ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„A zaslúžila si to nebožká,“ hovoril Danko k žene svojej, keď shováral sa s ňou o žiali Jožkovom.

„Ako si žiadala videť muža svojho, ešte aspoň raz pred smrťou!“ vetila žena Dankova. „Pamätáš ešte, čo hovorila?“

„Viem dobre!“ odpovedal Danko. „Hneď po odchode Jožkovom do Oravy ľutovala, že ho pustila, sťa by bola tušila, že ho neuvidí už nikdy viac. A kto by bol myslel, že tak skoro na ňu príde!“

„Pán Boh jej daj slávu večnú!“

„Uslyš Pán Boh!“ dokladal Danko odberajúc sa k Jožkovi, aby ho potešil. Šiel a neľutoval času ani namáhania, aby rozžialeného brata upokojil, aby v rozboľastenom srdci Jožkovom povzbudil zase takú iskru, takého dobrého ducha, jaký ho bol opanoval pred cestou do rodnej dedinky praotcov jeho.

No Jožko zretedlne dokazoval, že s umrelou ženou svojou pochoval aj všetky lepšie city na veky. On nepočúval svojho brata, on ho nenávidel zase a to vätšmi, jako ešte vtedy, keď mu bol držieval kázne o pokání. A túto nenávisť dal dokonale pocítiť Dankovi, bo potešujúcemu ho ukázal dvere, hovoriac: „Tys’ ma naviedol k tej nešťastnej ceste, tys’ ma rozlúčil s drahou ženou mojou na veky.“

A Danko s boľasťou ustúpil nešťastnému bratovi, a srdce jeho plakalo nad velikou biedou Jožkovou.

A malo nad čím!

Keď prestal Danko brata svojho navštivovať, opustil aj poslední dobrý duch zlorečený dom Jožkov. — Dcéra jeho bola už dávne časy vydatá; zo žijúcich jeho synov najstarší — Samko — prišiel zo sveta, a stanúc sa majstrom a mešťanom najal si byt osobitný, — a oba mladší synovia boli už ako tovaryšia do sveta odišli, aby zdokonálili sa tam vo svojom remesle. Býval teda Jožko v celom dome svojom samojediný. — Hryz zlého svedomia počal poznovu dorážať na neho, a to so zdvojnásobnenou vzteklosťou. Aj za bieleho dňa vídaval Jožko, ktorého zrak bol už veľmi slabý, celé zástupy duchov pekelných, ktoré tiahly na neho pod vodcovstvom ukrutného Lucifera, a Jožko bol hrúzam týmto úplne vystavený. V celom dome nebolo živej duše, ktorá by bola zotrela ľadové kvapky potu, smrtedlným strachom na tvár jeho vytisknuté; v celom dome nebolo živej duše, ktorá by bola rozháňala prístrachy hrozné a sny desné. I stal sa pomaly zdivočilým, sťa dravá šelma, a nevychodil z domu iba pred samým večerom, a aj vtedy len na to, aby zašiel do hostinca na pijatiku.

Mešťanský, bývalý majster obuvnícky, u ktorého Janko Ondrejský za dlhé časy po smrti svojej ženy a svojich detí prítulok našiel, stal sa hostinským, a Jožko býval jeho obyčajným večerným hosťom. Len pozde v noci vychodil z chyže, pálenčeným smradom nabratej; vychodil s ťažkou hlavou, aby vytrpel doma zaslúžený trest zlého svedomia, ktoré chcel utopiť v pijatike.

Jediný, čo k Jožkovi dochádzal, bol jeho zať Sivka. Tento znal tešiť zarmútené srdce Jožkovo znamenite, znal hovoriť slová útechy k nešťastnému svokrovi, i kládol hojivý balzam na hlboké rany rozjatreného srdca Jožkovho.

A Jožko zamiloval si zaťa tohoto, jako dobrá matka svoje vlastné dieťa. Jožko miloval Sivku viac, nežli samého seba.

Že ale Sivka nestačil každodenne od remesla odbehúvať, a Jožko potešiteľa vždy pri ruke chcel mať, nahovoril svokra, aby predal dom a prestehoval sa k nemu.

