ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Smutne vyhrávajú zvony pohrabnú hranu Anke Ondrejského, a jích dumné zvuky rozdierajú srdce krivoprísažníkovo. — Tam okolo čiernej rakve vídať šesť osôb v čiernom obleku s blädými tvárami, podobajúcich sa stínom zomrelých. To plače matka nad nešťastnou dcérou, to žiaľa bratia a sestra za včasne opustivšou jích sestrou.

Muž nebožkej sedí pri čiernokrytom stole, a skrýva tvár horúcimi slzami rozpálenú v obe dlane. Žiaľ jeho nad ztratou milovanej ženy, s ktorou netešil sa ešte ani za jedon úplný rok, a nad ztratou dietka ešte nevideného, žiaľ jeho nad dvojnásobnou ztratou touto je nesmierny.

A v najskrytejšom kúte chyže tejto sedí človek starý, šedivý a bije sa päsťou v prsia a škrípe zubami jakoby v šialenosti. Je to otec nebožkej, to otec — krivoprísažník.

A vedľa neho sedí človek tiež už v rokách, ale ešte jarý, a teší zkormúteného starca slovami anjelskými. No aj z jeho očí padajú slzy, slzy jako perly, a tie svedčia zrejme o jeho boľasti. Utešiteľ tento je rodný brat otca — krivoprísažníka. To Danko Ondrejský.

V málo hodinách plní sa chyža osobami, všetko čierno odenými, a jích smutné tváre svedčia dostatočne, že cíťa nešťastie, privalivšie sa na dom tento.

Nárek za zomrelou je všeobecný a plač hlasitý. Len otec zomrelej neuľahčuje bôľu srdce jeho sožierajúcemu ani slovami, ani slzami. Až keď zavznie dumný nápev piesní pohrabných, zatrasie sa otec, roztvorí náruč a vyvolá zo zúždených pŕs: „Ach ty dieťa moje, dieťa nešťastlivé! Vytrpelo si trest, trest to hrozný otca“ — i zavrú sa ústa, i stisknú sa pery a ruky spočinú padlé na kolená.

Zavznejú zas zvony, rakev vykladajú ôsmi mešťania na čiernokrytý voz, a smutný sprievod bere sa vážnym krokom, aby odprevadil mrtvolu k miestu večného odpočinku. A za truhlou nebožkej potáča sa otec návalom bezmedznej boľasti úplne zronený. Neleje on slzy, neplače hlasom a nelomí ruky, ale boľasť hrozná trhá všetkými údami jeho, a srdce mu hrozí puknutím pri začutí vzdychajúcich zvukov varhanu, rozlievajúcich sa po vysokých klenbách kostola. A v tieto časy otvoria sa pery jeho a vydajú kviľbu srdce prenikajúcu.

Spúšťajú telesné pozostatky nebožkej do tmavého hrobu, a na rakev padajú hrudy zeme, a ona vydáva hlas hrobový dumno znejúci. A Jožko trhne sebou, vymkne sa z rúk bratových, a preskočí ohradu hrobitova a letí divými skoky do šíreho poľa. Danko pustil sa bez všetkého rozmýšľania za ním, ale nohy jeho nestačily dohoniť utekajúceho Jožka. Uteká hore vŕškom, ešte ho vídať na vŕšku, ešte vídať hlavu jeho, a hľa už mizne za vŕškom, už niet stopy po ňom, a Danko utierajúc slzu, vracia sa, aby počul reč pohrabnú.

Po skončenom pohrabe rozchodí sa ľud, a nešťastná Ondrejská bere sa v sprievode detí svojich do domu zaťovho. Tu je pripravený kar. No jedlá prinášané kolujú nedotknuté, bo žiaľ prítomných nad zomrelou Annou je veliký, a žiaľ nad nešťastným otcom nebožkej ešte vätší. Sedí tu aj brat jeho, a Dankovo oko roní slzy bolné. No on premáha plač, premáha city svoje a vstáva, aby potešil srdcia zarmútené. Danko, duša dobrá, hovorí slová útešné a rozháňa ťažké mraky smútku rečmi zbožnými z čiel rozžialených.

