ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Tak, tak! No predca som chlap a sečku v hlave nemám. Tak je, tak! Nevyzradí ma nikto, ak nie môj vlastný jazyk a tomu — strela mu do duše — neslobodno ma vyzradiť, bo ináč bude — Hoj! istý som, istý, že bude zo mňa pán a nie bedár. Šťastná tá hodina, v ktorej som ťa vzal, Johanna! — Ale do pekelného čerta, čo mi to napadá? Azda? — Eh, nech bude, jak chce! Tých vychová svet a ja požijem sa na jich — ale čo, veď oni na to nepracovali, to mal ich otec, mal to — ba nemal z vlastných nik, veď som vari od nejednoho človeka počul, že starý otec týchto detí za hornou bránou, tam kdesi pri mädokyši, truhličku vykopal, a tá bola plnučičká plná dobrých, srieborných, tvrdých toliarov, a kto zná, kto tie tam kedy zakopal, to mohol byť napokon aj môj starý otec. No, ale ten sotva, to viem, že bol chudobný sedliak oravský, a ten by istotne nebol prišiel sem zakopať, čo nemal. Aha, už viem! Môj otec mi rozprával, že ešte jeho starý otec bol veľmi bohatý; ale tu ti — vraj — zrazu prišla dákasi kurucká vojna, a jeho bohatstvo podelo sa — vraj — kdesi do čerta. No, bezpochyby on tú truhličku tam zakopal, kde ju našiel starý Pokríž. A k tomu zdá sa mi, že môj prastarý otec po kuruckej vojne v tomto meste slúževal. Ej, bodaj ťa porantalo! tak je, tak, Jožko! Tvoj prastarý otec svoje bohatstvo tu zakopal, a o pädesiat rokov a či kedy našiel ho Palo Pokríž. Aha! tak stal sa jeho synček, Danko, bohatým. Ale zase, veď on bol usilovný a pracoval pilno, i zahľadal si tiež dač. Jaj, daj pokoj, Jožko! dobre pri kope klásky sbierať a potom, kto vie, či v tej truhličke aj viac nebolo, jako som dostal s Johannou, — to veru možno, ba istotne bolo viac. Vari by tam len za dvacať tisíc zlatých bolo bývalo? Istotne viac! A tak teda, čo mám, to je moje, to nevezme mi ani sám živý Lucifer, a čo by priam prišiel s celým svojim vojskom pekelným. — Ale ak ma dakto zradí? Vie o tom celý svet, že vládal nebohý Pokríž na dvacať tisícov. To je hák!“

„Veru hák, priateľko!“ vpadne v rozhovore samého so sebou pohrúženému Jožkovi Ondrejskému nenazdajky do chyže vstúpivší Danko Lesecký.

„A čo bys’ ty vedel, švagre!“ odsekne mrzute Jožko, „nepchaj nos, kde ti netreba; a čo ťa nepáli, nehas!“

„Ha ha ha!“ rozosmeje sa Lesecký, „že vraj kde ti netreba, — že vraj čo ťa nepáli. Jožko! maj rozum na mieste; bo nech ma hus kopne — ja, ja ti to rečiem, čos’ ty mne povedal.“

„No nech ťa kopne a to už upečená a k tomu žajdlíček vína,“ odpovedá Jožko, núťac sa k úsmechu, ktorý ale nechcel vypadnúť dľa vôle Jožkovej, bo pichľavý, do tváre jeho opretý zrak švagrov vyvábil mu na kožku mrle, čo jich strachom volajú. Namáhal sa Jožko aspoň prosto do očí pozreť švagrovi, ale daromné tvoje namáhanie, keď si mu dovolil nazreť sa ta, kde strachoval si sa pozreť sám. Hej Jožko, Jožko! vieš, čo je to červík v prsiach? No —

Lesecký chcel napásť sa na strachu Jožkovom, i nezpustil oči z jeho tváre, nezpustil ich, jako by mu boly tam prikované. A Jožko behal zrakom po zemi a nútil sa len k úsmevu.

„Darmo, Jožko!“ počne po dlhšej prestávke Lesecký, vidiac, že jeho pichľavý zrak tmavý rumenec na švagrovú tvár vyvábil. „Daromné tvoje namáhanie. Neoklameš ma. No len no, smej sa len; viem to dobre, že chceš ukryť dačo smiechom týmto, lež predo mnou neukryješ nič, to ti vravím.“

„A čo by som chcel ukryť?“ osopí sa Jožko na Leseckého.

