ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Osvetlená dvorana, hudba v nej sa ozýva: „Čo to?“ pýtam sa Ivana, „Divadlo, poďme!“ mi pokýva. Ideme, dnu vkročíme, všade plno, v prvších sedaliskách parádne dámy zočíme. Za nimi všeliakých pánov, potom ľud — piatich cigáňov v čiernych bradách, bajuziskách. Truchlohra sa predstavuje. Othello odkrýva záclonu, hrozí preklať Desdemonu. Jeden čeľadník na to sa čuduje, v ramenách tuhý, svalový, k pomoci prispeť hotový; táto vražda ho bárs mrzí, päsť zaťatú s hrozbou drží, čelo mŕšti, očami svieti, zrazu skočí, ta doprosta letí, preskakuje pánov, dámy, s vysokými negligée čižmami. Na dejište sa dostane, popľuje si na dlane a pozbiera silu celú, chmatne za hrtan Othellu a drme ho, a dusí ho. Ha, ha, ha! z hrdla celého obecenstvo sa zasmeje, ten sa obzre, čo sa deje, upre ta svôj pozor ostrý: „Nuž a vy čo sa smejete, čo sa robí, neviete? ale ste vy ľudia sprostí!“