Zlatý fond > Diela > Krivoprísažník


E-mail (povinné):

Stiahnite si Krivoprísažníka ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Pavel Križko:
Krivoprísažník

Dielo digitalizoval(i) Martin Droppa, Viera Studeničová, Katarína Tínesová, Slavomír Danko, Andrej Slodičák, Eva Kovárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 25 čitateľov


 

IV

Sotva minuly štyry mesiace od smrti Johanninej, a už zvučí hlučná hudba v dome Ondrejského. Jožko slávi už po tretí raz svatbu. Hostia naplňujú všetky priestranstvá jeho domu, a z jích uradostených tvári nevyčítal by nikto, že tomu ešte len nedávno, čo zavznievaly smutné hlasy pohrabných piesni týmito priestory. A načo majú smútiť sa svatobníci? Veď pred očami mihajú sa jim samé obrazy radosti a šťastia. Jožka Ondrejského považujú za najzámožnejšieho mešťana v celej zlatej ulici, a on bez pochyby o tom vie, bo celá jeho postava svedčí, že je Jožko „pán a nie bedár“. Šticu má do hora vyčesanú, búzy vykrútené, pekný sriebrom obťažený surdon sťahuje srieborný pás a ruky má založené krížom cez prsia. No hlavu, tú nesie zprímenú a hrdo hľadí okolo seba. Lesecký chce Jožka vari zahaňbiť, bo vyvesil na seba čo má najkrajšieho a najhrdšieho a stúpa pomedzi ostatních hostí jako hrdý páv. A Danko v obleku mešťanskom cele jednoduchom sedí na strane a z čela jeho možno vyčítať, že je v myšlienkach zabraný. Kto vie o čom myslí. Zo svedkov pokonnej vôle Johanninej nevídať tu okrem Danka žiadneho, ba ani predošlú svokru Jožkovu, ani siroty Johannine tu nevídať, iba malý Janko tlieska si veselo ručičkami, keď čierny Pišta bradou zavše husle stiskne, až mu zjačia. Tlieska si chudáčik, bo nevie, že dostáva práve macochu. A Lesecký poobzerá sa, stiskne ruku tomu a zas tomu a poberie sa na to k Jožkovi.

„A kde je stará Pokrížová?“

Jožko mrdne búzom, mrdne plecom a narovnajúc sa ešte lepšie, prehodí ľahostajne: „A čo ja viem.“

„Volal si ju?“

„Volal!“

„A jej vnukov?“

„Nie!“

A Lesecký stiskne zuby, zasmeje sa i prejde k hudcom, hodí do barbory dvaciatnik i prerečie panovite: „Hudci hrajte, ale taký vrtký, nech si zaskočím.“ I uderí pätu o pätu, až mu srieborné, veľké ostrohy zazvonia a pochytí mladú nevestu do kolesa. Hudba zavznie, Janíček zatlieska ručičkami a mladí i starí vrtia sa o milých päť.

„Eh! čert ťa vezmi svatba, jaká si mi milá!“

„Tak, tak!“ svedčí Jožko Leseckému. „A keď sme si zaskočili, napime sa!“

„Vivat Jožko Ondrejský!“ zavolá švagor Lesecký, pochytiac pohár vínom perlistým až do vrchu naplnený.

„Vivat, vivat, vivat!“ hrmí to zo všetkých strán. A Jožko si naduruje šticu i vykrúca búzy, a v sláve svojej úplne je spokojný.

No, nič nenie stáleho na tomto svete, všetko míňa sa, bo čas uteká rezkým krokom a my s ním. A veselie Jožkovo? Tiež minulo sa tak, ako čokoľvek iné.

