Zlatý fond > Diela > Krivoprísažník


E-mail (povinné):

Stiahnite si Krivoprísažníka ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Pavel Križko:
Krivoprísažník

Dielo digitalizoval(i) Martin Droppa, Viera Studeničová, Katarína Tínesová, Slavomír Danko, Andrej Slodičák, Eva Kovárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 25 čitateľov


 

II

Hore spomínaný Pavel Pokríž bol jedon zo všeobecne vážených mešťanov a obyvateľov mesta Chytrice v slovenskej stolici. Dľa remesla bol tkáčskym majstrom a zabývajúc sa pilno tkaním bavlnených látok, — menovite hajok a obrusov, ktoré čipkári po južných zemách slovanských, totiž do Srbska, Horvátska a Bosny roznášali, a tam s dobrým osohom predávali, — nashromaždil si pekný majetok, tak že medzi štyriciatymi hajkáry (tak menovali sa tkáčski majstria, zabývajúci sa shotovovaním takéhoto tkaniva) bol najmajetnejším. Majetnosť jeho dosiahla znamenitého stupňa, obzvlášte vtedy, keď za horňou bránou truhličku plnú srieborných peňazí vykopal. Celé toto imanie prešlo po smrti Pavlovej na jeho dvoch synov, Samuela a Daniela, ktorí na rozmnožení svojho majetku zase pilne pracovali. Oba títo stali v 18-tom roku veku svojho za majstrov a mešťanov v rodnom meste svojom, a — bárs mladí — boli predca všeobecne vážení. Daniel zvolil si za družku života svojho Johannu, mladšiu dcéru hajkárskeho majstra Dačku. Boh požehnal manželstvu tomuto štyry dietky, z ktorých iba dvaja chlapci, Samko a Danko, otca svojho prežili. — V týchto časiech zatriasla nešťastná francúzska vojna celou Evropou, a jej ťarchu pocítily nie len jednotlivé krajiny a národy, lež aj jednotlivé rodiny. A pocítila ju aj rodina Danielova. Mladí, na vojnu súci šuhajci hľadali skryť sa v Uhrách, aby neboli medzi vojakov vradení. A takýto bol aj Ján Ševčík, ktorý u Daniela do práce vstúpil, aby od vojanského stavu bol oslobodený. Dlho ukrýval Daniel tovaryša svojho; lež napokon prišiel z mestského domu rozkaz, že ho Daniel sám mestskej vrchnosti doviesť má. Rozkazu vrchnosti svojej jako dobrý mešťan poslušný, vybral sa s ním na mestský dom, lež idúcemu popri kapitulskom kostole uvrznul tovaryš do kostola, tak, že Daniel to ani nezbadal. Prijdúc na mestský dom a nemajúc tovaryša so sebou, neznal čo robiť. Vstúpil ale napokon do radnej chyže a oznámil, že viedol tovaryša sem, ale že mu na ceste nenazdajky od boku zkapal. Mestský rychtár usmial sa i potriasol hlavou, a potom stiahnuc obočie jakoby chcel dodať si vážnosti, preriekol celkom chladne: „Keď ste nedoviedli vášho tovaryša, pôjdete vy na miesto neho,“ a zazvoniac privolal drába, ktorému kázal odviesť 28-ročného Daniela do kráľovskej kasárne. Nebolo toho treba, bo Daniel očujúc výrok tento padnul bez seba, a keď ho vzkriesili, bol odnesený polomrtvý domov. S veľkou bolesťou prijala muža svojho milujúca Johanna strašlivú vesť túto a vidiac ho v tak trapnom položení, opatrovala ho nakoľko jej sila stačila. Daniel sice povstal po dlhom čase z postele, ale k vojsku ho neodviedli, bo nemoc jeho neustúpila skôr, iba keď ho ľadová smrť kostnatými ramenami objala. Ztratila Johanna veľa, ale jej deti ešte viac. Veľký bol jej žiaľ, ale deti — jedno štyry a druhé dva ročné — usmievaly sa, keď počuly pohrabné piesne svojmu otcovi spievať.

