ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[100]

Podnik Knihovne česko-slovenskej započal s veľkou zásluhou oproti mladej slovenskej spisbe. Ján Botto kmitá sa behom tridsiatich troch rokov cez našu spisbu ako dážď meteorových hviezd: kde-tu blysla nebom zachmúreným naším lučezarná bludička jeho ducha. Teraz pozbierané sú tieto iskry ducha v jedno slniečko — s temným zasmušilým úzadím.

My známe Bottu, my sme ho už dávno ocenili. Jeho slová cvendžali ako hlas kovového zvonu našimi dvoranami, jeho básne vie takmer naspamäť naša mlaď, ideálnejšia a prístupnejšia rozumu a citom.

Málo jesto takých duchov, ako je Botto: v prsiach hlboký cit básnického povolania, ale zároveň aj bojazlivosť pred verejnosťou. On nepatrí k tým ľahkotvorivým ľuďom, ktorých vlhký ešte rukopis dostane sa do rúk sadzača. Ani k veľaplodným nepatrí chytrúšom — on patrí k tým postupne a prácne tvoriacim duchom, ktorí nekrešú z dreva, ale z mramoru. Veľká, prirodzená sila, rovná horskej riave, ktorá sa nedá tak ľahko vtesniť do priamych brehov: Botto je slovenský romantik veľkej sily, jeho poézia je mystická, hlboká; jeho forma je národná, bezuzdná a predsa lahodí; on je zdanlivo prostý, ale vskutku ťažký; jeho riadky idú plynne, ľahko ako vánok zefýra, ale predsa počuť v ňom hlboký barytón víchru a hromu. Podobá sa Chalupkovi a je predsa celkom originálny, zaujíma vysoké stanovisko a je predsa každému prístupný. Čierna strana slovenského žitia a bytu je jeho prirodzeným živlom, ale on do mrákav jeho hádže lúče; Botto narodený v germánskom mori, stal by sa bol svetobôľnym básnikom, ako Slavian stal sa pochodňou v mýtických tmách, ukazujúcou východ z katakomb zlosti a pošmúrneho živorenia tajuplných mocností.

Budem hľadieť odôvodniť tieto svoje nejasné slová. Ináč som predbežne nemohol vyjadriť city, ktoré vo mne rozprúdili jeho básne. Jestli kde, teda tu je na mieste zbierka. Sládkoviča môžeme oceniť z „Detvana“, môžeme poznať z „Maríny“ celé napravenie jeho ducha. Bottu nepoznal náš slovenský svet z jednotlivých, tak riedkych plodov, roztratených v spisoch polozabudnutých a polostratených. Človek sa až desí, ako mohli Slováci tak dlho zaobísť sa bez zbierky jeho básní.

My nie sme panegyrici.^[101] My málo hovoríme o našich plodoch, a možno preto, že tie plody samy za seba hovoria. Avšak tento primitívny stav musí raz prestať, lebo povedomý národ musí aj myslieť o zjavoch svojej spisby, nie len ich požívať. My sme posaváď len požívali, ale naše vzmáhajúce sa povedomie žiada už aj reflexiu. A preto prehovoríme rovné slovo o našom národnom poklade, o básňach Bottových. Chvalabohu, počíname sa prelievať do prúdu živšieho, zdravšieho; samo vydanie dajakého slovenského spisu nenie samo sebou chválou, a nakoľko masa spisovných síl sa aj umenšila, natoľko vystúpila ich hodnota.

Ján Botto je ako básnik typická postava, sama v sebe zaokrúhlená a hotová, a preto je možné celistvenné uváženie jeho básnického tvorenia. Romantika je výplodom západníckym, a Botto nemajúc nič zo západníctva, je tvorcom nového, slavianskeho romantizmu; on je prírodná sila, on je sama príroda. „Mladosť každého objíma rada, kremä hada a tyrana,“ hovorí sám, a pritom sám objíma hada temných prírodných síl a tyrana svojho ľudu, lenže ich objíma ako Herkules, aby ich udlávil. Pozrime si len báseň „Krížne cesty“, a bude nám to jasné. Mať s dcérou sú na krížnych cestách (báječné to miesto) a hrozné zmije fantastické vyvoláva matkino čarodejstvo. „Kto sa bojí, neobstojí.“ Básnik sa nebojí pošmúrnych strán, a obstál. Reprezentantka feudálneho tyranizmu, Bátoryčka, zjaví sa v čarokráži, prenasledovaná vranami, účet žiadajúcimi za preliatu krv. Budúcnosť slavianska (dcéra) ľaká sa tej hroznej pomsty a volá „pomoc! — drobia ju na kusy“, ale pomoci niet: „Kto ako žil, tak umrieť musí“. Tyran Juhoslavianstva, v hlave hárem červov, v srdci chumáče vreteníc, je druhý zjav. Živý umrlec prosí o smrť, tá sa mu ale nedostáva. „Kto zhasil iskru božiu, tomu ľudia nespomôžu.“ Tá iskra plála na kupole žofinskej.^[102] V treťom zjave prichádza odrodilec, renegát, ošarpaný bedár, bosý, nohy zodraté po kolená, tvár do kostí obhryzená. Stratený syn. Celý svet prebehol, a nenašiel pokoja.