Jožkovi Ondrejskému zdal sa celý boží svet utešeným rajom, stvoreným iba preto, aby mohol on radosti ustavičné zažívať. Všetko sa usmievalo na neho, a kde len kročil, všade nachodil celé zástupy ľudí, ktorí ho ujisťovali o vrúcnom a vernom priateľstve naproti jeho osobe; každý ho rád videl a každý mu preukazoval úctu; rozumie sa, že Jožka to všetko nesmierne tešilo. A čože? Bol majetný, remeslo mu dobre šlo od ruky, a mimo dobrej gazdinej a spoločnice života svojho videl sa byť otočeným veselými dietkami svojimi: Janíčkom, Aničkou a Samkom, ktoré štebotaním a úsmevy detinskými každý mráčok, hneď ako povstal, z čela otcovho rozohnaly. Maminka mazlila sice viac svoje vlastné detičky Aničku a Samíka, jako Janíčka; ale tento to necítil i bol veselý a miloval novú svoju opatrovnicu tak, ako vlastnú matku. Jožko bol so všetkým spokojný, a s manželkou svojou rozprával si už vopred, čo všetko z jeho dietok bude. Budúcnosť videl práve tak šťastnú, jako bola prítomnosť, nestrachoval sa jej teda ani jako mačný mak.

Truhličku, v ktorej bolo 150 toliarov kroz Johannu pokrížovským sirotám poručených, neotvoril ešte, bárs Johanna už vyše štýr rokov v čiernej zemi ležala, i neznal, čo tam dnu byť môže. Kľúčik od tejto truhličky bol už dávno zhrdzavený, bo nikto nevzal ho od smrti Johanninej do ruky. Manželka Jožkova bola sice zvedavá, čo v tej truhličke bude, i nahovárala Jožka, aby predca pozrel dnu, ale ten nedal sa nakriatnuť k tomu žiadnou mocou. A Lesecký, kedykoľvek prišiel Jožka navštíviť, vždy ho vysmieval, že bojí sa do vnútornosti mrtvého dreva pozrieť, i zval ho tajomníkom. Ale ani to nepomáhalo. Jožko zostal pri svojom a nedotknul sa osudnej truhličky. Myslel si, že Danko bude znať, čo je tam dnu, i chcel s ním o tejto veci prehovoriť, lež slovo uviazlo mu v také časy na jazyku, bo brat Danko často držiaval Jožkovi kázeň o pokání, ktorá končievala sa obyčajne so slovy: „Kaj sa z hriechov, brat môj, bo začiahne ťa hrozný trest božský!“ A Jožko radšej počúval čokoľvek, jako takéto kázne, bo v najbližšiu noc po rozhovore s Dankom snívalo sa mu o pekle a o čertoch a o mukách pekelných. Vídal sa v také časy v prosriedku velikého ohňa a čerti s rožkami, koňskými kopytami a chvosty, majúci na hlavách železné do červená rozpálené čiapky, pichali a štuchali ho veľkými železnými ožehy a vidlami. A v takéto časy kričieval Jožko o pomoc, čím obyčajne pozobúdzal všetkých svojich domácich. Manželka Jožkova divila sa jeho strachu, ale neznala ho nijak pochopiť. A Jožko mlčal ako ryba a nevyzradil príčinu nočných týchto prístrachov, — nevyzradil, bo bol pevne presvedčený, že okrem neho a Leseckého nikto o nej nezná. Aby takýchto snov bol zprostený, vyhýbal svojmu bratovi, kde mohol, čo pravda Dankovi hroznú bolesť pôsobilo. Tento vidiac studenosť bratovu, navštivoval ho vždy redšie, až napokon docela prestal chodiť do domu jeho. Toto bolo Jožkovi z jednej strany veľmi milé, bo nebolo nádobno mu počúvať protivné kázne o pokání; zase ale hovorieval k Leseckému: „A predca by lepšie bolo, keby som žil s bratom v dobrom priateľstve, bo kto zná, či stará Pokrížová majetok svojho synov aj právne požadovať nebude, a tu by mi pravda dobre padlo, keby aj môj brat chcel svedčiť, že som jej ten majetok už v cele prinavrátil. A takto ho sotva k tomu nakriatnem.“

Lesecký pravda snažil sa upokojiť Jožka straniva majetku Pokrížovského, predstavujúc mu ustavične, že jeho ešte žiadna duša v požitku majetku Dačkovského neznepokojovala, a že vyplativší sirotskému otcovi tých šesť sto zlatých, je už teraz úplne bezpečný. No to všetko nebolo v stave strachy Jožkove rozohnať. V tomto ohľade tým lepšie pôsobila na neho novina o smrti starej Pokrížovej. Pri počutí chýru tohoto bol neobyčajne veselý, a keď bol kroz pohrabného zváča k pohrabu Pokrížovej pozvaný, vyskočil si po odchode jeho i zavolal svoje obľúbené: „Predca bude z teba pán a nie bedár. Vivat Jožko Ondrejský!“

Radosť Jožkova bola veliká, a po pohrabe nešiel ani do domu smútku, čím prehrešil sa značne oproti obyčaju tomuto. No nerobil si z toho nič. Manželku svoju poslal ta, a on s Leseckým odobral sa zrovna domov.