Jožko poslúchnul zaťa svojho, a dom pána Jozefa Ondrejského prišiel na bubeň. Peniaze, ktoré mal dostať zaň, určil už vopred dobrému zaťovi; lež s uderením domu na bubeň, otočili Jožka veritelia jeho a žiadali od neho vyplatenie toho, čo jim bol dlžen. On platil, čo bol povinnovatý, a z celého domu nezostalo mu iba dvacať zlatých. No tak málo haňbil sa dať svojmu zaťovi, i vzal peniaze a odovzdal jich Mešťanskému, hovoriac: „Budem piť za ne, čím mi sila stačí.“

Dopočul o tomto Jožkov syn, Samko, i vybral sa hneď druhého dňa k otcovi, a prosil od neho svoje materské dedictvo.

„Nemám, syn môj! Nemám už ani babky z celého voľakedajšieho bohatstva môjho,“ odpovedal Jožko na prosbu synovu. „Kebych mal, dal by som ti vďačne!“

„Nuž veď ste teraz dostali za dom,“ nadvrhoval syn. „Dajte mi z tých, keď už nemáte nič z mojej matkinho.“

„Eh, čert to vezmi!“ rozdurdil sa Jožko. „Zarob si, leňoch, tak ako ja, a budeš mať; a odo mňa nepýtaj nič, bo môžeš istotne znať, že ti nič nedám.“

„Pán otec! zle mi ide hodina,“ začal syn pokojným hlasom. „Som ešte mladý gazda a nedávno tomu, čo som počal robiť na svoju ruku. Nemal som ešte kedy zahľadať si potrebný groš. Peniaze, ktoré som si doniesol z tovaryšských ciest mojich, sú už úplne preč, za ne stal som sa majstrom a mešťanom, a teraz nemám začo kúpiť si potrebných vecí do remesla. Tieto biele šaty, čo vidíte na mne, nosím už šesť týždňov, bo mi jich nemá kto oprať. Ženy nemám a —“

„Ožeň sa!“ odsekne zkrátka Jožko.

„A ktože pôjde za mňa?“ opytuje sa malomyslne Samko. „Ktože pôjde za takého bedára? Môj nebohý brat nemohol dostať ženu, že bol mizerák, a so mnou to tiež nenie inak.“

„A tomu je na príčine tvoje vlastné darebáctvo,“ osopí sa naň Jožko.

„Pán otec, nehaňte ma! nezasluhujem hanu,“ odvráva Samko. „Darebákom som jakživ nebol. Usiloval som sa, robil som deň i noc, čo mi len sily stačily, a moja všetka práca nedoniesla mi takmer žiadneho úžitku; ona nebola požehnaná, bo kliatba ťažiaca vás, leží aj na nás, deťach vašich.“

„Ty zprepadená papuľa!“ rozkríkne sa Jožko. „Čo mi to zpomínaš? Ja som vždy stál iba o to, aby ste boli šťastní. Pre vás, pre nevďačné deti uvrhnul som sa do večného zatratenia. Vám som pomáhal vždy a všade.“

„A práve vás prosím,“ prevezme slovo Samko, „pomôžte mi aj teraz v biede mojej.“

„Nemám peňazí!“ odsekne Jožko.

„Máte ešte zahradu, dajte mi tú,“ prosí Samko.

„Nedám!“

„Tak vás prosím, dajte mi aspoň tých dvacať zlatých, čo ste k Mešťanskému zaniesli.“

„Nedám!“ je zase krátka odpoveď Jožkova.

„Pre Boha vás prosím, otec môj, nezatrončite ma tak, jako ste môjho brata, nešťastného Janka. Toho priviedla urputná tvrdosť kamenného srdca vášho do biedy, do zúfalstva, do hrobu! Vy stali ste sa tryzniteľom jeho, vy ste zahlušili vlastné dieťa svoje, a teraz chcete zahlušiť aj mňa, chcete vrhnúť ma do hrozného zúfalstva.“

„To by bola moja vôľa!“ sloví v odpornom smiechu Jožko.