Nevinniatka! smejte sa len, kým nezakúsite trpkosť osudu vášho. — Po smrti Danielovej pripadnul celý jeho majetok Johanne, ktorá aj od svojich vlastných rodičov pekný peniaz dostať mala; čo teda div, že mladá, bohatá vdovica v krátkom čase po Danielovej smrti starších i mladších záletníkov na dostač mala; umienila si ale, že pamiatke svojeho Daniela nebude nevernou. Zostaly teda snahy záletníkov marné, a tak sa pomaly všetci z Johanninho domu vytratili; len Jožko Ondrejský netratil nádeju, že Johannu predca dostane na lep. A podarilo sa mu to, bo súc figliar od kosti a majster klincami vybíjaný, staväl sa veľmi pobožným, a v rozhovorkách svojich s Johannou najradšej o náboženských vecach hovorieval, čo ľúbilo sa jej veľmi, bo bola osoba nábožná. Po triročnom figľovaní zaviedol Johannu pred oltár, a boli svoji. Po dvúch rokoch obdaroval Pán Boh Jožka synáčkom, ktorý dostal meno Janko. Ale matka začala po narodzení Jankovom chradnúť, a o poldruha roka nebola už v stave posteľ opustiť. I videl Ondrejský, že poslednia hodina Johannina nenie už ďaleko, preto rozmýšľal, jako by Pokrížovský majetok aj po jej odchode z tejto zeme podržať mohol. Zprvu ozýval sa sice dákysi tajný hlas v ňom, že to všetko patrí synom, po Danielovi pozostalým, a v také časy potriasal Jožko hlavou, brával bibliu do ruky a čítal v nej, alebo vzal klobúk a palicu a opásal sa srieborným pásom a vyšiel kdesi na prechádzku. Ale čert nespí, a podaj mu vlas, on chvatne ťa celého; a tak to bolo aj s Jožkom. Čo deň, to ozývala sa v ňom hlasnejšie túžba po majetku pokrížovskom, a pri pomyslení na možnosť dosiahnutia cieľa tohoto malovala mu obrazotvornosť skvelú budúcnosť živými barvami. A v také časy videl sa Jožko byť veľkým pánom, postrkoval klobúk na bok, vyčesával šticu do hora, vykrúcal fúzy a prekladal ruky krížom cez prsia, a na takúto podobu kukával rád v zrkadle. Lež zase zavolal: „Eh! čert vezmi také pletky!“ a sadnúc ku klátu, šil pilno čižmy, bo bol majster poctivému remeslu svojmu dokonále rozumejúci. No, myšlienka zrodivšia sa v ňom nedala sa nijak udusiť, ba zmáhala sa deň za dňom a Jožko privykal jej vždy lepšie. Vŕtalo mu to sice ešte tu i tu v hlave, že po nebohom Pokrížovi siroty pozostaly; lež rozum jeho, ba vlastne túžba po bohatstve, postavila mu tisíce výhovoriek k ruke, ktorými každý lepší cit v sebe násilne udusoval. Na takýto spôsob povstal v ňom pevný úmyseľ, zmocniť sa majetku pokrížovského, a čo by ho to čokoľvek stálo. Úmyseľ tento ukrýval bedlive a chránil sa každého slova, ktoré by ho bolo mohlo vyzradiť, i bol v tom pevnom domnení, že žiadon živý duch nepríde mu na šľak. No švagor Lesecký nahnal mu nemalého strachu, keď mu dokázal, že jeho úmysly dokonále zná. Zprvu myslel Jožko, že ho švagor náležite vykarhá a urobí mu nemožným vyvedenie tak bohaprázneho predsebavzatia; vidiac ale, že ho tento sám navádza a majetok Pokrížovský mu takrečeno odovzdáva a zabezpečuje, zradoval sa nemálo a pracoval pilno okolo Johanny, aby pri nej podpis na Leseckého písmo vykonal, a okolo svojho brata, aby od neho podpis na svoje zabezpečovacie písmo vyšaľbiaril. Podarilo sa mu oboje, bo Johanna vidiac peniaze na stole ležať, podpísala Leseckému, že desať tisíc zlatých na výplatok svojho rodičovského dedictva skutočne prijala. Keď ale žiadala, aby jej tento na druhých desať tisíc zlatých dlžný úpis vydal, alebo aby túto istinu behom jednoho mesiaca zložil, zasmial sa tento a schovajúc podpísané pojistenie do vrecka i prehodiac: „Veď uvidíme“; odišiel s Jožkom, ktorý všetkých desať tisíc so sebou vzal, do druhej chyže.

