ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jde s košom z trhu domov prez hájik zelený a tam si pod jedným stromom sadne unavený. Hlavu si o kôš podopre, tak si oddychuje a do sveta zahľadený zaspí, dobre mu je. Milo sa mu myseľ baví, lebo sa mu sníva, že sa s vysokého neba, bohyňa naň díva. A že vidí v ružovastých v chmárach sa obracať, ohnivými písmenami, číslo päť a dvadsať. Prebudí sa, a zavolá: „Ako mi je dobre, jednak som za pána stvoren, nech tam kto chce žobre. Položím si do lutrie a istotne vyhrám, päť a dvadsať tisíc zlatých, ej, budem ja za pán!“ Kôš, tam nechá — načo mu je? domov sa poberá a položí do lutrie a hojne večerá. Kamarátov posvoláva, celú noc hoduje, vadí sa a flaše bije, pánom sa menuje. I na tú svoju milenku, zle nedobre repce, že chudobná, nie viac preňho, nech ju berie kto chce. V tom zašťukne klučka v bľachu, otvorí sa brána, nočný ulap dnuká vôjde, pôjme nášho pána. „Kto si, odkiaľ, jak sa voláš? máš odpovedovať, ako si sa opovážil cez noc garazdovať?“ Ihneď stiahnu ho na dereš, idú ho vyplácať; tak splnil sa mu jeho sen, dostal päť a dvadsať.