osnovateľa cirkevného zákonodarstva. Storočné jubileá svedčia hlasno o živej, dlhej vzdelanostnej, duchovne povznesenej minulosti národa nášho, ako i o tom, že keď môže spievať svoje „Carmen seculare“,^[25] už mocne a určito vstúpil do pragmatického, reálneho obdobia svojej, v ďalekej prešlosti temnej histórie. Ona sa už jasní, ako východná strana obzoru, keď má slnko vyjsť. A keď už raz vstúpil na slnečnú stranu, opustiac bezmlunnú zápač, už viacej sa nedá zahnať do hrobu a tmy. K slnku sa obrátil náš národ! Alme sol!^[26] Alme sol!

O niekoľko dní zase nám kynie sekulárna slávnosť slovenskej hviezdy na blankyte nášho povedomého, duchovného života. Pred sto rokmi narodil sa v Turci, v malej dedinke Rakši, afiliovanej k Mošovciam, Michal Miloslav Hodža, muž pre históriu nášho znovuzrodenia epochálny.

„Turiec okrúhly ako to vajíčko“, ako spieva do Turca presadený Lipták Janko Kráľ, hoci malý, hornatý, dal nám celú plejádu znamenitých ľudí, ako: Eliáša Lániho zo Slovenského Pravna, Daniela Horčičku (Sinapiusa) zo Sučian, Jána Kollára z Mošoviec, biskupa nitrianskeho Jozefa Klucha z Kláštora pod Znievom, znamenitého mecéna Jána Kalinčiaka, zakladateľa slovenskej beletrie, narodeného v Hornom Záturčí. K tejto pätorke, ktorú by sme mohli rozmnožiť celým radom dejateľov, borcov i mučeníkov, primyká sa Hodža ako hviezda prvej veľkosti.

Michala Miloslava Hodžu dôstojne charakterizovať, znamená nielen dotýkať sa zovnútorných udalostí jeho životných osudov, bojov, utrpení, ale znamená predovšetkým znázorniť jeho mravnú, vedeckú, filozofickú a spisovateľskú osobnosť, čo nemôže byť úlohou týchto skromných riadkov. Nie obraz, len slabý náčrtok možno podať.

Hodža bol hlboká, pôvodná, geniálna príroda. Mnoho z jeho veľkých darov zahynulo pre nasledovníkov a ďalšie potomstvo naveky, lebo boli úzko spojené s jeho osobnosťou, s jeho osobnou príťažlivosťou, s divnou duchovnou silou vlívať na umy a duše, stŕhať so sebou, pozdvihovať, oduševňovať. Nadaný mohutným, hoci i mystickým, básnickým vzletom, zdal sa opovrhovať studenou, triezvou prítomnosťou a na neskrotenom hipogryfe^[27] vznášal sa z minulosti ponad chladnú, surovú prítomnosť do ďalekej budúcnosti. Bolo v tom mnoho profétického, transcendentálneho, apokalyptického. Ako mladý človek, tuším až veľmi mladý, počúval som jeho kázeň. Priznávam sa, že premnohé ostalo mi temné, ostalo nerozumené, neosvetlené, ale čo bolo jasné ako slnce, to bol dojem, ktorý sa blížil k úžasu a zbožňovaniu — k hotovosti za každé jeho slovo vrhnúť sa do ohňa, ako za veľkú, vysokú, absolútnu pravdu, ktorá ani nestrpí najmenšej pochybnosti a neznesie posudzovania. Jeho veľké, čierne ako žúžol oko sálalo bleskami, jeho posunky, náruživé, plasticky krásne, celý zjav vysokej, opravdu estetickej, mužnej krásy, dodával slovám nesmiernej váhy. Tak hovoria mužovia, ktorým je ďaleká reflexia analyzujúceho rozumu, ďaleké teoretizovanie a stavanie umelého systému, tak hovoria mužovia syntézy, ktorí nesú národu nové tvorby, nové mysle, nové city, ktoré najprv sami v sebe utvorili, premysleli, precítili, s ktorými sa zviazali, spriahli nerozlučne! To bolo podávanie nielen myslí a citov, ale podávanie samého seba, celej svojej osoby, celého svojho jestvovania. Len menšia časť jeho duchovného pokladu, jeho citového a myšlienkového bohatstva mohla byť zmaterializovaná slovami na papieri, uzavretá do kníh.