„Vidíš, švagre!“ prehovoril Jožko k Leseckému, hneď ako do chyže svojej vstúpil, „už je aj stará Pokrížová tam, kde loj kopú.“

„Raduj sa Jožko,“ odpovedal tento, „bo máš veľkú príčinu k radosti.“

„Aj ja budem radovať sa,“ ohlási sa v to sedemročný Janko.

„Aj ja. Aj ja!“ volajú tiež obe ostatnie dietky Jožkove a tlieskajúc ručičkami i smejúc sa z plného hrdla, nechávajú hru a bežia k otcovi i túľac sa k nemu usilujú sa vynsť mu do lona.

„A vy, deti moje,“ sloví otec prísne, „nestarajte sa do našej reči, bo tomu nerozumiete. Ta choďte hrať sa!“ A detičky poslušné otcovi idú na stranu a bavia sa hračkami.

„Raduj sa, Jožko!“ povie zase Lesecký, „bo máš veľkú príčinu k radosti.“

„No, čo na mne záleží,“ rečie Jožko, „to môžeš byť presvedčený, že je radosť moja ešte len teraz úplná. Aby som ti pravdu povedal, švagre, nádobno mi vyznať, že veru nejedon raz prišlo mi do hlavy, že predca môžem majetok Pokrížovský utratiť. A v také časy prešiel studený mráz moje kosti. Nuž ale teraz, teraz je už aj poslední kameň urážky z cesty mojej odstránený, a ja s úplnou bezpečnosťou môžem ďalej kráčať na dráhe nastúpenej.“

„Pravdu máš,“ svedčí švagor. „Teraz už nemáš viac nikoho, kto by bol v stave vyhodiť ťa zo sedla. — Stará Pokrížová je mrtvá, poručník sirôt Johanniných je mrtvý, ujec Hladný v Kremnici je mrtvý! Ktože ťa bude nepokojiť v požitku majetku Pokrížovského, ktorý ti smrť starej Pokrížovej na veky zabezpečila.“

„Žijú pravda ešte ľudia,“ prejme slovo Jožko, „ktorí dobre znajú, v čom nebohý Pokríž stál, lež tí mi nič neurobia. Najviac ma mrzí, že ešte nebohého Pokrížov brat žije, ten by ma mohol ešte aspoň poduriť. Ba či bol pri smrti jeho matky?“

„Bol,“ odpovedá Lesecký, „ale stará nehovorila už vtedy nič. A ostatne neboj sa Pokríža, bo toho som už previedol cez lavičku, jako načim. A oproti druhým ľuďom bude ťa chrániť písmo, na ktorom je aj nebohá stará podpísaná. Ba či ho máš?“

„Mám,“ rečie Jožko s úsmechom a otvoriac škryňu, vytiahne z nej písmo a ukáže ho švagrovi.

„To je dobre,“ sloví tento, „že o tomto spise nikto nevie mimo nás dvoch. Johanna sice vedela, veď vieš, čo nám povedala, keď sme k starej šli; ale aj Johanna je už mrtvá, a ty si, myslím, nepovedal ešte nikomu o ňom.“

„Nepovedal, švagre,“ tvrdí Jožko.

„No tak, teda je úplne dobre. Ale Jožko, pozri len, pozri, veď tvoj brat vari ide sem.“

„Zamknime dvere,“ rečie Jožko a hneď náradu svoju aj vykoná.

„Len jich odomkni!“ káže švagor, „tvoj brat neide sem.“

„Ach tak je dobre,“ teší sa Jožko, „veď ho okrem toho nepotrebujeme, toho kazateľa o „pokání a odpuštění hříchů,“ ha ha ha!“ A s týmito slovy sadá zase pokojne vedľa švagra.