Nežiada si neba, ani materského objatia, lebo vie, že toho nenie hoden! Len dušu vydať zo seba želá si! Jeho večné umieranie je hroznejšie ako súhrn múk Danteho pekla! „Oj zavri očká, má dcéra! neviď — jak zradca umiera.“ A dcéra vyzýva matku k modlitbe „za jeho dušu úbohú“. Naozaj dcéra to slavianskej budúcnosti. V štvrtom zjave prichádza zradný vohľač a sľubuje dcére celý šperk hriešneho západu. Nie ťažko uhádnuť, kto je ten vohľač: aziatsko-mongolská jeho príroda je prikrikľavo maľovaná. Keď nemôže získať náklonnosť, hrozí smrťou svojej neveste. Ale sbor bojovníkov postaví sa jej k obrane. Dcéra sa pýta: „Čo to bolo?“ Naivnosť slovenského človeka — znajúca čo je vrah a že je vrah, ale nepovedomá v určení vraha. Posledné pokušenie: Vlkolak sa ukáže! To je vrah náš rodný, naša temná stránka, vrah bývajúci v nás samých. Matka sype v štyri sveta strany prach, a zlomí aj tohto posledného vraha moc! Áno, na štyri sveta strany treba sypať prach v oči vrahom, aby zo štyroch strán prišli bratia! „Hoj, tu idú dvaja, traja, a to šuhaj nad šuhaja, státisíce, milióny, čudné tváre, čudné kroje, ale hlasy, reči známe.“ Matka: „To krv moja, deti moje.“ Chór: „Deň vychodí — noc skonáva: dobrô ráno, matka Sláva.“

Ajhľa alegória slavianskeho vzkriesenia, považovaná z tej temnej, Bottovi tak blízkej stránky. On zasvieti nad hustou mrákavou svojho poetického ponímania fakľu, víťaznú fakľu; čím temnejšia bola noc, tým väčšmi zjasali lúče pokonnej lampady.

V menšom kruhu pohybuje sa „Žltá ľalia“, ale otvára nám celú tajuplnú prelesť slovenskej povesti, mlhovitej ako ten náš život. Narušenie manželskej vernosti, bárs aj po smrti jedného manžela, je u nášho ľudu hriechom; sú to ešte staroindické rozpomienky. V tajných sa ony kryjú fáteľoch, ale oko poetu ich vyhľadalo. „Prešiel rôček — aj žiaľ z očiek, ktosi klope na oblôček“ vdovy, ktorá sľúbila vernosť i po smrti. Bol to sám satan. Pod prahom zahrabaný muž nemôže zostať v hrobe nad nevernosťou svojej manželky. „Idem, idem spod prahu, čis’ držala prísahu?“ Báseň možno do jedného radu postaviť s najchýrnejšími baladistickými tvorbami Goetheho a Bürgera. Muž si objíme svoju ženu, a oba sa prepadnú! Princíp vernosti víťazí. Ajhľa, zase bottovská fakľa nad tmami. Ale nevernosť ešte i spod zeme vytisla svoju ruku, v obraze žltej ľalie. „Nachklang des Bösen!“^[103] Ten samý boj zo tmy do svetla zvláštne typicky vyrazený je v malej básničke „Zápač a úslň“. Tam deva nemá nikoho „k srdcu vinúť úprimne“. Matka, otec, bratia mŕtvi! Hrozný to obraz beznádejnej osamelosti. Západnícky poeta bol by skončil. Nie tak náš básnik. Príde „nevídaný“ nikdy, a dávno „známy“. A zo siroty stane sa razom rodinno-bohatá dcéra a sestra! Má matku Slávu, má otca Boha, má zverenca, má Ho, ale nepovie koho! Má severného milenca, bude jej skoro manželom, s Ním vinie celý rod v jedno objatie!

Temnisté ako jedlina v bezhviezdnej noci sú „Piesne vojenské“. Celkom v tóne nášho národného spevu vyviňuje sa tu tragédia smrti a skazy. Pýcha junácka, neskrotenosť mladistvej sily („Šabľa moja rúbe vzteklo, prerúbe ma i cez peklo, a koník môj, kľatá stvora, prepluje i šíre morá“), je podmienkou pádu, opravdivá to „Hybris“^[104] helénskej tragédie. Oznámenie pádu junáka vranami je veľkolepé, strašné, až skoro prebiehajúce hranice krásy. „Nasekal nám sčerstva mäsa: najedzte sa, napite sa!“ Hrozná to irónia pažravých krkavcov, hodená na srdce matky a milenky. Koniec básne zaduní ako hrom — po ňom temný, hryzavý cit a spustošenie. Tu sa pustil básnik celkom svojím démonickým prúdom, tu niet žiadnej fakle. Zato sa vymanil z tmy básňou: „Na Demitra“. Ten kus junáctva, ktorý zo slovenského rázu nezmylo ešte otroctvo, vzpružil sa tu v slovách, dýchajúcich svieži vozduch hôľny. V takomto je Botto veľmi šťastný. Ako je silný v stínoch, tak je jasný a mohutný pri slnku. Ba, čo by sme ani nečakali, pri bájnom naladení jeho ducha, poskočí si on vo veselej nôte: „Kar zajačí.“ Nevinný humor zabreskne sa tu našim očiam, privyknutým k tieňu a chmúram podvečera. Básnička táto prichádza mi tak, ako rozhovor hudobníkov v Shakespearovom „Romeovi a Júlii“. Júlia leží mŕtva na postlaní a koldokola panuje smútok a hlboký žiaľ. V predsieni šprýmujú k pohrebu zavolaní hudobníci a ich divná veselosť ukazuje krikľavo hlboký žiaľ. Hlboko lyricky pocítená báseň je „Prvý sen“. Keby nás tu nemýlila trochu hrblovatá forma (menia sa tam trocheje s jambami), žiadali by sme si ruku sviežeho komponistu, ktorý by uviedol v hudbu toto vonné kvieťa lyriky slovenskej.

K jasnejším kresbám patrí pekná „Báj na Dunaji“, ktorej forma milo nám zvučí po niektorých ťažkostiach, s ktorými sme sa tu i tu stretli. „Na Dunaji pláva húska biela, húska biela s červenýma ústy.“ Na skale junák vo velebnej modlitbe: „Bože milý! daj mi orlie kriela, i hruď čistú Michal-archanjela!“ To pravá modlitba básnika! Boh vyslyšal jeho junácku prosbu! Počujeme šum jeho orlích krídel, i zhliadame sa dušami našimi v krištáľovej duši jeho archanjelskej. Na prsiach víťazného junáka skvie sa „húska biela“; nie to húska, panna to biela s červenými ústy, zlatá poézia to s ohnivými ústy, s požehnanými spevmi archanjelského čistého ducha. Tak slobodno spievať o sebe, ale len poetovi. Botto tak smie spievať plným právom.

