Zlatý fond > Diela > Z dejín literatúry 3


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Z dejín literatúry 3

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Eva Lužáková, Karol Šefranko, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Mária Hulvejová, Vladimír Böhmer.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 42 čitateľov

Záborský, Chalupka, Lichard

[35]

I

Kto pozorne, s citom lásky k národu študuje históriu duchovného podjemu novovekého u nás, nemôže nezbadať hlboké tragické rysy pri osobách i dejoch slovenského znovuzrodenia. Borba sama sebou neni tragika; keď sa merajú približne rovné sily s približne rovnými zbraňami, povstáva živosť, napruženie a vyjdú krásne rezultáty. Ale borba s presilou holými rukami a neobrnenou hruďou podobá sa borbe tragických hrdinov proti antickej sudbe, proti moire, proti até.[36]

Preto je nespravodlivosť stavať sa pri historickom štúdiu slovenských národno-kultúrnych dejov a pomerov na stanovisko studenej kritiky a vnášať do diel dávno prešumivších všakové tendencie dňa a vlastné ľubôstky. Taký spôsob retrospektívy cez dnešné okuliare je bezduchý, filisteriózny, nemravný a už v osnove falošný.

Svätíme storočnú pamiatku skrsnutia troch jasných hviezd na pošmúrnom nebosklone slovenského národného života: storočnú rozpomienku na narodenie Jonáša Záborského, Samka Chalupku a Daniela Licharda. Vyšli tieto naše tri hviezdy spoza obzoru v prepamätnom roku 1812, v ktorom slavianskym mečom padla nad Európou vládnúca modla Napoleona I.

Tragika slovenského duchovného života najjasnejšie ukázala sa v osobe, osude a diele Jonáša Záborského, ktorý práve pred sto rokmi, dňa 2. februára, narodil sa v našom turčianskom Záborí, ako výhonok starej, rozšírenej rodiny zemianskej. I mať jeho bola turčianska zemianka Anna Tomčányi. Učil sa v Záborí, Necpaloch, Kežmarku a teológiu v Prešove. Národné povedomie vzbudilo sa v ňom už v Kežmarku, kde bola malá eklézia slovenských národne prebudených žiakov. Tam zaumienil si oddať sa filozofii. Hnev na odrodilcov slovenských primäl ho napísať rozhorčenú báseň „Na Slováků“ a poslať ju Jánovi Kollárovi, ktorý, zbadajúc v sapfických veršoch ódy silu myšlienky, presnosť formy, uverejnil ju v almanachu „Zora“ na rok 1836. Podpísaná bola pseudonymom N. Magurský. To bolo Záborského nečakané zasnúbenie s múzou, ktorej ostal verný až do smrti, časom zablúdiac do spleteného labyrintu slovenskej a slavianskej histórie.

V óde volá Slovákom:

Kam? kam sa černej záhube do tlamy Rútiš neverný Slávii národe? Kam vztekle kráčíš, vraždu hroznú Páchaje nad plemenem si vlastným?

Už v tomto oslovení javí sa sila výrazu a vnútorný oheň, vysoké mravné stanovisko.

Kto vzal život, ten právo prijal žitia. I nám na zemskej gule vykázati Boh miesto ráčil, svoj kde vlastný Svet založiť sobe mužne máme.

Hľa, celý problém národnej slovenskej renesancie! Takých veršov nebolo v tom období v celom západnom Slovanstve… A zo súčasníkov slovenských môžu sa im o bok postaviť jedine verše Jána Hollého, niečo krotšie, ale dojemné.

Skončiac štúdium v Prešove, prijal kaplánku v Pozdišovciach, no túžba po vyššom vzdelaní pritiahla ho na univerzitu v Halle, kde strávil rok (1839 — 1840) so Štúrom, Červenákom a Grossmannom, starším bratom banskobystrického gymnaziálneho učiteľa. Znamenitá trojica slovenských národných dejateľov Záborského len utvrdila v slovenstve a vôli stať sa slovenským spisovateľom.

