Zlatý fond > Diela > Krivoprísažník


E-mail (povinné):

Stiahnite si Krivoprísažníka ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Pavel Križko:
Krivoprísažník

Dielo digitalizoval(i) Martin Droppa, Viera Studeničová, Katarína Tínesová, Slavomír Danko, Andrej Slodičák, Eva Kovárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 25 čitateľov


 

X

Pominulo sa leto, prišla jaseň.

Na mieste domov požiarom zpustošených vypínajú sa hrdo staviská veliké a nádherné, podobajúce sa skvostným palácom. Nachodia sa sice utešené domy v Chytrici, ale teraz vystavené slúža k obzvláštnej okrase mestu tomuto.

Zlatá ulica nenie sice jedna z hlavních ulíc chytrických, lež aj ju obývajú chytrickí mešťania, a títo nezamykajú žltáky a očiaky (toliare) do železných škrýň a truhiel, no radšej si nadobúdajú za ne pekné a užitočné veci. A teraz prezerajú všetky škryne, rozumie sa, ktoré požiar nezožral, a prevracajú všetky vačky a kde ktorý žlták alebo očiak, nádobno von a sice do rúk zednických, tesárskych, stolárskych, tehlárskych atď. atď., aby povstal s jeho pomocou z osmahlých zborenín dom, ktorý by ten predohňový predčil a zatôňoval slávou svojou. A týmto zásadám chytrických mešťanov majú čo ďakovať nové domy, že netreba jim haňbiť sa stáť v rade chytrických domov.

Vystavil si aj Jožko dom; a aby bol na budúce pred ohňom bezpečný, dal ho dľa stávajúcich zákonov pod škrydlu (tehlu). Asi za štvrť roka býval u brata, a po tomto čase prestehoval sa do domu svojho nového. A bol tomu od srdca rád. Danko použil každú príležitosť, počím býval Jožko u neho, a húdol mu tú starú kázeň: „Brat môj, kaj sa z hriechov!“ A načo to Jožkovi? — On už vytrpel tri tresty, z ktorých bol jedon hroznejší od druhého.

„Ty nemáš nikdy dosť,“ odvetil bratovi na jeho napomínanie. „Tento oheň vyhnal mi vyše desať tisíc z vrecka.“

„Jako to?“ opýtal sa Danko; a Jožko rád, že sviezol sa jeho brat z kázne o pokání na udalosti poslednieho dňa, rozprával mu obšírne, aby porozumel tejto výpovedi. „Vidíš, Danko!“ hovoril na konci dlhočiznej rozprávky, „tak, jako ti vravím, mal som vyše osem tisíc hotových peňazí. Boly to z čiastky bankovky — tých som mal dvanásť stotín a dakoľko desatín — a z čiastky sriebro. Tamtie shorely bez znaku a šľaku, a sriebro roztopilo a smiešalo sa s popolom; a teraz neviem, čo s ním mám robiť. Či vieš, čo mi dáva zlatník zaň?“

„Nuž?“

„Prašivých tisíc! A za to ho nedám, čo ho radšej za sucha sjem. A či vieš, čo ma stálo nové vystavenie domu? A či vieš, že mi shorely šaty? Všetky shorely: aj mne shorely, aj žene shorely, aj deťom shorely. — Hrom a peklo! ja som na žebrotu donesený. Mám sice ešte dačo, lež čože je to? Mizerných dvanásť tisíc.“

„Jožko! nehľadaj bohatstvo zemské,“ prejal slovo Danko, „ale radšej túž po bohatstve tom, ktoré ani moľa, ani hrdza nekazí, ani zlodeji nevykopávajú a nekradnú!“

„A čo bys’ ty vedel?“ osopí sa na brata Jožko. „Bez toliarov ani čert nemal hostinu.“

„Brat môj!“ sloví Danko, „celý už patríš čertom, preto jich máš ustavične na jazy-“

„A čo bys’ ty vedel!“ skáče mu do reči Jožko.

A nedáš nič na Boha,“ pokračuje Danko v reči nedopovedanej, „a preto ťa tak hrozne tresce. Neodvracuj sa odo mňa! Hovorím ti číru, čistú pravdu; a jasnejšie, nežli moje slabé slovo, svedčil ti hrozný hlas boží v plameňoch, ktoré ťa za živa objímaly, jako plamene pekelné. Aj poslední oheň je trest hrozný na teba dopustený.“

„Veď aj tvoj dom shorel, ha ha ha!“ ušklieba sa posmešne Jožko.

„Aj ja som hriešny človek —“

„Tak teda nechci, aby som bol ja svätý, keď si ty hriešny. Ja som aspoň myslel, že ty prídeš za živa medzi svätých,“ posmieva sa Jožko.