„Prijmime aj tento trpký kalich vďačne z ruky božej,“ hovorí, „bo Boh zná najlepšie, čoho nám je treba. On dopúšťa na nás kríže a neresti, a pomáha nám jich aj niesť, aby bolo oslávené dôstojné meno jeho medzi nami. Čím vätší kríž, tým bližšie nebo; a šťastný ten človek, ktorý verí v pravdivosť slôv týchto. Boh nám dal nebožkú, aby sme sa radovali s ňou za istý čas, a keď ten vypršal, povolal ju zase k sebe. A my všetci pôjdeme za ňou a uvidíme sa zase tam, kde sídli večná radosť, kde nebude nikdy viac rozlúčenia. Pán Boh dal, Pán Boh vzal, buď pochválené meno Jeho! Toto buď útecha naša, toto náš hrad v týchto hodinách utrpenia. A obráťme sa k Bohu vo vrúcnej modlitbe, aby obveselil srdcia naše, i srdce najvätšmi medzi všetkými nami zarmúteného otca nebožkej.“

A zbožný Danko obracia oči svoje hore, a modlí sa vrúcne za brata nešťastného.

Ostatní nasledujú zbožný príklad tento, a rozchodia sa s obľahčeným srdcom domov.

Ondrejskú odprevádza Danko.

„Pôjdem ešte dnes hľadať nešťastného brata môjho,“ vetí na ceste k žene bratovej.

„Aj ja pôjdem s vami,“ sloví ona, „len ma doprevaďte, prosím vás, domov, aby som mohla obliecť teplejšie šaty.“

Danko povolí jej žiadosti, a ide s ňou až k jej domu. — Lež aký ľak prejme kosti jeho, keď zazre na chyži Jožkovej celý oblok vyprášený a do korán otvorený.

„Čože je to, švageriná?“ vetí v ľaku upozorňujúc Ondrejskú na vybitý oblok.

„Pre Pána Boha!“ zkríkne táto. „Dostal sa ta kýsi zlodej. Poďme švagre, prezrime chyžu!“

A po týchto slovách letí divým krokom a odmyká dvere domové, a po jednom skoku stojí u chyže Jožkovej. Roztvorí ju, ale v chyži tma jako v rohu.

„Svetlo!“ volá Ondrejská, a Danko zažíha sviecu v okamihu a vrúti sa chvatom do chyže.

„Nič nevídať,“ volá Ondrejská v úzkosti, „pobral zlodej čo našiel, a už je preč. Ach, Bože môj, veľké dopúšťaš na mňa utrpenie!“

„Neľakajte sa, švageriná!“ vetí Danko. „Nebol tu zlodej! Vybitie obloka je kúsok Jožkov. Vidíte ho? Tu leží.“

A Jožko skutočne ležal na posteli neodpravenej. Zo šiat jeho visely strapy, a tvár i ruky boly doškriabané a usadlou krvou hrubo pokryté.

„Nešťastný Jožko!“ vzdýchne Danko. „Odbehnul jako šialený od hrobu, a zlé svedomie hnalo ho bezpochyby aj cez tŕne, ktoré takto dodriapaly telo a šaty jeho. Iste upadne zas do nemoce. Teraz spí jako zarezaný. A hľa, jaký strach rozložený je po jeho tvári. Iste ho pichá zas zlé svedomie. Pane Bože! smiluj sa nad ním!“

A Jožkova žena hľadí so zalomenými rukami na muža svojho a plače, plače bez vylievania sĺz, bo jich už úplne vycedila.

