ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sedí si starý mládenec v krátkych nohaviciach má na nose okuliare, slivovicu v lícach. A píše si pri stolíku, pero si napráva a na dievča vedľa neho bokom pokukáva. „Nuž, Katinka, moja pekná, mám sa ťa opýtať: čo to tým tvojim rodičom ta domov mám písať?“ „Tak jím píšte, také o mne podajte jim zprávy, že som chválabohu zdravá, oni či sú zdraví? Pozdravujem strynú, tetku, i starého sváka, aj krstného na Porube toho neboráka. Potom Marku kamarátku, jej mať a tatíka, a že, či sa už vydala za toho Juríka?“ „Dobre, dobre, napíšem ti, moja dievka mladá, ale povedz, nehanbi sa, či ma vidíš rada?“ „Nuž, akože, veru rada, môžete si myslieť, takého múdreho pána mám nerada vidieť?“ „Však, keď ti ten list napíšem, pobozkáš ma pekne?“ „Jakžeby nie, — to by bolo,“ usmievavo rekne. „Lebo, že sa za list platí, to je bez otázky, ale tebe moja dievka, to robím len z lásky. Tu hľa, máš už list hotový, teraz bozkaj ma zaň!“ „Potom keď príde odpoveď, starý, — či mladý pán!“