„Počkaj, brat môj!“ vetí Danko pokojne, pokračujúc v reči započatej. „Aj ja som hriešny človek, a zasluhujem trest. Medzitým ja uznávam hriechy svoje a prosím Boha, aby mi jich odpustil, a usilujem sa dľa najlepšej možnosti statočne žiť na tomto svete. A Boh dopúšťa nešťastie a kríže aj na milé dietky svoje; bo koho Pán Boh miluje, toho krížom navštivuje. Vieš prečo? Aby skúsil, či bude trpezlivý. Ja považujem dovalivšie sa na mňa nešťastie za takúto skúšku, a nesiem ho trpezlive, bo rád prijímam všetko, čo pochodí z ruky Hospodinovej. Ale ty! Jakože môžeš vykladať si toto nešťastie za takúto skúšku? Teba ťaží to povedomie, žes’ krivoprísažník, a následkom toho nádobno ti uznávať takéto hrozné dopuštenia božie za zaslúžený trest za skrivodlivú prísahu!“

„Eh, čert to vezmi také pletky!“ vzdychne Jožko a buchnúc dvermi, je už von z chyže. A Danko pokrúti si hlavou a prerečie smutne: „Nebudeš ty, brat môj, jakživ dobrým!“ a bere sa tiež von.

No minuly sa takéto trpké hodiny, a Jožkovi zasvitly nové dni. Hej zasvitly nové dni, bo Jožko opustiac príbytok bratov, prešiel do svojho domu a zakázal bratovi prístup k sebe. To bola bratská vďačnosť za bezplatný byt i stravu pre Jožka a jeho rodinu za celé tri mesiace.

Danko očakával takéto jednanie bratovo, a preto mu nebolo ani najmenej nápadné, ale žena jeho hnevala sa na nevďačného švagra a dohovárala Dankovi, že ujíma sa tak vrelo nevďačného brata. „Nechaj ho, žena moja,“ odpovedal Danko na jej nádvrhy, „to je práve jeho hrozný trest, že už vymrely všetky ľudské city v jeho hrudi.“

A Jožko?

Hneď v prvú noc, ktorú prežil v novovybudovanom dome, trápily ho hrozné sny. Snívajúci vyskočil z postele, zažal šesť sviec a zkladal prísahu, a po zloženej prísahe behal z kúta do kúta a volal plným hrdlom: „Tuto je, tuto je!“ a mlátil palicou i robil buch, počím všetci domáci na nohy neposkákali, a od hrozného strachu potom pokrytého Jožka zo strašných snov nevyburcovali. Po nocach nasledovaly dni, a Jožko badajúc nápadné počínanie svoje, hanbil sa pri svetle slnečnom svojich vlastných detí. Pomály začal jich nenávideť, a bol by rád ztriasť sa jich pekným spôsobom. Tie menšie mu ešte tak veľmi nezavadzaly, jako Janko. Tento už bol mládenec 24-ročný, i pochopoval strach otcov, pochodiaci z hryzenia zlého svedomia, a keď zavdala sa mu príležitosť, prosieval otca, aby navrátil sa k Bohu. To Jožka mrzelo i bál sa, že stane sa z Janka domáci kazateľ, a takéhoto by nebol rád mať v dome. I bez počúvania kázni mučievalo ho svedomie, a to už aj vo dne, nie len v noci. Rozmýšľal teda, jako by mohol oddialiť Janka z domu. A pri tomto bola mu jeho žena verne na pomoci.

„Ja myslím,“ prehodila raz k Jožkovi, „abys’ ho urobil za majstra.“

„To mi nepomôže,“ odporoval Jožko.

„A prečo by nepomohlo?“

„Keď stane sa majstrom,“ odpovedal Jožko, „nádobno mu stať sa aj mešťanom, a to by stálo vyše sto zlatých. Toľko ani za celého Jana nedám.“

„A načo mu je mešťanstvo?“ nadhodila zase Ondrejská. „Počula som, že zomrel starý Priehlavník v Ulmovej, urob Janka za majstra a osaď ho tam.“

„Na môj’ hriešnu dušu, máš úplnú pravdu,“ svedčil s náradou ženinou úplne usrozumený Jožko. „Mne starému bláznovi neprišlo to ani z ďaleka do hlavy. — Áno, áno urobím tak! Tak to bude úplne dobre! Pôjde mu sice dosť tvrdo, ale čo ma po ňom. Nech privyká k práci, leňoch! Škoda mojich peňazí, ktoré vyhodím na neho!“

„Ale Jožko, veď ty nenakladaj naň z tvojich peňazí,“ narádza Ondrejská. „Hovoril si, že nebohý Lesecký doručil sirotskému otcovi šesťsto zlatých za Dačkovský majetok, však veru?“

„Tak je! A ďalej?“

„Tieto peniaze patria všetkým sirotám, po tvojej nebohej žene pozostalým, a tak teda aj tvojmu synovi. Choď k sirotskému otcovi a zdvihni Jankove peniaze, to myslím bude dosť na jeho majstrovstvo.“

„Oh! ja starý blázon!“ začne Jožko, vypočúvavší úplne svoju ženu, „mne nič takého nezíde na rozum. Tisíc striel medenných, ty máš úplnú pravdu! A tak to bude znamenite! Asi päťdesiat zlatých bude ma stáť jeho majstrovstvo — to už aj so zákažkami, — zo tricať hostina —“

„A načo hostina?“ opytuje sa Ondrejská, vpadnúc Jožkovi do reči.