Johanna zostala samotná so svojim dvaročným dieťaťom, bo oboch jej starších synkov už dávno bol Jožko donútil mater svoju opustiť a u starej matere prítulok hľadať. Johanna zostala samotná a vidiac muža svojho s peniazmi von isť, tušila, že so švagrom Leseckým dačo kuje. Akoby bola rada zvedela, o čo jednajú sa tí dvaja v oprotivnej chyži, jako ju to tiahlo isť za nimi, ale sily, jej sily dávňajšie boly ju už opustily, a slabosť prikovala údy jej k posteli. Mrtvé ticho panovalo v Johanninej chyži, a pri tichu tomto dopočula nemocná hlas Leseckého, spomínajúci majetok Pokrížovský i zavýsknutie svojho mužovo. Tu zňala sa v jej hlave hrozná myšlienka, a zmodralé ústa prešeptaly mdlým hlasom: „Bože môj! Deti moje, deti milé! už vás obriaďa títo lotrovia!“ A myšlienka táto dodala matke — trpký osud detí svojich tušiacej — zúfalosti a s ňou aj sily. Zdvihla sa z postele a s biedou vyvliekla sa von z chyže a so zatajeným dychom počúvala i vypočula celú osnovu, ktorú boli páni švagrovia nasnovali. Čo predtým tušila, to videla teraz už celkom jasne, bo pánom švagrom nesnívalo sa, že jich dakto počúva, tým menej boli by sa nazdali, že je Johanna pri dverách, bo vedeli, že táto neborká leží jako kus dreva. Shovárali sa teda hlasne a celkom dôverne, a každé jejich slovo bodalo nešťastnú Johannu sťa dvojostrý meč do srdca, tak že napokon aj mdlobou aj ľakom premožená na zem padla, a v páde hlavou o dvere tej chyže narazila, v ktorej páni švagrovia fígle kuli. Týchto vyvábil neobyčajný buch hneď predo dvere, a Jožko vidiac tam Johannu na zemi vystretú, zblädnul jako stena a triasol sa jako osika. No Lesecký neztratil ani na chviľku duchaprítomnosť, i zdvihnúc Johannu, odniesol ju pri pomoci Jožkovej do jej postele, a tu potom kriesili ju oba horlive. Po dlhšom namáhaní podarilo sa jim to, a Jožkovi vydralo sa z úst: „Chvála Pánu Bohu!“ čo medzitým Lesecký ani najmenším pohnutím tváre city svoje neprezradil. Johanna spamätajúc sa, prosila Jožka a Leseckého, aby nerobili tak veľkú krivdu jej nevoľným sirotám, prosila jich a zaklínala pre jích spasenie a pre všetko, čo jim je milé, aby radšej pomáhali nevoľným sirotám; no Lesecký sa usmieval a Jožko chcel pekne krásne očistiť sa pred ňou, hovoriac, že ani on, ani švagor Lesecký ani zďaleka nemyslí jej deti ukrivdiť, a že jej daromné takéto strachy iba vlastná obrazotvornost maľuje. Lež všetkým týmto rečam neverila Johanna ani mak, a len ich prosila a prosila, aby upustili od diabolských zámerov svojich. Napokon rozosmial sa Lesecký ošklivým chychotom a prehovoril uštipačne: „Nestaraj sa, švagerina, o majetok, nebude ti už dlho potrebný!“