„Choďte, švageriná,“ sloví Danko po chviľke staväjúc sviecu na stôl, „choďte a uložte sa spať. Potrebujete občerstvenie po náramnom žiali. Ja budem strážiť nešťastného brata môjho.“

Ondrejská odporuje, tvrdiac, že nebude môcť oka zavrieť od žiaľu, no premožená slovmi Dankovými, odchodí napokon do druhej chyže, a tu vrhnúc sa na kolená, trvá hlboko do noci na modlitbách.

A Danko stráži verne brata svojho. Sen uteká od neho, a s rukami složenými vzdychá ustavične k Bohu o pomoc a smilovanie pre krivoprísažníka. A tento spí sen tvrdý, a chrapot jeho podobá sa chrapotu umierajúceho.

Prichodí pôlnočná hodina. Danko hľadí na tvár bratovu pri šerom svetle sviečky mdle horiacej, a tvár Jožkovu pokrýva smrtedlný strach, i očakáva Danko v každom okamihu výbuch šialenosti, ale darmo. Noc prevaľuje sa už na druhý bok, a strážnik zdriemnul. A Jožko dvíha sa z postele, ide tíško k stolu, nastavia naň šesť svietnikov a pozapaľuje toľko sviec. I zastane, dvíha tri prsty hore a odrieka si tíško prísahu. Po skončenej prísahe postojí za chviľku ešte tuho, a hľadí na oprotivnú stenu. A jediné oko jeho začne blískať strašne, a zuby zaškripia a ústa zvolajú divým jäkotom: „Čo hľadíte tak prísno, starigáni? Na mňa to?!“

Danko výkrikom týmto prebudený, skočí k bratovi a ulapiac ho okolo pásu, nesie ho do postele. A Jožko vymkýnajúc sa z objatia bratovho, kričí prenikavým hlasom: „Neber ma ešte, neber! Jaj, to je hrozný oheň! Páli ma, jaj, jaj! Choď od mňa, diable! strašlivý si!“

„Jožko, brat môj!“ prihovára sa Danko k nemu, držiac ho silou mocou na posteľ pritisknutého. „Neboj sa, veď som to ja, brat tvoj!“

Zpamätá sa Jožko i zakrýva si tvár dlaňou a plače usedave, čo ho medzitým teší Danko slovami priateľskými.

„Brat môj!“ povedá po dlhom plači Jožko, tisknúc vrelo ruku bratovu k svojmu srdcu, „zaujímaš sa za mňa nešťastníka, zaplať ti to Pán Boh! Velikú krivdu som ti urobil, bo nenávidel som ťa viac, nežli peklo; ale ešte raz: odplať ti Pán Boh lásku tvoju bohate!“

Po týchto slovách pustí ruku bratovu a zakrýva si tvár poznovu a plače poznovu. Ani anjelské slová bratove nie sú v stave zastaviť plač jeho, a ešte aj po tmavej noci prikvitnuvšie ráno nachodí Jožka v plači pohrúženého.

Vstal Jožko druhého dňa zdravý na tele, ale zranený na duši. Nedotknul sa práce cez celý deň, a ani nejedol, ani nepil. S rukami krížom cez prsia založenými, s hlavou zvesenou a s okom trúchlym chodil z chyže do chyže. Hľadal čosi, dovedúval to od svojich domácich; lež opýtavším sa ho, čo chce, neznal odpovedať. Po poludní neopustil svoju chyžu ani na chviľku. Chodil po nej hore dolu, a vzdychal a trúchlil za svojou milou dcérou.

Pod večer navštívil ho Danko, a tešil ho jako znal a mohol.