Roku 1841 slúžil ako kaplán pri cirkvi liptovsko-sv. mikulášskej pri boku Michala Miloslava Hodžu — tiež dobrá náhoda. Ešte v ten rok povolali ho za farára do Rankoviec. Ako pre Ľudovíta Štúra Modra, tak pre Záborského Rankovce boli osudné: tam počal život jeho vybočovať z riadnej tichej koľaje a niesť sa cez búrky, krútňavy. Ledva sa presídlil zo živého Mikuláša, kde Fejérpataky vydal jeho knihu „Bájky“, do tichých Rankoviec, zhorela mu fara i škola. Horšie ako požiar, našla ho v sedliackej chyžke v Rankovciach politická intriga a zrada: Kramarčik, vyvoňajúc Záborského národné presvedčenie, obvinil ho v divokošovinistických novinách maďarských „Jelenkor“[37] z panslavizmu, a to bolo vtedy temer smrteľné obvinenie. Nevidel pred sebou budúcnosti, hrozila mu strata fary, proces, väzenie. V úzkosti postavenému ponúkol kanonik Kalász profesúru na seminári v Košiciach, arci s podmienkou, že prejde na katolíctvo. Záborský tak urobil, no miesto profesúry dostal iba nemeckú kaplánku v Košiciach r. 1843.

Stalo sa, že z rozmanitých príčin roztrhla sa páska priateľstva so Štúrom a Hodžom a Záborský počal sa boriť za bibličtinu proti slovenčine, takže v povestných pražských „Hlasoch“[38] (1846) stretáme sa s ním ako s urputným, bezohľadným protivníkom slovenčiny. Pravda, toto odklonenie muselo viesť k ďalšiemu rozdoru so slovenskými mužmi.

Roku 1848 znovu vrhla sa naňho politická intriga; rozšírili i o ňom, že je ruský agent a že podporuje hurbanovské povstanie. Uväznili ho, postavili pred štatárium, ale príchod generála Schlicka ho vyslobodil, ako mnohých slovenských patriotov.

V jeseni roku 1849 prednášal gréčtinu pri košickej akadémii a o rok stal sa spoluredaktorom „Slovenských novín“, ktoré vláda vydávala vo Viedni pre rakúskych Slovanov. Hlavným redaktorom bol Lichard. Záborský ozýval sa v úradnom orgáne surovo proti slovenčine, platili mu v „Slovenských pohľadoch“ prísnou, no i nespravodlivou kritikou Mikuláš Dohnány a Ján Kalinčiak. Vydal totiž r. 1850 knihu „Žehry a dve reči“.

To sa rovnalo literárnemu neúspechu: Záborský odstúpil od redakcie, prijal biednu faru v Župčanoch u Prešova a literárne zamĺkol.

Ale len nakrátko. Štúdiom histórie prišiel na dramaturgiu. Hádky o jazyk boli naveky odložené ad acta a tvoria dnes kus kultúrnej histórie. Nový duch žiadal tvorenie, nie polemiku. A Záborský nie na žart oddal sa na historicko-poetickú činnosť. Jeho historické štúdiá boli hlboké, vedecké, iudicium[39] ostré, pragmatika bezúhonná. Všetkého chytal sa z pravej strany… Človek žasne, kde nabralo sa na pustej dedine toľko prameňov, toľko historických inkunabulí,[40] bez ktorých nebolo možno prísť k takým jasným historickým vývodom!

Dvadsaťpäť historických tragédií zanechal nám Záborský, takže patrí k najplodnejším slovenským literátom. Deväť tragédií čerpaných je z histórie uhorsko-slovenskej (ako „Odboj zadunajských Slovákov“, „Arpádovci“, „Posledné dni Veľkej Moravy“, „Bitka u Rozhanoviec“, „Felicián Sáh“ atď.). Deväť tragédií čerpal z dejín ruských (ako „Ubitie Dimitrija“, „Ocárenie Godunova“ atď., cyklus „Lžidimitriád“ atď.). Sedem drám je z dejín uhorsko-srbských.

Smelo môžeme tvrdiť, že národ náš, jeho inteligencia, jeho spisovateľstvo, jeho kritika ostávajú vo veľkej dlžobe u Jonáša Záborského… Jeho dlžníkom neni jedine Viktorin, ktorý sa postaral, aby veľká časť jeho tragédií neostala v rukopise a nestratila sa na jeho chudobnej fare. Nejdem sa hádať o dramatickej a vôbec poetickej kvalite Záborského drám, hoci i v tomto ohľade nájdu sa tam scény temer shakespearovskej sily a poetického zafarbenia, no dvadsaťpäť jeho dramatických diel je bohatá pokladnica myšlienkových skvostov, životnej múdrosti a prehlbokej učenosti Záborského. Len povážme, aké známosti histórie ruskej prezradzuje autor v svojej „Lžidimitriáde“!