„A ty mlč, keď tomu nerozumieš!“ oborí sa na ňu Jožko namrzený, že ho pomýlila v počtovaní. „Keď dakto stáva za majstra, nádobno mu všetkých cechovných dokonale uctiť t. j. uhostiť. Tak znejú artikule —“

„A tie sú vaše suché gágory,“ posmieva sa Ondrejská.

„A ty prepadená papuľa! — No vidíš ti ju! — Hostina bude stáť asi tricať zlatých,“ pokračuje Jožko, kde prú bol prestal, „to by bolo spolu osemdesiat. Dvacať zlatých dám mu do začiatku, a sto schovám si ja. Veď som jich vari zaslúžil za štyriadvacaťročné opatrovanie toho darebáka. Čože ty na to povieš, žena moja?“

„Ja ti radím, abys’ mu aj tých sto pridal k tým dvaciatym. Je to peniaz jeho vlastný. A dosť bolo toho, čo si odňal Pokrížovcom —“

„Hrom a peklo!“ zreve Jožko a hľadá palicu, aby potrestal opovážlivosť ženinu.

No Ondrejská nečaká na odplatu smelej reči v chyži Jožkovej, bo vidí, čo by vyčkala, a uteká preč nechajúc Jožka samotného.

„Hm!“ začne si tento, stojac na prosried chyže sťa kamenný stĺp. „Hm, čože mi to povedala? Že bolo dosť toho, čo som odňal Pokrížovcom? Hej, kebych bol mohol viac! Kebych bol Leseckému radšej krk zakrútil, a ešte aj Dačkovský majetok k sebe zdrapil, bol by som teraz lepšie stál, jako stojím. Ale ten starigáň podviedol ma, aby som mu pomohol Johannu oklamať, a ja starý blázon dal som sa naviesť aj na to, to znamená toľko, jako by som vyhodil dvacať tisíc von oblokom. Hm! Pokrížovský majetok mi už čert vzal, bol by som mal ešte aspoň Dačkovský. No nedám oklamať sa už takto jakživ, jako som sa dal Leseckému. Ale do čerta! Kýho šľaka robí jeho syn? Veď som počul, že nedávno požičal sto zlatých na dom. Či ho už tiež čert bere? Mňa už drží. Hej tá prísaha, tá skrivodlivá prísaha! Hu! jako mi to zvučí v ušach. A tie hrozné sny! Noc po noci mávam prácu s čertami a prisahávam jim, že nemám majetku Pokrížovského, ani tých sto aj päťdesiat toliarov.“

A Jožko zabiehal vždy na hroznejšie predmety v svojej reči, a ukazujúc do kúta spomínal Lucifera, i tváril sa hrozne a utekajúc račím krokom, zaliezal do najtmavšieho kúta, a tu sedel shrbený a skrčený vyše hodiny. Studený mráz drvil údy jeho, a krupäje ľadového potu vyvstávaly mu na čele. A jediné oko jeho hľadelo zavše úzkostlive v tú stranu, v ktorej zazrelo Lucifera.

Čuší Jožko v kútku hodnú chviľu, lež kosti ho už bolia a trpezlivosť prechodí, i premáha strach násilne a bere zpoza seba palicu a beží, aby mlátil mátožné strašidlo. Lež tuk mu v kosťach tuhne. Jako Jožko beží oproti Luciferovi, tak Lucifer beží proti nemu. Zaženie sa Jožko palicou na neho, a on tiež takou palicou na Jožka. Zahromuje Jožko divou kliatbou, a Lucifer hýba tiež ústami, ale nepočuť hlasu jeho. To Jožkovi divno, i bere sa s palicou pozdvihnutou k Luciferovi, aby ho videl z blízka; a hľa! príduc až k nemu, udre sa päsťou v čelo a vyvolá: „Oh! ja starý blázon! Zľaknem sa každého čerta. — Či sú to ozaj prístrachy zlého svedomia?“

A čo to tak naľakalo Jožka?

Nebolo to nič iného, jako zrkadlo v kúte, pri vysokej škryni položené a šatami z polovice zakryté. Hlboko zamyslený Jožko zazrel vlastnú podobizňu svoju v zrkadle, a hryzúce ho svedomie vyobrazilo mu z nej Lucifera.

A Jožko bol opravdu škaredý. — Vlasy obhorené začaly mu ešte len slabo vykukávať z hlavy, a pomedzi ne bolo vídať veľké hrbolce — pozostatky to rán, pri lámaní skál neočakávaným výbuchom nábitku na hlave Jožkovej povstavších. Kožka na tvári pri letňajšom ohni opálená pokrytá bola škaredými chrastami a podobala sa kôre jedlovej, sto rokov počitujúcej, a z ohyzdných chrást kukalo jediné oko, blískajúc plameňom divokosti, čo medzitým miesto druhého oka iba prázdna jama značila.