„Aj aj! Čo fígeľ to groš!“ odvetí tento pokojne, sadajúc na stolec chrbtom k posteli pristavený.

„Švagre, nehnevaj ma!“ pokračuje rozhorlene Jožko, „bo, tisíc medenných, pôjdeš nemetenou cestou z môjho domu.“

„Veď hovorím, čo fígeľ to groš!“ usmiechajúc sa odpovedá Lesecký.

„No vieš ty čo,“ soptí Jožko, „alebo ma presvedč, že dač zlého snujem, alebo ber sa z môjho príbytku!“

„Švagre!“ začne Lesecký, vstanúc pokojne zo stolca a uprúc predošlý pichľavý zrak na Jožka, „ty jakosi hrubo začínaš,“ a potom zatváriac sa čo najprísnejšie, pokračuje ráznym, odmeraným slovom: „Ruku na srdce, a čuj, čo hovorí tvoje svedomie.“

„Nič nehovorí,“ vskočí švagrovi do reči Jožko.

„Že vraj nič nehovorí. Nuž a o tom háku, čo?“ dodáva úsmešne Lesecký.

„O ktorom?“

„A čo ja viem. O tom, čo si prú spomínal,“ odpovedá Lesecký.

„Kedy?“

„Nuž keď som vstúpil do tvojej chyže,“ pokračuje Lesecký.

„Eh, to sú pletky,“ odvráva Jožko.

„Pletky sem, pletky tam. Ale to bude iste ostrý hák, keď ťa omína,“ smeje sa Lesecký, zase pokojne na stoličke sediaci.

Jožko neodpovedá, lež merajúc dlhým krokom chyžu, jastrí očami po zemi i drhne si čelo, sťa by chcel vydriapať z neho dobrú odpoveď.

„Nuž čože neodpovedáš?“ ohlási sa po dobrej chvíľke Lesecký.

„A na čo?“ vetí jakoby v zamyslení Jožko.

„Na čo?“ smeje sa tamten. „Nuž na ten hák.“

„Ale, švagre, nehnevaj ma už toľko a daj mi pokoj,“ povie Jožko.

„Ba nedám,“ odsekne švagor, „i ja chcem vedeť o tom háku.“

„Nuž teda, keď chceš vedeť, dobre!“ sloví Jožko, „takto je to: Ja chcem dať vytiahnuť si dakoľko siah dreva na Zábave, nuž starám sa o hák. Ak máš, predaj mi!“

„Ha ha ha ha ha!“ rozrehoce sa švagor prestať nechcejúcim chychotom, a Jožko behá jako oparený ešte rezkejšie po chyži. Napokon soberúc všetkých päť dohromady, postaví sa pred švagra a hľadiac mu v oči, smeje sa s ním i opýta sa ho po chviľke: „Švagre! povedzže mi, čo ti je tak smiešno?“

„Ha ha ha ha!“ smeje sa švagor a prehodí zase „čo fígeľ to groš.“

„A ja nedbám, keď bude aj čo fígeľ to toliar;“ odpovie Jožko tiež so smiechom, lež ako vídať, s núteným.

„Pravdu máš,“ povie švagor; „ba keď má byť fígeľ fígľom, ešte lepšia je truhlička plnučičká plná dobrých, srieborných, tvrdých toliarov, čo jich vykopal Palo Pokríž za hornou bránou tam kdesi pri mädokyši.“

Jožko zblädnul ako stena a zčervenel ako rak, a zas zblädnul ako stena a zčervenel ako rak, a krupäje potu pokryly čelo, na ktorom trónil hrozitánsky strach, a ruka svierala sa krčovite, a čierna myšlienka rodila ešte černejšiu. Nuž a srdce? To vidí iba Pán Boh.

Po dlhšom zamyslení, zotrúc pot z čela, rečie Jožko čo možná pokojne, ale predca trochu neistým hlasom: „Švagre! nerozumiem ťa.“

„Pomýlil si sa,“ prehodí švagor, „chcel si riecť: nechcem ťa rozumeť.“

„Netáraj!“ odsekne Jožko.

