ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dva sedliačkovia idúci, v doline sa stavia, dohán kladú si do faják, všeličo si vravia; áno, všeličo si vravia. Ondro povie: „Vidíš, Adam, nech sa tu prepadnem, ak je to nie svätá pravda, čo ti teraz poviem; áno, čo ti teraz poviem. Taká ako jalovica, totá srna bola, ktorú som ja videl včera, domov idúc z poľa; áno, domov idúc z poľa.“ „A ja viem tu neďaleko — Adam povie chladne, — taký mostík, kto lež povie, na ňom sa prepadne; áno, na ňom sa prepadne.“ Idú ďalej pomaličky. „Postojže Adame, — Ondro povie — menšia bola, ak ma zrak neklame; áno, ak ma zrak neklame.“ Adam z fajky pukajúci rekne na to zticha: „Ondro, už sme neďaleko od toho mostíka, áno, od toho mostíka.“ „Hop! postojme, počúvajže, — Ondro na to zvolá — len taká, čo obyčajná, vieš, tá srna bola, áno, vieš, tá srna bola.“ „Tento mostík,“ usmievavo Adam prehovorí „tiež je taký obyčajný ako hociktorý, áno, ako hociktorý.“