Takto to bývalo s Jožkom v novovystavenom dome skoro každého dňa. A jakoby to bolo mohlo jináč bývať? Nie dosť, že svedomie jeho znepokojovala krivá prísaha čo deň hroznejšie; nie dosť, že Jožko nechcel obrátiť sa k Bohu; nie dosť, že pri prvom vstúpení do novovybudovaného domu oddal ho čertu v moc: on stával sa deň odo dňa horším; on množil hriechy na hriechy; on rútil sa samovoľne do náručia pekla.

Predpovedal mu bol Danko ešte pred devätnástymi rokami, že z Pokrížovského domu nedostane žiadno z jeho detí ani babky; a hľa! toto proroctvo Dankovo vyplnilo sa aj pri Jankovi. Keď zaoberal sa Jožko myšlienkou prisvojenia si majetku sirôt Pokrížovských, robil to preto, aby mal čo dať svojmu Jankovi, keď dorastie. Janko doriastol, a z vôle Jožkovej stal sa majstrom, a tento mu dal do začiatku dvacať zlatých v šajnách.

„Ale vás prosím, pán otec,“ hovoril Janko, prijímajúc peniaze od otca, „ráčte mi aj tých dve sto vyzdvihnúť, ktoré mi z dedictva nebohej matky mojej pripadajú.“

„Už som jich zdvihnul, syn môj!“ odpovedal mu Jožko.

„Tak vás prosím aj o tie peniaze.“

„Nuž a začože si zostal majstrom?“ začal synovou prosbou namrzený Jožko, „či vieš, čo ma stojí tvoje majstrovstvo?“

„Osemdesiat zlatých aj s hostinou pre cechovných,“ odpovedá pokojne Janko, vidiac zamračený pozor otcov.

„A dvacať dávam ti teraz.“

„To je ešte len sto,“ pokračuje Janko predošlým spôsobom.

„A ďalej čo?“ opytuje sa rozhorlene Jožko.

„Nuž prosím vás ponížene, dajte mi ešte aj tých druhých sto.“

„Ba kýho čerta!“ začne Jožko napaprčený. „Načo by ti boly? Premrhať?“

„Pán otec!“ hovorí Janko, „za dvacať zlatých kúpim veľmi málo. Potrebujem aspoň jedon stôl, dva stolce, jednu škrynu na šaty, jednu posteľ —“

„Ba kýho čerta!“ reve Jožko. „Načo posteľ? Nepotrebuješ posteľ! Vystri sa na zem a spi tam! A načo stôl? Polož si na klát misu a máš stôl! A načo stolce? Urob si trojnohu a seď na tej! A načo škryňa? Nepotrebuješ škryňu! Zabi dakoľko klincov do steny, a máš škrynu! A, a, a —“

„Pán otec!“ ohlási sa Janko a slzy padajú mu z očí, „žartujete sa. Viem, že máte dobré srdce, a k tomu svedomie —“

„Mám ja čerta, a nie dobré srdce,“ zkríkne Jožko v zlosti, nenechajúc dopovedať syna slová započaté, „a moje svedomie je v Luciferovom vačku. A nežartujem sa, ale myslím naozaj tak! — A keď ma budeš zlostiť, dám ti výplatok taký, že nezabudneš naň až do úplnej smrti.“

„Ale prosím vás, pán otec, buďte —“

„Nebudem! A ani slova!“ zahrmí Jožko. „Tých sto zlatých zostane u mňa, a keď budem videť, že jich potrebuješ, dám ti jich, a s tým punktum!“ —

A daromné boly prosby Jankove i Ondrejskej, ony neobmäkčily zatvrdnuté srdce Jožkovo. Hneď po tejto rozhovorke vybral sa do Ulmovej, aby našiel hospodu pre syna.

Celý uradovaný prišiel domov, a hneď pri vkročení do chyže zvolal plný veselosti: „Vidíš, syn môj, či nemáš dobrého otca, keď meral takú dlhú cestu tebe k vôli? Už som ti našiel hospodu, a pomysli si len akú lacnú. Na celý rok nebudeš platiť viac, jako štyri zlaté v šajnách, a máš poriadnu chyžu, jako načim. Hneď zajtrá ťa odvediem ta, abys’ nezmrhal času ani za okamih.“

A Jožko dostál si slovu. Ešte v ten istý deň poslal Janka, aby si kúpil jednu kožu, dačo smoly, hrubý nebožiec, pílku a sekeru. Janko vykonal všetko svedomite, a doniesol domov z dvaciatych zlatých iba polovicu. Ukázal to otcovi, a ten mu riekol, že je to veľké bohatstvo, že on nemal ani toľko, keď zostal pre seba, a teraz že nedá svoj majetok ani za dvanásť tisíc.

Janko neodpovedal nič, a vybral sa v druhé ráno zavčasu s otcom do Ulmovej.

„Kebys’ len rozumel remeslu dokonale!“ hovoril otec po ceste k synovi.

„A ktože tomu na príčine?“ opýtal sa syn.

„Ty!“ odpovedal otec.

„Nie ver’!“ odporoval syn. „Čo ste mi neukázali, to nemôžem znať; a nechceli ste ma pustiť do sveta, kde bych bol naučil sa tomu, čoho som u vás jakživ nevidel.“

Jožkovu tvár preletel mrak nevôle, nepovedal ani slova a šiel nemo po boku synovom.