Za chviľku mlčia oba, potom ale zase začne Jožko: „Ale švagre, povedzže mi, či si ty to ozaj myslel, keď si mi hovoril, aby som Pokrížovský majetok len do tedy užíval, čím jeho vlastníci nedorastú, a potom aby som im ho odovzdal?“

„Áno, tak som myslel a myslím aj teraz, že nebohého Danielovým a Johanniným sirotám nádobno odovzdať jích otcovské dedictvo, keď dorastú.“

„A či jim ty odovzdáš Dačkovské majetky?“

„No o tom potom,“ vetí švagor Lesecký vyhýbajúc prímej odpovedi na túto šteklivú otázku.

„Tak?“ smeje sa Jožko. „Ty si figliar klincami vybíjaný, len mňa chceš olúpiť a ty si myslíš: Čo je moje, nedám si. Ach, takto hrať sa nebudem. Ak ty odovzdáš Dačkovské, odovzdám aj ja Pokrížovské; ale ak nie, nuž nie.“

„Nuž vieš ty čo, Jožko!“ hovorí Lesecký, „ty si taký strachoš, že ani vätšieho netreba. Abys’ ale už bol celkom uspokojený, nádobno mi oznámiť ti, že nedávno boli Johanniní chlapci u mňa, a tu som dal povolať lekára, aby ma navštívil. Tohoto som prosil, aby jich prezrel a aby mi riekol, či sú zdraví a či budú dlho žiť. A on mi povedal — vieš čo?“

„Nuž že sú zdraví,“ odpovedá Jožko, upierajúc zrak svoj na ústa švagrove, jako by chcel čím skôr odpoveď na švagrovu otázku uvideť.

„Lekár mi povedal, že obidvaja majú suchoty, a že nedožijú dvaciateho roku.“

„Chvála Bohu!“ vzdychne si Jožko z hlbín srdca.

„No vidíš!“ pokračuje ďalej švagor, ani tu netreba ti strachovať sa, že jim vydáš otcovské dedictvo, bo do tých čias nedožijú. No či si už teraz úplne spokojný?“

„Hej, už som úplne spokojný. A ďakujem ti za dobrý chýr.“

„Veľmi vďačne. Bodaj by som ti ešte aj ten chýr čo najskorej sdeliť mohol, že už aj Danielov brat —“ Tu prestal Lesecký, bo otvorily sa dvere a do chyže vstúpil Danko Ondrejský.

„Pomáhaj Pán Boh, ak radíte sa o dobrom; ale ak o zlom, naprav vás Boh!“ prerečie dnu vstúpivší podávajúc obom ruky.

„A čo teba do toho?“ osopí sa naň Lesecký, nechtiac mu ani ruku podať, v čom ho Jožko nasleduje.

„Čo ma do toho?“ rečie vážnym hlasom Danko. „Takto ma vítate? Toto je priateľsky? A aj ty, brat môj, nasleduješ príklad Leseckého? To ma bolí veľmi. To by som nebol čakal od svojho vlastného brata!“

„A čo ty tu hľadáš?“ osopí sa Jožko na brata, merajúc ho škaredým pozorom od hlavy do päty.

„Tak? čo tu hľadám?“ prerečie pokojným hlasom Danko.

„Áno! Ty nemáš u mňa čo hľadať!“ pokračuje predošlým spôsobom Jožko.

„Brat môj!“ prevezme slovo Danko a dve veľké slzy ronia sa zo smutných jeho očí, „pôldruha roka už minulo, čo som neprekročil prah tvojho domu; ale mi je to teraz už veľmi ľúto. Mal som prísť sem, počím stará Pokrížová, Pán Boh jej daj slávu večnú, ešte oči nezažmúrila na večnosť, mal som prísť a bolo by mi ľahšie okolo srdca. A keď som to nevykonal vtedy, prišiel som aspoň teraz, aby som upokojil svoje svedomie.“

„A nebolo ti treba obuv darmo drať,“ rečie posmešne Lesecký; „ale pravda, veď si aj ty poctivého obuvníckeho remesla majstrom, ha ha ha!“

„Ba či zase nezačne kázeň o pokaní!“ dodáva úsmešne Jožko.

„Smejte sa len, smejte!“ sloví pokojne Danko, „oba ste už zrelí hriešnici.“

„Či nevravím?“ hovorí so smiechom Jožko a potom zaškarediac sa, ukazuje rukou na dvere i hovorí: „Pán kazateľ! tamto nechal zedník dieru.“

„Nie!“ vetí prísne Danko, „nepôjdem skôr odtiaľto, počím úlohu svoju nevykonám.“

„Nechcem počuť,“ volá drsnatým hlasom Jožko.