„No veru netáram, bo viem aj o tých dvaciatych tisícich, čo vládal nimi nebohý Pokríž,“ naráža ďalej Lesecký.

Jožkov zmätok dosiahnul najvyššieho stupňa; bo čo prú šípil, to teraz videl zretedlne, totiž že Danko Lesecký zná jeho zámery úplne. Len to nemohol pochopiť, zkadial dozvedel sa tento o nich, keď Jožko dobre vedel, že nezjavil sa s nimi žiadnemu živému tvoru pod slncom. Myslel, myslel a nenamyslel i nevymyslel nič. Chcel teda dozvedeť sa od Danka, kde poznal tieto rúškou — dľa Jožkového zdania — nepriezračnou dobro ukryté zámery. I stal si pred švagra a chytiac ho za ruku, začal čo možná dôverným hlasom: „Danko! posiaľ si mi dobrý švagor a rád ťa vidím ako sám seba, ale teraz hovoríš, ver mi; tak, že ťa skutočne nepochopujem. Narážaš akosi na myšlienky, — chcel som riecť, na osobu moju a vidíš, to ma bolí, bolí veľmi; a preto povedz mi, pre naše dosavádne priateľstvo ťa prosím, povedz mi, čo je to, čo si prú hovoril o háku a o toliaroch. Povedz mi, čo to má znamenať?“

„Dobre,“ rečie Lesecký, ktorého už prešiel smiech. „Dobre švagre, poviem ti, oč’ ma žiadaš, ale daj dobrý pozor. Ty si vzal Johannu Pokrížovú, však je tak?“

„Tak je! O tom vie celý svet.“

„Dobre. Vzal si ju, lež nie ona zdala sa tebe, ale jej mužov majetok, ktorým po mužovej smrti vládla sama. A —“

„Nie pravda!“ vskočí švagrovi do reči Jožko.

„Neluhaj!“ sloví dôrazne Lesecký.

„Načo by som luhal, vie o tom celý svet;“ bráni sa Jožko.

„Hej,“ tvrdí švagor, „vie a aj hovorí si o tom celý svet, že si si vzal Johannu pre majetok, a že ťa ten vlastne omámil.“

„Neluhaj!“ začne zase Jožko. „Moja Johanna je dobrá duša, a preto som si ju vzal.“

„Dobrá je duša, a nie si jej hoden,“ dotvrdzuje švagor; „bo tebe ľúbil sa jej majetok viac, nežli jej osoba.“

„Švagre! zase ma nahneváš,“ vetí horlive Jožko. „Nenariastol ešte ten človek, ktorý by bol býval v stave do srdca môjho nazrieť.“

„Nariastol, švagre! nariastol,“ pokračuje dôrazne Lesecký; „a keď chceš vedeť, ktorý je, teda prizri sa na mňa; ja som ten, ktorý nazrel sa aj do najskrytejších záhybov srdca tvojho.“

„Eh! ty si taký prorok ako ja. Oba kašu i chlieb jedávame.“

„Nuž ako chceš; ale to ti vravím, že ťa znám skrz naskrz,“ tvrdí neústupný Lesecký.

„A dôkazy?“ vetí rezko Jožko.

„Dôkazy? — Dobre počuj ma, a budeš všetko znať.“ Po týchto slovách akoby v unavení pomlčí na chvíľku, a potom začne: „Teba omámil majetok Pokrížovský, to stojí. Teraz už badáš, že Johanna dlho dýchať nebude, i rozmýšľaš, ako by si majetok tento aj po jej smrti podržal.“

„Nie pravda,“ tají Jožko. „Veď po nebohom Pokrížovi zostali dvaja chlapci, a tým patrí jich otcovský majetok.“

„Tak je, tak!“ svedčí švagor. „Pokrížovským synom patrí Pokrížov majetok všetkým právom; lež ty si myslíš, že tých svet vychová, a že ty budeš pánom a nie bedárom pri pomoci Pokrížovského majetku.“

„Ale či bych mal svedomie, keby som tak myslel?“ hovorí Jožko, staviac sa na oko jakoby obrazeným.

