Z básní, venovaných A. Medzihradskému

Prekvitali slávne už národy; lebo žili u svojej slobody, čo im krídiel podala. Lež všetko má vždycká svoje práva: aj v slobode rod mnohý skonáva — kde v slobode necnosť nastala. Pevne stáli niekdy brány Ríma; ale vláda sama seba sníma, sila svoj stán rozbije. Žiť — potom: mrieť — to sú dvojné dumy; tam stĺp lesklý, tam už z neho rumy. Všetko časom život odžije. Čože bolo, čo národy zhaslé povýšilo k žitia sile a čo vekmi drží samorastlé brečtany na ich mohyle? Čo ich deje potomkom spomína: — Mútne Slávom smutného Devína — dym aténsky svojho Periklea, Praded jeho hnevy Achilea —^[11] Boli hlasy, boli slová, čo zrodila lutna básnikova. Ač aj básnik dávno hnije: pieseň jeho predsa žije. Ač aj národ vlna Léty kryje, v piesni tej on predsa slávne žije! Neboj sa, národe mladý! máš ty krásnych nádej’ sady. Z národov minulých vidíš: tvoje kroky kým slávy dôjdu, žiť koľké majú roky! Život veľký v budúcnosti máme. — Pleseň starej slávy nachytre sa láme. A čo nám má slávu živú upevnievať: my len ešte začíname spievať! 3. júla 1868