Horkosti sa pominuli, tragika života Záborského skončila sa nad jeho tichým, opusteným hrobom v Župčanoch. Nemali by sme vážne pomýšľať na obživenie pamiatky veľkého turčianskeho rodáka, na osvieženie jeho diel, kde medzi prostým skálím nachádza sa nejeden diamant mysle a citu? Nemali by sme pomýšľať na revíziu kritických náhľadov, ktoré mu strpčili i tak smutný, eremitský[41] život, a ktoré boli iba ranami v obrovskom duchovnom boji za slovenčinu? Kritika a rozbor môže unášať, naprávať, na pravú cestu uvádzať, ale môže i zabíjať. Ale pozdejšie pokolenie má svätú povinnosť revidovať úsudky bojovných čias,[42] keď sa rúbalo, keď triesky frčali na všetky strany. Pozdné pokolenie má svätú povinnosť krivdy naprávať, stopy bojovnej náruživosti pokrývať zjasnenými úvahami a skutkami nestrannosti a spravodlivosti. Záborský bol vlastne dlho zabudnutý, málo ocenený až na duchaplnú úvahu Jaroslava Vlčka. Ale to sú už tiež polozaviate pramene. Vlčkovej klasickej literatúry už nedostať, nikde nebadáme, že by sa niekto chytal k novému literárnohistorickému dielu. Tu by sme potrebovali novú, mladú silu, um jasný, nezatemnený ľahtikárskymi predsudkami a suchým dokrinárstvom, súdiacim a posteriori![43]

Náš Turiec okrúhly dal národu nejednu hlbokú hlavu, vrelé srdce, nejednu ruku pilnú — no hoci sa môže chlúbiť i s takými postavami, ako Sinapius-Horčička, Láni, Kollár a Hodža, Záborský neustupuje ani im talentom, a predčí ich tragikou nepokojného, mučeníckeho života.

II

Rodina Chalupkovcov bola pre náš národ slovenský požehnaná. Už vprostred XVI. stoletia stretáme sa s učenými Chalupkovcami, ako nám to krásne vyložil znamenitý Ján Mocko v „Slovenských pohľadoch“.[44] Pochádzajú z Nemeckej Ľupče, kde v XVI. století žili meštianski manželia Ján Chalupka a Margareta. Synov poslali na školy, jeden, Michal, bol roku 1587 imatrikulovaný na univerzite wittenbergskej. A potom sa už Chalupkovci rozšírili po slovenskom učenom svete, ako ani jedna rodina. Adam Chalupka, otec nášho oslávenca, tiež učenec a literát, napísal do svojho denníka: Farárov a rektorov z rodu Chalupkovcov mali nasledujúce stolice: Liptov, Orava, Trenčín, Spiš, Šariš, Zemplín, Malý Hont, Veľký Hont, Novohrad, Tekov a Zvolen. Mocko menami udáva celú kopu farárov, učiteľov, literátov z tejto Bohom požehnanej rodiny.

Adam, otec Jána a Sama Chalupku, ktorého bibliotéka prešla po synoch na naše múzeum, narodil sa v Nemeckej Ľupči 28. októbra 1767, bol farárom v Hornej Lehote, úradoval štyridsaťosem rokov a umrel tamže 5. júla 1840. Po ňom zdedil faru i literárne snaženie náš Samo Chalupka, ktorého storočné jubileum narodenia dnes svätíme.

Samo Chalupka stál prvý nad kolískou literárnej slovenčiny a stal sa jej stĺpom nie polemiou, ani teoretickým odôvodnením, ale skutkom. Už roku 1834 v kalendári Belopotockého boli vytlačené tri Chalupkove básne číročistou slovenčinou: „Koníku môj vraný, od kráľa mi daný, už ma neponesieš, ja som dorúbaný. Mladá krev mi tečie…“ atď., alebo v druhej: „Nad Tatrou sa nebo kalí, kalí mrakmi hromovými, mútne sa Váh i Hron valí, medzi brehami žiaľnymi“; a v tretej: „Do boja, slovenskie rody, ostrú šabľu k boku, hore sa na bujné kone, do táboru v skoku.“