„Ale nechaj ho!“ smeje sa švagor, „nech si hovorí, dáme mu potom po krajciari.“

„Viete čo?“ začne Danko, úsmešky Leseckého a zlosťou bratovou nezmýlený, slávnym hlasom: „Pred tvárou vševedúceho Boha osvedčujem sa tu pred vami, že je môj podpis na listine, majetok Pokrížovský Jozefovi Ondrejskému zabezpečujúcej, naskrze neplatný, a spolu že budem na strane sirôt Johanniných, jestli Pokríž povstane a vec dedictva sirôt týchto pred právo príde.“

Zasmial sa Lesecký na reči Dankove, ale Jožko zblädnul od ľaku, bo nemyslel, žeby v bratovej kázni aj o tajnej listine dačo stáť malo. Lesecký hodil okom na Jožka a vidiac koľko bilo, i že Danko Jožkov ľak zbadal, usmial sa ešte lepšie a v smiechu opýtal sa Danka: „A čože je to za podpis, čo za listina, ktorú až pred vševedúceho Boha posielaš?“

„Nezmýliš ma smiechom,“ vetí Danko, „bo ľak Jožkov dokonale hovorí, čo ste ukovali.“

„A čoby hovoril?“ osopí sa Jožko na brata. „Na mňa pôsobilo hrozne to, že ma vlastný brat za takého podliaka vyhlasuje. Rozumieš?“

„Rozumiem aj teba, kam ťaháš,“ sloví Danko pokojne; „medzitým ani ty ma viac neoklameš. A lepšie by ti bolo bývalo, kebys’ bol dedictvo Johannino zadržal sám, alebo aspoň statočnému človeku odpredal, tak bol by mal aj tvoj syn od Johanny diel z tohoto, teraz ale dostane iba biednych dve sto zlatých miesto dvaciatych tisícich, a z Pokrížovského nedostane žiadno z tvojich detí ani haliera. Nespravodlivý groš v tvojom mešci vyženie odtiaľ aj spravodlive zaslúžený zlatý!“

„No, Daňo, ja vidím, že nádobno nám s tebou pohovoriť celkom vážne o tejto záležitosti. Jožko predal Dačkovský majetok mne, a či som ja nie statočný človek? Či chceš, aby ti dokázalo právo, že lužeš?“

„A či je to statočnosť?“ opytuje sa pokojne Danko Leseckého; „či je to statočnosť, keď ty sám navedieš Jožka, aby Johannu k podpisu pojistenia na desať tisíc priviedol, a potom aby ti tieto peniaze vrátil; či je to statočnosť?“

„A kto ti to povedal?“ osopí sa Lesecký na Danka.

„Kto mi to povedal?“ pokračuje pokojne Danko. „Tu pri tomto stole ste sedeli spolu a ledva vyplatených desať tisíc, ktoré si v druhej chyži na stôl odčítal, vrátil ti môj brat, a za to si bol mu na pomoci pri shotovení tej prekliatej listiny, na ktorú môj podpis proti mojej vôli prišiel, ba podpísal si sa mu aj ty jako svedok na ňu a starú Pokrížovú ste obalamútili, že je to list Hladnému do Kremnice, a ona vám uverila i podpísala, neznajúc čítať.“

„A kto ti to povedal?“ vetí zas Lesecký, na jehož čele sedia ťažké kvapky potu, čo medzitým celú tvár umrlčia blädosť pokrýva.

„Kto mi to povedal?“ hovorí pokojne Danko. „Krom Johanny, ktorá každé vaše slovo zretedlne počula a ktorú ste vy do hrobu strčili, dívalo sa na vás ešte jedno oko, ktoré ste vy pravda nevideli. A toto oko hľadelo na všetky vaše kroky, a uvidelo všetky vaše nesnadky.“

Utíchnul Danko i uprel prenikavý zrak na brata. A brat jeho sklopil oči k zemi a hľadel škarede k nohám Dankovým. A tvár jeho! Jaká to tvár?! Obostrely ju mraky hrozné a na umrlčej blädosti poznať násilné trhanie sa žíl, znak to mocného pohnutia vnútorného. A hlboké vrásky po čele vyorané a zješený búz a divo blýskajúce oko, — to je obraz, to je podobizňa hrozného strachu i divokého besu. A čo to v ňom búri? — A ktože to zná, kto znať môže, mimo Pána Boha?