Po poldruha hodinnej chôdzi došli konečne do Ulmovej, a zastali v hospode pre Janka opatrenej.

„Nuž či mám tu bývať?“ vzdychnul si Janko, vkročiac s otcom do chyže, v ktorej nádobno mu bolo stáť vo dva konce sohnutým, ak nechcel hlavou povalu preboriť, a slzy hojné vyhrnuly sa mu zo smutných očí.

„Tu, syn môj!“ odpovedal otec, stavajúc sa, jakoby ani synov zármutok nepozoroval. „Veď je chyža pre teba vyhľadaná.“

„Ale, otec môj, či som nezaslúžil krajšiu chyžu?“ bola trúchlivá otázka Jankova, obzerajúceho sa kde otec stojí.

„Nuž?“ začal otec uštipačne. „Čože chceš mať? Vari bys’ rád bývať v dákom paláci? Či to nenie pekná chyža?“

„Veru!“ zasmial sa Janko trpkým smiechom. „Pekná to chyža! Na môj hriešnu pekná! A dobrá pre sovy a nedopiere, pre potkany a myši.“

„Nuž či je tu tma? Či nemáš dosť veľké obloky?“

„Velikánske!“ pokračoval Janko. „Tak veľké, že sotva prepchám cez ne päsť, a tie sú hustou drevenou mrežkou zahradené.“

„A či nemáš predca pekný výhľad cez ne?“

„Utešený!“ smial sa Janko so zaslzeným okom. „Či vidíte, jaká kopa hnoja skoro pri samých utešených oblokoch mojich stojí? A vidíte tam ten kurienec, vari už od dvaciatych rokov nečistený? A tamto to vidíte? Ach, či je to za výhľad? či je to za potešenie?“

„Ty si s ničím nie spokojný!“ osopil sa Jožko nevrlo na syna. „A teraz nechaj obzeranie chyže, a poď do roboty. Keby som len mohol byť s tvojim domovým. Sľúbil mi dať drevo na klát aj na trojnohu. Aha, veď už ide!“

Nemýlil Jožka zrak, bo hneď po jeho reči vstúpil do chyže nízky, zavalitý mužík s veľkým červeným nosom. Celá postava chlapova mala v sebe čosi hrozného a ošklivého.

To mal byť budúci domový pán Jankov.

„Bodaj vás porantalo! Prišli ste sem bez môjho vedomia!“

Toto boly prvé slová, ktoré počul Janko na mieste pozdravenia od svojho domového pána.

„Nuž akože sa vám ľúbi táto chyža?“ opýtal sa domový pán Janka.

„Sotva máte špatnejšieho chlieva v celej chalupe,“ odvetil Janko na otázku domového.

„Sto striel vám do duši! Nehaňte mi dom! Ani túto chyžu ste nie hoden,“ horlil domový.

Janko chcel odpovedať, ale predchytil ho Jožko, hovoriac: „No len no! veď vám netreba duriť sa na daromnicu. Reči sa vravia, a chlieb sa je. A prosím vás, takí mladí frňúskovia, jako je môj syn, radi žarty vystrájajú. Radšej nám dajte to drevo na ten klát.“

„No keď to bol iba žart, tak je dobre,“ prehodil rečou Jožkovou uspokojený domový. „Myslel som, že to naozaj, a bolo by to zle. Sto striel! — Poďte teda, dám vám to drevo.“

A Jožko s Jankom šli za domovým na dvor. Janko nechal v chyži stáť, čo priniesol so sebou.

„Z tohoto bude dobrý klát,“ prehovoril napokon domový, zastaviac sa na konci neveľkej záhrady, a ukazujúc na hrubizný peň jelšový ešte v zemi zarastený. „Len ho dostaňte von a okrešte, jako potrebujete. Ale počkajte, pomôžem vám aj ja, dáte potom na šaholinu.“ A po týchto slovách odišiel, a v malej chviľke doniesol tri motyky a jedon čekan.

Janko nevedel čo počať od zlosti. Znal o otcovi, že je majetný, znal, žeby mu mohol byť na dobrej pomoci, a čo mu dal? Biednych dvacať zlatých, a i to z jeho vlastných. A ešte mu sto zlatých z materinského dedictva uchvátil. A za to všetko neopatril mu ani len poriadnej hospody, nekúpil mu ani len ten kúsok dreva na klát. Toto všetko cítil Janko dobre, a nad takýmto nehodným zachádzaním s jeho osobou zbúrily sa všetky city v ňom i sosúsrednily v divej zlosti. Škrípal potichu zubami, ale neriekol nič. Zaťal zuby a kopal, kopal zo všetkých síl, sťa by chcel pretrhnúť sa úplne. Jožko a domový kopali tiež statne, a v malej chviľke bol jelšový peň vyvalený, okresaný a v chyži Jožkovej do zeme zasadený. K tomu ešte urobili trojnohu, a Jožko nabil drevenných klinov do steny, z ktorej celé kusy hliny vypadúvaly. To mala byť Jankova šatnica. A Jožko hneď sobral dakoľko kúskov šiat zo zeme, a povešal jich na povbíjané kliny. Pri dvíhaní šiat zbadal na prosred donesenej koži dieru, čo mohol prepchať hlavu cez ňu.

