Zlatý fond > Diela > Krivoprísažník


E-mail (povinné):

Stiahnite si Krivoprísažníka ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Pavel Križko:
Krivoprísažník

Dielo digitalizoval(i) Martin Droppa, Viera Studeničová, Katarína Tínesová, Slavomír Danko, Andrej Slodičák, Eva Kovárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 25 čitateľov


 

XI

Prestáte tresty dolíhaly ukrutne na Jožka Ondrejského.

Hryzenie svedomia riastlo deň odo dňa a mučilo ho, čím dial tým strašnejšie.

V nočných tmách vídaval blädú tvár zabitej dcéry svojej. Usmievala sa na neho a hľadela bezživotným okom do jediného oka jeho. A keď si postála takto asi za hodinu, šla, aby objala a pobozkala otca svojho. A Jožko cítil jej ľadové ruky okolo šije svojej ovinuté, a stisknutie pŕs Jožkových v tomto objatí bolo hrozné, bo lámalo mu kosti v hrudi. Jožko cítil ľadové ústa dcérine na ústach svojich priložené a bozk dcérin ťahal z neho všetky vniutornosti ústami. A dcéra zalomivšia rukama scvrkala sa očividne, a z jej zpráchnivelých šiat vylezal hrozný na pohľad červík a plazil sa okolo Jožkovej hlavy i leznul mu k srdcu a tu prežierajúc háby, vrtal mu do živého. Zo šiat dcériných povstal hrozný mrak a z mraku tohoto lietaly kusy skál i praly celou silou do hlavy Jožkovej, a on ztieral si z tváre krú potokom hrčiacu a vynímal si pravé oko i stisknul do úst vlastných a ono valilo sa mu dolu hrdlom, sťa veličizná ťarcha celých hôr kremenických. A z úst Jožkových do korian otvorených vychodil prvorodzený syn jeho, Janko, a majúc dve malé dietky na rukách, prosil otca o kúsok chleba; a keď mu Jožko nič nedával, menil sa na strašného hada, vinul sa otcovi okolo hrdla a stískajúc mu hrdlo chvostom, pomáhal červíkovi prežierať prsia otcove, z ktorých striekala krú, barviac povalu na červeno, a menila sa v hrozitánske plamene, a tieto opaľovaly nešťastného Jožka.

Takéto veci vídal Jožko v tmách nočních, a po búrlivých nocach nasledovaly trapné dni. Svedomie hryzlo ho i vo dne, a v ušach znelo mu ustavične hrozné slovo: „krivoprísažník“.

A v trapiech týchto hynulo zdravie Jožkovo očividne, a on predca nechcel zomrieť. Nechcel zomrieť, bo znal, že dostane sa z tejto zeme zrovna do horúceho pekla.

No aj Ondrejská nechcela ešte videť muža svojho na márach, bo dve z jej detí — oba chlapci — boly ešte malé, neodrastené, a otec je hlava domu i rodiny, rozum jeho vykoná viac v okamihu, nežli celodenné namáhanie matkino, pre dobro svojich detí. Ondrejská videla trapy Jožkove i usilovala sa rozháňať mraky z čela jeho hneď, ako povstávaly. Ona stala sa mu anjelom potechy. — A Jožko cítil dobrotu ženinu, a preto miloval ju s celou vrúcnosťou opravdivej lásky. Ona mu bola potrebná. Jej slová boly balzam hojivý na rozjatrené rany srdca jeho. Keď dolíhaly naň strachy, oslobodzovala ho od ních, a keď ho trápily strašné sny, vytrhovala ho z ních, a utierala studený pot z čela jeho.

No Jožko chradnul vždy vätšmi a vätšmi, a stával sa ustavične zadumenejším. S bratom nehovoril už vyše štýr rokov, a to ho tiež nepokojilo. Ale prihovoriť sa mu, — oj to nie, to by nebol Jožko urobil ani za celý boží svet. Riadením božím sišiel sa predca s ním.

Danko pozoroval všetky kroky brata svojho, a videl hrozné útrapy duše jeho. I rozžialilo sa v ňom srdce bratrské, zažialilo nad nešťastným Jožkom a šlo potešiť brata rodného.

„Pán Boh pomáhaj!“

S týmto pozdravením vkročil Danko do chyže, v ktorej sedel Jožko pri stole. Hlava jeho bola na prsia spustená a tvár dlaňami zakrytá.

