Z básní, venovaných A. Medzihradskému

Milujem ja zoru, keď ešte sa len rodí, sťa keď po dievčej tvári ružový tieň chodí; a ten tieň umizne v pritmavú dolinu: slnce stane na nebo, krása na dievčinu. Ľutujem ja zoru, keď večerom už padne, sťa keď po dievčej tvári mladý rumeň bľadne; a ten rumeň v tmavú tiahne sa dolinu: čierna noc šla na svety, závoj na dievčinu. A na tom dni tej zory, čo východom lieta: ľud je v diele, vták v speve, v rozvinutí kvieťa. A to svetlo stojí, a zem koná behy? Mne sa zdá: svetlo zájde za hory, za brehy. A na noci tej zory, čo západom lieta: ľud zakončí, vták zmĺkne, uzavrie sa kvieťa. A tá noc na svetoch nemá si len sedí; nečakaj úsmechu od nej, tieň je ona bľadý. Ale čo to tam tou nocou tak pekne pozerá, sťaby milióny perál z čistého jazera? Blesky sú to, hviezdy, slncová pamiatka, ktorá bludičanom je zemským milá, sladká. Budem si aj ja hľadať z pamiatok tých jednu, by ma vodila čez tú žitia cestu biednu: popri vode idúc, z vody k očiam padne, a tam — v suchej diaľčine, uzriem ju tiež snadne.