„Nuž tisíc striel!“ zahrmel, „veď si ty deravú kožu kúpil.“

„Akoby to mohlo byť?“ volá zarazený Janko, „tá koža bola celkom dobrá.“

„To vám prežrali potkani, počím sme boli tam von, hahaha!“ vysvetlil v krátkosti celú vec domový, a doložil: „A teraz, keď sme vám pomáhali, dajte doniesť tej šaholiny, nech sa občerstvíme.“

Janko nechcel, no Jožko ho prinútil i k tomu a z desiatych zlatých zostalo mu večer iba päť, bo okrem domového prišla aj celá jeho rodina pomáhať strebať tú besnicu, a smädní pijaci neprestali skôr trúsiť, iba keď ležali rad radom po zemi. Jožko nerobil žiadnu výminku, bo keď — vraj — prídeš medzi vrany, nuž tak kvákaj ako ony; a on veru dobre kvákal, bo samý prvý vystrel sa na zemi. A Janko sadnul na trojnohu, oprel horúce čelo do dlane na kláte podopretej a ronil boľné slzy dlho, veľmi dlho. Sviečky nemal a sediac tíško potme, počúval celé pluky potkanov pekelný tanec nad jeho hlavou vystrájajúcich a aj v chyži po hlavách opilcov skákajúcich.

Takto vystrojil si Jozef Ondrejský, majetný mešťan chytrický, prvorodzeného syna, aby došlo splnenia proroctvo Danka Ondrejského. Keď Anka, dcéra Jožkova zomrela, pobral všetko, čo jej bol dal — a bolo toho málo — od zaťa nazpak a Jankovi nedal zhola nič, no ešte mu vzal jeho vlastných sto zlatých.

A Janko videl že od otca nič nedostane, a takto že nádobno mu zahynúť a preto si umienil, že bude hľadať pomoc inde. A k tomuto cieľu domnieval sa prísť najľahšie kroz ženbu. I skusoval šťastie svoje a pýtal si za ženu jedinú dcéru zámožného hospodára v Ulmovej, nedostal ju. Uchádzal sa o ruku menej majetnej dievčiny, aj tu potkal sa s podobným výsledkom. No to ho všetko neodstrašilo od ženby. On chodil z dom do domu pýtať si ženu, lež prvorodzený syn majetného a hrdého mešťana chytrického nemohol dostal žiadnej ženy. Aj tá najchudobnejšia slúžka opovrhla podávanou jej rukou jeho. To doviedlo Janka do zúfalstva. Šiel k svojmu otcovi, a žaloval mu na svoje nehody, a otec, tento starý hriešnik, oboril sa na bedujúceho syna hrubými slovy a vyhnal ho von zo svojho domu. Janko rozžialený šiel von katovou bránou na chytrické lúky, aby uľahčil ztlačenému srdcu svojmu v božej prírode. Tu posretnul dievku veliký kôš záhradných plodín nesúcu a bez všetkých okolkov prosil ju, aby šla za neho. Zdarilo sa mu. Po dlhých zákrutkách a výkrutkách privolila k tomu, a Janko aspoň máličko potešený vzal jej kôš na svoj chrbát, a takto vystrojený šiel podľa obloka chyže otcovej, a zavolal otvoreným oblokom: „Pán otec! už mám ženu!“

Jožko poznal hlas synov i priskočil k obloku, aby videl svoju nevestu, ale hrúza prikovala ho na jedno miesto pri zazretí velikého koša na chrbte synovom, bo z oprotivného domu díval sa von oblokom súsed a ukazujúc prstom na Janka, smial sa z plného hrdla. To bolo Jožkovi dosť. Jeho hrdosť dostala škaredú ranu a táto sotila ho tak, že zavrávoval a do stolca sklesnul. Zpamätal sa po dlhej chvili a začal rozmýšľať, čo má robiť.

„Toto je zase jedon z trestov hrnúcich sa na mňa krivoprísažníka,“ začal hovoriť si polohlasne. „Najstarší môj syn ženiť sa má a nemôže dostať ženu. A teraz bere si vari to dievčisko, čo podľa neho stálo. Ha! prisám Bohu, to nenie pre mešťanského syna! A ona ani nepatrí k tomu náboženstvu, čo ja, čo môj syn! A jej otec je žebrák! Hrom a peklo! nestane sa to, nesmie tak byť! Všetko by ešte zbavilo, aj zo žebrákov stávajú sa páni, ale jej náboženstvo, to náboženstvo! Hej! nedopustím, počím žijem, aby si tú vzal. Sadnem a odpíšem mu list.“

A Jožko vzal pero i černidlo a napísal list, v ktorom svojho syna po predku preklínal, ak si vezme ženu z druhého jako z otcovského náboženstva. Dohotovil, zapečatil a poslal svojho synka Ľudka na skutku do Ulmovej.