A Lesecký? Dobrý to figliar, na môj’ hriešnu, dobrý! Ušla mu sice červenosť z tváre, hej ale ináč nezradí city svoje ani za celý svet.

Všetci mlčia. Aj Danko mlčí, aj Jožko mlčí, aj Lesecký mlčí.

A čo by mali hovoriť, keď majú ešte dosť času. Najprv si — vraj — rozváž a potom hovor, najprv požuj a potom jedz.

„A teraz, Jožko!“ začne po dlhom tichu brat Danko, „aj ty Lesecký, počúvnite dobrú radu moju, a kajte sa z hriechov, bo —“

„Ja veru nie!“ odsekne Lesecký zkrátka.

„A ja ešte menej!“ dodá Jožko.

„A dobre!“ vetí prísne Danko. „Lesecký! ty to oželieš a čo priam len na smrtedlnej posteli; a ty, brat môj, tiež! V tebe zrodí sa červík a bude ťa vŕtať večne; skutky tvoje obráťa sa ti v hadov a tie budú ťa štípať hrozne. Červ tvoj a hady tvoje pripravia ti muky pekelné. A nepolepšíš-li sa, skonáš biedne život.“

„A kto by bol mojim červom a hadom?“ osopí sa Jožko na Danka.

„Ja budem ten červík,“ ohlási sa od hry štyriročná Anička.

„A ja ten had,“ doloží k tomu Janko.

„Ja budem hadom,“ kričí dvaročný Samíček a všetky tri dietky zanechajúc hru hopkujú k otcovi, ktorý jich uchytí za ruky a vyvedie von z chyže a pleskne dvermi.

„Vidíš, brat môj!“ začne Danko po odchode dietok, „kroz ústa dietok tvojich hovoril ti sám Hospodin, čo ťa očakáva, ak sa nepolepšíš.“

„A ty ber sa za deťmi!“ zvolá prudko Jožko, „bo vezmem —“

„Netreba ti!“ povie Danko pokojne; „keď chceš vyčkať trest boží, staň sa ti po vôli!“ a so skrúšenou modlitbou k Bohu za obrátenie svojho brata opustí dom tento. —

Za celých desať rokov po tejto udalosti nehovoril Jožko s Dankom, bo vyhýbal sa mu, kde len mohol. Ak išiel ulicou a zazrel brata svojho z ďaleka, vrátil sa, alebo vnišiel do daktorého domu, pokiaľ Danko neprešiel cez celú ulicu. A aby nesišiel sa s ním ani v kostole, opustil tú stolicu, v ktorej od mlady s bratom sedával, a keď aj prišiel do kostola — a aj to len vtedy, keď zablúdil — to sadnul si ta, kde ani on Danka, ani Danko jeho videť nemohol. Ba ešte aj deťom svojim prísne zakázal navštíviť ujčeka; a keď Janko predca raz ta šiel, potrestal ho nemilosrdne. A o príčine tejto nenávisti nikto nevedel, bo Lesecký mlčal ako ryba a Jožko tiež. Opýtala sa sice Ondrejská svojho Jožka, prečo sa hnevá na brata, lež on jej alebo nedal zhola žiadnej odpovede, alebo ju obkríknul tak, že odnechcelo sa jej túto otázku tak skoro predložiť Jožkovi.

A Danko znášal všetko to trpezlive, odporúčajúc pomstu za túto krivdu tomu, ktorý spravodlive súdi. On modlieval sa ráno i večer za obrátenie brata svojho, a vzdor nenávisti zo strany Jožka naproti nemu dosvedčovanej miloval ho tak úprimne, jako brat brata milovať môže, ba táto láska jeho naproti Jožkovi nedopustila mu ani len v záležitosti dedictva sirôt Daniela Pokríža pred niekym slovo prehovoriť. A Jožkovi to bolo vhod, bo nebol prinútený počúvať večité kázne o pokaní, a neprekážal mu nik svedomie svoje náležite uspať, čo bolo pre Jožka pravda veliká výhra, bo už bol zacítil, čo je to hryzenie svedomia.