„Nežiaľ, brat môj, toľme!“ hovoril, prechádzajúc sa s ním po chyži. „Nežiaľ toľme nad ztratou dcéry tvojej. Ona dostala sa už k pokoju večnému a prišla k Spasiteľovi svojmu, ktorého milovala vrúcne.“

„Brat môj!“ odpovedá Jožko. „Nežialim nad tým, že dieťa moje leží už v hrobe, smiluj sa nad dcérou mojou Boh a osláv ju! Ale jej smrť, tá jej smrť ukrutná sožiera srdce moje. Predpovedal si mi pred šestnástymi rokami, že zrodí sa vo mne červík, ktorý bude vŕtať večne v srdci mojom; a Anička moja prisviedčala už vtedy slovám tvojim, sľubujúc stať sa tým červom. — A hľa! nešťastné proroctvo tvoje vyplnilo sa už po dvaráz. Lesecký oželel hriechy svoje, jako si mu predpovedal, na smrtedlnej posteli; a Anička moja stala sa skutočne červom mojím.“

„Jožko!“ začne Danko hlasom dojímavým, „vyraz si takéto trápne myšlienky z hlavy! Vidíš, Aničke tvojej stalo sa dobre, bo občiahla to, po čom túžila ustavične — radosť večnú v nebi.“

„Aj ja tak verím, brat môj drahý!“ vraví Jožko. „Ale smrť dieťaťa môjho pôsobí na mňa hrozne. Kroz ňu potrestal Hospodin mňa. Už mám trest jedon, a ten je: vytlčené pravé oko moje; lež tento trest je nič proti tomu hryzeniu, ktoré cítim teraz v prsiach mojich. Tam, tam to hučí, tam to búri, tam to páli hrozne. A v ušiach mi zneje strašný hlas: tvoja skrivodlivá prísaha zabila dieťa tvoje! Hu! a to je strašné povedomie pre mňa, a tomu je skutočne tak. Myslel som, že je bohatstvo najvätšie šťastie na svete, a poškvrnil som si jemu k vôli dušu krivou prísahou, a ústa moje v prepych rúhaly sa Bohu; no teraz vidím, že i bohatstvo je márnosť, a že ono vykladá cestu do pekla. Vidím to teraz, keď je už pozde, keď kryje už chladný hrob kosti dieťaťa môjho milovaného. Žiadal by som si aj ja ísť za mojou dcérou, lež to som istý, že nedostanem sa k nej nikdy. Ona — anjel dobrý — raduje sa teraz s blahoslavenými v kráľovstve božom, a ja — hriešnik kliatbou božou obťažený — stojím už teraz v bránach pekla. Ach dieťa moje, dieťa moje milované! Ty si vytrpelo trest, mnou zaslúžený!“

„Jožko, dúfaj v Boha a modli sa k nemu!“ napomína Danko žiaľaceho brata. „Boh je láska večná! On smiluje sa aj nad tebou, len obráť sa k nemu a pros ho o pomoc v skrúšenej modlitbe, a kaj sa z hriechov a naprav nešlechetné skutky svoje!“

„Brat môj!“ prejíma slovo Jožko. „Ty mi narádzaš modlitbu? — Oj, už som priveľmi ďaleko, lež by som bol v stave obrátiť sa k Bohu. — Pokúsil som sa už aj modliť sa k Bohu, ale sotva som započal modlitbu, videl som sa v radnici, predo mnou horely dve voskové sviece na čiernom stole, a medzi nimi stálo znamenie Ukrižovaného, a ja som zkladal prísahu. A podobizne dávňajších rychtárov hľadely na mňa škaredo, a zpoza každej vyškieral sa na mňa strašný diabol. Tu ma zmrazil strach hrozitánsky, a na miesto modlitby chrlily zlorečené ústa moje kliatbu na všetko, čo jesto na tomto svete. Oh! ja nešťastník. Oh! dieťa moje, dieťa moje milované!“

Veľa dní zasvitlo nad hlavou Jožkovou, veľa ráz potopilo sa zlaté slnko v zorách ružových a zašlo za hory vysoké kremenické, a Jožkova boľasť neumenšovala sa ani najmenej. Danko uznával chvile tieto za príhodné, aby obmäkčil srdce bratovo, i neľutoval ustávania, neľutoval slov v tejto záležitosti prehovorených, no všetko jeho ustávanie bolo marné. Jožko zatvrdilý odporoval čím dial tým vätšmi slovám bratovým, až napokon vystupoval naproti Dankovi tak nešetrne, že tento videl zase márnosť snáh svojich. Umienil si ale ešte raz a to naposledy brata svojho upomnieť, i šiel k nemu, ale so zaslzeným okom navrátil sa domov. Jožko osvedčiac sa pred ním, že ak bol zlým až posiaľ, bude napotom ešte horším, vyhnal ho zo svojho domu.