„Nie mne, nie,“ bedovala utrápená matka; „nechcem ja majetok žiadon, ale mojim deťom neberte to, čo jim otec zanechal.“

„Neboj sa, Johanna!“ ohlásil sa na to Jožko, „nevezmeme jim to, veď tvojim sirotám žije ešte stará mať.“

„Aj tú chcete previesť, jako ste previedli mňa,“ zaupela nemocná.

„Ha, tisíc striel medenných, teda už aj o tom vie!“ zvolal rozhorlený Lesecký a ulapiac Jožka za ruku, dodal: „Poď švagre, dokonáme dielo naše a niet človeka, ktorý by nám v tom prekazil.“

Po týchto slovách opustili oba chyžu Johanninu a zamierili zrovna k starej Pokrížovej. A Johanna, ktorá by jim bola tak ráda cestu zamedzila a pre slabosť nemohla, složila ruky a uprúc zrak von oblokom k nebu, zvolala v bezmedznej boľasti: „Ty Bože! zaujmi sa za nevoľné siroty moje, a zmar zámery nešlechetníkov týchto. Moje dobré, dobré deti! Deti moje milé!“ a prestala v hlase a zavrela oči a utrápenú tvár pokryla blädosť umrlčia. Nezvlnily sa prsia v dychu, nepohly sa pery v modlitbe, nezdvihly sa ruky k nebu — už vari dobojovala boj zemský.

Po dlhšej mdlobe, do jakej Johanna bola upadla, prišla k sebe a to hlavne pomocou svojej súsedky, Anny Černíkovej. Táto bola prišla nemocnú Johannu navštíviť a priateľským slovom potešiť, a hľa! jaké bolo jej ustrnutie, keď videla Johannu, bez seba ležiacu. Nevedela sice, či je už mrtvá a či ešte žije, zabehla ale domov, doniesla octu a ľanovú handričku, a trela Johannu pod nosom a na spánkach, a po chviľke prebrala ju z mdloby i začala tešiť a sľubovať jej skoré uzdravenie, ktorého — vraj — znakom bola aj táto mdloba. Johanna pokrútila smutne hlavou a preriekla slabým hlasom: „Neuvidím už zajtrajší východ slnka!“ Anna Černíková dosť obratne znala hovoriť, a teraz vynaložila všetku svoju výmluvnosť na to, aby takéto myšlienky z hlavy nemocnej vyrazila, no všetko nadarmo. Johanna sice nehovorila nič a zdala sa pilne počúvať súsedku, lež duch jej zaoberal sa s myšlienkou, jako by nevoľným sirotám svojim otcovské dedictvo zachovať mohla. Desať ráz ustanovila sa už bola na niečom, a desať ráz videla, že je prislabá vôľu svoju v skutok uviesť. Napokon ale vzala súsedku Černíkovú za ruku, a uprúc slabé zraky svoje na jej tvár prosebne, prehovorila s veľkým namáhaním: „Priateľka moja! choďte a poproste Danka Ondrejského, Petra Dolniara a Janka Skubínskeho, aby prišli sem, ale hneď nech prídu, nech prídu skôr, nežli môj jazyk na večnosť zanemie.“ Súsedke zperlily sa slzy v očiach, bo videla, že Johanna nebude už dlho žiť, a trasúcim sa hlasom opýtala sa nemocnej: „A načo že sú ti?“

„Choďte len a urobte,“ prosí Johanna; „choďte skoro, bo sila moja hynie a bojím sa, že v málo okamihoch bude pozde.“

„Idem, idem,“ vetí súsedka a ztierajúc slzy z tváre, spiecha von dvermi, aby vykonala vôľu umierajúcej a povolala tých, ktorých Johanna vari naposledy v živote tomto videť chcela. Pravda súsedka nevedela, načo sú tí tam, a radšej by bola pre Jožka Ondrejského a Leseckého zabehla, bárs nevedela kde sú, lež urobila dľa žiadosti Johanninej a priviedla v malej chviľke Danka Ondrejského, Dolniara a Skubinského.