Pozde večer vrátil sa Ľudko domov, a doniesol otcovi list od Janka. Jožko vychytil mu list z ruky, bežal do svojej chyže, zapálil sviecu a čítal, — čítal ho raz, dva, try… a čím dial čítal, tým strašnejšie mraky zlosti zavisovaly mu na čele. Roztrhal list na kusy a s divým hromovaním pral päsťou na stôl. Hodná chvíľa prešla, počím minula ho zlosť. Roztratily sa predca pomaly mraky z čela Jožkovho, a on posbieral kúsky listu Jankovho zo zeme a skladal ich tak, ako predtým boly, a čítal poznovu.

„A čo žiada odo mňa?“ prehovoril k sebe máličko utíšený. „Čo mi píše? — S radosťou vyplním vôľu vašu, otec môj, ak mi pomôžete stať sa človekom poriadnym. A nebude vás to stáť nič. Z vášho majetku nepýtam ani babky, len mi dajte to, čo mi zostalo po materi. Som teraz úplným žebrákom, a za žebráka nepôjde nikto inší, jako žebráčka. Keď som nemohol dostať inú, vypýtal som si tú, ktorá stála dnes po poludní so mňou pod Vaším oblokom. Pravda je, že priznáva sa k druhému náboženstvu, nežli ja, lež voliť nemôžem, keď nemám v čom, a bez Vašej pomoci nádobno mi vziať si za ženu túto osobu. Potom ale padne kliatba, ktorú sypete na nešťastnú hlavu moju, na hlavu Vašu, a bude vás hryzť večne na svedomí! — Hu! toto sú hrozné slová, nádobno mi podbať na ne. Eh! čert to vezmi! Nedám a nedám mu ani babky, a uvidím, či bude mať toľko smelosti oženiť sa proti mojej vôli!“

Jožko ztrávil celú noc v zlosti a strachu: v zlosti, bo hneval sa na odpoveď synovu, a v strachu, bo videl prvorodzeného syna svojho rútiť sa do hrozitánskej priepasti, a po jeho zaniknutí v strašlivých hlbočinách vystupovaly z tade celé pluky vojska pekelného, a strieľaly do Jožka šípy ohnivými.

Svitnuvšie ráno bola nedeľa, a Jožko chtiac odpočinúť si po noci v smrtedlných úzkostach ztrávenej, vyhnal všetkých domácich do kostola a ľahnul si spať.

Domáci prišli po zkončených službách božích domov a rozprávali Jožkovi, že p. farár ohlašoval dnes po prvýraz poctivého mládenca Jána Ondrejského, a ten že si bere poctivú pannu Máriu Začatovskú náboženstva —

„Hrom a peklo!“ zahrmel Jožko, nevypočúvajúc ani celú ohlášku, a sadnul, aby odpísal list Jankovi, aby preklial prvorodzeného syna svojho do horúceho pekla. A takéto otcovské požehnanie k nastávajúcemu manželstvu posielal každodenne Jankovi, ktorému ale boly celkom ľahostajné, bo psí hlas — vraj do neba neide.

V treťú nedeľu po prvej ohláške predstúpil Ján Ondrejský pred oltár, a prisahal večnú vernosť a lásku Márii, rodzenej Začatý.

Po svadbe býval v Ulmovej ešte za úplného polroka, že mu tu ale zle šla hodina, prestehoval sa do Tajskej.

Prišiel rok strašnej biedy a hladu, a Janko nevládal vyrobiť na živnosť pre seba, svoju ženu a dieťa, i prosil listovne otca svojho o pomoc, a ten poslal mu tiež listovne otcovské dobropranie, aby pošiel hladom aj s celou rodinou, ako pes.

List tento priviedol Janka do zúfalstva, a on urobil krok jeho otcovi srdce rozrývajúci.

Prosba Jankova nemohla vynsť Jožkovi z hlavy. Už minul celý celý týždeň, jako ju dostal, a ešte mu je ustavične pred očima. Chodí hore dolu po chyži a držiac list Jankov v ruke, mrmle čosi sám sebe pod nos. Zo zadumenia tohoto vytrhne Jožka do chyže vstúpivší hutník, a Jožko zazrúc čierneho chlapa, zdesí sa a začne strašne kričať, bo zlé svedomie ukazuje mu v prišlom chlapovi živého čerta. A hutník smeje sa z plného hrdla, a smiech tento naháňa Jožkovi tým vätší strach.

„Pochválen Pán Ježiš Kristus!“ začne po hodnej chvíľke hutník, potlačujúc násilne smiech ohromný, jaký ho napadnul pri zazretí uľakaného Jožka. „Bojíte sa ma, pán majster?“

Jožko začujúc známy hlas, zpamätá sa i klopí hanbou rozpálenú tvár k zemi, i rečie vydychujúc z hlboka: „Bodajže vás, zľaknul som sa vašej čiernej postavy, jako živého čerta.“

„Poznať veru, že máte mrcha svedomie,“ sloví hutník bez všetkých okolkov. „Dobrý človek bojí sa iba samého Pána Boha.“

To Jožka pichlo.