„Jožko, ty máš svedomie, lež ono bude bezpochyby slamenné; bo taký chlap, ako ty, čo sečku v hlave nemá, uspokojuje svoje svedomie takto: Starý otec týchto detí vykopal za hornou bránou truhličku plnučičkú plnú dobrých, srieborných, tvrdých toliarov. A túto truhličku zakopal tam môj prastarý otec; teda: patrí majetok Pokrížovský mne. A že aj Palo Pokríž aj jeho syn pracoval a majetok pilnostou si nadobudnul, to nič nerobí; dobre je — vraj — pri kope klásky sbierať. Ale ľudia — vraj — vedia, že nebohý Pokríž vládal na dvacať tisíc. To je hák!“

Tu prestal Lesecký a uprel prenikavý zrak svoj na Jožkovu tvár, ktorú pokrývala umrlčia blädosť a nejedna kvapka studeného potu. Jožko zvesil smutne hlavu, v oku jeho vyhasnul plameň zlosti, jaký prú v ňom žiaril, a z úst vydrala sa trapná otázka: „Zkade ty to znáš?“

„Znám to, Jožko môj, a ešte aj viac; lež na dnes dosť bude toto. Ak chceš, poviem ti svojim časom ešte dač, menovite niečo o príhodnom strasení sa chlapcov Pokrížových, ktorí ti zavadzajú, a o —“

„Pre Boha ťa prosím, dosť, dosť toho, bo ma na skutku porazí. Ak ma rád máš, mlč, mlč jako skala, bo celé peklo vysypeš na nešťastnú hlavu moju.“

Takto prosil, takto bedákal Jožko, ktorý ešte pred pol hodinkou poskakoval veselo, že tak veľkým pánom bude, a zapchával rukou ústa švagrove, tak že ho tento mocou odtisknul od seba, hovoriac zase smiechom: „Čože sa ti robí? Veď ja len tvoje myšlienky vyjavujem, a aj to len pred tebou, abys’ mal dôkazy, že som ja ten človek, čo hľadí do tvojho srdca.“

„No len no. Danko môj!“ ulapiac zase za ruku švagra, hovorí prosebne Jožko, „či mi sľúbiš voľačo?“

„Sľúbim,“ povie bez všetkého rozmýšľania švagor.

„Dobre. Teda mi sľúb svätosväte, že to, čo si teraz rozprával, pred žiadnym živým tvorom nevyzradíš,“ dotieral posiaľ ustrašený Jožko.

„Sľubujem ti!“ vetí dôrazne Lesecký.

„Tu je biblia, polož prsty na ňu a prisahaj!“

„Nikdy, švagre!“ odpovedá odhodlane Lesecký.

„A či teda môžem ubezpečiť sa na tvoje slovo?“

„Statočný chlap slovo nikdy neruší.“

„Dobre! A ja ti sľubujem, že nedotknem sa Pokrížovského majetku, ale že ho zachovám pre Samka a Danka, synov nebohého Pokríža,“ hovorí Jožko uradovaný, že jeho tajné zámery Lesecký nevyzradí.

„To, to, to!“ prehovorí švagor chvatom. „Veď ja to od teba nežiadam.“

„No ale ja ti sľubujem ešte viac,“ dodáva Jožko. „Sľubujem ti svätosväte, že na prisvojenie si Pokrížovského majetku od týchto čias ani nepomyslím.“

„Jožo! vari si sa zbláznil od radosti, že som ti sľúbil mlčanie?“

„Rád som, to je pravda,“ prisvedčuje Jožko; „ale keď si ty tak dobrý, chcem ti tiež preukázať vďačnosť moju.“

„Tvoju vďačnosť? ha ha ha!“ rozosmeje sa švagor. „Či ma tam čert do Pokrížovského majetku, jako aj do Pokrížovských detí. Nestarám sa o ne, bárs som jim strýc; ba tešilo by ma, keby ešte pred matkou do zeme prišly, bo aj mne zavadzajú. Ale vieš čo, švagre, keď mi chceš vďačným byť, buď mi teraz na pomoci. — Ale počkaj, kdeže je tvoja Johanna?“

„Jaj prosím ťa, tá je zle. Už od dakoľko dní leží; zle je s ňou, bo lekár povedal, že viac z postele nevstane,“ dotušoval smutne Jožko.

