Z básní, venovaných A. Medzihradskému

Milý mi je šum hôr — sťa rajom mi kynie, v ktorom duša tesná široko rozplynie. Tu si sadnem pod strom haluznatý, mladý: mlunná jeho krása^[8] rozkoš do mňa sadí. Tu mi na um zíde Jánošíka sláva, kým korunou bola hájom jeho hlava. Jak hrdo chodili pod tými si smreky — sťaby im súdené žiť bolo naveky; poddanosť neznali, otrokmi neboli: tí bujno vykvetlí dvanásti sokoli. Sťa bych teraz videl pohľad Jánošíka: rozkaz dáva tamtým barva jeho líka.^[9] Teraz je ružová: mladí bežia k sudu, natočia čerpáky — a gajdice hudú. Teraz slasťobľadá — sťa búrka po boji: obľahnú si vatru dvanásti v pokoji. Teraz je splašená — krv zbehne za väzy: „Hore, chlapci smelí! Tam črnčia reťazi.“ Milý mi je šum hôr: báje mi rozpráva, jako padla krutá Jánošíka hlava. * Milý mi rumeň zôr, keď po hore bľadne, a doňho holúbkov pár ľúbený padne. Tak si hrkútajú, jako svet ten vraví: ona má moc túžieb, a on je zvedavý. * Milý mi hôrny chór: veľký triem^[10] prírody, kde vtáčky spievajú piesne si slobody. Tak im pekne ide — ktože ich to učí? Či šum pilný stromov, čo lietave hučí? Oj nie! Spievať učiť im šumu netreba: učil ich sám pánboh z vysokého neba. Milá mi tá hora, hýbe sa, lengá sa — Ach! to je tá Tatier nevídaná krása! V júni 1868