Pri básni „Báj Maginhradu“ zase musíme zostúpiť do faustovsko-pošmúrnej dielne poetovho ducha. Rumy Maginhradu svietia mu tajným svetlom! Je to povesť, čo tam svieti; povesť prešla deväť chotárov a nikde, biedna, nenašla oddychu, až v hrudi básnika. Ten ju schytí a hlása svojstvu. Kríž a kalich s variacou sa krvou. Okolo vojsko. Hviezda na kríži zjasá, z kalicha vtedy krv vybúši von. Rytier zdvihne kalich a blysne ním trikrát ponad sbory, ktoré vzdychnú „jako víchrom staré hory“. Vypije ho, za ním ostatní, ale krv sa len luní a pení v kalichu — „vyprázdniť ho, nedaj Bože!“ Kedy ho vypijú? Áno, príde chvíľa, a potom odkliate bude slovenské bohatierstvo! Pod bielou zástavou ako roj včiel poletí za novými nádejami. Ľud ale nepochopuje vo svojej duševnej mŕtvote význam tohto zjavu; on povie: „Čas sa premení“. Jak ostrým koncom dokonáva táto chmúrna tvorba. V básni tejto je Botto celý svoj, vo svojom životnom elemente pohybuje sa nenútene, voľne.

„Báj Turca“ má príležitostný náter, čo nemálo škodí jej hodnote. Darmo je to, Goethe hovorí: „Ein garstig Lied! Pfui! Ein politisch Lied“^[105] a trebárs nemá bezvýnimočne pravdu, predsa bych silné talenty voždy vystríhať chcel pred príležitostnými prácami. Čo má v piesni večne žiť, musí v živote zahynúť. Poézia je sama sebe cieľom, podstatou. Nik beztrestne nenúti Pegasa do pluhu! To samé platí i o ostatných príležitostných básňach tejto zbierky, nakoľko sa nevzťahujú na ohromný všenárodný bôľ, ako napr. skvelá báseň „Vrahom“, ktorá je najdokonalejší slovenský plod eticko-národnej poézie. „Odpadá kvet za kvetom. Červy, nasýťte sa!“ počína táto velebná tvorba, a jej slová sú hodné, aby boli zlatom vyšité na hodváb alebo, čo je ešte viac, vbité nesmrteľnými črtami do sŕdc slovenských.

So zvláštnou pietou chytám sa básne „Povesť bez konca“. Sotva jestvuje niečo hlbšieho a spolu lahodnejšieho. „Už sa šuhajcom driemať začína, priadkam vretienka padajú“ a niekto počne k osvieženiu myslí rozprávať „jednu, jakúsi biednu“. Po tejto predmluve vstúpi okúzlený čitateľ do krajov čarovných, do krajov slovenskej povesti.

Voľne, medosladko plynie verš — zabudneš, že je to viazaná reč — si celkom doma. Naozaj octneme sa tam, „kde ľudská myseľ nedoblúdi, vietor, víchor nedoletí“, ale kam vniká básnikova „húska s červenýma ústy“. Pútnik nájde mudrca nad knihou a spytuje sa ho, či nevie dač o Zlatej panne. Rozpráva ďalej mudrcovi svoju historku: on sa našiel v malej kolíske, sám ako palec, bez rodiny, neznal otca, ani matičky. Nič nemal kremä zlaté pátričky na hrdielci, a na nich malé jabĺčko. Utešený je to pasus: „Jak to jabĺčko guľkám sem i tam, s plačom kol pustého domu.“ Zrazu sa ale niť pátričiek utrhne a jabĺčko sa počne gúľať dolu stráňou. Šuhaj nevie, čo prv: či zbierať rozsypané kryštály, či bežať za jabĺčkom. Jabĺčko volá: „Poď, poď za mnou, poď!“ šuhaj za ním svetom, „až nôžky krv samá“. Cez hnilú lávku: tam sa tri razy zatočí jabĺčko a z neho vyskočí Zlatá panna ako to ranné slnko. „Šaty, zašepce — daj šaty!“ Šuhaj nemá šiat — preto panna mizne s heslom: „V sedemdesiatej siedmej krajine, milený môj, zídeme sa.“ Zase sa počína púť — na ktorej nájde pútnik jej stopu v homoku.^[106]

V báječne krásnom kraji šepce vietor: tu je, tu je! Roztúžený pútnik vidí pásik zlatý — chce k nemu, ale ten zmizne, v jazere vidí plávať jej šaty, lež keď sa ich dotkne, rozpryskne sa bublina, keď ho chytiť chce v bujnom kvietí, vyletí motýľ; ona je všade, všade a nikde! Nuž teda dedko učený, poraďteže, poraďteže. Ten mu ukáže knihu: tu stojí niečo a ostatok sa dozvieš ráno. Avšak lampa hasne, mních káže naliať oleja. Tma, ticho, „srdce len chvíľkami strepotá, ako muška v pavučine“ (aký to nezrovnateľne krásny, svieži obraz!). Vtom ale počne svitať; hej, apko, apko, nač nám oleja! Ale apka už nikde niet, len nová kniha biela, ale nič niet zapísané v nej! Prevráti stranu: nápis ako zora blýska sa mu: „Sedemdesiata siedma krajina Všeslava.“ Všetko pučí a prebúdza sa k životu! Kolo oltárov, hotových k obetiam, „pletú sa biele deti v pekný vienok“. Zakliata hodina bije! Vedúch s fakľou ukazuje deťom na východ: napnite zraky ta, odkiaľ slnko vychodí, odtiaľ príde Zlatá panna, a s ňou deň slávy a slobody. Už sa blíži:

Takáto alegória, v takom diamantovo skvelom rúchu darmo by hľadala páru nielen v našej slovenskej, ale vôbec v slavianskej spisbe. V básni tejto zjavuje sa Botto v celej svojej sile, bezprostrednosti a vo svojom zvláštnom rúchu. Človek by sotva uveril, že báseň povstala roku 1850, a predsa to tak stojí napísané. Jestli je tomu vskutku tak, teda u Bottu nebolo žiadnych periód vývinu: on bol hneď s prvou svojou tvorbou dokonalý, zakončený a vyvinutý ako Minerva vyskočená z hlavy Jupiterovej. On je ako horský prameň, duniaci zo žulovej skaly: mocný, svieži; ale ten prameň nevzrástol v behu svojom na rieku, on už pri svojom vzniku je toľký, ako neskôr tam dolu v doline žitia. Naozaj, tento Botto je problém, je hádka. A práve táto živelná jeho prirodzenosť a bezprostrednosť je tou čarovnou mocou, ktorá nás magneticky púta, a je i príčinou jeho slabostí a pokleskov. Na „Povesti bez konca“ niet žiadneho poklesku. Jej rúcho je čisté ako ríza kňažky, jej tón je harmonický, niet slovanskej povesti, ktorá by lepšie vyrážala bájneho ducha slovenského. A bárs by nemala „Povesť bez konca“ ten svetový význam, bárs by tá nezapísaná kniha nebola slavianskou budúcnosťou a „Zlatá panna“ nebola slavianskym spasením; keby to bola iba jednoduchá poviestka, už aj vtedy by bola cena jej veľká.