A tomuto svojmu sľubu dostál úplne. Zabudnul na ztratené oko, zabudnul na ztratené dieťa, a zlorečenými ústami kydal hanu na Stvoriteľa svojho. Z trestov utrpených strojil si smiech, a strašlivým snom, ktoré znepokojovaly ho noc po noci, zlorečil deň po dni. Naproti domácim svojim choval sa surove, a susedom robil na priek, kde len mohol. Keď nemal koho hnevať, šiel do hostinca, pil jako dúha a vracal sa iba pozde večer domov, vykazujúc nezdobu obyčajne až do polnoci. Po polnoci zaspal, lež v malej chviľke vstával z postele, zapaľoval šesť sviec a prisahával. Neminulo ho to ani jednu noc. A jeho žena znala o tom, a ukrývala vec túto nie len pred cudzými ľuďmi, lež aj pred svojimi milými deťmi. No tieto znaly dobre o všetkom, čo Jožko robieval v strašných nočných snách, a preto triasly sa pri uvidení svojho otca. Jích útle srdcia naplňoval strach a ošklivosť pred vlastným otcom, otcom — krivoprísažníkom.

Takto minula sa pomaličky zima, a s prichodiacim jarom stával sa Jožko pokojnejším. Sotva pominul sňah, a prvá trávička zo zeme vykukla, už pracoval Jožko v zahrade, a nevychodil z nej od rána do večera. Vedenie remesla odovzdal celkom svojmu najstaršiemu synovi Jankovi, a tento vätšinu dňa obyčajne prezaháľal. Za to vadieval sa s ním otec, keď prichádzal večer zo zahrady; a aby si túto zlosť usporil, brával ho pozdejšie so sebou. Matke to bolo proti vôli. Ona dohovárala mužovi i pastorkovi, ale bezvýsledne; ba keď Jožko videl, že mu neprestáva dohúdať, vzal so sebou aj ostatnie dietky, mimo Samka, ktorý už bol učňom klobúčnickým.

„Jožko, Jožko!“ hovorila Ondrejská, „či je to nie hriech takto deň po dni darmo tráviť? V zahrade niet práce ani za mak, sme práve v prosried leta, a predca berieš Janka do zahrady. Vidíš, zajtra je trh, a roboty nemáš nahotovenej; čo budeme predávať?“

„Nič!“ zahrmí Jožko; „a práve tebe na zlosť vezmem zajtra všetky deti so sebou. A čo ťa roztrhne, nedbám. Do zahrady nám donesieš obed, bo jak nie, nuž ti krk vykrútim. Rozumieš?“

Nešťastnej žene vypadly slzy z očí, ale neriekla nič. Bála sa muža svojho. A tento urobil celkom tak, jako sľúbil; bo sotva svitlo ráno druhého dňa, vyskočil z postele s hromovaním, a pozobúdzajúc všetky deti, odišiel s nimi do zahrady, prikázavší žene čo najprísnejšie, aby jim doniesla obed ta.