„Otec! vo mne vrie jed, nehnevajte ma!“

„Darebák si, tulák, vyvrheľ, na —“

Nedopovedal, bo pádna päsť zavrela otvorené ústa jeho. Nezdarný syn pozdvihnul prekliatu ruku svoju na otca nešťastného, revajúc divokým jäkotom: „Sľúbil som vám sťa dvaročný chlapec, že budem hadom vašim, a teraz chcem byť ním. Tieto rany, ktoré rúče ukladám na váš chrbát, nech vás upamätajú, že som dostál sľubu svojmu. Nech pripojí sa k ostatním trestom vašim ešte aj tento, a nech žerie srdce vaše krivoprísažnícke, jako rak jedovatý.“

A bezbožný syn pral otca nešťastného, žalostne upejúceho bez všetkého milosrdenstva, a bol by ho za živa umlátil, keby nebol prišiel Sivka.

Ten vidiac svokra na zemi pod nešťastným, nezdarným synom ležiaceho, vrhnul sa celý rozdivený na bezbožníka, a mocnými päsťami odorval ho od otca a vypral z domu.

„Nešťastný otec!“ vzdychnul, dvíhajúc zmoreného otca zo zeme, „máte nezdarného, zlorečeného syna.“

„Jaj, to je trest hrozný!“ volal s plačom Jožko. „To je trest božský za náramné hriechy moje. Aj toto moje dieťa sľúbilo stať sa mojím hadom, a stalo sa ním skutočne. A tento had bude štípať srdce moje, až počím ono úplne nevykrváca.“

„Zanechajte, pán otec, tento nešťastný dom, ktorý stal sa svedkom tak mnohonásobných žiaľov, tak strašlivých utrpení vašich. Poďte a skloňte utrápenú hlavu vašu v mojom príbytku na prsia moje.“

Takto hovoril dobrý zať, a odvádzal skľúčeného starca Jožka do domu svojho.

„Ja budem vašim opatrovníkom, ja vás budem chrániť od každej nehody, od každého kríža,“ dokladal v slovách útešných šlechetný Sivka k plačúcemu svokrovi, opúšťajúcemu dom, v ktorom býval za úplných dva a meru (42) rokov.

S plačom opustil Jožko dom tento, bo zažil v ňom mnohé radostné okamženia, a zažil v ňom aj mnohé hodiny trpkého žiaľu. Triráz slávil v tomto dome svadbu svoju, dvaráz svadbu dcér svojich; a triráz plakal pri rakvách žien svojich, a dvaráz plakal za zomrelými dietkami svojimi. Tu nasnoval úmer krádeže majetku Pokrížovského, majetku sirotského, a tu aj vytrpel hrozný trest za zlý skutok tento. Od všetkého sveta opustený, opovrhovaný, nenávidený šiel, aby si vyhľadal pokojný kútik v dome zaťa svojho. A tento s radosťou rozdelil sa s nešťastným svokrom o všetko, čo mal, a Jožko miloval túto dobrú dušu nie jako svoje dieťa, no jako vlastného otca, a visel celý na živote jeho.

Ale krivoprísažníkovi bol svet už zakliaty; jeho prenasledovala kliatba hrozná, kliatba ním samým na svoju hlavu dovolaná, on nemal mať pokoja až do úplnej smrti.

Aj dobrý zať Jožkov, statočný Sivka, odobral sa k otcom svojim. A bol ešte mladý. Odišiel, aby nevidel smutné skončenie svokra — krivoprísažníka.

Jožko sedel pri márach, na ktorých ležala mrtvola jeho zaťova, a díval sa jediným okom svojim, díval sa uprene do tváre nebožtíkovej.

Minul sa pohrab, roztratily sa smutné tváre plačúce za nebožtíkom, ale Jožko sedel ešte vždy tam, kde prú, hľadel tak, ako prú, mlčal tak, ako prú. Smrť zaťova zasadila mu pokonnú ranu, on necítil viac nič, nič na tom božom svete. Všetky jeho túžby zosúsrednily sa v tej jedinej žiadosti, aby už aj on mohol vykročiť zo zeme tejto, zo života tohoto.

