ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[51]

Činnosťou bohatý, dobrotou, vernosťou a duševnou čistotou povznesený život uhasol v chudobnej dedinke gemerskej, Kraskove… Po veľkých prácach dlhého života, ktorými vydobyl si vyššieho postavenia v našej spoločnosti, nečakal ho zaslúžený pokoj a zaslúžená hmotná zábezpeka, ako to ide u druhých národov, ale on zase navrátil sa do dedinského zátišia k ťažkým prácam svojho úradu. Ním zišiel v mohylu zase jeden štúrovec, a to z predných, ktorí boli povolaní časom zastupovať miesto geniálneho slovenského vodcu. Naozaj, úzkosť zviera hruď našu po každom zvonení umieráčkom nad jasnými postavami zašlej doby.

August Horislav Škultéty narodil sa r. 1819 na Krtíši v Novohrade. Vyššie gymnázium a teológiu študoval v Prešporku, vtedy ohnisku slovenského mladého života. On patril k prvým, takže po odchode Ľudovíta Štúra stal sa námestníkom profesora Palkoviča, katedry jazyka slovenského a predsedom Ústavu. Potom stal sa kaplánom v Tisovci u boku superintendenta Jozeffyho; neskôr bol farárom v Rozložnej. Pri zakladaní veľkorevúckeho gymnázia naňho padli oči mužov, rozhodujúcich v osobných otázkach: on bol povolaný za direktora. V zovňajšom jeho živote perióda revúcka patrí k najpožehnanejším. Škultéty bol nielen umom, ale i dušou pedagóg, zrodený za vodcu zrelšej mládeže. On vplýval na mládež menej prísnosťou, no viac ťarchou svojej mohutnej osobnosti, srdcom, ako hovorí sa. On nesmial sa nad žiadnym chybným krokom, ani nezúril: vlieval umným slovom dobrotu vlastnej duše a naprával duchovnou indukciou to, čo stihli pokaziť pomery a zlé príklady. A nadovšetko peľ starého štúrovského idealizmu pršal z neho na mládež vekov nových; on, čo pedagóg, stal sa prenášateľom ducha dobrého z čias veľkých a polozabudnutých. A on žil v mládeži. On bol na svojom poli, kde cítil sa silný a pripravený. Za malú vynáhradu niesol ťažký svoj úrad s ľahkosťou silného a k tomu predestinovaného človeka. Našiel svoj element a cítil sa v ňom voľne. Táto jeho perióda bola temer jedinou zárukou, že z mládeže nevytuchne to, čím zobudil sa národ slovenský.

Žiaľbohu, jeho blahoslavené účinkovanie pretrhnuté bolo násilenstvom nám dobre známeho obrazoborectva, ktorému padli v obeť naše ústavy.^[52] Pretrhnúť činnosť takého človeka je už prečinom, nehovoriac ani o skaze, plynúcej z borenia celých ústavov.

A on zase utiahol sa na faru, kde počal znovu v zúženom kruhu. I v tom je kus tragiky nášho slovenského života. Navyklý už na kruh širší, na prácu významnú pre státisíce ľudí, razom ocitol sa zase medzi niekoľkými sedliakmi kraskovskými, tedy na posteli Prokrusta.^[53] No i krátke direktorovanie a učenie na nebohom veľkorevúckom gymnáziu zvečnilo meno jeho, a ďaleký ten čas, v ktorom vymizne stopa po jeho pedagogickej námahe veľkorevúckej.

August Horislav Škultéty zaujíma medzi spisovateľmi slovenskými vysoké stanovisko vzdor tomu, že z väčšej časti obmedzil sa na ľudovú a školskú literatúru. Ale tu je veľmi ťažko byť dobrým, a Škultéty je rozhodne najlepší.

Spisovateľskú dráhu počal ešte v Prešporku čo dvadsaťjedenročný mladík vydaním „Básní“, pri nichž hatila ho ešte česko-slovenčina práve v tom, v čom bol najsilnejší, v utešenom ľudovom jazyku. Až neskôr v troch zošitkoch ľudovej poézie, „Beda a rata“ nazvaných, rozvil sa ľudový veršovník na najvyšší stupeň.^[54] Až podivíš sa, že pri takom suchom predmete vedel Škultéty zostať poetom! Potvrdil starú pravdu, že pri umení je hlavné ako a nie čo.