Deň je krásny, skutočný letný deň. Slnko vyskočilo zpoza vysokých hláv vrchov horehronských, a milé svetlo jeho rozlialo sa v okamihu po nivách chytrických, a nakuklo aj do zahrady krivoprísažníkovej. Príjemná teplota ľúbi sa deťom Jožkovým, a každé z nich chce byť tam, kde ho zlaté lúče utešeného slniečka celkom začahujú. Ale slnko stúpa vyššie, a príjemná teplota lúčov jeho mení sa pomaličky v obťažnú horúčosť, a táto ustupuje nemilej pálčivosti. A dietky Jožkove hľadajú tôňu utierajúc si potom pokryté čelá. No hromžiaci hlas otcov ženie jich z príjemného chládku von na úpek slnca. Dietky Jožkove hromžením otcovým naľakané, sbierajú slncovými lúčami rozpálené skalky po osriedkach, čo hovie si medzitým Jožko v milom chládku pod široko rozloženou korunou velikej jablone. A ani tu nemá pokoja, bo s hlasitou kliatbou odháňa muchy, na tvár mu sadajúce.

„Hrom a peklo!“ mrzí sa Jožko. „Už bije dvanásta, a tá je ešte nie tu s obedom. Aha, no to je ona! predca už raz!“ A po tejto reči ide proti svojej žene, a odberá jej košík jedlami naplnený.

„Sem poďte, deti!“ volá Jožko, usadzujúc sa na mäkký trávnik pod širokou jabloňou. A deti naradované nechajú sbieranie skaliek stáť, a spiechajú k otcovi nie tak, aby čo skôr mohly jesť, jako radšej aby mohly uchýliť sa a ukryť aspoň na chviľku pálčivým lúčom poludňajšieho slnka, ktoré jich z polovice takrečeno už upiekly.

Ondrejská prestre čistý obrus na zelenú trávu, a vykladá naň čo doniesla, a usporiadajúc všetko, zdvíha ruky k nebu a káže deťom, aby sa pomodlily.

„Ha ha ha!“ rozrehoce sa Jožko, očujúc rozkaz ženin. „Modlite sa — vraj — deti! Ha ha ha! Vari ste mnísi a či kí ďasi, aby ste sa modlily ešte aj vtedy, keď už vidíte plnú misu pred sebou. Modli sa, nemodli sa, z prázdnej misy nenaješ sa, no z plnej napcháš sa aj bez modlitby!“

„Jožko!“ začne Ondrejská vážne, „boj sa Pána Boha, bo môže ťa ztrestať na skutku za bohaprázdne reči tvoje!“

„Ha ha ha!“ rozrehoce sa Jožko zase. „Naučila si sa už aj ty kázne robiť, ako môj brat? Boh ťa — vraj — môže na skutku trestať! — Ha ha ha! vysmejem sa jeho trestu. Neopovážil sa ma nik trestať, bo bouprisám — —“ A tu zamĺkne a hrozí zaťatou päsťou proti nebu.

„Horí, horí!“ zvolajú hneď po otcových slovách všetky dietky jedným hrdlom.

Na chvíľku nastane mrtvé ticho a povetrím hučí strašný hlas zvonu zavznievajúceho na poplach.

„Pre Pána Boha!“ zkríkne Ondrejská, trasúc sa sťa libačka.

„Hrom a peklo, to je zle!“ zvolá Jožko a vyskočiac beží do mesta čo mu sila stačí. A Ondrejská s deťmi letí za ním.