Johanna dívala sa medzitým na oblok a cez oblok ta na vysoké kremnické hory, za ktoré slniečko práve zapadalo. Malé dva obláčky slnkovými ľúčami pozlátené niesly sa voľným letom jedon za druhým, a po chviľke začaly tratiť zlato svoje i zašly za hory, za hory kremnické a zpoza týchto vystrčil na mieste malých, zlatých obláčkov šedivý mrak hroznú hrivu svoju, a kusom kusom vytiahnul sa celkom zpoza vysokých hôr kremnických. Johanna bola vidom týmto celkom zaujatá, a jej blädé pery šepotaly: „Tie dva krásne obláčky — to sú deti moje, deti moje milé, — a ten čierny oblak, to sú vaši vrahovia; hu! čo mi to napadá. Boh vás bude chrániť, deti moje, a keď vám otčim váš všetko vezme, Boh vám aspoň život ochráni.“

„Johanna!“ ohlási sa v to švagor Danko Ondrejský.

„Ktože ma to volá?“ opytuje sa nemocná v dumách svojich hlboko zabraná, obráťac svoje slabé zraky do chyže, v ktorej počaly sa už večernie mraky ukazovať.

„My sme to, Johanka,“ vetí Danko, „prišli sme na tvoju žiadosť. A čo to bolo, čos’ prú hovorila? Snívalo sa ti?“

„Ba nesnívalo,“ odpovedá nemocná; „bodaj by to sen bol, ale, Danko, tvoj brat, tvoj vlastný brat a —“ tu prestala mdlobou premožená.

„Môj brat? A čo môj brat? Chceš, aby prišiel tiež sem?“ Takto opytuje sa Danko, a Johanna dáva rukou znamenie, že nie. Danko rozumie danej odpovedi, predca ale radí, aby aj Jožko prišiel; lež Johanna uprúc zrak na Danka, sloví s namáhaním: „Zamknite dvere na dome, aby neprišiel sem, pokým vám nepoviem, čo s vami chcem.“

„A načo to?“ opytuje sa Danko nedôverne; ale súsedka Černíková chtiac usporiť nemocnej odpovede, ide, aby jej vôľu vyplnila.

„Načo si nás dala povolať, Johanna?“ opytuje sa zase Danko, zvedavý súc, čo to asi bude, pri čom jeho brat nemá byť.

Nemocná za dlhšiu chviľku mlčí, aby k hovoru potrebnú silu sobrala, potom ale začne prenikavým hlasom: „Tvoj brat chce moje deti, moje nevoľné siroty o otcovské dedictvo pripraviť. Lesecký pripravil jich už o materinské.“

„Pre Pána Boha!“ zvolali razom Dolniar, Skubínsky a Černíková, len Danko krútil nedôverčive hlavou, bo súc sám človek statočný, nemohol pochopiť, že by jeho brat taký hriech spáchať mohol. A brata svojho miloval vrúcne, a práve preto pokladal si za povinnosť, brániť ho oproti všetkým možným nápadom. Pokrútil teda hlavou a zvolal pevným hlasom: „Nemožná! Johanna! ty svojmu mužovi krivdu robíš. Nedopustí sa ten nikdy dačoho takého, to tvrdím ja, ja Daniel Ondrejský!“

„Danko!“ ohlási sa na to nemocná, „ty si šlechetná duša a preto nemôžeš uveriť, že by tvoj brat tak podlým byť mohol; ale ver mi, neluhám, nepotrebujem luhať, bo dosť skoro postavím sa pred toho, ktorý aj do môjho srdca hľadí!“

„Johanka! možná, že sa klameš;“ sloví s dôrazom neveriaci Danko.