Hodža silne zasiahol i do blčiaceho, pohnutého života slovenského, keď s Hurbanom a Štúrom išli pozdvihnúť národ svoj z mŕtviny a hlivenia k skutkom samoobrany a manifestovania národnosti a politickej, národnej osobnosti slovenského národa. Ako v rokoch povstania, tak i v prepamätných bojoch za emancipáciu evanjelickej cirkvi^[28] spod jarma šabličkárskych politikastrov a renegátskych ateistov, Hodža šiel celou svojou osobou. Nemajúc dosť pevnej postati pod nohami (on viac hľadel na výšiny, ako pod seba na nízku hlinu a drsné skálie), bol skoro premožený, bol skoro povalený surovou intrigou niekoľkých tyranov, ktorí si divným spôsobom a pomocou vlády, klamu a nátisku osedlali jeho cirkev, ktorej údovia horeli k nemu láskou a oddanosťou. Nepomáhala ani láska, ani oddanosť, nízkou, pľuhavou intrigou ľudí a la Mihálik a Szentiványi bol Hodža už v prvých časoch patentálnych, heroických bojov odstavený a zviazaný na rukách a nohách, až prišiel exil tešínsky,^[29] ktorý mu dosť skoro vyryl mohylôčku pod múrom ohromného tešínskeho chrámu.

Michal Miloslav Hodža má pre slovenčinu prvotriedny význam, o ňom možno povedať to, čo stojí vyryté na pomníku Kochanowského^[30] vo varšavskom krížovom chráme: „Hic iacet legislator linguae slovenicae.“^[31] To, čo sa Jánovi Kollárovi nejasne marilo, Hodža upevnil, uzákonil v „Epigenes slovenicus“ (1847) a vo „Větíne“ (1848). On ako Kolumbus urobil novoodkrytie: bohatstvo zvukov a foriem slovenčiny, jej slaviansku frazeológiu a čistotu syntaxe, jej spôsobnosť stať sa tlmačom najvyšších ideí a najhlbšej poézie, poklady a prednosti, ktoré zahodiť bolo by hérostratickým vierolomstvom^[32] a zradou národa. Hodža bol iniciátor, učiteľ, u ktorého nôh sedeli všetci ostatní: Štúr, Záborský, Hattala, Radlinský a iní. Len reformnými návrhmi Hodžovými stala sa spisovná slovenčina tým, čím je… Nakoľko ich Hattala neprijal, natoľko utrpela krása, pôvodnosť a čistota slovenčiny — no, to sa pomaly reštituuje… v duchu Hodžovom.

Ako básnik Michal Miloslav Hodža vo veľkej, mystickej básni^[33] má slohy vysokého vzletu a priamo puškinskej lahody a zvučnosti. Jeho slovenčina tam zvoní ako hôrny kryštál, keď doň oceľou štrngneš. Rozopäl mohutné krídla — no ako postrelený orol skoro sadol na vysoký sokorec svojich nedosnívaných snov a hľadel zádumčivo do dolín rodných, tatranských. Zastal… zanemel, ale ako orol, a nie ako drobné vtáča.

Bol hlboko pravoverný teológ, kresťan i verný evanjelik, no bez úzkeho, priamolinajného, všetko ostatné vylučujúceho a britko odstrkujúceho konfesionalizmu, ktorý často stavia um proti umu, srdce proti srdcu, brata proti bratovi!! Jeho apostrofy na Krista Spasiteľa v básňach sú plné hlbokej viery, vrúcnosti prakresťanského ponímania.

Národ svoj miloval! Bola to láska ohnivého milenca ku krásavici-neveste, ktorej oddal svoje srdce, dušu a všetky pomysly svojho hlbokého, vznešenou, potemnistou mystikou obostretého umu. Veľký muž, veľký Slovák, veľký, verný a čistý Slavian spočíva na tešínskom cintoríne, pod stenou ohromného chrámu.

Pokloňme sa jeho veľkému tieňu, zhromaždime sa u jeho rodného domu! Rozpomeňme sa družne na jeho osobu, činy, vehlas i utrpenia! Strasme zo seba chlad! Audite, moniti!^[34]