„Čože ste mi doniesli?“ opytuje sa Jožko, potlačujúc násilne hnev vzbudený v jeho hrudi smelými a káravými slovy hutníkovými.

„A veru chýr o vašom pánu synovi,“ odpovedá hutník s pichľavým úsmevom. „Hlad a bieda je strašná a jemu šlo tak zle, že nesjedol tam toho týždňa za úplné try dni ani kúska chleba.“

„Viem o tom!“ odsekne Jožko.

„Dosť zle, že viete a nechali ste vlastné dieťa hladom hynúť,“ hovorí hutník kárave. „Chtiac vyslobodiť sa z biedy, opustil vaše náboženstvo a prestal k nám.“

„Hrom a peklo!“ zreval Jožko.

„Dostal za to dva tvrdé toliare a dva dukáty,“ pokračuje hutník, „a vás preklial pred celým zástupom ľudu a dal vám odkázať, že vám sľúbil pred dvaciatymi roky stať sa vaším hadom.“

„Dosť!“ volá Jožko a hľadá palicu, aby dal výslužné nešťastnému poslovi. A tento to vidí i uteká von a ešte vo dverách zastane, a volá v smiechu: „To je — vraj — trest otca-krivoprísažníka!“

A v Jožkovi búra city, oj city to hrozné. On je sice úplný neznaboh, ale horlivý zástupca starých mravov a obyčají. Aj náboženstvo patrí dľa jeho náhľadov do tohoto krámu, a keď jeho syn opustil to náboženstvo, v ktorom otcovia Jožkoví vyriastli, žili i mreli, to je pre Jožka hrozné povedomie. A opustil ho pre tvrdosť srdca svojho otcovho.

Jožko ruvá si chumáče šedivých vlasov z hlavy a preklína seba, preklína i deň svojho narodzenia, a v kliatbe tejto chrlia sa aj naproti Bohu slová rúhavé.

No minuly mnohé dni, ktoré Jožko v kliatbe ztrávil: minuly aj mnohé noci, v ktorých Jožka strašlivé prístrachy potrápily, a cez celý tento čas sedel v chyži svojej zavretý. Po zlosti nasledovaly bôle srdca, a Jožko ztrávil zase dlhé časy, vzdychajúc ustavične: „Utratil som oko, utratil som dcéru, utratil som majetok, utratil som syna, syna prvorodzeného, — a to všetko pre tvrdosť srdca môjho. To všetko je trest boží, ktorý zastihnul mňa, otca-krivoprísažníka. Hu! Tuto strašlivé povedomie rozvráti prsia moje!“

A Janko? — Keď strovil dar od svedkov prestúpenia jeho obdržavší, upadnul na novo do hroznej biedy. Medzi tým časom narodilo sa mu druhé dieťa. Matka biedou umorená odobrala sa hneď po príchodu tohoto dieťaťa z plačlivého údolia pozemského do výšin radosti a blahoslavenstva. Janko pochoval ženu svoju a predal na to, čo mu ešte zbývalo z nábytku; a vezmúc jedno dieťa na jednu, druhé na druhú ruku, šiel a žebral predo dvermi otca svojho o kúsok chleba. A otec ukrutný dal zacítiť nešťastnému synovi miesto potechy hrubosť urputných slov, a miesto chleba ukázal plačúcim deťom zaťatú päsť.

O týždeň pozdejšie šiel Jožko dolu námestím a sretnul Leseckého. Po malej shovorke s ním, ukázal na druhú stranu námestia, hovoriac: „Čože to tamto za človeka?“

„To je váš syn, pán strýčik,“ odpovedal Lesecký. „Nesie svoje dve dietky do hrobu. Zahynuly mu hladom a zimou.“

„Hladom a zimou zahynuly obe tvojho synove deti! Hladom a zimou zabitých nesie tvojich vnukov vlastný otec do hrobu! Hu! aj to je trest tvoj prekliaty, starý hriešnik!“

Slová tieto vliekly sa z úst Jožkových strašne. No Lesecký jich nedopočul, bo Jožko vypočúvajúc slová jeho, vyrval si chumáč šedín z hlavy, a chvátal v divom skoku domov.

„Hej, strašný je tvoj trest, krivoprísažníku!“ vzdychnul si Lesecký, hľadiac za utekajúcim.

Janko, ženy i detí ukrutným spôsobom olúpený, vstúpil k Mešťanskému jako tovaryš do roboty, a pri pilnosti zahľadal si pekný groš. Každému to bolo po vôli, len jeho otcovi nie. Tento hľadel na zmáhajúceho sa syna závistlivým okom a tak dlho kul fígle, počím ho nepripravil o všetok shospodárený peniaz.

To uvrhlo Janka do zúfalstva. S krvácajúcim srdcom opustil rodné mesto a odobral sa do cudzých krajov.

O pol roka po odchode Jankovom dostal Jožko list, i rozpečatiac ho, čítal v ňom, že jeho prvorodzený syn, Janko, zomrel vo Sv. Kríži jako najbiednejší žebrák na smetisku.




Pavel Križko

— autor historických štúdií a článkov, pedagóg, archivár Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.