Neprevýšený, ba ani nedosiahnutý, istým (a to nielen u nás, ale vôbec v česko-slovenskej literatúre) stojí Škultéty čo detský spisovateľ. Ja smelo poviem, že on je jediným detským, pravdivým spisovateľom, ktorého poznám — jednak silný veršom i poéziou. V tomto ohľade je nedocenený vzdor tomu, že ho už staré Hurbanove „Pohľady“ vítali s oduševnením.^[55] Škultéty v detských básničkách a rozprávkach stvoril dielka umelecké, pritom prísne pedagogické. „Mladý zbojník“ napr. zostane vždy vzorom školskej deklamovánky! A tá forma, ten jasný jazyk, tá živosť opisov i deja! Venovanie k prvému zväzku „Zorničky“,^[56] „Ach, ten náš útly, mladý svet“, patrí medzi najväčšie perly slovenskej lyriky. To nie sú verše, to je poézia, zvukom a vôňou siahajúca priamo na srdce. Škultéty, ako rodený poeta, nevdojak, bez teoretickej schválnosti, vedený ľudovou poéziou, veršoval temer bezúhonnou, prízvučnou prozódiou a v tomto formálnom ohľade prevýšil všetkých vrstovníkov. Hľa, aké bezvadné trocheje:

No tu niet miesta uvážiť jeho pedagogicko-literárnu cenu v celej šírke. Žiaľ, jeho príklad je skvelý, ale nenasledovali sme ho.

Ideálna, bezzištná oddanosť jeho svätým dielam národa — to bola známka charakteristická celého tohto neobyčajného človeka. Vieme, ako biedne platení mohli byť učitelia revúckeho gymnázia, udržovaného hlavne z dobrovoľných obetí neveľkej spoločnosti evanjelicko-slovenskej, vieme, tí ľudia boli napospol púhymi obeťami pre vec. Kto hľadal kariéru, veruže nešiel na stratenú vartu veľkorevúcku. Vieme, že okrem krajnej chudoby čakalo ich krvavé prenasledovanie divokých renegátov gemerských! Dokumentárne pre budúce veky zapísané sú utrpenia týchto ideálnych ľudí v „Pamätiach“,^[57] vyšlých v Ružomberku u Salvu. Ony nám zobrazujú nie jednoduchý učiteľský sbor, ale sbor čestných bojovníkov ducha! A vodcom tohto sboru, dušou tohto kruhu bol Škultéty. Tichým heroizmom svojím tešil, obodroval, udržoval a posmeľoval! V puku zadusili kvet, škola padla — on prežil pád svojho diela a pomaly chýlil sa k hrobu.

Zprávu o jeho smrti dostali sme neskoro. Nemôžeme položiť veniec na jeho rakvu, ani prísť hodiť hrsť zeme do jeho hrobu v Kraskove, čo môžeme, je iba venovať mu týchto niekoľko riadkov a zavolať mu „Večná pamäť“!

August Horislav Škultéty chorel už dávnejšie. V chudobných, ba priamo biednych pomeroch jeho nemohol nič venovať na predĺženie svojho života alebo obľahčenie staroby. Zhasol život plný utrpenia, večných útrap, neustálych bojov a príkorí. Tak pustnú čierťaže našej národnosti na juhu, hate lámu sa. Na nás je, zarážať nové pohraničné pevnosti a stavať nové hate. Beda tomu národu, ktorý nevie na miesto starých, vyvalených stĺpov zabiť do materskej zeme nové, svieže!

Perióda štúrovských činiteľov blíži sa ku koncu už nielen vzhľadom na opanovanie duchov, ale i vzhľadom na osoby, vlastnými očami vídavších zornicu slovenskú. Či bude ona pustokvetom? Áno, zostane pustokvetom, jestli nenájdu sa charaktery štúrovsko-daxnerovské, ktorým je myšlienka viac než nízke pôžitkárstvo, ktoré musí viesť k zrade alebo aspoň k ľahostajnosti. Bár by duch Horislava sklonil sa na nás a vyvolal v nás nové čisté city, ktoré by zobudili náš národ a ktoré ho jedine spasiť môžu!