ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rajské slnce, nebies krása, tys’ sa vyvýšilo zas na oblohu, ktorou hlása stvoriteľa — svetov hlas! Tys’ uhrialo zemskú hrudu, aby nádej vydala tvojím svetlom bohoľudu: činnosť tvoja — bohom chvála! Chór Utíchnite, moria búry, peňte, bystré potoky: nestaví vaše toky ťažký záster žiadnej zúry! Láska hreje živlov žily, krása zase odieva; a dve tieto kto tvorieva? Hor’ — ten otec náš milý! Skočne dolu dolinami, peňte, bystré potoky — Jest, kto spravuje kroky, jeden múdry boh nad nami! * Vyjasnelé rúcho sveta holé brehy zatočí: a tu z lístia, a tu z kveta svet nový zas vykročí; pekne je v ňom sa podívať, uzrieť celú oblohu, a s obzorom týmto bývať v svojom stvorci, ach! v bohu. Chór Vyššej len, škriváne blahý, hlasným spevom a zrakom, no, tam nad tým oblakom prebýva tvoj, náš boh drahý! Sem sa, ľúbení priatelia, hor’ sa v túžobnej duši! Tomu chválu vzdať sluší, jeho ruky nám tak velia. Pekná je božia príroda; lež najkrajší v nej človek! Vtáku! spievaj dlhovek — Krásna je žitia sloboda. * Svet ten teraz dom je nový, v ňom vrie vnadočistota: Hluk tu, tam tieň javorový, a povetrím spevota. Vyjde zora, omdlie zora, omdlie slnce, prídu stá, tisíce hviezd z tvorca dvora — slávnej noci čudesá. Chór Naša zem sa v kráse krúti, no, zatočme sa aj my, dolu s horkoslzami, aj z nás radosť nech sa prúdi! Celý svet, jak jedna ruža, v nej sme barva a vnada, ktoré tvorila Lada — tŕne sú dol’, nás nesúža. Vej, vetríku, od východu, odkiaľ prišla krásna jar, zaveje sa smutný már dúhovinou májorodu. * Jaro, krásny oddiel roku, mladosť, krásny oddiel žitia! Ach! vás poznať — vencovitia po túhe, po hlase, kroku. Chór Zatočme sa, k plesu smelo! Tu je zemskožitia raj, zaletieť ta — v mladý háj — operuťme naše telo. Zelenosť, v nej púčok biely: obraz peknej premeny, sťa keď závoj zelený strie pozor serafa skvelý. Poľana sa tiež zelená, v ňu strmé hľadia skaly; ach! aj tie by vydali kvet; lež nemajú semena! * Oráč nechal kút chalupy a prázdninu stodoly; pluhy ostrí a zas tupí, honiac nesporé voly. Po lúkach bystré barance, jako kŕdeľ holubov, prevodzujú svoje tance so spokojnou úľubou. Chór My sme mladí! chlapci moji, nám pristane skok a spev! Nemožno to, aby krev mladá ostala v pokoji. Hore stráňmi, dúbravami nech sa vrtí družstva hlas, kde najmenšia byľ a klas — nech vie, že je jaro s nami! Poskakujte, pekne — rúče, čo aj zmliaždime trávku: zdvihne ona mladú hlávku, keď odhasnú slnca lúče! * Lastovička domčok stavia aj pre svoju chudobu, a pri ňom sa vyrozpráva, krotí ľudí porobu; a prosí škrečných šarvancov, aby jej nehýbali — a zas do ústrešia rancov lepí pyšťok jej malý. Chór V plachtičkách vybielených brodia dievčatá po medzičkách zelených, popod kríčatá: ruky biele trávy kosia; a z tráv skrvavená rosa žľabinou sa srpa cedí; nad devami hor’ na skale stojí v túhy vrelej vale jeden, jeden šuhaj bľadý. * Do kola sa, vy dievčence, jak do kola idú vence, zakrúťte sa pekné, mladé, peknej jari v krajšom sade! Chór Zem sa krúti kolo osi: aj my sa kolo seba, s tým sa aj kolo neba, ktoré srdce v sebe nosí! Kto neverí žitiu, jaru — ten je nie z veselých dôb. Nech si ide hľadať hrôb — s plačom obeť — ku oltáru! Radosť, ples — aj v tmavej dume. Bľadý mudrák na priedomí. Nešťastník — nech ruky lomí, kto s jarom plesať neumie! 20. mája 1868