Zlatý fond > Diela > Z dejín literatúry 3


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Z dejín literatúry 3

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Eva Lužáková, Karol Šefranko, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Mária Hulvejová, Vladimír Böhmer.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 37 čitateľov

Rozpomienka na slovenský časopis

[117]

V štyridsiatych rokoch, hlavne umom a rukou Ľudovíta Štúra, povstalo slovenské časopisectvo, politické i estetické. Prešporské „Národné slovenské noviny“ sú dodnes archívom slovenskej národnej myšlienky a kultúrnopolitických pohybov, „Orol tatranský“ stal sa prvým útulkom slovenských beletristov a poetov. Na rovnej výške, v niektorom ohľade i nad nimi, boli Hurbanove „Slovenské pohľady“, prvá slovenská revue hlbokých osnov a vážneho štúdia. Počiatok teda bol skvelý, silne predbiehajúci osvetové pomery ešte len pomaly budiaceho sa národa. Darmo nás kmášu istí novotári do nížin: bez týchto vysokých poletov nebolo by dnes živej slovenskej myšlienky.

Rok meruôsmy a s ním dovalivšia sa búrka zahasila hlavné majáky slovenskej literárnej činnosti; po búrke už nevyšli viac Štúrove „Slovenské noviny“,[118] ani „Orol tatranský“. „Pohľady“ zviechali sa na čas krátky, bachovská byrokracia ich zadlávila. Rozkázali, že redaktor musí bývať v mieste tlače. „Pohľady“ tlačili sa v Trnave a redaktor bol prikovaný k dedine svojej. Skoro prišla úplná tma. Nepodceňujúc niektoré konfesionálne a školské vydania („Priateľ školy a literatúry“, Radlinský), nemôžeme ich menovať pokračovaním spomenutých časopisov. Mužovia, ktorí niesli panier[119] slovenskej myšlienky, rozsiati boli po celej krajine, iní zamĺkli po úradoch, farách a školách. Úradné noviny viedenské,[120] ačkoľvek v umných a verných rukách (Daniela Licharda), slúžili dňu i potrebám. Zvlášte tvorby nebolo, školy a príležitosti nebolo pre činnosť časopiseckú. Nebolo arény pre slovenských básnikov.

Razom z hlbokej doliny banskoštiavnickej ozval sa slobodný čistý slovenský tenor, zajagalo sa skromné svetielko, rozmerom pravý banícky kahanček. Ale bol to kahanček náš, sýtený naším olejom, preto hrial, osvetľoval, tešil, povzbudzoval a stal sa Jánom Krstiteľom novej slovenskej časopiseckej literatúry. A hlavné: on priniesol skutočnú literatúru. Lebo nie je všetko literatúrou, čo sa napíše a vytlačí. História literatúry nie je zoznam kníh a mien, nie je štatistika vydaných prác, ale je suma myšlienok a foriem samostatne povstalých z národa, národom prijatých a odobrených. Dielo, ktoré nemá taký atribút, je mŕtvo narodené decko.

Časopis, ktorého štyridsaťpäťročné jubileum by sme mohli svätiť, má takýto titul:

„Sokol. Časopis pre krásne umenie a literatúru.“ Ročník I. Redaktor a vydavateľ Pavel Dobšinský, profesor reči a literatúry slovenskej na ev. lýceu v Banskej Štiavnici. Máj 1860. Tlačou Lorbera. Vyšli len dva ročníky.[121] Prvý od mája do decembra, 24 jednohárkových čísel, druhý roku 1861 od januára do júla, 22. čísel. Dobšinský bol zavolaný za farára do Drienčan, kahanec vyhasol. Žitia nevôľa i tu mala svoj podiel.

Sú to dva malé, tenké zošity (240 a 178 strán), no časopis má dve veľké zásluhy: bol prvým beletristickým zjavom po „Orlovi“ a priniesol slovenskému národu zase kus literatúry. V oboch ohľadoch má Dobšinský nesmrteľnú zásluhu.