Pekné rozprávočky sú „Lucijný stolček“ a „Margita a Besná“. V poslednej stretáme sa s krásnou rečou, hladkými zvratmi. „Hej šuhajko z Ľubochny, nepískaj ty pod okny!“ Stretáme sa tu s niektorými ťažkosťami formy, čo je tým divnejšie, keď väčšina veršov plynie krásne bez najmenšej vady. Krásna báseň je „Na brehu Rimavy“, pokrstená pôvodcom alegóriou. A práve mnohé iné sú sto ráz viac alegóriou ako práve táto. Šuhaj sedí na brehu rieky Rimavy a zhovára sa s vlnkami; nie ako Schillerov „Jüngling“, ale ako slovenský parobok.

Oj, vlnky, sestričky zbaláchané,“ volá šuhaj, „nechoďte preč z lona bujnokvetej doliny.“ Ale vlny len napriek volaniu, hatiam a vŕbam rúcajú sa do hrtana „bezzubej mútnej Tisy“ a volajú ta aj šuhaja. Tam už nanosili rieky naše bohatstvá a zlatý hlien, nechajúc nám horniakom dažďom zmytú skalinu. Avšak chlapec nechce zanechať svoj kraj. Celý slovenský život zrkadlí sa nám z týchto umných, ladných slov. Vôbec, človek až žasne nad týmto básnikom, ktorý bez veľkolepého rozšírenia krídel letí letom orlovým. Bez namáhania norí sa do hĺbky, bez zadychčania letí do výše — jemu je let prírodou, životom, vlastnosťou.

V Česku uzrela svetlo zbierka básní Bottových. Divná hra osudu, potvrdenie starého príslovia: „Habent sua fata libelli!“ Niet slovenskejšieho básnika, niet väčšej slovenskej špeciality; on je ako tá tatranská žula, ako ten dych našich jedlín, a predsa vydali jeho práce v Čechách. Či ich tam aj ocenia, je druhá otázka. Ale jestli nevyhasla pod Krkonošami a v žírnych nivách českých posledná rozpomienka slavianska, jestli ešte tlie dajaký malý len ohníček našej všeslavianskej vatry, nemožno, aby Botto nevyvolal duševné pohnutie v kruhu výtečných síl českých spisovateľských. Nemožno nezbadať, že u tohto človeka prúdi poézia samorastle, prirodzene! On zbitý osudom zo svojej prirodzenej dráhy a sotený do suchopárneho matematického živorenia, predsa vyrazil klíčky ducha, trebárs na površí ležali skaly! Kto má myšlienky sporiadané, dobré vzdelanie, moc nad rečou a cvičenie v metre — ako ľahko sa stane tak nazvaným básnikom! A skutočne môže aj výtečne prospieť, môže sa stať rešpektovaným spisovateľom a osožným obrábateľom drahej literárnej pôdy. Ale tvoriť nové svety ponechané je jedine vyvolencom, jíchžto čela dotkla sa ruka „Michala archanjela“.

Do úzkeho radu týchto patrí Botto. Nie to vec malicherná, s celým hlbokým presvedčením hovorím, že vydanie týchto básní musí sa stať národným, veľkým skutkom. Keď sa nestane, nenesie vinu básnik, ani jeho génius, ale ten národ, ktorý vrenie krvi v kalichu nepochopuje, ale vo svojom divnom sne hovorí len: „Vraj časy sa premenia.“

Ku koncu týchto riadkov budem tak smelý bez okolkov povedať svoju mienku o vadách, ktoré som pri všetkom svojom entuziazme zbadať musel na týchto básňach. Áno, pri entuziazme. Neštítim sa to vyznať, že mňa oduševnili Bottove básne, že mňa duševne spili ako jazyky ohnivé na hlavách učeníkov. Ony pozdvihli dušu moju ako jarná hora, ako vanutie vetra. To ale všetko nevadí, abych bol slepým pre temné ich stránky.

Zhon citov búri úzkymi prsami básnika, on ich vypúšťa v slzách a slove. To je Botto. Nik nenie vstave hlbšie o ňom prehovoriť, ako to on sám urobil. „Ich singe, wie der Vogel singt,“^[107] môže povedať o sebe. To sa v ňom prúdi, šumí ako mladé víno — keď dúhy protivia sa mohutnému šíreniu sa citov, tedy dúhy prasknú, ale duch musí von. Bárs „tým svetom tak chladno je“, ohne musia vybĺknuť.

„Žiaľby Svätobojove“ je jediná reminiscencia z dôb historických, alebo lepšie rečeno, polohistorických. Ináč je Botto predhistorik, je veštcom stariny, obživovateľom pradôb slavianskych. Svätoboj prežil bratov i pád Veľko-Moravy a stene na hroboch.