Pri začutí hlasu bratovho, pozdvihnul sa Jožko zo stolca, a podával ruku bratovi s bolným úsmevom.

„Prišiel si predca raz navštíviť brata nešťastného!“

„Prišiel som, brat môj,“ sloví Danko, „aby som ťa potešil v kríži.“

„A dolieha na mňa hrozný kríž,“ vzdychá Jožko. „Kríž tento je tým hroznejší, že mučí dušu moju to strašné povedomie, že je toto trest zaslúžený. Je to trest hrozný začiahnuvší mňa — krivoprísažníka.“

„Dúfaj, brat môj, v Boha; On uľaví neresť tvoju,“ teší Danko brata. „On dopúšťa, ale neopúšťa. — A jaký si blädý!“

„Hryzenie svedomia zbielilo tvár moju,“ pokračuje Jožko smutným hlasom. „A zaslúžil som to úplne, bo pre marný peniaz stal som sa krivoprísažníkom. To je hrúza!“

„Brat môj!“ začne Danko, tešiaci sa z toho, že Jožko uznáva hriechy svoje, „trápiš sa priveľmo, a to ti škodí. Vidíš, nádobno ti starať sa všemožne o to, abys zachoval si život aspoň do tých čias, kým nedorastú aj ostatnie dietky tvoje. A usiluj sa vychovať si jich pobožne, aby neupadly voľakedy do toho, v čom si ty; aby neuvalily tak hrozný trest na hlavy svoje, jaký si si ty uvalil. Ešte raz ti vravím, chráň sa od prílišného zármutku a strachu, bo uvalíš sa do hrobu skôr, nežliby ti to samému milé bolo.“

„Danko môj! ty hovoríš úplnú pravdu,“ prisvedčuje Jožko tešiacim ho slovám bratovým. „Aj ja to dobre cítim, že hyniem očividne. Viem o tom, že pokrýva umrlčia blädosť tvár moju. Znám, že som už jednou nohou v hrobe, i rád by som žiť čo možná najdlhšie: lež všetko moje usilovanie je marné. Rozveseliť sa nemôžem nikdy. Vydal som už aj druhú dcéru moju, a mal som príčinu tešiť sa z jej šťastia, bo dostala muža, jakých jesto málo na svete; a predca zdalo sa mi jej veselie karom pohrabným. Každý zvuk hudby veselo zavznievajúcej, hučal mi v uši hlasom hromovým: „Ustúp zo společnosti ľudí statočných, ty krivoprísažník!“ A to hnalo ma zase von do poľa hľadať odpočinok od múk duševních. A myslíš, že som ho našiel? Nie! — Blúdil som po lúkach, chodil som po roľach, hľadel som do hučiacich vln Hrona, ale všade prenasledovala ma hrozná myšlienka: Utekáš zo společnosti ľudí statočných, ty vyvrheľ ľudstva! ty krivoprísažník! — A keď nerozveselil som sa na veselí môjho dieťaťa, kedyže môžem byť veselým? Ani doma, ani na poli, ani vo dne, ani v noci nemám pokoja. A toto je, vidíš, toto je to, čo zbielilo líca moje, to je to, čo podtína koreň života môjho.“

Zamlčal Jožko a svesil hlavu, a zo stisknutých pŕs draly sa vzdychy trúchlivé, vzdychy bolné.

A Dankovo oko zarosila slza, slza to boľasti nad bratom nešťastným. A duch jeho sliedil, sliedil v krajoch diaľnych hľadajúci lieky na rany bratove. Zaplakalo srdce, zaplakaly oči, zplakaly nad bratom — krivoprísažníkom.

„Áno, tak to bude! tak to bude dobre!“ vyvolal brat Danko chvíľku rozmýšľajúc, akoby ukojil boľasti Jožkove.