O desať rokov teda pozdejšie sedí Jožko pri teplej peci. Svieca horí pred ním na stole, a ruka jeho sádza toliare jasné jako srieň na stôl. Oko jeho smeje sa pri pohľade na hromadu sriebra a pasie sa v pohľade tomto za dlhú chvíľu. A ústa sťahujú sa v úsmevu i hovoria si: „Dobre je to bohatým byť. Niet šťastia na svete nad bohatstvo. Pravda to patrí z čiastky — Eh! budú tí čerta mať!“ a ruka shrabne peniaze i uloží jich do škryne. A Jožko myslí len a myslí a nečuje rezké kroky v prítvore. V malej chviľke vkročí do chyže slúžka Leseckého, celá v sňahu zaobalená i volá pána Ondrejského k Leseckému, a skôr než by stačil opýtať sa načo, odíde preč.

Jožko oblečie kožuch, vtlačí na hlavu baranicu a poberá sa k Leseckému.

Noc je tmavá. Po oblohe rozvalily sa šedivé mraky a z nich sypú sa celé kusy sňahu v divej chumelici. A na zem dopadlý sňah topí sa v okamihu a tvorí špatnú brídzganinu. A studený vetor šibe od pôlnoci i pribíja padajúce sňahy na kožuch Ondrejského. No tento aj na to nič nedbá, bo k Leseckému chodieva obyčajne na pohár vína, a to radšej vidí, jako žeby ho pre chumelicu opustil.

„Hu!“ mumle si pod nos, „či je to za nečas! Keby nebolo Leseckému mena a mňa tam nečakala dobrá hostina, nehnul by som sa ani na krok z domu. A dobre, že ma dal zavolať, neprišlo mi ani z ďaleka do hlavy, že je dnes Daniela. No ale čože mu budem priať? Nuž aby oženil sa ešte raz.“ A tu zamĺkne, bo vetor začal lepšie viať a Jožko ukrúťac sa čo najlepšie, zbystril krok a bol čosi kamsi u švagra.

Vníde do domu, otrasie sa i vstúpi do chyže. Lež čo tu vidí?

Na stole horí svieca temno, a pri mdlom jej svetle vidno pri stole sediaceho a plačúceho syna Leseckého; pri hlave Leseckého sedí Danko Ondrejský, a Lesecký leží na posteli.

„Čo ti je, pre Boha, švagre?“ opytuje sa Jožko, pristupujúc k posteli nemocného.

„Jaj, jaj, zle je, zle so mnou!“ stoná nemocný.

„A čo ti je?“ opytuje sa zase Jožko.

„Jaj, jaj! Pošlite môjho syna preč!“ žiada nemocný; a Jožko prosí Leseckého syna, aby odišiel do bočnej chyže, čo tento hneď vykoná.

„Jaj, Bože môj, Bože môj!“ začne nemocný prenikavým hlasom vzdychať, „už blíži sa môj trest. Jaj, skôr je to, než som čakal.“

„A čože sa ti stalo?“ opytuje sa Jožko.

„Jaj, Bože môj!“ vetí Lesecký, „to je zaslúžený trest, ktorý teraz trpím. — Keď sme nebohú Pokrížovú podviedli a ona tvoje písmo podpísala —“

„Švagre, ty nemáš všetkých päť pohromade!“ vpadne Jožko do reči nemocného.

„Jaj, jaj, Bože môj! Nie!“ hovorí Lesecký, „nevyhlasuj ma za blázna, som pri zdravom rozume. Keď sme šli od starej Pokrížovej k umierajúcej Johanne, strčil si ma, a ja som padnul a urazil sa na nos. Z tohoto chytil sa mi rak, ktorý teraz už aj pokonný zbytok srdca môjho sožiera. To je prst boží. Oh, ja nešťastník, že som to hneď vtedy nevidel a nepoužil k pokaniu ten čas, ktorý mi ešte odtedy dal Pán Boh! Oh, ja nešťastník, že som neposlúchnul tvojho brata, keď nám obom privolával: kajte sa z hriechov! Ach, Bože môj, Bože môj!“

Dankovi vypadly slzy z očí, a Jožko stál tu jako oparený.