Z tenkých zväzkov „Sokola“ veje jar. Nedarmo hneď v prvom čísle na prvej strane nachádzame Jankov Bottov preklad Mickiewiczovej básničky „Pierwiosnek“: „Jarienka“ (Primula veris). Naozaj, i sám časopis bol jarienkou, ktorá tisla sa temer spod snehu, „keď ešte polnoc mrazom dmúchala“. A na ňom vyplnilo sa i to, čo na kvietku: „Zlý srieň a chladná rosička, ľahko ti život odberú“. No kvet predsa žil a my dosiaľ cítime jeho krásu i vôňu. Malé, skromnučké vydanie zanechalo po sebe stopy dodnes a zachová si i do budúcna.

Peknú prózu má v oboch zväzkoch hlavne Kubány a Mladen, pseudonym to Mikuláša Ferienčíka, ktorý tu počal svoju zdarnú rozprávateľskú činnosť, je milý a zaujímavý poviestkár. Kubány prihlásil sa s veršami zvučnými a formálne temne bezúhonnými:

Sokol! ber krídla — zdvihni sa letom — Kolesá zakrúť nad celým svetom, Drieme chudiatko — noc je na Tatre, Chlapci junáci spia si pri vatre.

Ján Palárik (J. Beskydov) prináša pojednanie o dramatickej národnej literatúre.

I zjaví sa silný muž, Samo Chalupka, s básňou „Valibuk“, za ním náš Andrej Sládkovič s piesňou: „Letel mladý sokol ponad Hron odhora“. Ale už v piatom čísle zamení ho zase Samo Chalupka svojím „Junákom“. To je už literatúra; to je živá, krásna vec, hovoriaca na časy budúce:

Veje vetrík, veje, leda lenže dýše: Na krivej jedlici sokol sa kolíše. Na jedlici z brala na priepasť visiacej Volá na junákov: A kdeže vás viacej? A kdeže ten junák, tá tvár, pekná biela, To oko ohnivô, ako božia strela? — — — — — — — — Čuší junač, čuší, slova nepovedá, Nečula sokola, abo jej žiaľ nedá, Iba sa rukami lapila pištolí, Iba okom švihla po Kráľovej holi…

Také príspevky vyvážia mnohý hrdý bachant. Ony vyšli z národa, básnik dal im telo a formu a pôjdu do národa, jestli nám Hospodin dožičí života a trvania, jestli v slovenskom národe nevytuchne posledná iskra cti, života a charakteru.

No i skromnejším darom dobre rodilo sa pod umnou rukou Dobšinského. Miloslava Dumného v istom čase nemilosrdne strhali.[122] No kto môže mať niečo proti týmto jeho veršom:

Bol som na cintori v tichom nočnom čase, Kochal som sa duchom v jeho tichej kráse, Tichý vetrík vanul, hviezdičky blýskali, pomníky sťa strážci na mohylách stáli. Tichý, smutný cintor je to srdce moje, A v ňom hroby slastí majú miesto svoje. Cit smutný sťa vetrík tíško ho ovieva, Klamná naň nádeja z diaľky sa usmieva, V trápnych chvíľach svojich puklo by od boja, Lež pomníky lásky na stráži v ňom stoja.

Iste pekná lyrika a hra v porovnaní, pekná myšlienka i krásna forma. Nachádzame veľmi zaujímavú povesť Ľudovíta Kubányho „Mendík“. Hľa, sústrasť slovenských spisovateľov s utlačenými a urazenými nie je nóvum, ako by si to osobovali istí páni. Pravda, nóvum je to pre ľudí, čo o slovenskej literatúrnej prešlosti absolútne ničoho nevedia. V prozaickej časti „Sokola“ vôbec nenachádzame zvláštne zjavy: inu, krásna próza je ďalší vývin literatúry. To už zrelý plod.

Milým zjavom „Sokola“ je Botto. Tu sa rozvil, tu zmocnel, ako vidno na jeho „Piesni mladosti“. Ako silno zavolal a volá i do dnešného smutného zmätku.

Piesne treba, piesne treba, Čo zahrmí, čo zašumí, Že sa strasú štyri strany. Čo razom strie, razom zmelie Putá rabstva spráchnivelé!