Všetkými ulicami rozľahlého mesta hučí strašné slovo: „Horí, horí!“ a hromady ľudstva valia sa s náramným krikom na námestie. A medzi krikom zavznieva drsnatý hlas bubnov a jačanie trúb, a v to mieša sa štekot psov i hrčanie vozov, z mesta utekajúcich. Kone v nich zapriahnuté letia v divom cvale, ku ktorému duria jich ostré biče paholkov i náramný krik ľudstva, a rehocú z plných chriapí. A zem tvrdá kopytami koňskými bitá dunie strašne. — Dnešní trh bol živý, a námestie chytrické vozmi jakoby nabité; a práve táto okolnosť privodí hrozitánsky zmätok na najvyšší stupeň. Drábi mestskí mláťa i kone i paholkov, aby vozy čo skôr námestie opustily, a tieto nemôžu hýbať sa pre hroznú tlačenicu ľudstva. Všetky vozy ženú sa na dolniu bránu, a tu nechce jich pustiť dráb mýto odberajúci, a zamyká jim veliké vráta brány zrovna pred nosom. Iba po strašnom zápase stožkárov s drábom otvoria sa vráta brány, a vozy letia z mesta sťa divá povíchrica. Miesto, odtiahnutím vozov uprázdnené, naplňujú v okamihu tisíce ľudstva, a námestie chytrické podobá sa doline pekelnej, hrozným plameňom ohradenej. A hukot tu panujúci podobný je hukotu rozjašených vĺn morských, vysoký skalnatý breh šľahajúcich a v tisíce kvapiek sa rozbíjajúcich. Keď Jožko zo zahrady vybehnul, zazrel iba jedon dom v plameni, dobehnúc ale na námestie, videl už celú polovicu námestia požiarom zachvátenú. Husté mraky čierneho dymu vystupujú z horiacich domov, a z tmavých čriev mrákav týchto vyblkujú červené plamene sťa horiace jazyky z hroznej tlamy šiarkana bájočného.

Jožko vidom týmto omámený zastane na chviľku; zpamätajúc sa ale, vrazí v divej zúfalosti medzi najhustejšie zástupy ľudstva, a derie sa ku predku, kliesňac si cestu lakťami i päsťou. Prederie sa cez zástupy, vbehne do brány do zlatej ulice vedúcej, lež ďalej nemôže. Pred ním ležia celé hromady rozžiareného uhlia, a horiace trámy letia s pekelným praskotom z vysokých domov do úzkej ulice. Pálčivosť nesmierna núti Jožka ku zpiatočnému pochodu, no obrátil sa prineskoro nazpak. Blčia už na ňom šaty jasným plameňom, a vlasy na hlave sú už dočista opálené. Len náhlej pomoci podarí sa uhasiť šaty Jožkove, a on s divým jäkotom rúti sa hore námestím, aby mohol prísť kúpeľnou alebo farskodvorskou do zlatej ulice. No i tu vidí cestu plameňom zahatanú, i letí cvalom von z mesta, aby mohol prísť katovou bránou do zlatej ulice. Pribehne k bráne, a aj tá už horí. No Jožko nedbá na jej plamene, on skáče cez horiace trámy, a predca dobehne napokon ku svojmu domu. Oj, ale Jožkov dom! Kto ho znal pred hodinou, nepozná ho teraz. Po krovu ani slychu, len škaredé odtiaľ vystupujúce mrákavy čierneho dymu svedčia ešte, že strašnému požiaru aj tento dom dostal sa za korisť. A z chyží šľahajú hrozné plamene von oblokom, a po stenách domu rozťahujú sa široké rozpukliny krížom krážom. A nevídať v celej ulici ani živého človiečika, len Jožko behá okolo zrúcanín svojho domu zalamujúc rukami. Prvý, ktorý k nemu dobehnul, je jeho brat Danko. A zkadial vybehnul? Z horiaceho domu Jožkovho, kde pratal, čo vládal a mohol. Vybehnul celý popálený, aby zahasil poznovu blčiace strapy šiat bratových. A nemá vody ani kvapky, i tliape popálenými rukami oheň na bratovi. A tento počína si jako šialený. Silou mocou chce isť do horiacich chýž, kričiac z plného hrdla za svojimi peniazmi. A Danka to stojí prácu zmocniť sa pološialeného brata, aby ho mohol odniesť z tohoto pekla. Podarí sa mu to. Odnesie ho cez zborené ploty do svojej zahrady, a ztadeto díva sa Jožko na dohorievajúci majetok svoj.

