ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Večer je — a žena karhá muža opilého: „Nepi, nepi, tú pálenku, pre Boha živého! Mrchavý si, vždy sa vadíš, keď sa tak opiješ a mňa kľaješ a bohuješ, všetko trepeš, biješ. Neujdeš trestu božiemu, Boh to vidí z neba, no len počkaj, uvidíš ho, čert príde po teba.“ * Ohník zhasnul na kozube, a mesiačik svieti, a po chyži klopká čosi a očami svieti. „Jaj Bože môj! — žena zvolá — Pavčo, už ti je tu! Počuješ? len pozri naňho, koniec tvojmu svetu! Rohy má, a dlhú bradu, na nohách kopytá, a po chyži, cup, cup klopká, tvoju dušu pýta.“ A ten Pavčo v ukrutečnom strachu sa ohlási: „Nikdy viac už piť nebudem, nech ma Boh nespasí! Ach, pán veľkomožný, prosím, ach pekne prosím vás, nechajte ma, neberte ma, tento jedinký raz! Nikdy ti už neublížim, ty drahá ženička, len aby ma nechal ešte, popros ho trošička.“ „No len mu už pokoj dajte, keď sa chce polepšiť, keď tú nešťastnú pálenku viac už nebude piť.“ * Čo to bola za mátoha a jako sa zovie? Bol to capko naozajstný, capko susedovie. Žena odchýlené dvere na chyži nechala, keď ho mátal, nuž sa ona pod perinou smiala. * Nepije Pavčo pálenku a k žene je milý, čo mu ten čert na um schodí, býva zasmušilý. Žena usmieva sa na tom, že je zamračený. „Čo sa smeješ?“ zpytuje sa Pavčo zadivený. Čo ju storáz pýtať bude, anjelom pozovie, no nie, ni za ten svet celý, tá mu to nepovie. Lebo akby sa dozvedel, zlé by boly časy, iste by sa nebál čerta, šiel do krčmy zasi.