Slovenským ušiam milo museli zaznieť tieto rodné zvuky, pravdivé, prýštiace sa z prameňa národného génia. Ony bojovali za slovenčinu s pseudoklasickými, alkaickými, sapfickými, asklepiadickými formami, ako i s Hollého, hoci i slovenským, hexametrom a pentametrom. „Samo Chalupka,“ ako hovorí Jaroslav Vlček, „konajúc nepretržite duchovný svoj úrad na Hornej Lehote, neustával skúmať originálny ľud zvolenského Pohronia očami starožitníka, národopisca i básnika, a z bohatej látky v posvätných chvíľach tvoriť svoje spevné, jasné verše… Pomaly zreli a málo ich dozrelo, ale čo vytlačil, má pečať literárneho činu.“

Áno, spevná a jasná je Chalupkova poézia a pritom pôvodná, čisto slovenská do posledného verša, do posledného rýmu. To už nie je prosto literatúra, to je život a fakt. A hoci by témy jeho i neboli v úplnom súlade so skutočnosťou a pravdepodobnosťou (ako pri „Mor ho!“, pri „Odboji Kupovom“), forma je pravdivá, slovenská, jazyk prekrásny, hudobnosť veršov priamo unášajúca. Nie div, že temer všetky jeho kratšie básne znárodoveli a spievajú sa po celom Slovensku, dlhšie rečnia sa pri vhodných príležitostiach. Samko Chalupka stal sa populárnym v najkrajšom zmysle slova.

Hádam najtypickejšou tvorbou jeho je „Junák“. Vysoké bralo: nad ním poletuje dvanásť sokolov — pod bralom okolo vatry zastalo si dvanásť junákov, Jánošíkova družina.

Okrúhly klobúčik, Košeľa zelienka, A z popleca burá Lengá im halienka.

Bolo po boji:

Tie krásne valašky, Každá vyštrbená, Tie krásnejšie pušky, Každá začadená.

A v tom boji padol ich náčelník. Darmo sa pýta sokol:

A kdeže ten junák, Tá tvár pekná, biela, To oko ohnivé Ako božia strela? Čo v tej zlatej zbroji Po horách si chodil, A čo v každom boji Predok vám zavodil?

Ale junáci čušia — nik neodpovedá — bôľ im zamkol ústa. Niet ho, ktorý bol medzi nimi ako mesiac medzi hviezdami.

On i tam vykvitol, Kde ho nezasiali, Ale dobrí — tí sa Junáka nebáli! Beda ale zlému, Beda jeho duši, Kto dobrému ľudu Pravdu jeho ruší. Tu sa junák víchrom Z výšin hodil nadol: Ozvali sa lesy A krivodník padol. Ozvali sa lesy Od junáckej zbroji: Tak, ľud môj, nech hynú Nepriatelia tvoji!

Ale už je po ňom! Na Kráľovej Holi bol krutý boj. Dvanásti junáci, proti ním tri stolice! Padol junák!

Liala sa mladá krv Po drobnej pažiti… Mladá krv sa liala, Čierna zem ju pila, A tá dobrá duša S telom sa lúčila.

Dospev tejto milej romance je dojemný, prechádza do lyriky, a čo je hlavné, končí sa apostrofou na život:

Na Kráľovej Holi Stoja tam tri skaly A medzi skalami Jeden kopeň malý! Poniže sa riava Do priepasti rúti A povyše chodník Sihlinou sa krúti.

Hľa, aký pekný obraz, celá krajinka tatranská. Akoby sme videli medzi skalami osamelú mohylku. Riava sa pod ňou rúti do priepasti — a ponadeň chodník.

A kto tým chodníkom Hore dolu chodí, Každý za žmeň zeme Na ten kopeň hodí.

Zem z rúk národa hádzaná z kopňa tvorí pomaly mohylu.

Pod ním spočívajú Junákove kosti.

A mládež, prichodiaca k mohyle hrať sa a vence pliesť, končí svoju pieseň, surmitami sprevádzanú:

Boli časy, boli, Dá Boh, ešte budú!

Práve s takým blahým optimizmom stretáme sa v krásnej piesni „Bolo — bude“:

Veje vetrík, veje Od Tatry k Dunaju, Smutné hlasy idú Po slovenskom kraju. Po slovenskom kraju Také idú hlasy: Už sa pominuli Tie slovenské časy. Časy naše, časy, Časy našej slávy, Keď nad Nitrou viali Slovenské zástavy. — — — — — — Boli sme my, boli Medzi národami, Ako ten náš Kriváň Nad tými Tatrami. Bol ten náš kraj v kvete, Ale ten kvet zvädol, Dobrú noc, Slováci, Váš deň už zapadol!