A vyplnila sa mu túžba táto.

Po smrti zaťovej stal sa tak divým, že ho každý živý tvor so strachom obchádzal. Aj svojej vlastnej dcére, vdovici Sivkovej, stal sa ťažkým bremenom. A ona mu to dala dobre cítiť. I odišiel z jej domu. Danko, brat dobrý, volal, prosil, zaklínal Jožka, aby šiel do domu jeho, a aby tam skonal časnú púť svoju; všetko darmo. Jožko šiel k Mešťanskému a pil tam, pil dňom i nocou. Dvacať zlatých bolo dávno preč, a za nimi poberala sa zahrada Jožkova, za sto aj päťdesiat toliarov Johanniných kúpená. Prepil ju celú a počujúc od Mešťanského, že mu už nemá začo dat piť, vyrútil sa na ulicu a z úst jeho chrlily sa strašné kliatby, a niesly sa široko ďaleko vo tmách tichej noci.

Prikvitnul po tmavej noci deň, a pri svetle jeho zdvihli okoloidúci ľudia starca šedivého v krvi svojej na zemi ležiaceho. Dýchal veľmi slabo. Zdvihli ho, pozreli mu do roztlčenej tváre, a strašlivé slovo preletelo z úst do úst.

Bol to Jozef Ondrejský — krivoprísažník.

Odniesli ho do domu dcérinho a povolali lekára.

„Niet mu už pomoci,“ prehodil tento, odchádzajúc preč od nešťastníka.

A Jožko prišiel ešte k sebe. Vyvliekol sa z postele, oprel sa do kúta v prítvore a žiadal si videť brata, Danka.

Danko prišiel.

„Zhrešil som, brat môj!“ volal Jožko hlasom prenikavým. „Nepočúvnul som ťa, a mysliac, že som najlepší človek, vrútil som sa silou mocou do bezodnej priepasti. Už stojím nad ňou. Splnilo sa celé strašlivé proroctvo tvoje, splnilo sa na Leseckom, splnilo sa aj na mne. Lesecký zomieral ťažko, ale ja mriem tisíc ráz ťažšie. Zniesol som hrozné tresty, a ony ma nenapravily. Ztratil som oko, ztratil som dcéru, ztratil som syna, ztratil som ženu, nabil ma syn vlastný, ztratil som zaťa, ztratil som dušu, ztratil som bohatstvo, a teraz umieram jako biedny žebrák. Bože Hospodine! zaslúžil som ten trest, buď mi aspoň teraz milostivý! Danko! odpusť mi tvrdosť srdca môjho, v celom živote naproti tebe dokazovanú. Odpros v mojom mene Pokrížovcov, pros jich, aby nekliali na hrob krivoprísažníkov, ktorý jich olúpil o všetko dedictvo. Hľaď, Danko! Tieto tri prsty pozdvihly sa ku krivej prísahe, ta s nimi!“

A Jožko odhryznul jediným stisknutím zubov tri prsty pravej ruky svojej skôr, než by mu to boli mohli zabrániť okolostojací.

„Hu!“ volal ústami krvou z odhryznutých prstov naplnenými, „teraz už idem, idem zrovna do hrozného —“

Nedopovedal. Duša odletela z tela zraneného, a telo bez duše padlo na dlážku kamennú, i uderilo ešte túto, aby viac nikomu neublížil nešťastný — krivoprísažník. —

*

Čože ešte povedať načim?

Trest krivoprísažníkov doplnil sa po smrti jeho na diele jeho rúk. — Stoj tu list, vzťahujúci sa na udalosť túto.

V * dňa 12. okt. 186*

Syn môj milý!

Skutočná je to pravda, že spravodlivý Boh hriechy a zlosti ľudské strašne tresce. Pravdivosť tohoto vekovečného zákona potvrdila sa aj nedávno, a sice nie tak na osobe hriešnika samého, ktorého už vyše pôl roka čierna zem kryje, jako radšej na diele rúk jeho.