„Vidíš, švagre, teraz ťa potrebujem. Či mi budeš na pomoci?“

„A pri čom?“

„Nuž vidíš, takto je to: Po mojom svokrovi, Dačkovi, zostaly dva domy: jedon vo farskodvorskej, a druhý v rukodielňovej ulici. Vidíš, toto by som rád odkúpiť, lež čo najlacnejšie, rozumieš?“

„Rozumiem,“ odpovedá s pichľavým prízvukom Jožko. „Lacno jich chceš kúpiť? Či nie za päť prstov šiestu dlaň?“

„Jožo, rozhneváš ma!“ durdí sa švagor. „Také pletky mi netáraj. Ja chcem zaplatiť, jako statočný človek. Ale vieš, nerád by som draho platil za majetok, čo ani tisíc zlatých nestojí. A keď by som ho priam za túto cenu vzal, príde mi ešte päť sto zlatých platiť.“

„A druhých päť sto?“ opytuje sa Jožko.

„Nuž čo druhých päť sto? Druhých päť sto patrí, jako výplatok mojej žene; bo myslím, že Johanna nedostane viac, nežli moja žena.“

„Tvoja Estera je už vyplatená z rodičovského majetku, a moja Johanna ešte nie,“ odpovedá Jožko.

„A dôkazy?“ opytuje sa švagor Lesecký.

„Tu sú!“ hovorí Jožko a otvoriac skryňu, vytiahne z nej složený kus papieru a ukazujúc ho švagrovi, dokladá: „Tu stojí čierne na bielom, že Estera Dačkovská z rodičovského majetku je už celkom vyplatená.“ Lesecký vidiac papier, poznal ho a videl, že je lapený jako zločinec pri krádeži, i umĺknul na chviľku. Rozmysliac sa ale, vzal Jožka za ruku a preriekol: „Jožko, sľúbil si, že mi budeš vďačný; urob to a spomôž mi, aby tento Dačkovský majetok celý mojej Estere pripadnul.“

„A čože mi za to dáš?“

„Čo ti dám? No to ver’ ani sám neviem. Ale počkaj, takto by to vari bolo: Ja si vezmem celý Dačkovský, a ty si ber celý Pokrížovský majetok.“

„Čo — čoho? Či dobre čujem? Daňo! vari si sa zbláznil. Tisíc Helementov! to bych bol myslel, že skôr hrom do mňa uderí, a-a-a, ani neviem čo riecť od divu. Toto je div divúci predivný.“ A v skutku švagor Jožko lapil Leseckého za plece, a potrasúc ním hľadel mu do očí i opakoval ustavične: „Daňo! vari si sa zbláznil?“ až to milého Daňa napokon aj domrzelo.

„Ale ba ty si vari bláznivé huby pojedol,“ prehodil ku švagrovi, „keď také oči na mňa vyvaľuješ, jako plánky.“

„Nuž akože by som nie, keď myslím, že tu skapem od divu toho divúceho.“

„A čo ti je tak divné, Jožko?“

„Nuž akože by mi nebolo divno, len pred chviľkou si ma trestal za to, že som pomyslel na Pokrížovský majetok; a hľa, teraz mi ho ponúkaš sám. Či je to nie ten opravdivý div divúci predivný?“

„Ale že som ťa ja trestal, Jožo?“

„Nuž akože!“ dotušuje tento.

„Netáraj! Ja nemám nič proti tomu, že chceš mať Pokrížovský majetok; lež tvoju pomoc žiadam pri majetku Dačkovskom.“

„Teda ty bys’ nedbal, keby som si osvojil majetok nebohého Pokríža?“

„Nie, Jožko môj!“

„Ach, ty dobrá duša!“ začne Ondrejský boskávajúc Leseckého. „ty si ten môj poklad, ty môj dobrý, predobrý švagrík! Viem už dávno, žes’ mi bol priateľom, ale teraz stal si sa už mojim rodným bratom, ty moj zlatúštek! ty —“

„Dosť toho, švagre, neblázni sa a radšej mi povedz, či mi teda budeš pomáhať pri kúpe Dačkovského majetku, a či nie?“

„Oj budem, budem. Tu je ruka, Danko môj!“

„Dobre. Teraz teda vieš čo? — Ale čo bys’ myslel, čo je ten majetok medzi bratmi hoden?“

„Nuž Danko môj!“ vetí Jožko, rozmýšľajúc chviľku. „Keby ho chcel syn predať otcovi, alebo otec synovi, nuž by ho nepredal draho za dvacať tisíc.“

„Ale netáraj, Jožo! Kto by to zaň dal?“

„Ja ti dám, Danko môj!“ dokladá dôrazným hlasom švagor Jožko.