Tu v „Sokole“ vyšla i jeho „Ľalia“, jedna z najkrajších slovenských balád, slovenskou kritikou dôstojne ocenená. Ohlásil sa tu i zaznávaný slovenský básnik Jozef Jančo,[123] vrelý spevec lásky k otčine a národu. Mladen priniesol preklad Ad. Odynca,[124] Mickiewiczovho intímneho priateľa. Náš statný Jakub Grajchman podal citnú báseň o „Slepom Harfeníkovi“, vec stvorená pre školskú peroráciu a mnoho balád, čiastočne veľmi podarených. Humor pestuje G. Laskomerský (Zechenter) veršami, „Adieu Fračok“ a G. A. Š.[125] „Ostatným šestákom“, a tak veľmi obľúbenými našimi deklamátormi.

Zvestoň Ďorď Bulla, bývalý kubínsky okresný sudca, autor piesne „Bratislava, Bratislava“, má tu báseň „Pohľad na Slovensko 1847“. Zaspieval si sám:

Krovy sa rozletia, strašne zemou zbúria, A plemeno Slávy ku životu zduria!!

Žiaľ, svoje vlastné plemeno nezduril k národnej cti. Jedna z pravých perál Bottovej praslovenskej poézie tu uzrela svetlo sveta: „Povesť bez konca“. My sme o nej prehovorili pri zjave Bottových zobraných básní. Hlavná jej chvála: je naša, je pôvodná, slovenská a pritom hlboká a krásna.

A slávu „Sokola“ ťažko je prevýšiť, v ňom zjavil sa Sládkovičov „Ohlas“, „Slovenský brat, objím si mať, ľúb verne objatú“. Už týmto jediným zjavom posvätený je celý ročník a nemôže byť nepozorovaný literárnou i národnou históriou. V požehnanej chvíli stvoril náš sladký Andrej túto veľkú, pravdivú, klasickú báseň. Ona žije, ona je nielen kus literatúry, ale kus nášho života.

„Trpieť môže, lež zhynúť nie slovenská rodina“

stalo sa okrídleným, polosvätým slovom pre každého verného Slováka.

A ešte jeden z veľkých: Karol Kuzmány! On spieva žalm „Zadumanie podzimné“, iste prvý a posledný raz tlačené, zahrabané do mohylôčky štiavnického časopisu! Žiaľ omámi človeka, keď prehŕňajúc sa v otcových spisoch vidí zabudnuté, zaviate diela ducha, srdca, umu a tlačia a rozširujú sa bezgramotné škváry žiaľnych nadutých nedoukov, ktorí ani len jazyka si nectia a leniví sú pozrieť do šlabikára, aby neoflinkovali základných noriem slovenčiny! Kuzmány spieva:

Tak sa i teba chytá zas ľad, slovenský ľud! Už mrzne v tvojich synoch láska k tebe, Utekajú od teba, podlé deti tvoje. Mrznite, mrznite! Synovia bez krve Zamrznete v ohni cudzej pece! Utekajte, utekajte! deti bez duše! Mŕtvoly vaše zožerú psi v poli, Ja za oblakmi vidím čisté hviezdy, Ja za víchrom vidím večný pokoj, Ja za hnevom osudu vidím božiu milosť, Ja službou hlúposti slobodu rozumu, I za hrobom krivdy raj spravodlivosti, Vidím za potupou slávu! Hallelujah!! Chytí sa i teba raz ľad, srdce moje, Vydujú víchrice teplo života, Vytleje oheň tvoj v tichom hrobe, Nebude teda žiť na zemi: Neprichodí tu žiť, kde je žiť nie život!

Bože môj, či sa tu neohlasuje predzvuk našich hnusných dôb, kde žiť nie je život, ale ziabnutie pod ťarchou duchovných bludov, pod triumfálnym vozom výskajúcej, vražednej čeľade krvosavcov!!