Znal si osobne nebohého J.— O.—, toho, ktorý nevoľné siroty Johanny K.— o všetko otcovské i materinské dedictvo pripravil, a ešte k tomu skrivodlive prisahal, že nemá ani nemal zo sirotských peňazí ani haliera; — rozprával som ti o strašných trestoch (videl si jich z čiastky aj sám), ktoré začiahly krivoprísažníka, a mučily ho za úplných šestnásť rokov; — uvedomil som ťa už aj o jeho biednom zahynutí: počuj teraz ešte poslední trest, ktorý krivá prísaha za sebou dotiahla.

Bolo to pominulej sredy o pôl deviatej večer, keď sme začuli — prácou zaneprázdnení — strašlivý hlas zvonu bijúceho na poplach. Mysleli sme zprvu, že to zvuk vetru, v blízkej hore hučiaceho, bo veľký vetor panoval po celý ten deň; lež počúvavší za chviľku, presvedčili sme sa úplne, že nás sluch neklame. I vybehli sme z chyže pozrieť, kde zúri nešťastie. A hľa! na východňom nebi bolo vídať žiaru tmavočervenú. Noc bola oblačná, tmavá, a táto okolnosť robila žiaru tým vätšou a strašnejšou. Môžeš si mysleť, že sme nerozmýšľali dlho, čo máme robiť, ale pobrali sme sa okamžite v nohy, aby sme aj my pomôhli požiar udusiť. — V desiatych menšinách stáli sme, aj ja aj tvoj brat, u ohňa. A čo sme videli? Nič iného, jako hromadu uhlia a do červena rozpálených skál. Oheň netrval ani za úplnú štvrť hodinu, a predca celkom zničil sušiereň O.—, ktorú bol za dvacať ostatních Johanniných toliarov vystavil. Zahradu prepil ešte pred smrťou, a plot je už na čisto shnitý. Tak teda všetko, čo ujal sirotám Johanniným, vyšlo na zkazu. Deťom O.— nedostalo sa zo všetkého, kroz krivú prísahu nevoľným sirotám odorvaného dedictva ani babky.

Brat J.— O.—, D.—, rozžialil sa nad nešťastným J.—, a zomrel v dakoľkých mesiacoch za ním.

Budeš, myslím, ešte zvedavý, jako pochodilo materinské dedictvo sirotám Johanniným, kroz D.— S.— uchvátené. Aj to ti poviem. O starom D.— S.— vieš, jako biedne skonal. Po jeho smrti prejal celé otcovské dedictvo jeho najstarší syn D.—, bo mladší brat jeho zomrel ešte pred otcom, a o najmladšom nebolo ani slychu, kde žije na tom božom svete. Najstarší syn starého S.— bol teda po otcovej smrti majetný, lež teraz už robí jako tovaryš u Sch.—, a nemá ani dobrých šiat. Bol zvyknutý pri otcovi v hojnosti žiť a nič nerobiť, a tak žil aj po otcovej smrti celkom bezstarostne, počím mal z čoho, a po rozpredaní celého majetku prinútený je teraz na svoje staré dni biedu trieť. A k tomu tlačí ho ešte i ten kríž, že jediný syn jeho P.—, asi päťadvacať ročný, nemá dobrý rozum. Toto je tiež trest boží za hriechy starého S.— — Boh tresce neprávosti rodičov až do tretieho i štvrtého pokolenia.

A z ubiedených sirôt Johanniných sú teraz všeobecne vážení mešťania. Oba bratia žijú tu a stali sa svedkami hrozných trestov božích, na krivoprísažníkovi vykonaných. — Hovorí sa, že kto krivú prísahu zloží, ten roka nedožije. To je už trest, ale to bol hroznejší, ktorý trval za úplných šestnásť rokov.

Pravá cesta je najlepšia!

Maj sa dobre, a vystrýhaj aj druhých ľudí, aby neupadli do krivej prísahy a nezniesli taký trest, jaký zniesol J.— O.—

S Bohom!

Tvoj verný otec

N. N.