„No len no! Veď už nechže stojí aj tých dvacať tisíc, nedbám. Ale ja toľko nedám zaň. A vieš čo, Jožko? Sľúbil si mi, že mi pomôžeš lacno kúpiť Dačkovské domy a pozemky. Však je tak?“

„Ano!“

„No vidíš, od slova nesmieš, a pomoc tvoja je istá.“

„Istá!“ dotvrdzuje švagor Ondrejský.

„Tak teda nahovoríš Johannu, aby mi podpísala toto písmo, počím žije, rozumieš?“

„Rozumiem. Ale čože je to za písmo? Ukáž!“

„Tu ho máš!“ hovorí Lesecký, podávajúc švagrovi písmo.

Jožko rozkrúťac papier, hľadí doň i usmeje sa zavše na jedon a zavše na druhý búz, i zakrúti tento a zas tamten a len číta a číta, a len sa usmieva a usmieva, i potriasa hlavou. Zrazu ale zdvihne oči, upre jich na švagra a prehodí so smiechom: „Čo fígeľ, to groš!“

„A čo by fígeľ? Či nestojí tam, že som vyplatil za ten majetok desať tisíc zlatých? Či nestojí?“

„Veď hovorím, čo fígeľ to groš!“ nadvrhuje predošlým spôsobom Jožko.

„Ale švagre, nahneváš ma.“

„A čo by si sa hneval?“

„Nuž a načo ty mne figliarstvo na oči vyhadzuješ?“ opytuje sa švagor Lesecký, staväjúc sa jakoby obrazeným.

„Aj aj, švagrík môj! či to nenie figliarstvo, dať si podpísať na desať tisíc, a nezaplatiť ani babky? Čo? To nenie figliarstvo? Ha?“

„Nuž a či ja nechcem platiť? Či by som mal svedomie, keby som chcel oklamať siroty Pokrížovské? Jožko! či myslíš, že nemám svedomie?“

„A tak?! Hej, ty máš svedomie, ale ono bude bezpochyby slamenné, a ty si myslíš, keď Johanna zomre, ktože mi to právne preukáže, že som nezaplatil, keď mám od nebohej Johanny pojistenie na skutočne vyplatených desať tisíc. Či je tak, Danko môj?“

„No, Jožo! oba sme rovnakí majstria. Sem ruku!“

„Tu ju máš,“ vraví so smiechom Ondrejský; „či som ťa pochopil, eh, dokonále pochopil.“

„Či teda vieš, čo máš robiť?“

„Nie ver’; ale keď mi povieš, budem vedeť.“

„Takto teda,“ prevezme slovo Lesecký: „ja ti donesiem tých desať tisíc, a ty jich prejmeš odo mňa pred Johannou. Tejto rečieš, že je to iba prvá polovica, a druhú že jej o dva týždne vyplatím. Na týchto desať tisíc podpíše sa mi Johanna v tomto písme, a aj ty jako svedok a k tomu ešte niekto. Potom mi ale tých desať tisíc vrátiš, rozumieš? Vrátiš mi jich a to do babky. Ale ma dobre rozumej, že mi všetky moje peniaze vrátiš.“

„Dobre, dobre, urobím tak, len už ďalej, Danko figliar!“

„Tu je biblia, polož prsty na ňu a prisahaj!“

„Nikdy, Danko!“ vetí dôrazne Jožko.

„A či ma neoklameš?“

„Statočný chlap slovo nezruší!“ odpovedá švagor.

„Dobre; tak by bola táto vec v poriadku,“ hovorí zo stolca vstávajúci švagor Lesecký.

„Nuž a čo povie k tomu Hladný v Kremnici?“ opytuje sa Jožko.

