Z básní, venovaných A. Medzihradskému

Po dlhých, ťažkých dňoch obzriem sa zas na vás, vy môjho rodiska milotvárne polia! Že lanský kvet viacej nevidím šumievať, žiaľno, žiaľno mi je, a žiale vždy bolia. Ale moja myseľ vyjasní sa preto, aj keď srdce prudký príval bôľov morí; tak je to s človekom! — Rozmanitosť planá; každý úd inšie chce, inšiemu sa korí. Choču osiralý! snáď od lona Tatier zablúdil si smutno? Dumáš si pokorný; tvoje zraky tiahnu, jak vták v jarokraje — Kdeže? — Tam, kde osud nehromží odporný. Chmára biela valí nad temenom sivým, ustala. Krídla si na boky založí. Ty ju vďačne prijmeš; hej, viem, nazdáš sa vždy, že je ona lepších časov posol boží. Sedla na poľanu dlhým, temným šiatrom. A jak dcéra mŕtvu otca tvár porosí: slzami hustými skropila úplazy, skalou tvrdou Choča vyryla ponosy. A tie stráne tamto, čo moje rodisko zôkol dookola ľúbosťou objali! Nová šata na nich šumeje a vonia — Zraky moje! po nej tichunko, pomaly. Toľko jest tu obzrieť! — Pekná je otčina, uvitá zo skál, stráň, hájov, stromov, kvetov, a v najmenšom kvietku, piesočku skaliny, stá mladých obrazov, stá ľúbosti svetov.