Tieto úvodné slová nás pripravia k celej básni. Obloha = hlava, more = srdce a myšlienky, to sú vetry, ktoré rozhúpajú more, ktoré vejú nebom pred sebou oblaky a chmáry. Keby som chcel každú myšlienku vyzdvihnúť, Bože môj, kam by to viedlo. Musím byť skromný a len tu i tu poukázať na silné stránky týchto tvorieb prevelebných. Svätoboj sedí na cmiteri, „tvár jeho… jak nápis na hrobnej stene“. Malá dievčinka iba prichádza zvečera a skloní mu na prsia hlavinku. To je tá samá „húska s červenýma ústy“. „Zhavranelí bratia“, tak menuje Svätoboj svojich nesvorných bratov! Aký to výraz, aký národný, aký verný a zodpovedajúci veci. Divím sa, že posaváď nemenujeme našich odrodilcov po bottovsky „zhavranelými bratmi“; divím sa, že vplyv tohto požehnaného ducha nenie intenzívnejší medzi nami. Keď niekedy zavítala by istá horkosť do pŕs spevca, ja bych mu ju odpustil z duše. Mal by príčiny dosť, lebo on dal svojmu národu svoju dušu, a zato málo vďaky obsiahol. Avšak Slovák-spevec neráta na vavríny, neráta na uznanie. On spieva ako vták, vonia ako materina dúška; konečne schová hlávku pod krídelce a mrie, vydá posledný dych vône a schne.

Silná viera veje „Žiaľbami“; „čo Boh spojil, svet nerozlúči, Bôh mocný v trojici jeden!“ Kto nám to hovorí? Asnáď prorok, asnáď apoštol, asnáď kňaz? Nie, slovenský básnik: on je súhrn proroka, apoštola i veľkňaza!

Slovenský básnik je prorok. Nazrite, ľudia, do jeho riadkov, ktoré on splodil ešte roku 1846 — 1848, a uvidíte, že zaujímal tak čisto slavianske stanovisko, aké zaujímame my teraz, my, ktorých k nemu priviedla tridsaťročná práca najväčších duchov našich. On už vtedy bol taký jasný so sebou, tak vedel, tak cítil to, čo ešte po ňom predumali, čo po ňom vykonali časy slavianskeho preobrazenia.

spieva nám Botto roku 1850, v tom roku, kde po napruženiach prvého vzkriesenia národného, klesol celý národ v ničotu! Hĺbka slavianska, zapretá sto zámkami, otvorila sa pred očami básnika — proroka. Nám je to už zrejmé, prirodzené teraz, ale ako to asi čítali ľudia vtedy? Ako Tomáši.

Prial bych si, aby básne tieto zručnou rukou rozsiate boli nielen na Slovensku, ale vôbec po slavianskom svete!

Nenie možné, aby sa rovným krokom s nimi nerozšíril cit toho, bárs temného, povedomia: ajhľa, Tatry museli byť našou spoločnou kolískou, Tatry nás rozoslali svetom, aby sme ho opanovali a oblažili.

V búrnych rokoch 1848 a 1849 vznikla báseň „Znamä“ a zahrnuje v sebe celé stoletie slavianskej budúcnosti. To, čo Kollár ideálne vystavil, dostalo v básni tejto kožu a kosti. To, čo sa veľkému poetovi, vlastne viac nadchnutému Izaiášovi objavilo neistými kontúrami vo sne, to vyslovil mladistvý nadšenec silne, povedome a trafil kliniec rovno na hlavu. V Tatrách sa narodil predsvit slavianskej idey, v tých samých Tatrách našiel sa skromný slovenský žiak, ktorý ukázal rovno palcom na slnko! Niet pravdy nad túto pravdu, niet spasenia okrem tohto spasenia.

Niet direktnejšieho poukázania z tej doby (1848) na Východ, cez ktorého brány prirúti sa na západný svet slavianska otázka. Predtucha génia je mocná, neomylná a verná! Bez štúdia kľukatých diplomatických fráz naznačil veľduch prostého piesenkára cestu a úlohu veľnárodu slavianskemu. Ten veľnárod východný, ten mocný starší brat, to je ten: On. Proti tejto, zo žulovej karpatskej skaly vyprysknutej pravde, ktorá z nej vyskočila udretím oceľového osudu, niet žiadnej pomoci, a čo je mimo nej, je lož a záhuba a zatratenie. Bár by putovali národy naše rozvetvené šírym svetom ku krištáľovým prameňom tatranským, aby sa z nich napili, a vliali so vzácnym čistým mokom pravdy tejto do svojich útrob, do svojich sŕdc! Dve sú cesty: jedna vedie pod zem, do čierneho Hadesa; tam uvítajú pútnika šelmy a duchovia Ľuticov, Havolanov, Berežanov, Bodricov, Sorabov, Pomoranov a obyvateľov svätej niekedy Rány! Druhá cesta vedie k životu pod jednou podmienkou: aby sme sa vystríhali tých chýb, ktoré zničili milióny našich severozápadných bratov.

Botto nerobí žiadnu tajnosť: on povie rovno a naivne, že veru iba On je vstave zamedziť hynutie:

To slnko už hodilo také jasné lúče na svet, že len blbec a slepáň ich nevidí. Bezzištné oslobodenie svojich bratov nesmiernymi obeťami, nesmiernymi bôľmi a obrovskou námahou: toto je prvý čin ľudskej čistej lásky, a ja len jeden čin znám, ktorý je čistejší a väčší, to je smrť Kristova na kríži. Okrem tohto veľkého činu nestalo sa nič podobného od Adama až po prekročenie južného Dunaja ruskými vojskami.^[108]