„Ako Danko, brat môj?“ zpytuje sa Jožko. „Čis voľačo myslel?“

„Áno, myslel som, brat môj!“ svedčí Danko. „Myslel som na liek, ktorý by mohol zahojiť rany tvoje.“

„A vymyslel si dač?“

„Vymyslel!“ odpovedá Danko. „Ak chceš zhostiť sa boľastí a zapomenúť aspoň na čas na útrapy tvoje, nádobno ti odísť z mesta tohoto. Nádobno ti opustiť dom tento na jistý čas a odobrať sa do daktorej zo súsedných stolíc. A i tam nesmieš dlho zostávať na jednom mieste, lež treba ti chodiť z mesta do mesta a z dediny do dediny, abys’ ustavične mal nové predmety pred očima. Na tieto budeš mysleť, budeš obdivovať múdrosť Tvorcovu pri uvidení diel jeho, budeš cítiť jeho velebnosť, jeho slávu, jeho moc. A v myšlienkach týchto zabudneš na dni smútku a vrátiš sa domov celý premenený, celý spokojný, celý utešený. A duša tvoja obľahčená privinie sa s radosťou k laskavému Otcovi nebeskému, a ty naučíš sa zaháňať hryzenie svedomia mocou vrúcej detinskej modlitby k Bohu; a navráťac sa k nemu, budeš zase šťastným, ako si býval v dobách tvojho detinstva. A keď dokonáš beh tento zemský, skloníš hlavu umorenú útrapy pozemskými s radosťou ku spánku pokoja večného.“

A Danko hovoril dlho, veľmi dlho, a reč svoju prednášal žive. Ona vyvierala a vytekala z útrob srdca jeho, a prelievala sa v útroby sŕdc reč túto počúvajúcich. — Danko v svojej horlivosti ani nezbadal, že otvorily sa dvere; že vnišla do chyže Ondrejská a stavšia si za chrbát jeho, že počúvala jeho útešné slová s rukama založenýma.

A Jožko? — Keď spomnel Danko v reči svojej po prvý raz Boha, zatriasol sa Jožko, ale čím dial počúval slová bratove, tým viac miznul smútok z čela jeho, a napokon slovy týmito útešnými, celý uchvátený padnul bratovi okolo hrdla a z útrob srdca svojho zvolal: „Zaplať ti Pán Boh, brat môj, že si tak potešil utrápené srdce moje!“

Ku vďake mužovej pripojila aj Ondrejská vďaky svoje, a Danko roztekal sa v blahoslavnej radosti.

On slávil víťazstvo skvelé. — Náradu jeho schválila aj Ondrejská, a Jožko — žene svojej neobmedzene oddaný — ustanovil sa na jej prosbu, že o dva týždne vybere sa do Oravy, aby vyhľadal a navštívil malú dedinku — kolísku to praotcov svojích, len prosil Danka, aby až do tých čias pilno chodil k nemu, a aby ho obveseloval tak krásnymi rečmi.

A čože by nebol podniknul Danko, tento dobrý brat, keď dúfal priviesť brata svojho na lepšiu cestu? On pracoval na diele tomto už vyše šesť a dvaciatych rokov, s radosťou teda povolil žiadosti bratovej a navštivoval ho každý večer, a rozprával mu vždy hlboko do noci o nekonečnej milosti a láske božej.

A reči bratove pôsobily na Jožka znamenite. Nočné prístrachy jeho zmizely, a jako predtým náramný strach trúneval na čele zvráskovanom, tak teraz pohrával pokojný úsmev okolo šepotajúcich úst jeho.

Minuly sa dva týždne a Jožko chystal sa na cestu. Pešky ísť nevládal, bo bol už starý, a na voze nechcel. On žiadal si putovať sám a sám; a aby bola naplnená táto žiadosť jeho, kúpila mu Ondrejská koňa. Na tohoto teda sadnul Jožko a poberal sa do rodnej dedinky praotcov svojích, a žehnanie bratovo i ženino spojené s modlitbami dietok Jožkových bralo sa s ním z jednoho i z druhého boku.

Šťastne konal Jožko cestu svoju; nič ho neznepokojovalo, bo mu ešte znely v ušach slová bratove: „Budeš obdivovať múdrosť Tvorcovu pri uvidení diel jeho.“ Sotva opustil rovinu chytrickú, pochovaly ho hlboké doliny pred okom Chytrice, a z pravého i z ľavého boku jeho vypínaly strmé vrchy vysočižné šije svoje hrdo do oblakov, a zdaly sa niesť nezkalenú modrotu velebného neba na temenách svojich. A po drieku a pätách velikánov týchto pyšnily sa jedle, jako sviece, bujnou zelenosťou, a ukazovaly na ne hľadiacemu Jožkovi k nebesám, akoby mu riecť chcely: ta hore zdvihni ducha svojho a z tadiaľ pros o pokoj pre dušu zmorenú! A okolo úpätkov vrchov vysočizných točily sa hravé vlnky neposedného potôčka a šepotaly medzi sebou tak milo, tak príjemno, že pomoril sa putujúci Jožko celý do snivého šepotu tohoto.