A z tohto hlbokého smútku, ako blesk vychádzajúceho slnka na čistom nebi:

A keď i zapadol, Veď on zase svitne; Ten náš slovenský kraj V nový kvet vykvitne!

Daroval nám Chalupka baladickú perlu v „Zabitom“, celé pravdivé balady v „Starom väzňovi“, v „Muráni“, v „Turčínovi Poničanovi“, v „Boji pri Jelšave“. „Od najstarších šľakov historického života slovenského až po najmladšiu fázu myšlienky slavianskej idú dejinné motívy Chalupkových balád.“ Prorocky predpovedá konečný pád Carihradu a oslobodenie balkánskych Slavianov, smúti nad bratským rozdorom[45] dvoch plemien („Všeslav“), budí v nás nádej na život, na znovuzrodenie, všade hľadá krásu, česť a silu svojho národa. Chalupkovská veľká rodina, ktorá dala národu toľko mysliacich hláv a pilných rúk, vymrela v toku časov — jej posledný výkvet je náš Samo Chalupka, ale taký, že sa v ňom zosústrednili talenty a mysle celých století. Strom padol, no podal národu také šľachetné ovocie, ktoré ho tešiť a oduševňovať neprestane cez veky. Málokto v národe našom poistil si nesmrteľnosť tak pevne, ako Samo Chalupka.

III

K dvom poetom rok 1812 pripojil nám tretieho výtečníka prózy a praktického života. Daniel G. Lichard narodil sa dňa 17. januára v Slovenskej Ľupči z otca Daniela, farára, a matky Anny Messerschmidovej; slovenských mladíkov často učí bieda a nešťastie láske k národu; deväťročný Lichard zlomil si nohu a počal v posteli čítať. Roku 1821 šiel do Rimavskej Soboty, potom na päť rokov do Kežmarku a tak do Prešporka, kde slávny profesor Gabriel Kováč-Martini oduševnil ho za matematiku a vedy prírodné. Stal sa členom Literárnej jednoty slovenskej. V almanachu mládeže „Plody sboru učenců řeči česko-slovenské“ vyšla prvá práca Lichardova, básnička „Čas vše mění“. Ale to bola posledná žertva múzam, ktoré ho potom už viac nepokúšali.

Lichard študoval teológiu, po odbavenom kurze bol informátorom u prešporského veľkokupca Adama Jurenáka. S jeho synmi cestoval do Itálie. Už vtedy znal po francúzsky i taliansky. Druhá jeho tlačená práca vyšla vo viedenskom časopise „Feierstunden“,[46] v ktorom opísal jaskyňu Postojnú. Lichard chcel ísť do Jeny, ale to nebolo možné pre politické búrky; ostal vo Viedni, kde študoval filológiu. Tam spísal taliansku gramatiku na základe latiny.

Roku 1837 ho pozval slávny Jozeffy za kaplána do Tisovca. Skoro ho Ochtiná vyvolila za farára, kde ostal len rok. Povolaný bol do Banskej Štiavnice na lýceum za profesora matematiky a prírodných vied. Maďarizácia sa hlásila k slovu: jeho prinútili matematiku prednášať po maďarsky. K tomu cieľu si musel sám napísať a vydať učebníka: „Mathematikai előcsarnok.“[47] Šesť rokov učil na lýceu. Z jeho žiakov vyznačili sa potom nasledujúci: Andrej Braxatoris-Sládkovič, Daniel Maróthy, vzletný básnik, rečník a ľudomil neúnavný, Alexander Petrovič s poetickým menom Petőfi.

Katedru opustil zo zdravotných ohľadov. Bol v tom ohľade silný hypochonder, pevne veril, že v tridsiatom šiestom roku umrie, a dľa toho i usporiadal si poistenie na život. Pravda, telesne nebol silný, no lehota smrti vypršala a Lichardovi prišlo platiť a platiť ešte tridsať rokov.