Takýto čin, k neuvereniu kolosálny, videlo jasné oko básnika! Ono rovno videlo, a ústa jeho jasne hovorili: „Keď svet bude blúdiť v tom najväčšom blude“ (či môže byť ohavnejší blud ako zvelebovanie hnusného Turka a podávanie mu zbroje k vražde slavianskeho ľudu?), „vtedy on zdvihne meč svoj plamenný a — čistá zem i obloha“. Nuž, poďteže sem, vy mládenci slovenskí, peknoduchí, o ktorých spieva náš veterán Hurban, „mládež slovenská, ty Tatier orlica,“ poďteže sem k bottovským hypokrénom,^[109] a naplňte duše svoje vaním zhora, z čistého éteru! A potom iste neupadnete do západníckej mláky, smrdiacej samou hnilobou, samým čpavkom mravnej spustlosti, do ktorej strčili elegantné prstočky poniektorí naši blízki príbuzní! Duše vaše ovanie ideálne pochopovanie sveta, ktoré jedine pristojí mladej duši, ktoré jedine plodí činy čisté, veľké a dôstojné národa. Zolovský naturalizmus musí sa zhnusiť vám, ktorí nepotrebujete krútenie a prekrucovanie citov svojich, aby ste sa zabávali. Vy nepotrebujete výpary mŕtvol, detské vraždy, oplzlé nuditáše,^[110] aby sa rozjarili city vaše. Poďte k Bottovi a učte sa rozoznať čistú nebeskú rosu od mláky západníckeho opičiactva, ktoré kvitne za čas, a potom opadne a zhynie! Verte, že prekrútené, vyfintené, neprirodzené fajnovosti poniektorých cudziakov v slavianskej literatúre tak zmelie vietor, ako zmlel Meluzíny, Bruncvikov a Kartigamy medzitým, čo vďačné potomstvo svojmu básnikovi, teraz cez plece považovanému, postaví pomník aere perennius.^[111] A divné: Bottov tenor, ktorý znie z básne „Znamä“ a podobných tomu tvorieb, našiel ďaleko harmonický barytón: Bottov brat po duši, Chomiakov, doprevádza svojím silným milostným hlasom penie podtatranského šuhaja. Čítajte básne Chomiakova rovno a zámenlivo s Bottovými, a zazdá sa vám, že si títo dvaja ľudia vo veršoch dopisovali. A predsa ich delili svety, výchova, okolnosti, nárečie, vek a všetko, čo dvoch ľudí náležite rozdeliť môže. Tu môžeme právom riecť: magna ingenia conveniunt. Keď Slovák básnik prichádza k tomu, že

vtedy odpovedá básnik Rus:

A keď zajasá duša básnika Slováka, dľa svojej lipovej prírody, mäkko, citlivo:

vtedy odpovedá básnik Rus, dľa svojej dubovej, húževnatej, mužnej prírody, hromovo a hrdinsky:

Nenie to velebné dopisovanie sférickou harmóniou pretkané, nenie to kozmickej dôležitosti súhlas?

Báseňka „Ctibor“, ponáška na Bürgerovho „Der wilde Jäger“,^[114] je významná z rečového stanoviska. Slovenské divé výkriky: „Na hon, na hon“ smelo konkurovať môžu s bürgerovskými „husch, husch, haloh“. A nachádzame v nej originálny, hlboko pocítený verš:

Botto je alegoricky naladená duša, i tu nám nevdojak padá na um národ náš slovenský, ktorého dobré časy odleteli s lastovičkami!

Veľké pravdy vyslovuje básnik v polo-príležitostnej, ale zato krásnej básni „Ohlas na hlas z Martina“. On volá k vrahom nášho rodu:

Koho by neposilnilo čisté víno takejto sviežej povedomej poézie? Odrodilstvo a jeho snaha výtečne je znázornená v dvoch riadkoch:

Človek zabudne na formálnu chybu riadkov týchto, na nepravidelnosť metra. Áno, mŕtvy, hnilý puch ľudu rado vonia sebecké odrodilstvo, a každé živšie pohnutie ľudu je mu zradou a nebezpečenstvom. V druhej príležitostnej básni krásne volá básnik k ľudu slovenskému: „Von sa, národ môj — hučí zvon! Von sa, von z krajín povestí.“ Áno, do skutočného života nevstúpil ešte národ náš, ešte sa „guľká“ v čarokráži povesti! Ale Botto, ako špecifický básnik slovenský, sám ešte neukázal v poézii svojej cestu z tohto bájneho čarokrážu ku skutočnosti básnickej. Sám on ešte väzí po čelo v tej mlhe svojho národa, a toto volanie nejde ešte obom k duhu. On je alegorický a zato často temnistý, on je iba predtucha veľkej skutočnej poézie slovenskej. Jeho postavy sú hmlisté, neurčité a on s nimi hovorí ako veštec s duchmi. Pri pojednaní o „Smrti Jánošíkovej“ poukážem na to zovrubnejšie. Veľké city, veľké myšlienky dojmú síce aj v abstraktných, nadchnutých jeho riadkoch, ale tá poézia, ktorá má byť „von z krajín povestí“, žiada skutočné postavy, ľudí, ktorí plávajú, trpia, víťazia a hynú v prúde tých Bottom tak velebne označených myšlienok. My sa učiť musíme od neho, ale musíme o krok ďalej. Naša poézia musí ovšem stáť na tých základoch, ako jeho alegorická múza, ale musí na nich stavať. Botto nenie staviteľom konkrétnych poetických budov. Jeho koncepcia je mdlá, ba povedzme rovno pravdu, jemu chýba dar koncepcie. V tomto bode ho prevýšil Sládkovič v „Detvanovi“ tak vysoko, ako zase Botto prevyšuje Sládkoviča v alegórii a prorockých výlevoch ohňom obdarenej duše. Botto tam nikdy nedeklamuje ako Sládkovič, on nezná frázu, ako ju zná Sládkovič miestami. Botto nás nevyviedol z pošmúrnych dúbrav poviestkárstva, Sládkovič nás pomkol aspoň na kraj tamtej báječnej obory. Viem, že mi odpustí poznámky tieto i duch nebohého, i duša živého učiteľa môjho, lebo sa oni zrodili v čistej láske k pravde.

Iste už pod direktnými lúčmi chomiakovského veľducha povstala jedna vzácna perla zbierky tejto: „K hodom slávy“, „Genij Slávy zlietnul z karpatských brál, zatočil kolo ponad Balkán, nad Bielu Horu, nad Ural!“ Ľudia vrešťali, veď to iba meteor, ktorý ako skrsol, tak zomrie! Ale genij letel „nebom holubím“ veselo a nehľadel na reptanie, „i uzrevší ho v sláve zôr, mať Moskva vstala srdcom ľúbym, otvárať mu svoj zlatý dvor“. Tam je štít i pravdy strašná zbroj! A potom objal Východ i Západ! Nuž, či že je to blesk meteora? pýta sa smelo básnik a volá svet, „aby v bratoch ľúbil ľudstva plemená, v ľudstve miloval Boha“. To máme rozlúštený ideálne problém slavianskej úlohy, krátko, poeticky a pravdivo. Zakončenie toto je modlitba čistých michalarchanjelských pŕs, je vzdych vinúci sa ako oltárna obeť k nadtatranským výšinám.