Len po uhasení domov na námestí stojacich, predralo sa ľudstvo do zlatej ulice, aby oheň, aj v tejto ulici strašne pustošiaci, uhasilo. To všetko deje sa v najvätšej chytrosti, a s odbitím štvrtej hodiny je záhubný požiar úplne premožený.

Mraky dymu odnáša tichý vetrík ta do ďalekých krajov, a slniečko hľadí z velebnej oblohy nezkaleným okom na Chytricu, i usmieva sa pokojne, jakoby dnes nebol zúril strašný požiar v meste tomto.

A obyvatelia chytrickí ďakujú Bohu, že jim pomohol záhubný živel udusiť, i tešia nešťastných pohorencov a radia sa i starajú o všemožnú pomoc a podporu pre nich, bo chytrickí mešťania sú jako bratia, a pomáhajú radi jedon druhému, v čom len môžu. A o nešťastných pečujú obzvlášte, a teraz majú nešťastníkov dosť, dosť teda i starosti. —

Ondrejská a jej deti boly prinútené na námestí čakať, počím tunajšie domy neboly udusené, prišly teda k svojmu príbytku už iba vtedy, keď bol úplne shorený. Nemohly predrať sa skôr cez zástupy ľudstva a cez hromady uhlia žeravého, v najužších miestach zlatej ulice nakopeného. Došly teda predca napokon k domu zpustatenému a myslely, že tu nájdu svojho otca. Hľadajú ho, no bez výsledku. Jožka niet v celom dome. Všade prázdno, všade pusto.

„Shorel!“ zabedovala nešťastná žena Jožkova, a v mdlobách zklesla na zem.

Deti trasúce sa strachom daly sa do kriesenia matky úbohej.

Počím ju vzkriesily, shrnulo sa okolo nich množstvo zvedavých divákov, a títo útrpnosťou pohnutí, pribrali sa k haseniu v chyžach ešte dutnajúceho uhlia a do prezerania celého domu, aby našli aspoň dáku stopu po Ondrejskom.

Všetko hľadanie bolo marné. Jožko dokonale sice popálený, lež predca ešte živý sedel v bratovej zahrade na vecach z chýž Dankových vynesených, a podopierajúc rukou hlavu, díval sa okolo seba sťa kamenná socha bez pohnutia. Danko nezpustil ho z oka, iba pred večerom odišiel na okamih od neho, a Jožko použivší neprítomnosť bratovu, odbehnul a prišiel k nemalej radosti svojich domácich ku sboreninám svojho domu, a pomáhal hasiť zbytky hrozného požiaru.

Pomaly odišli všetci jeho pomáhači, a on zostal s domácimi svojimi sám a sám.

Deň schýlil sa ku koncu, a zlaté slniečko schovalo sa za hory vysoké, za hory kremenické, a v oprotivnej strane vyšiel zpoza vrchov srieborný mesiačik v plnom svetle, a rozlieval ľubé lesky svoje po chytrickom okolí. A na poli chytrickom vykvitla jedna hviezdička, podobajúca sa malej iskričke, a za touto, druhá, tretia… bezpočetná, a všetky krášľa trasivým svetlom svojim nebesia, tento trún božej Velebnosti.

A mesiačik s hviezdičkami hľadí jasným okom na hrbôčku ľudí sediacich na zboreninách obydlia ľudského, a díva sa na slzy tekúce z očí rozplakaných.

A stranou od týchto sedí človek starý, s opálenou hlavou i šatami, a bije sa v prsia a vzdychá: „Aj toto je trest boží, privalivší sa na mňa — krivoprísažníka!“

A k starcovi tomuto blíži sa anjel útechy, a vezmúc ho za ruku sloví ľubým hlasom: „Poď, brat môj, do môjho domu, rozdelím sa vďačne s tebou a tvojimi o to, čo mi ešte zanechal požiar zkazonosný.“

A Danko Ondrejský odvádza nešťastného brata a jeho domácich do svojho príbytku, a stará sa všemožne o pohodlie svojich hostí.