Z básní, venovaných A. Medzihradskému

V trávniku dievčatko žalo u tichunkej vody. Malo ono v bielej tvári dve ruže slobody. A tie ruže krásne boli, jako žiadne kvieťa, za ktorým z dediny mykne na jar poľom dieťa. Žalo ono, dlho žalo; spievalo piesenku, a tá pieseň takto znela, nechajúc dušienku: „Nezvädni mi, nie, trávička, kým len kvitnú moje líčka; keď odkvitnú líčka moje, zvädne nás potom oboje.“ Počúval to v druhej strane z hrdého kaštieľa mladý pánko, a duša v ňom zrazu ochorela. Na okno si oprel hlavu, V srdci hnutie tuší; ach! ale svet, aj tie múry — všetko, všetko čuší. Všetko čuší, iba slza na chladný múr kvapká; ale slza je len slzou, aj tá len odkvapká. A dievčatko odspievalo, v svet slalo piesenky. Vnišlo do čerstvej vodičky vlniacej po členky. Tam umýva si nožičky z krvi trávky bľadej, zrazu šramot predesí ju spoza jelše mladej. Hľa! on to bol, mladý pánko; tvár sa mu zardela, či od hanby? — Zmútila ho tá postava biela. Vraví jej on, vraví slová, k potôčku sa točí; ale ona pohotová vždy len naspäť kročí. „Počuj, dievča, pekné si ty, keď ti mám poviedať; spýtaj sa matere svojej, či ťa chce za mňa dať? Ak ťa dá, tak, krásna, s tebou blahý, šťastný budem; ak ťa nedá, tak tým nikdá v živote nebudem.“ A dievčatko ušlo šťastne poviedať materi; lež že by to isté bolo, sama si neverí. A ten bľadý, mladý pánko už vám vyštudoval: školy, triedy a knižnice, všetko vám pochoval. Čaká devu pri potôčku, či nesie odpoveď. Či mu nesie blaho jeho, či len chladnú spoveď. Lež dievča, čo rado žije panenskému stavu: nie tak schytra podá jarmu ovenčenú hlavu. V júli 1868