Z básní, venovaných A. Medzihradskému

Homola, homôlka! Kto pod tebou leží? Snáď minulosť sveta, čo vždy vopred beží? Čis’ hádam homôlkou víťaza, hrdiny, ktorý mocnou rukou viazal mocné činy? Čis’ hádam vojínov tisíce pokryla, keď sa vrahov drzosť na vlasť oborila? Tys’ videla Jiskru, husitov žehranie: asnáď tys’ schovala ich mohutné zbrane? Abo poklad držíš vo svojom náručí, o ktorom sa otec, vnuk, potomok učí? Alebo tys’ slávy dávnej stanovisko, abo čiat všetečných krvné bojovisko? Dosť na tom, homolou ostals’, vŕšok sivý, nad tebou zahrnie niekdy oblak divý. Chmáry vzchodia vôkol. Spoza hôľ sa valia a to naše nebo na smutné nám kalia. Zasvietilo slnko do kvapák dažďových: nasialo nám poľom kvieťatkov dúhových. Zišla dúha pekná aj dol’ do dediny: chytali ju k zdobe tie naše dievčiny. Vraveli, že pije na čistom potoku: utekali ku nej v chytrom, spešnom skoku. Napiže sa, dúha, daj nám svojej krásy! „Dám vám s mojou krásou lež aj moje časy.“ A tie naše devy nerozumia rade: zmizla dúha, ony ostali zas bľadé. Dúha uletela dolu bystrou vodou; leteli dievčatká za svojou slobodou. Leteli k Orave, že si vrátia časy; ale len neprídu s časy tie ich krásy. Potôčik uchytil; odniesla Orava — a to smutné more po ich hroboch pláva. V júni 1868