„Neklamem švagre, neklamem,“ odpiera nemocná. „Môj duch vidí zretedlne tú priepasť, do ktorej chce tvoj brat moje nevoľné siroty shodiť.“

„Johanka! objasni mi tieto tvoje slová, bo prisám Bohu! strašne znejú v ušiach mojich.“

„Dobre, staň sa ti po vôli, bárs neznám, či mi už dych dostačí.“ A začala nemocná rozprávať, jako ju nahováral Jožko, aby svoje otcovské dedictvo predala, bo že môže prísť oheň, povodeň, zemetrasenie a kto zná jaké ešte nešťastie; a pozemky tie, ktoré po jej rodičoch zostaly, že môžu vynsť na zkazu a deti nebudú mať zo všetkého toho nič. A keď na to pristala, že jej naradil Leseckého jako kupca. „Tento,“ hovorila, „tento doniesol desať tisíc zlatých a odčítal ich tu na tomto stole, a ja som mu podpísala pojistenie na tie peniaze. Ale môj muž vzal peniaze, odišiel so švagrom Leseckým do druhej chyže a vrátil mu jich a žiadal za to, aby mu Lesecký podpísal dáko písmo. Ja som počula každé slovo, ktoré spolu prehovorili, a teraz šli —“

Tu zastala Johanna, oči zavrela a ruku nechala padnúť na perinu. Súsedka ale, uchytiac handričku s octom, trela jej sluchy, počím nemocná oči poznovu neotvorila.

„Nepôjde už ďaleko,“ prehovoril Dolniar ku Skubínskemu, utierajúc slzu, ktorá vydrala sa mu zo smutného oka, a Skubínsky robiac to isté, kývnul smutne hlavou. A Danko vidiac, že nemocná otvorila oči, opýtal sa chvatom: „Kde šli, Johanka, kde?“

„Šli — ach Bože!“ — postonávala nemocná. „Zapáľte svetlo!“

Žiadosť Johanninu súsedka v okamihu vykonala, a keď rozžatá svieca smutnú nemocnicu osvietila, podala Johanna súsedke malý kľúčik, hovoriac: „Otvorte tam tú —“

„Čo otvoriť, čo?“ opytuje sa Danko.

„Truhličku,“ odpovedá nemocná, „a dajte to vrecko sem!“

Súsedka otvorila truhličku a vyňala vrecko, ktoré bolo sice malé, ale závažné.

„Rozviažte a čítajte!“ kázala nemocná.

Danko pochytiac vrecko, rozviazal ho a sádzal z neho tvrdé toliare na stôl, čo medzitým ostatní traja ľudkovia pilne jich čítali.

„Koľko jich je?“ opytuje sa nemocná.

„Sto aj päťdesiat,“ odpovedajú všetci štyria.

„Vložte jich dnu — tu je môj prsteň — zapečaťte!“ kázala s veľkým namáhaním nemocná, dajúc si ztiahnuť veľký zlatý, pečatný prsteň z prstu. Stalo sa dľa jej žiadosti, a zraky všetkých uprely sa na ňu.

„To je —“ začala slabým hlasom, „jediné, čo nechávam mojim deťom. — Svedkovia ste — videli ste — tieto peniaze dostanú — moje deti — z otcovského majetku — z dvaadvaciatych tisícich — zlatých. Povedzte —“ a tu prestala Johanna, bo umdlené prsia vypovedaly jej službu.

„Komu? komu?“ opytujú sa všetci prítomní a Johanna mlčí ešte chviľu a potom soberúc sily svoje, pokračuje: „Povedzte — mojim deťom, — keď dorastú, — nech pýtajú si — tieto toliare — od otčima —“

„Dobre Johanka, stane sa tak! A čo ešte chceš?“ hovorí i opytuje sa Danko, vidiac, že nemocná chce ešte dač hovoriť.