Iba raz po tejto ceste zatiahly čelo Jožkovo smutné mraky, a z jediného oka jeho ronily sa slzy bolné.

Šiel cez Ulmovú a tu uvidel dom, do ktorého bol osadil svojho prvorodzeného syna. Pri vidu tomto rozpamätal sa na nešťastného Janka a vzdychnul si z hlboka: „Oj syn môj drahý! Janko môj nešťastný! Keby som ťa mohol vzkriesiť, vyhrabal by som ťa ihličkou z čiernej zeme. A keby som ťa dostal, opustil by som všetky poklady zeme, aby som ti mohol nahradiť ako žebrák to, čo som ti odoprel ako majetný mešťan chytrický!“

A v žiali tomto zamorený, putoval Jožko vyše dvoch hodín. Iba keď došiel na vysoké vrchovce velikánov horských pomedzia slovenskej stolice strážacich a nad všetky okolité vrchy vyvýšených, potopil sa zrak jeho v pohľade na široko ďaleko rozložené končiare Tatier, a v pohľade tomto zabudnul duch jeho na bôle naň doliehajúce.

Dostal sa šťastne do rodnej dedinky praotcov svojích a vyhľadal domček, v ktorom tito voľakedy bývali.

Terajší majiteľ tohoto domku bol jedon z potomkov dávňajších Ondrejskovcov, a tešil sa veľmi, keď Jožko zavítal do domu jeho a mu účeľ tejto návštevy — totiž že prišiel vidieť kolísku praotcov svojich — oznámil. Tešila ho návšteva Jožkova a s radosťou vodil svojho hosťa po celom okolí, i rozprával mu o príhodách rodiny Ondrejskovskej v Orave pozostavšej.

A Jožka to zabávalo tak, že prajel si zostať na veky v tichej tejto dedinôčke. — Už bol tam vyše dvoch týždňov a ešte nepomyslel na návrat do domova svojho. Medzi jiným počul, že za jasných letných nocí lietavajú ponad sokorce nebotyčných Tatier celé ohnivé žinky a veliké ohnivé gule. A toto zaujímalo myseľ jeho na toľko, že si umienil podívať sa sám na utešené tieto zjavy. Vybral sa teda za jasnej noci sám a sám na jedon vrch, kde chodieval často so svojím hostiteľom, a díval sa z tadialto na lietajúce ohnivé zmoky.

Bolo už po polnoci, keď vracal sa domov. Idúci do dediny, zbadal na hrobitove zo zeme vychádzajúce svetlo; i bolo mu to nápadné. Šiel teda ta, kde svetlo zo zeme vystupovalo, aby videl, čo to môže byť. Prídúc až k samému svetlu, videl hrob skoro celkom vykopaný a v ňom pracujúceho hrobára. Bol to muž starý, šedivý jako jabloň, ale ešte dosť čerstvý. Jožko díval sa chviľku na neho a počúval hlas jeho zavznievajúci z hrobu v tichej piesni, potom ale prehovoril k nemu: „Dobrý človeče! či je u vás obyčaj v noci kopať hroby?“

„Pozdrav vás Boh!“ povedá hrobár, vystrkujúc hlavu z hrobu, aby videl neočakávanú návštevu. „Kopávajú sa tu hroby aj vo dne aj v noci. Mne treba dlho pracovať, počím jedon hrob vykopem, bo som už starý, nevládny. Za mojích mladších rokov vykopal som akokoľvek veľký hrob za dakoľko hodín, ale teraz už zmizla sila moja, a ja potrebujem celý deň aj celú noc, počím jedon hrob vykopem.“

„A ste už dávno hrobárom?“ opytuje sa Jožko, aby mohol dať sa do shovorky s týmto starcom.

„Veru tomu už vyše šesťdesiat rokov, pán môj!“ odpovedá hrobár. „Už vyše šesťdesiat rokov kopem tuná hroby. Vykopal som aj predošlému hrobárovi, a ten bol tiež vyše päťdesiat rokov hrobárom. Možná, že v krátkom čase nový na moje miesto príde a mne hrob vykope. Ráč to dať, Pane Ježiši!“ vzdychnul ku koncu svojej reči hrobár.