Šum orlích perutí ovanie ťa pri čítaní básne „Orol“. Tá sa nedá rozobrať, nedá uvážiť, tá chce spievať, tá silí k spevu! Spievať ju nutno, volať ju treba z plných pŕs. Orol vraví:

A zas:

Nežalujte sa, komponisti naši, že nemáte súcich textov k vašim hudobným tvoreniam. Táto báseň a mnohá iná s ňou sama spieva, sama nôti. Čítajte si ju nahlas, a tajná hudba bude šumieť dušou človeka bárs nemuzikálneho. Harmonické ozóny budí nám ona v srdci!

Vravte riadky tieto k šumu hory, a hora vám skomponuje nebeskú melódiu. Ale to je vždy zlý znak, keď sa komponista vyhovára na básnika a básnik na komponistu. Obyčajne mávajú obaja pravdu: duše ich sa nestretli na poliach národného umelectva. V tomto ale špeciálnom prípade ste vy na vine, komponisti naši milí a veľavážení, že Bottov „Orol“ nenesie sa národom na perutiach slovenskej hudby.

Ladná rozpomienka prvej mladosti zrkadlí sa z piesne „Na Dolinu rimavskú“. Celá horúca láska k užšej vlasti vložená je tu, túžba po nej, chvála jej krás. Rieka Rimava, to stužka kol pásu Doliny, vŕšky sú jej pestúni! Mladosťou vonia svieža básenka, ale už v tej mladosti mrmle dutý barytón alegorickej hĺbky. Hrdinovia prešlosti padli do mohyly, a noví ešte nepovstali. Hrady pyšnej Doliny strmia ako jej nevoľné okovy. Iné časy povstali — hore sa teda, ladná mladého básnika kolíska! Básnik slovenský je i v tých najnežnejších výlevoch voždy spolu i bojovníkom. Ani na vonných prsiach milenky, ani v roztúžených citoch po otcovskej dedinke neopúšťa ho ťažká starosť o celok, jehož výmluvným je členom.

U Bottu je ťažko vynájsť vánok erotického náteru. A predsa sme tuším dolapili básnika pri citoch ľúbosti, bárs ich zahalil alegoricky do hmly. My ale vidíme okom duše plamienky, ktoré ľúbostne šľahali z mladého srdca. „Ráno nad Dolinou rimavskou“ nám posvietilo do temného ináč úzadia poetovej duše. Ešte jasnejšie kmitala sa v básni tejto zora v jej prvom spracovaní, ktoré bolo uverejnené v „Orle“ roku 1874.^[115] Akoby sa bol hanbil básnik posvätného citu: schytil priehľadný fáteľ a hodil cez obraz svojej milenky.

Je to nepopierateľne hymnus lásky. Zakryla zmysel neskoršie ruka básnika — teda ponecháva i kritik v pokoji fáteľ, ale ešte raz uisťuje poetu: že je ten fáteľ priehľadný.

Čisto lyrická báseň „Škrovánok“ je zas taký prirodzený, bezprostredný závan z dychu jeho pŕs. Už viac temná je „Husiarka“, napriek tej jasnej plynnej reči. Veľmi ladné je štebotanie husiarky k svojim husičkám:

Takáto sloha, šťastnou náhodou položená do úst ľudu, musí stať sa onedlho národnou piesňou! Devy nájdu k nej nôtu a slová básnika premenia v spievanku! Bože môj, mala by to byť starosť naša priblížiť sa takto k ľudu, chytiť ho za jeho najkrajšiu stránku, za jeho spevavosť. Ale, žiaľbohu, kýsi černobožský ďas otvoril medzi nami a ľudom naším dobrým priepasť. Naša láska je väčšia ako naša zručnosť privinúť ľud ten k sebe. My sa usilujeme všemožne dvíhať ho, ale longa manu!^[116] Kto chce niečo zdvihnúť, musí k tomu úzko prikročiť, z ideálnej diaľky budeš máchať vetrom, ale nezdvihneš nič.

Z ponášok a ohlasov stojí bez všetkého odporu na prvom mieste „Ohlas ukrajinskej dumky“.

Ukrajinských piesní tón bolo ľahšie uhádnuť slovenskému básnikovi, nežli tón srbskej piesne.

Najobjemnejšia báseň Bottova, dielo to triatridsaťročných snov, je „Smrť Jánošíkova“. Báseň táto pozdvihla Bottu medzi prvých básnikov slovenských, on je s ňou stotožnený, a najväčšia čiastka jeho básnického chýru zakladá sa na nej, trebárs nespravodlivo. V mnohých menších básňach je Botto väčší básnik než v „Jánošíkovi“, viac umelec, viac tvoriteľ. Ale predmet, ktorý slúži básni za základ, je taký blízky srdcu slovenského národa, taký populárny, že nenie divu, keď sme báseň túto vychytili.

Sám básnik hovorí, že „Jánošíka“ nosí na srdci a ume už od roku 1847. Behom času vzrástla báseň táto; jej povstanie bolo nenáhle, podobné rasteniu stromu: každoročne prirástol kruh. Brilantná je reč v básni tejto, obrazy verné, duch rýdzo národný, mohutný, svieži a uchvacujúci, ale predsa nevyplní naše očakávanie. „Jánošík“ by mala byť báseň hrdinská. Obmedzenie sa na samú holú smrť nepristane Bottovi, ktorý má sily dosť darovať národu epos. Niet druhého človeka na Slovensku, ktorý mal všetky podmienky k utvoreniu veľkého jánošíkovského eposu — on je jedine oprávnený, ale nezodpovedal tomuto postulátu. So smrťou sa nepočína! Hneď keď otvoríme prvé listy knihy, zavanie nás smrť.