Roku 1844 prijal faru skalickú, kde účinkoval tri roky. Dlho spomínali ľudia jeho kňazovanie, on stal sa otcom svojich cirkevníkov. Jeho kázne vyznačovali sa presnou formou, bohatstvom myšlienok a jasnou prednáškou.

Po rezignácii, od roku 1847 posvätil sa výlučne praktickej, didaktickej a hospodárskej literatúre, ktorej slúžil tridsaťpäť rokov všetkými svojimi silami. O ňom možno tvrdiť: „Nulla dies sine linea.“[48] Neprepustil dňa za celých tridsaťpäť rokov, na ktorom by nebol niečo napísal pre svoj národ.

Prvým dielom jeho slobody bola „Domová pokladnica“, veľký kalendárový almanach, lenže písaný jedným perom. Rozmanitosť látky, dôkladnosť a jasnosť boli cnosti tohto vydania. V Rakúsku to bol prvý obrázkový kalendár slovanský. Lichard našiel i pre takúto veľkú (20 hárkovú) knihu vďačné obecenstvo (slovenské obecenstvo je vždy vďačné proti dielam dobrým a zodpovedajúcim). „Pokladnica“ jeho rozšírila sa tak, ako ani jedna veľká slovenská kniha do tých čias. V troch ročníkoch „Domovej pokladnice“[49] skvie sa Lichardovo písanie priezračnou jasnotou, príjemnosťou a zrozumiteľnosťou. Vzdelávateľné, poučné to knihy.

Lichard nezabudol ani na zábavnú časť. My starí radi rozpomíname sa na statného slovenského husára Janka Dávida, ktorý junáckou duchaprítomnosťou zachránil život malému chlapčekovi, na ktorého sa rútila celá eskadróna. Janko Dávid pošibal koňa, vyrazil z frontu a zohnúc sa, schytil chlapca zo zeme na koňa… I obrázok tejto scény priniesla „Pokladnica“.

No Licharda zaujímal plán hospodárskych novín. Horko-ťažko vymohol si povolenie vydávať týždenník „Noviny pre hospodárstvo, remeslo a domáci život“. Búrky rokov 1848 potlačili „Noviny“.

Jarou roku 1849 chystal sa vydávať politické noviny „Pozorník“. Už mal materiál schystaný pre prvé čísla, keď mu dali znať, že minister vnútorných diel gróf Stadion želá si ho osobne poznať. Išlo o založenie „Slovenských novín“ vo Viedni. Vec ešte nebola riešená, keď gróf Stadion umrel. No jeho nástupca minister Bach založil „Slovenské noviny“, ustanoviac za redaktora Daniela Licharda a Andreja Radlinského.

Prvé číslo vyšlo dňa 10. júla r. 1849 vo Viedni. Lichard pracoval po celých trinásť rokov pri časopise. Radlinského miesto skoro zaujal Jonáš Záborský a po ňom dr. Hermengild Jireček. Za úradné boli „Slovenské noviny“ vyhlásené až 22. novembra 1852, a síce pre všetky slovanské národy v mocnárstve rakúskom.

Licharda ani redaktorské práce nehatili vydať tri ročníky veľkého kalendára „Časníka“. „Časník“ vychádzal v rokoch 1856 — 1858 a písaný bol česko-slovenčinou.

Roku 1861 zanikli „Slovenské noviny“, rodil sa pomaly dualizmus, a tak slovanského časopisu pre 20 miliónov rakúskych Slovanov treba nebolo. V novej ére už nestavali za redaktorov mužov zaslúžených, literátov, ale všakové katilinárske existencie.

Na jar 1862 vrátil sa Lichard do mesta svojej drievnej činnosti, Skalice, a vydal zase ročník „Domovej pokladnice“ a nato roku 1863 dňa 5. októbra počal vydávať „Obzor“, slávne známy časopis, pri ktorom až do smrti pracoval. Dvadsať ročníkov tohto časopisu leží pred nami. Súbežne s „Obzorom“ vydával svoj „Slovenský kalendár“ za šestnásť rokov. Keď ešte Matica slovenská kvitla, Lichard redigoval dva veľké matičné kalendáre, napísal brožúru: „Rozhovory o memorande“, ďalej knižky „Malý gazda“ a „Malá gazdiná“. Na sklonku života vydal dva zväzky „Slovanskej obrázkovej čítanky hospodárskej“. A tak máme pred sebou celú bibliotéku, písanú jednou rukou. Trinásť veľkých, tridsaťpäť menších kníh, tridsaťpäť ročníkov časopisov. Jeho diela zobrané naplnili by asi 90 objemných zväzkov. Len „nulla dies sine linea“ to môže dokázať.