„Nuž a nebojíte sa zomrieť?“ opytuje sa Jožko ďalej.

„Nebojím, pán môj!“ odpovedá zase hrobár. „Dosť som už žil na tomto svete, a zažil som na ňom aj radosti aj žiale. Pochoval som si už všetky milé duše. Pochoval som si dcéru, aj syna, aj ženu milovanú a zostal som sám, ako prst, na tom božom svete. Komuže teda mám žiť? To jediné ma teší, že som si nie povedomý žiadnych ťažkých hriechov. Svedomie moje čisté a preto raduje sa duša moja na odchod zo zeme tejto, bo uvidí tam na druhom svete duše vrelo ľúbené. Človek pokojného svedomia teší sa vždy na odchod k otcom svojím, len zlý človek ľaká sa smrti, bo ona mu je mostom zrovna do pekla vedúcim.“

„Hu!“ vyhŕklo z úst Jožkových pri očutí strašlivých slov týchto.

„Čože vám je, pán môj?“ opytuje sa hrobár zadivený nad zhuknutím Jožkovým.

„Sova tadeto preletela,“ hovorí Jožko a odvracia tvár od hrobára, aby ukryl strach svoj pred skúmavým zrakom jeho. „Ja nemôžem tieto hnusné vtáky vystáť.“

„To je nič divného,“ sloví hrobár, pracujúc zase pilno. „Tie škaredé vtáky tárajú sa po noci, jako zlé svedomie človeka nespravodlivého.“

Jožka zase zatriasly slová starcove; a aby vyrazil reči práve počuté z hlavy, opytuje sa hrobára: „Pre kohože kopete tento hrob?“

„Hja, pán môj!“ vetí hrobár, „do tohoto hrobu prídu kosti človeka krivoprísažníka. Zložil krivú prísahu pre márne statky zemské, a spravodlivý Boh potrestal strašne rúhanie toto. Dcéra krivoprísažníkova hodila sa do vody, a jej telo kto zná kde hnije; a syn prestal na druhé náboženstvo, a počuli sme, že skonal biedne kdesi vo svete. A matka o deti pripravená umrela od žiaľu; žena krivoprísažníkova umrela od žiaľu; a muža, — otca krivoprísažníka umorilo hryzenie svedomia. Skonal ako biedny žebrák neďaleko odtiaľto pod plotom.“

Jožka mrazil hrozný strach. Osud toho umrlca, pre ktorého kopal hrobár jamu, bol podobný osudu Jožkovmu, a práve preto pôsobil na tohoto veľmi hrozne. No potlačil búriace v sebe city a soberúc celú silu svoju dovedna, opýtal sa hrobára čo možná pokojným hlasom: „A či viete, kde starý Jozef Ondrejský odpočíva?“

„Viem, pán môj!“ odpovedá hrobár vychádzajúci z dohotoveného hrobu. „Poďte, ukážem vám jeho hrob. Ukázal mi ho ešte môj predchodca, Pán Boh mu daj slávu večnú! i hovoril mi, že tomuto Jozefovi Ondrejskému samý prvý hrob vykopal. Sú to už dávne časy. Ale už sme na mieste. Tuto leží Jozef Ondrejský. Bol — vraj — voľakedy veľmi bohatý, lež v čas akejsi vojny prišiel o všetko imanie. Potom robieval v Chytrici za dlhé časy, a v starobe svojej vrátil sa do rodnej dedinky a zložil tu kosti svoje. Mal to byť človek statočný, Pán Boh ho osláv a spas! Ale jeho potomci nenasledujú šľapeje jeho. Bol som nedávno v Chytrici a tam som počul, že pravnuk tohoto Jozefa, tiež Jozef, stal sa krivoprísažníkom. Nuž čože je vám?“ Touto otázkou dokonáva hrobár rozprávku svoju, vidiac potácajúceho sa Jožka.

„Nič!“ odpovedá tento a s divou kliatbou uteká z hrobitova.

„A či to nebude ten krivo — veru je to on. To je ten pán, čo býva u Ondrejského. No, Pán Boh buď milostivý tvojej duši.“

A starec bere sa pomaly z hrobitova.