„Deti, deti moje!“ odpovedá Johanna; a Danko pochytí klobúk i palicu a uteká behom k starej Pokrížovej pre deti Johannine, i vrazí v krátkosti zatým do chyže, v ktorej vidno pri peci dvoch chlapcov a pri stole starú Pokrížovú, Jožka a Leseckého.

„Čože je? pre Boha!“ volá Pokrížová, vyskočiac od stola pri náhlom vkročení Danka Ondrejského do chyže. „Všetci poďte. Aj vy pani matka poďte, aj ty Jožko poď, aj ty Lesecký poď, aj vy deti poďte, matka vás chce videť, zomiera!“ Takto hovorí kvapom Danko Ondrejský, a bere chlapcov za ruky a poberá sa náhlym krokom von z chyže, tak že chlapci cvalom vedľa neho utekajú. A za týmito náhli sa stará Pokrížová i Jožko i Lesecký. A po ceste pošepne Lesecký Jožkovi: „Dobre je!“ a Jožko odsotiac švagra od seba, letí celým behom domov. V krátkom čase stoja už všetci okolo postele umierajúcej Johanny. A Johanna upre oči na svoje deti, svoje nevoľné siroty, a jej pery pohybujú sa a hlas nevychodí z nich. Po chviľke prerečie matka tichým hlasom: „Boskajte ma, deti moje!“ A oba chlapci boskávajú jej tvár a ruky, pokrývajúc jich bezpočetnými slzami. A matka šopce tíško: „Boh vás opatruj, deti moje!“

„Johanna! dcéra moja!“ beduje stará Pokrížová, zalamujúc rukami, „pusť mňa do večnosti. Dosť som už žila za sedemdesiat aj päť rokov. Tys’ ešte mladá, ty žij!“ a pri týchto slovách sťahovala sa ctihodná tvár starenkina krčovite; plakala, lež starobou vyschlé oči nedávaly už žiadnych sĺz.

Pri očutí hlasu svokrinho trhla sebou Johanna a soberúc poslední zbytok síl svojich, posadila sa a chraptivým hlasom preriekla: „Pani matka! podpísaly ste písmo na zkazu mo — ach Bože!“ a nestačiac dopovedať padla na znak. Prsia sa zvlnily i zatíchly, jazyk onemel, oči zatiahla mrákota spánku hrobového a duša Johannina odobrala sa tam — tam k otcom svojim.

Pozdvihly deti plač, rozžialila sa stará mať a rozžialil sa aj muž nebožkej i udrel sa päsťou v prsia a sklesnul na stolec v hlbokom žiali. —

A Lesecký hľadel škaredým pozorom na žalostiacich, i zasmial sa divoko i udrel sa päsťou v prsia i zvolal: „Eh, čert vezmi také pletky!“ a divým krokom opustil dom žiaľu i zmiznul na ulici v hlbokých v tmách nočných.

A svedkovia poslednej vôle Johanninej stáli v hlbokom zadumení i pozerali rozvlhlým okom na pokojnú tvár nebožkej, a jakoby usrozumení padli razom na kolená a modlili sa za spasenie duše odobravšej sa z búrok pozemských do prístavu vekovečného pokoja.

Modlili sa všetci za zomrelú, ale Danko Ondrejský modlil sa v slzách horúcich aj za obrátenie brata svojho, ktorého držal za pôvodcu pokonných bolästí Johanniných. Domodlil sa i vstal a stisknúc ruku bratovi i prehovoriac: „Brat môj, kaj sa z hriechov!“ opustil s ostatnými svedkami dom žiaľu.

Deti v plači zaspaly, stará mať trvala na vrúcnych modlitbách, Jožko sedel v hlbokom zadumení a nič nerušilo pustú nemotu, iba vrzanie hodín na stene visiacich a polnočniu hodinu oznamujúcich a tu i tu slabé prskanie neutretej sviečky, ktorá mdlým leskom panujúce mraky iba veľmi slabo rozháňala.




Pavel Križko

— autor historických štúdií a článkov, pedagóg, archivár Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.