Meno Licharda patrí k najpopulárnejším na Slovensku. On nahradil blahej pamäti znamenitého Belopotockého a značne rozšíril hranice slovenskej poučnej literatúry. Obohatil jazyk náš novými termínmi správnej štruktúry, takže boli všeobecne prijaté, ako napr. rušeň, razítko, rodzaj atď.

Priamy charakterom, prísny oproti sebe, žil minuciózne[50] zriadeným životom. Ctený a milovaný od svojich, vážený i od protivníkov, zakúsil i mnoho horkostí životných. Jeho práce smerovali k dňu a minúte, k pomoci a rade blížnym. Napomáhal hmotný blahobyt, rozširoval užitočné známosti. O ňom platí Schillerovo slovo o hercoch, ktorých výkony miznú v divom toku časov: „Kto vedel uspokojiť a zadosť urobiť svojim vrstovníkom, žije i pre potomstvo!“

Vďačná pamäť a večná sláva nášmu trojhviezdiu z roku 1812! Bár by sa za ich jasným zjavom rojili ďalšie, jasné hviezdy na duchovnom nebosklone nášho národa slovenského!

Je to ináče dobrým znamením v našom prísne utlačenom živote, že sme už mohli svätiť toľko storočných pamiatok: Jána Hollého (r. 1885), Jána Kollára (r. 1893), Pavla Jozefa Šafárika (r. 1895), biskupa Štefana Moyzesa (r. 1897), Karola Kuzmányho (roku 1906), Michala Miloslava Hodžu (r. 1911) a teraz Daniela Licharda, Jonáša Záborského a Sama Chalupku. Deväť povznášajúcich rozpomienok, deväť chvíľ piety a vďačnosti, obetovaných znamenitým predkom! Národ, svätiaci toľko sekulárnych jubileí, už dávno vyzul črievice prvej mladosti a kráča po stezke zrelých mužov!



[35] „Národnie noviny“ 1912, č. 14, 15.

Pôvodný názov článku: „Trojhviezdie (Záborský, Chalupka, Lichard).“ V poznámke pod čiarou: Prednášal na jubilárnom večeri dňa 2. februára 1912 v Turčianskom Sv. Martine Svetozár Hurban Vajanský.

[36] proti moire, proti até — (gr.) proti osudu, proti zaslepenosti

[37] „Jelenkore“ — v slovenskom preklade „Súčasný vek“

[38] v povestných pražských „Hlasoch“ — ide tu o Kollárov spis „Hlasové o potřebě jednoty spisovního jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky“ (Praha 1846), polemicky namierený proti spisovnej slovenčine.

[39] iudicium — (lat.) súd

[40] inkunabulí — (lat.) prvotlačí

[41] eremitský — (gr.) pustovnícky

[42] Ale pozdejšie pokolenie má svätú povinnosť revidovať úsudky bojovných čias — kritika Záborského „Žehier“ od Mikuláša Dohnányho a Jána Kalinčiaka (v „Slovenských pohľadoch“ 1851) je správna. Jej oprávnenosť potvrdil vývoj slovenskej literatúry. Vajanského pokus o revíziu nie je teda na mieste.

[43] a posteriori — (lat.) dodatočne

[44] ako nám to krásne vyložil Ján Mocko v „Slovenských pohľadoch“ — Ján Mocko (1843 — 1911) uverejnil v „Slovenských pohľadoch“ 1897, str. 129 — 137, článok pod názvom „Rod Chalupkovcov“.

[45] rozdor — (rus.) spor

[46] „Feierstunden“ — (nem.) v slovenskom preklade „Voľné hodiny“

[47] „Mathematikai előcsarnok“ — (maď.) „Úvod do matematiky.“ Vyšiel v Bratislave roku 1842.

[48] „Nulla dies sine linea“ — (lat.) „Ani jeden deň bez napísania riadku.“

[49] V troch ročníkoch „Domovej pokladnice“ — Vajanský tu má na mysli pravdepodobne predrevolučné ročníky 1847 — 1849, pretože vyšlo vcelku päť ročníkov, posledný roku 1851.

[50] minuciózne — (lat.) dôkladne





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.