Jožko rozličnými predmety, ktoré videl na ceste svojej, z dumných myšlienok už celkom vytrhnutý, bol sotený rečmi hrobárovými na novo do prosred horúceho pekla ukrutných útrap svojích. Utekal z hrobitova jako bez duše, a domnieval sa, že ho celé pluky pekelníkov hneď za pätami nasledujú. Dobehnul do domu svojho hostiteľa celý doľakaný, a nečakal ani rána, lež osedlajúc koňa, dal Ondrejskému dvacať toliarov za opatrovanie, a letel v divom cvale domov.

Po celej ceste hučaly mu v ušach slová hrobárove: „A matka o deti pripravená umrela od žiaľu; žena krivoprísažníkova umrela od žiaľu.“ Tieto slová znely strašne pre Jožka, a trapné jakési tušenie svieralo mu prsia. On neľutoval ostrôh, ani koňa, to bolo vídať na bokoch koňových od častých bodov ostrôh krvou zbarvených. Kôň takto mučený letel divým cvalom, a Jožko vzdor svojej starobe sedel na ňom pevne i žiadal si mať krýdla, aby v okamihu preletel priestory deliace ho od milovanej ženy. No nádobno mu bolo prečkať celý deň na ceste, a noc už bola rozprestrela krýdla aj nad Chytricou, keď zvalil sa a skonal upachtený kôň pred domom Jožkovým. Jožko zastal chvíľku pri padlom koňovi, a smutný hlas pohrabnej piesne zavznel mu do uší. Obrátil tvár po hlase a vidiac, že z jeho domu vychodí, rútil sa v divom kvapu do chyže. Hneď pri vkročení vyvrátil sa hore značky. Zazrel ženu svoju vystretú na daske, a pri jej hlave brata a švagerinu spievajúcich piesne pohrabné.

Vyplnilo sa tušenie jeho. Ženu milovanú našiel mrtvú.

Danko i jeho žena a deti Jožkove skočily ku dverám, aby pozdvihli človeka padlého. A jaký bol jich ľak poznavších v padlom nešťastného Jožka.

Prebrali ho po dlhom namáhaní z mdloby. On vyskočil na rovné nohy, bežal k mrtvej žene a na jej ztuhnutých prsiach preplakal celú noc. Darmo ho tešil Danko, darmo švagriná; on podobal sa úplne mrtvej skale: nevidel nič, iba obraz nebožkej, nepočul nič, iba strašné slová hrobárove: „Žena krivoprísažníkova umrela od žiaľu!“

Ondrejská ležala už dva dni mrtvá, keď dorazil domov Jožko. Na rozkaz lekárov nádobno ju bolo už pochovať.

Jožka len silou mocou oddrapili od milovanej mrtvoly.

Zavznely dumné hlasy zvonov, zavznely pohrabné piesne pred Jožkovým domom; nariekaly deti za umrevšou matkou, a Jožko zo všetkého toho nepočul nič, nevidel nič, necítil nič. On objímal čiernu rakev ženy svojej, a tisknul na ňu rozpálené čelo i nechcel si dať odniesť drahý poklad tento preč, do čiernej zeme. — Zostal doma a díval sa oblokom za manželkou do večnosti odchádzajúcou, a ruky zalomené div nezdrúzgal, a zuby zaťaté div nerozmrvil, otvoril jich len tu i tu, aby opakoval slová hrobárove: „Žena krivoprísažníkova umrela od žiaľu!“

A strašne to znelo v ústach jeho!

Minul sa celý rok od smrti Ondrejskej, počím prišiel úplne k sebe Jožko nešťastný. Cez celý ten čas nachodil sa v stave prebiednom. Žialil za Johannou, žialil za Ankou, žialil za Jankom, no za terajšou ženou svojou žialil storáz vätšmi.

A Danko, brat jeho, namáhal sa potešiť ho rečmi zbožnými, hovoriac, že aj Jožko pôjde za ženou milovanou, aby nebál sa smrti. Tieto slová padaly na srdce Jožkovo sťa olej na oheň, a mučily tým viac ranené srdce jeho. Jožko pamätal si dobre slová hrobárove: „Len človek čistého svedomia môže tešiť sa na odchod k otcom svojim!“ A Jožko videl zretedlne, že on nepatrí medzi takýchto ľudí, a preto nemal ani najmeňšej nádeje, žeby ešte kedy uvidel milovanú družku života svojho, i žialil za ňou veľmi — veľmi.




Pavel Križko

— autor historických štúdií a článkov, pedagóg, archivár Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.