Hľa, v takých kontrastoch hovorí iba vysoká poézia, tá najvyššia. Takú hĺbku rozhorčenosti môže pojať a vysloviť iba veľký prorok svojho národa. Žiaľ, prorok v púšti! Malo by to byť naozaj márne spievané, márne znázornené, márne hučané do uší národa? (Či už tak zarástli netrebnými chlpmi materializmu?) Oh, plemeno žiaľnych, temných epigónov! Prečo nehrabeš, nespúšťaš sa do hlbokej šachty prešlosti, ale hmatkáš za efektnými motýľmi a libelami zbrklej módy?

Druhý ročník „Sokola“ otvára sa Chalupkovou, mnoho spievanou, ale tu po prvý raz tlačenou piesňou:

Veje vetrík, veje, od Tatry k Dunaju, Smutné hlasy idú po slovenskom kraju, Po slovenskom kraju také idú hlasy: Už sa pominuli tie slovenské časy!

No pieseň končí sa veselým pohľadom:

Stojí ešte stojí Kriváň nad Tatrami, Bude Slovák, čím bol medzi národami.

Lebo sa zdalo svitať. Ľudovít Kubány v 2. čísle spieva hymnu na baróna Jozefa Eötvösa[126] za jeho spravodlivé slová o národnosti:

Slováci, podajte Ruku vám prajným Maďarom, Sebeckosť rodov padne slobodou… Padne, čo nás dvojí… Vidina krásna, budúcnosť jasná, Uhorsko večne bude žiť. Jeho národy, duchom slobody Mu slávy vence budú viť!

Také boli výhľady, také ozvali sa slová, ale skutočnosť nás horko sklamala. Brieždenia z roku 1861 boli pre nás zory západu. Sľuby boli klamom, bratstvo bolo zakrytým krvným nepriateľstvom. Najvyšší plamenný egoizmus zavládol a pod jeho horúcimi lúčmi zvädlo všetko, čo počalo pučať u nás. Podávaná ruka bola opľutá a uderená ťažkým kladivom.

Botto, vyšší duch než zápalistý Kubány, akoby bol chcel korigovať Kubányho, zaspieval v ten samý čas „Dumky Svätobojove“, a v nich nachádza sa výrok:

Ach, vidím na vás tú kliatbu deda, Bratia, vy veční havrani!

V „Sokole“, ohlásil sa i nemý spevec, nemý veľduch, zahrabaný poklad, zlato slovenských Niebelungov na dne rieky ponorené,[127] nevyzdvihnuté, len občas noriace sa z vĺn hlbiny — Ján Leška. Báseň „Naše nádeje“ je kvet agávy, kvitnúci za sto rokov raz. Ale zato je to i kvet; on spieva:

Vždycky sa len tešíš, ty Slovensko moje, Že sa už zahoja dávne rany tvoje, A tvoje útechy a boľavé vzdychy, Čo chvíľka za chvíľkou len hynú a hynú!

Z Chalupkových básní priniesol druhý ročník ešte „Boj pri Jelšave“, tedy tiež kus opravdivej literatúry. Dr. Jozef M. Hurban má tam báseň „Miluj vlasť“, ale nielen hrudu, ale národ s jeho prešlosťou a prítomnosťou. Jozef Loos, rodom Blatničan, potom profesor katolíckeho gymnázia v Banskej Bystrici, ospevuje Sládkoviča:

Zlatá lýra spevca rodinného Vhrá nám v srdce krásy helénske, Vzbudí zo sna ducha slavianskeho.

I tohto ducha pochytila nám nešťastná sudba. Najprv sa odrodil, potom zahynul v maďarskej Capue nad Dunajom.

Posledné čísla „Sokola“ vyzneli hymnicky pod znakom martinského zhromaždenia. „Sokol“ zhorel ako fénix v ohni radostí a nádejí. Redaktor odberá sa od obecenstva v pevnej nádeji, že jeho miesto zaujme nový, slávnejší, silnejší orgán pod lúčmi memoranda a Matice slovenskej. Ďaleká cesta!!