„Jaj, jaj!“ začne zase po chviľke nemocný. „Lepšie by mi bolo bývalo, keby som na Dačkovský majetok nikdy nebol pomyslel. Teraz je už pozde. Jožko! ber si príklad zo mňa a poslúchni tvojho brata, keď ti privoláva: kaj sa z hriechov! Čo? Ty odvraciaš sa od neho? Ani nevieš, ako ťa miluje!“

„Ale mňa? Môj brat? Ten kazateľ? — Ja nemám brata; bo ten, ktorého som mal, umrel pre mňa a ja preň!“ Takto hovorí Jožko a ani nepozrie na brata.

„Áno, áno, tvoj brat miluje ťa verne!“ tvrdí Lesecký.

„A dôkazy?“ velí Jožko.

„Jaj, jaj, Bože môj!“ postonáva nemocný. „Aj to tvoj trest, že mi už ani tento neverí. Lež keď chceš, poviem ti, že Danko zná o všetkých šibalstvách nie len mojich, ale aj tvojich. On vie o prekliatej listine tvojej tak dobre, jako aj o pojistení na desať tisíc, ktoré si mi nazpak dal do krajciara. Aj o tom vie, že si uchvátil otcovské dedictvo sirotám Pokrížovským.“

„Vie, tisíc medenných!“ zahromuje Jožko v zlostnom úsmechu, „keď si mu ty všetko porozprával.“

„Ach Bože, Bože môj! tvoj trest je hrozný!“ vzdychá nemocný. „Jožko, tvojmu bratovi sdôveril toto všetko sám Pán Boh kroz ústa tvoje a Johannine, to ti vravím tak, ako že budem v krátkom čase pred súdnou stolicou božou stáť.“

„Ako by to mohlo byť?“ opytuje sa Jožko.

„Johanna mi vyjavila keď zomierala, a tys’ zradil sa, keď si ležal chorý po jej smrti. Od teba som počul viac, nežli od Johanny.“ Takto hovorí Danko a Jožkovu tvár poleje ohnivá červenosť. I zatne päste, zaškripí zubami, dupne nohou a zkríkne divo: „To je všetko lož!“

„Nie je!“ odporuje Lesecký, „je to svätá, živá pravda. Jaj Bože môj, Bože môj! A ty Jožko kaj sa, obráť sa k Bohu a polepši život, aby ťa Boh tak netrestal ako mňa. Ja nesiem hrozný trest.“

„Eh, čert to vezmi!“ zakľaje Jožko. „Ja nemám čo očakávať. Pokrížovského majetku niet viac na tomto svete.“

„Kaj sa z hriechov!“ káže Jožkovi nemocný. „Navráť sirotám Pokrížovým dedictvo otcovské! Jaj Bože môj, Bože môj! A —“

„Áno, Jožko, za to ťa prosím aj ja,“ prosí Danko brata so založenými rukami. „Daj jim otcovské dedictvo nazpak a prilož aj to k tomu, čo je v truhličke Johanninej.“

„A čo je tam?“ opytuje sa Jožko.

„Sto aj päťdesiat toliarov,“ odpovedá Danko. „Tie zanechala Johanna výslovne svojim dvom dietkam od nebohého Pokríža.“

„Ani tie nebudú mať,“ vetí v zlosti Jožko. „A keď viem, že to jim patrí, práve jim nedám.“

„Sme na to štyria svedkovia. Je to poslednia vôľa Johannina,“ hovorí Danko.

„A čo vás sto svedkov bude, nedám.“

„Daj Jožko,“ hovorí nemocný, „daj jim ta nie len tých sto päťdesiat toliarov, lež celé jich dedictvo otcovské. A pred vami osvedčujem sa, že ten majetok, čo som kúpil za tých šesť sto, patrí — Jaj Bože! odpusť moje ťažké —“

Tu zatíchnul Lesecký. Danko sklonil sa na neho a obráťac sa k bratovi, riekol priduseným hlasom: „Boh mu odpusť jeho tažké viny! Už je vo večnosti!“ A Jožko dupnúc nohou, zvolal prudko: „Môžeš ísť za ním aj ty,“ a vyrútil sa von dvermi do strašnej chumelice.




Pavel Križko

— autor historických štúdií a článkov, pedagóg, archivár Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.