ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ktože teba sadil, lipa, lipa stará? Sťažka pamätáš už, kedys’ bola jará. „Pamätám, pamätám, zárod môj tu vťatý; a kto ma sem sadil: ded dávny — dvadsiaty.“ Vzdychla stará lipa, keď odpoviedala ťažkým, vážnym šumom — sťaby veštiť znala. A tie jej konáre tupo zhrkotali, sťa polnočná kostra, keď ju vetry vzali. Hučal šum, nie divý, sťa vľúdny, vzdelaný, nie zdarma stoletmi bol on presievaný. * Rodil sa prvý vnuk, lipa ho videla, sladkými vetvami ho poodievala. Vystavil pod lipku strašlivú Morenu: ctil jej hrozný pohľad, koril sa jej menu. A vnuk bol statočný, hospodáril riadne: z jeho prác ani strom — lipka nevypadne. A keď už zakvitla milovonným kvetom: z liečnych kvetov poslal rodinám si svetom. A kde len zaviazli rodnej lipy lieky: ostal tam cit zdravý za národ naveky. * A prišiel vnuk druhý; mal on krásne devy, čo rodné pod lipou spievavali spevy. Pri mesiačku svetlom konope lámali, a na lipu vonnú často volávali: „Lipka, naša lipka, už si viac nie hybká. Poraď, lipka, poraď! Kde si mužov hľadať?“ Nevravela lipa, ticho sšuchotala, a za Slaviana sa každá z nich vydala. A veľký bol rod náš — v štyroch stranách sveta vlniacich vĺn morí pevnosť ho obletá. * Zakvitnul vnuk tretí: mal slávneho syna, deje ktorho Slovák milerád spomína. Kde len vtrhol zlý vrah: trest naňho vytasil; víťazil, keď boril, staval, keď zvíťazil. Mocne zdržovala kraj ten jeho ruka: či je nie v pamäti šabľa Svätopluka? Lež víťazný otec zložil nakríž ruky: v nesváre — do vlasti vtrhli cudzie pluky. Zaros, lipa, zaslz! Slovenská rodina, tu sa slávy tvojej omar započína! * Zaplakal vnuk štvrtý, zaplakal aj piaty — a tak zaplakali vekami dvadsiati. Čo slovenskej slávy vekami ubudlo: novými vekami viacej nepribudlo. Videla tlieť slávu lipa na úvrati, zošliapali z vlastnej diabli ju postati. Videla mrieť mdlobou tie slovenské kraje, aj vyrvanú medzu zo svojej koľaje. Čula kol’ Devína, jak žiaľ rodný vlaje, a do žiaľu tohto jak jej zlosyn kľaje. Videla trón v prachu zlatý Vyšehradu; všetko znala k Baltu dol’ od Carihradu. * Lipa stará, lipa, pamätáš tie časy, kde ešte svietilo slnko rodnej krásy? „Pamätám, oj, je to deľako, môj vnúčok: z tej velikej slávy v pamiatke mi ostal už len jeden púčok. * Strhla sa divoká búrka od východu: či to len od chmáry, či, čo zem tu bydlí, bezbožného plodu? Lipa sa zvalila pod cudzou sekerou — Či skrz toho víchra? Či tou vzteklou búrou? Či rodnou neverou? Rode môj, kde si ty? Hrobom otočený. Nespomínaj slávu: zri peň suchý kmeňa — večnes’ omarený! Zazvonil celý svet na pohrab národu, čo sa slovenským zval: aby druhí mali priestoru, zem, vodu. Radi zazvonili, radi pochovali. Bože! trestať vrahov, stvoriť späť zmliaždených ty si už ustály!?^[12] * Zorička zablysla východom, západom: hrobné ticho bolo nad slovenským rodom. Jar s jarom prichodí, preletá, prezerá, čis’ ten peň k dačomu starý nepoberá? Vykvitla jar jedna s živenou od buka — Rodáci! suchý peň okrial — hľa! sa puká. A už mladá lipka rastie do výšiny; prešumieva — kol’ nej spevavé dievčiny. A vek mŕtvy zrodil, mŕtvy vek, vek živý; sem sa, bratia verní a do práce chtiví! * Bude Slovák, bude! verte, že to boh dá, čím býval inohdá, no, aj lepším bude. A lipka nech rastie z pňa suchého jará: daj, bože, by žila aspoň rokov, stoliet toľko, jak tá stará. V júli 1868