Čo z týchto nádejí uskutočnilo sa, nejdeme rozoberať, ale je čas konštatovať veľkú literárnu zásluhu malého, skromného vydania, obohativšieho slovenskú literatúru prvotriednymi literárnohistorickými, do národa prešlými prácami. Veľmi si vážim krásu a čistotu jazyka, korektnosť a slovenskosť slohu, ktorý je v „Sokole“ ostrihaný ľúbiacou, pozornou pietou, akej málo nachádzame v naše dni. Pavel Dobšinský postavil si večný pomník — len aby nezarástla k nemu národná stopa!

Míňa sa štyridsiaty piaty rok od narodenia zdarného „Sokola“, možno nechybil som, keď som niekoľkými bežnými slovami rozpomenul sa na diela a zásluhy našich otcov. Možno, keby sme ich častejšie spomínali, viac študovali duchovnú históriu slovenskej, ešte nestarej literárnej prešlosti, nevychádzali by sme z hraníc náležitej skromnosti, nenadúvali by sme sa namyslenou dôležitosťou, neklaňali ako trsť každému splašenému „modernému“ vetru, ale verne chránili duchovnú kontinuitu s predkami, súvis a solidaritu s celým naším velikým plemenom, trebárs nad ním zlé hviezdy zavisli! Iste vážili by sme si krásny svoj jazyk, nekazili ho ľahtikárskym písaním a hovorením, ale stanúc si na postať už raz dosiahnutú, išli by sme krok za krokom ďalej a vyššie. Predbežne neželám si iného, než aby mladý náš dorast neklesol pod úroveň Dobšinského „Sokola“ a aby literatúra naša bola taká čistá, ideálna, svieža i národná, ako ju reprezentoval pred štyridsiatymi piatimi rokmi „Sokol“ Pavla Dobšinského.



[117] „Národnie noviny“ 1905, č. 22.

Pôvodný podtitul článku: Pamiatke Pavla Dobšinského. Čítané na besede Živeny dňa 19. febr. 1905.

Je iste správne, že Vajanský dôsledne rozlišuje náplň „Sokola“, vydávaného Pavlom Dobšinským od „Sokola“ Paulinyho, že ho hodnotí ako pokračovateľa štúrovských ideálov, no jeho význam preceňuje, pretože nezasiahol do nášho kultúrneho života tak intenzívne a tak spontánne, ako štúrovské časopisy štyridsiatych rokov.

[118] Štúrove „Slovenské noviny“ — ide o „Slovenskje národňje novini“, vydávané Ľudovítom Štúrom v rokoch 1845 — 1848

[119] panier — (fr.) zástava

[120] Úradné noviny viedenské — vládou vydávané „Slovenské noviny“ v rokoch 1849 — 1861

[121] Vyšli len dva ročníky — „Sokol“ vychádzal i naďalej až do roku 1869, avšak prestal mať náplň čisto literárneho časopisu, čo vidieť i z jeho podtitulu: „Sokol, obrázkový časopis pre zábavu, krásno umenie, vedy a literatúru.“ Vychádzal v Banskej Štiavnici. Jeho redakciu prevzal Viliam Pauliny-Tóth a vydával ho v Skalici.

[122] Miloslava Dumného v istom čase nemilosrdne strhali. — Jaroslav Vlček v „Literature na Slovensku“ bol k Bachátovej literárnej produkcii veľmi kritický.

[123] Ohlásil sa tu i zaznávaný slovenský básnik Jozef Jančo — Jozef Jančo (1823 — 1893), štúrovský epigón, literárne veľmi plodný

[124] Mladen priniesol preklad Ad. Odynca — Mikuláš Štefan Ferienčík preložil báseň poľského básnika Antona Eduarda Odynca (1804 — 1885) „V cudzine“.

[125] G. A. Š. — Gustáv Adolf Šefranka

[126] Ľudovít Kubány v 2. čísle spieva hymnu na baróna Jozefa Eötvösa — Jozef Eötvös (1813 — 1871), maďarský spisovateľ a politik, prejavoval sa ako liberál

[127] zlato slovenských Niebelungov na dne rieky ponorené — preceňujúci súd o Jánovi Leškovi (1831 — 1909)

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.