„Eh, tomu ukážeme pojistenie s Johanniným podpisom — a punktum.“

„Dobre,“ sloví obozretný Jožko; „a sirotský otec?“

„To je pravda,“ odpovedá Lesecký, „to je hák! Nuž ale aj tomu odpomôžeme. Urobíme ešte jedno pojistenie na šesť sto zlatých, a tieto potom vyplatím skutočne.“

„Ale Johanna má už aj so mnou syna,“ nadvrhuje Jožko.

„A ďalej?“

„Ďalej? Nuž ďalej takto: Z Dačkovského majetku dostane každé dieťa Johannino rovnú čiastku, tak by teda dostal aj môj syn iba dve sto zlatých. A či je to dosť?“

„Dosť, veru dosť!“ odpovedá Lesecký.

„Nuž akoby to bolo dosť z dvaciatych tisícich?“

„Jožo! ty si židák, čo chce jednať sa o pôl turáka,“ hovorí Lesecký v smiechu. „Či vieš, že ty vezmeš celý Pokrížovský majetok, a ten hádam stojí viac jako dve sto.“

„Nestojí!“

„Ja ti dám zaň dvacať tisíc!“ odpovedá rezko Lesecký.

„No len no!“ hovorí Jožko, „ale čože chceš mať s Pokrížovským?“

„Nič nechcem mať; len by som ťa rád upozorniť, že celý tento majetok pripadne po tvojej smrti tvojmu synovi, a k tomu tých dve sto zlatých!“ dodáva so zvláštnym dôrazom švagor Lesecký.

„Jaj, daj Pokrížovskému pokoj, ešte žije stará Pokrížová,“ odvráva Jožko.

„Eh, to je žena, a ženu ľahko obalamútime.“

„Akože ju obalamútiš, keď vie, čo synovi dala, a čo tento Johanne zanechal, akože ju oklameš?“

„No tá už nebude dlho do kaše dúchať, bo má svojich sedemdesiať už na chrbte. Do jej smrti teda môžeš sľubovať, že jej vyplatíš a vrátiš všetko, čo si dostal s Johannou, a pri tom budú ti pomáhať výhovorky. A po smrti? Nuž potom nemáš komu plniť sľuby svoje.“

„Aha, a sirotský otec?“

„Nuž abys’ bol aj z tejto strany bezpečný, urobíme písmo, že prijala stará Pokrížová všetko, čo si dostal s Johannou, a na toto písmo urobí stará Pokrížová krížik, keď písať nezná; a ja podpíšem sa jako svedok a ešte dakoho najdeme, čo tiež to isté urobí,“ takto mudruje Lesecký; ale Jožko nedôverný zase stavia otázku: „A či stará Pokrížová podpíše, že dostala synov majetok, dočím jej ho skutočne nedám?“

„Blázon! Veď jej ty povedz, že je to list Hladnému do Kremnice.“

„No to by bolo!“ prisvedčuje Jožko; „ale kto bude druhým svedkom?“

„Nuž vari tvoj brat!“ nadvrhuje Lesecký.

„Môj brat?! nepodpíše sa ten na to, bo bude šípiť figliarstva.“

„Nech napíše svoje meno na prázdny papier, a ty potom napíš ta čo chceš, a ja ti podpíšem a bude všetko dobre. Najtvrdšia vec je pravda tvojho brata prekabátiť; ale aj to vykonáš, len buď chlapom, čo nemá sečku v hlave.“

„Dobre je, švagrík môj!“ vetí celý utešený švagor Jožko Ondrejský, a už zase vidí sa byť pánom a nie bedárom, bo už je aj ten hák odstránený, ktorým ho švagor Danko Lesecký lak popichal.

„A tak teda,“ začne po chviľke Lesecký, „ty podržíš celý Pokrížovský majetok a tvoj syn dostane ešte k tomu dve sto zlatých, a ja dostanem majetok Dačkovský a vyplatím zaň šesť sto zlatých sirotskému otcovi a desať tisíc Johanne. Ale tieto mi istotne vrátiš, rozumieš? Že mi jich vrátiš, bo — tisíc hrmených — bude s tebou zle.“

„Dobre, švagrík môj, stane sa všetko tak; tu máš ruku a k tomu moje slovo.“

Lesecký podá švagrovi ruku a dojdúc cieľa svojho, odoberie sa domov. A Jožko po švagrovom odchode vyskočí si a zavolá: „Predca bude z teba pán a nie bedár. Vivat Jožko Ondrejský!“ —