Nuž, ale my konečne nie sme oprávnení predpisovať básnikovi a musíme to vďačne brať, čo nám podáva. On sám pomenoval svoju báseň „Smrťou Jánošíkovou“, nuž buďme teda predbežne spokojní s ňou. Asnáď uderí ešte raz na lýru a doplní prácu svoju: boli by sme mu povďační. „Smrť Jánošíkova“ je veľmi známa báseň, takže podrobné rozobranie bolo by zbytkom. Niektoré slohy prešli už do piesne, čo je najlepším dôkazom jej hodnoty. Botto hovorí rečou ľudu; on začrel do svojich pŕs a vylúdil také zvuky, ktoré našli hlboký ozón v ľude. My by sme sa mali postarať o veľké rozšírenie básne tejto nielen medzi inteligenciou, ale aj medzi prostým ľudom: ona by vychovávala ľud k slobode. Jánošík v bottovskom zmysle je ten pravý demokrat, je ten pravý horliteľ za rovnosť a bratstvo všetkých ľudí: to, čo západné vzdelané národy vyslovili frázou: to je náš Jánošík svojou osobou, svojím jestvovaním. Jeho zrodilo najväčšie potlačovanie — on je ten pravý tlmočník tých lepších citov ľudu; v Jánošíkovej postave vidíme túžby, nádeje, bôle i ideály svojho ľudu.

Botto pochopil tieto túžby, nádeje a ideály a stvoril nám, spievajúc, utešený obraz jánošíkovský. Žiaľbohu, zostal obraz tento fragmentom — na mňa aspoň taký dojem robí jeho „Jánošík“. Tak sa rozbehnúť, tak opanovať vedieť svoju matériu, tak hlboko vniknúť do ťažkého štúdia ľudu, ako to urobil Botto, a predsa potom uspokojiť sa len so „smrťou“ svojho obľúbeného hrdinu, to je naozaj skoro nepochopiteľné! Ako sa mohol taký silný talent zadržať v svojom prúde, ako mohol nedospievať svoju vysokú dumu, to mi zostane hádkou. Jánošík v tej podobe, ako si ho ľud maľuje a predstavuje, bol by mojím zdaním vítaným predmetom čistej epiky. Tam by sa vyrážala postava jeho jasne a veľkolepo; on jediný činný uprostred toho „nemého ľudu“, ktorý „nič viac nevie o svete, iba že ho bolí“, mal by sa niesť na perutiach skutkov, mal by činne dokazovať svoju lásku k ľudu. Ale Bottovský Jánošík zablúdil na pole lyriky a miesto činov vidíme monológy, výlevy a reflexie, ktoré pristanú skôr ústam neskoršieho povedomého milovníka svojho ľudu. A tak sa zdá, akoby básnik pri novom spracovaní usiloval sa bol práve túto lyrickú stránku svojej básne zosilniť. V prvej forme stálo: „Sem, pane, tie zdrané sedliacke mozole,“ tu ale máme slovo „sedliacke“ premenené na „slovenské“, čo sa nám zdá byť neverným a sileným. Taktiež nemôžu nám nenapadnúť poniektoré miesta priabstraktné, napr. „ja chodil po zboji… aby som naučil pravde pyšných vrahov“. Ako sme povedali, takéto sady mali vyplývať zo samého deja, zo samých dobrých či zlých skutkov osôb. Ale my sa nestretáme s osobami, a ktoré tu nachádzame sú hmlisté, nejasné a neposkytujú žiadneho vysvetlenia celku. Sám Jánošík je pošmúrny: on musí dlhé monológy viesť sám o sebe, ináč by sme nevedeli, čo chce: jeho cnosť a jeho chyba neukazuje sa plasticky sama, ale musí sa opísať, lyricky ospievať.

Nuž, ale už som na konci s poznámkami: to ostatné, čo zostane, je bezohľadné uznanie básnickej veľkosti, ktorá najzreteľnejšie javí sa nám z „Jánošíka“. Cítenie celého života obsažené je v neobjemnej tejto básničke. Poeta položil hlavu svoju na prsia svojho ľudu a tak načúval tlkot jeho srdca: ten tlkot krásne-velebný. Z úst ľudu zobral najzvučnejšie slová, z hrdla spevavého ľudu najsladšie tóny a uvil z nich najslovenskejšiu, najhlbšiu báseň: „Smrť Jánošíkovu“.

Tu je Botto najvyvinutejší: tu ho vidíme celkom v jeho bezprostrednosti. On je ako tá „jedľa neobťatá“ a v hrudi jeho blčia posvätné plamene „vatry neodspatej“. Všetky prednosti jeho ducha zosústredené a potencírované nachádzame v „Jánošíkovi“; aj jeho alegorická naladenosť vyrazila sa v deviatom oddelení „Zjavenie“. Báseň sa počala lyricky a alegóriou temnou sa končí: celá cesta Bottovského vývinu. „Jánošíka“ by sme mali s úsilím rozšíriť, o ňom častejšie pojednávať a poukazovať na krásne a silné jeho stránky. Márna je starosť básnikova, vyslovená v poslednom verši „Úvodu“, že piesne jeho „odvisnú na motúzku kritikusov“. Toho motúzka sa nemusí báť Botto práve tak, ako sa ho neľaká divá ľalia alebo ruža. On sa môže kritizovať iba pozitívne; pozitívne: poukázaním na jeho zvláštnosti. Každá negatívna kritika musí sa od neho odraziť. A preto ani nepripomínam niektoré malicherné chyby, ktoré by sa ľahko boli dali obísť.

A tak by sme boli, čo len bežne a povrchne, prebehli zobrané básne Bottove, ktorých skvelá vnútorná hodnota je v úplnom súhlase so vkusnou úpravou. Tlač je zreteľná, papier pekný. Nič si neželáme vrúcnejšie, ako aby knižka táto nastúpila svoju púť do chyžiek slovenských a zohrievala srdcia ľudu nášho: aby sa Bottovské básne stali majetkom a vlastnosťou ľudu. K tomuto musia pracovať naši činitelia, lebo básnik má len jednu povinnosť: spievať, ktorú aj verne vyplnil. Až spoja sa básnik s čitateľom, potom nevystanú blahodarné následky tohto pekného súhlasu: na orlích perutiach básnikovho ducha pozdvihne sa národ náš zo svojej nízkosti, a siedmimi krajinami ozve sa: