Zlatý fond > Diela > Krivoprísažník


E-mail (povinné):

Stiahnite si Krivoprísažníka ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Pavel Križko:
Krivoprísažník

Dielo digitalizoval(i) Martin Droppa, Viera Studeničová, Katarína Tínesová, Slavomír Danko, Andrej Slodičák, Eva Kovárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 25 čitateľov


 

V

„To je zprepadená vec, keď človek ani so svojim vlastným majetkom rozkázať nemôže. Tisíc striel do toho prekliateho kazateľa pralo, keď ma takto vždy nepokojí! A vari ma všetci čierni z pekla vliekli k Leseckému; oh, ja starý blázon, že som šiel a v takej chumelici! Pravda, čakal som hostinu, hej ale to bola hostina, to bola opravdivá a ešte pre teba, Jožo!“ a pri týchto slovách udre sa Jožko po čele, jakoby chcel trestať svoju vlastnú hlavu, že s ním k Leseckému šla. A trpký úsmech pohráva okolo škripiacich zubov jeho.

„A ešte aj Lesecký stane sa kazateľom pokania,“ hovorí ďalej sám k sebe, „a to ešte vtedy, keď už dušu púšťa. Ha, tisíc medenných! to mu vari sám Lucifer šeptal. No nebol som ešte jakživ v takej zlosti, jako teraz. Vari ma porazí od jedu. Ešte mi chce radiť, čo mám robiť s Pokrížovským — Strela jasná okovaná! toho majetku ani niet. Nuž ja mám svoje vlastné mozole Pokrížovcom vyhodiť? A ešte k tomu sto päťdesiat toliarov? Nie! Hrom a peklo! nie, nedám, ani čo sám archanjel príde. A že sú na to svedkovia? To jo fígeľ od kazateľa vymyslený. No z toho nedám ani babky z rúk!!“ — A po týchto slovách prinesie Johanninu truhličku, praští ju o zem a zavolá: „Aj tys’ prekliata, aj tá buď prekliata, ktorej si kedy prislúchala!“ A truhlička — krom toho už stará — dopadšia na zem, rozletí sa v tisícich trieskach po chyži, a z popreného vrecka rozkotúľajú sa toliare s hlučným cvengotom. A Ondrejského zlosťou blčiace oko díva sa na týchto svedkov jeho besu, a zuby škripiace prehlušujú cveng sriebra.

No celá táto noc bola svedkom divých výbuchov zlosti Ondrejského. Jeho manželka prišla, aby ho potešila, lež prinútená bola z chyže utiecť, bo Jožko vyhodil za ňou stolec, ktorý dopadnuvší na zem rozmrvil sa na kúsky, a jedon z odletevších kusov vpálil zrovna do obloka, tak že sklo jeho žbrinkotom sosypalo sa do chyže, a ničím nehatený vetor hrnul sa za ním, a v okamihu vyhasiac svetlo, naplnil celú chyžu divou chumelicou. — Jožko týmto ešte vätšmi rozzlobený vrútil sa s hromovaním do druhej chyže, zkadiaľ Ondrejská s deťmi utiekla, a u švagra Danka Ondrejského prítulok hľadala. Tento vrátil sa práve od Leseckého a počul od švagerinej, čo Jožko vyčíňa. Bolelo to Danka veľmi, a v žiali svojom vyrozprával švagerinej, jaké hriechy ťažia na svedomí Jožkovom. A neborká žena Jožkova zažialila nad mužom svojim a v plači prečakala celú noc. Jej dietky nasledovaly ju v tom, a aj dom Dankov, ináče vždy tichý a pokojný, stal sa tejto noci svedkom bolesti a žialu.

Na úsvite navrátila sa nešťastná Jožkova žena domov, a jaký bol jej ľak, keď vkročiac do chyže, na ktorej všetky obloky povybíjané boly, našla ju plnú sňahu. V prosried chyže bol sňah vyššie nahromadený a podobal sa rovu hrobovému. Sem zamierila Ondrejská kroky svoje a rozhrnuvšia sňah, videla pod ním svojho muža. Ľakom premožená padla bez seba na zem, a deti pozdvihly hrozný plač. Janko — už vtedy šesťnásťročný — poslal hneď Aničku pre ujca Danka, a kriesil medzitým zamdletú matku. Po chviľke prišla k sebe a s pomocou zatým dobehnuvšieho švagra zdvihla Jožka a uložiac ho do postele, kriesila ho všemožne. Medzitým dobehnul aj privolaný lekár, a spojeným silám podarilo sa napokon zamrzlého Jožka k životu priviesť. Otvoril sice oči i dýchal, ale slabý bol na toľko, že nevládal pohnúť ani jediným údom. Lekár skusujúc tepnu, predpovedal hneď, že Jožko do horúčky upadne a prikázal domácim, aby na nemocného dobrý pozor dali. Lekárovo proroctvo vyplnilo sa na vlas, a Jožko o dakoľko hodín začal blaboliť. A v stave tomto vyzradil zase všetko, čo kedy zlého porobil. Jeho žena nepripustila k nemu žiadneho, aby zločiny jeho vyzradené neboly. Len Danko navštivoval chorého brata svojho častejšie, a oči jeho zalialy vždy slzy horúce, keď v horúčke ležiaci brat špatné kúsky svoje vlastnými ústami vyzradzoval.

Raz — práve keď u nemocného brata sedel — odvolaný bol k Anne Černíkovej. Šiel, neznajúc prečo. No tušil hneď príčinu povolania tohoto, keď, vkročivší do chyže Černíčkinej, Anku na posteli zazrel. Bol tu aj Samko Pokríž a jeho mladší brat Danko, synovia nebohého Daniela Pokríža a Johanniní.

„Pomáhaj Pán Boh!“ rečie vstupujúci Danko, podávajúc ruku Pokrížovcom a obráťac sa k nemocnej Anke Černíkovej, rečie: „Jakože sa máte?“

„Nuž,“ odpovedá táto, „jako vidíte, som chorá. Presýtená som už tohoto života i radujem sa, že duša moja oslobodená bude od tela, ktoré za osemdesiat aj sedem rokov nosila, a príde k milovanému Spasiteľovi svojmu. Medzitým prosím ešte Pána Boha, aby mi dal sily, počím vám, páni moji, pokonnú vôľu svoju neoznámim. Ale ešte čakám Dolniara a Skubínskeho, bo aj s tymi chcem hovoriť.“

Na chviľku stalo sa mrtvé ticho, ktoré ale čosi kamsi Dolniar a Skubínsky svojim príchodom prerušili.

Anka privítala oboch príchodzích, a keď uprely sa na ňu tázavé zraky týchto, začala hovoriť. Vyrozprávala Pokrížovcom všetko, čo týkalo sa jích nebohých rodičov. Rozprávala jim, akým spôsobom dostal Jožko Ondrejský jích matku za ženu, koľko priniesla Johanna do domu Jožkovho, jako tento s ňou zachodil, jako s nimi, kým boli ešte u neho, a pokračujúc v reči svojej hovorila: „Keď vaša nebohá matka, Pán Boh jej daj slávu večnú, na smrtedlnej posteli ležala, prišla som ju navštíviť, a hľa našla som ju zamdletú. Ja som ju prebrala z mdlôb a mne rozprávala samej prvej, jako vás, páni moji, nebohý váš ujček Lesecký o materinské, a váš otčim Jozef Ondrejský o otcovské dedictvo pripravil. A potom mi kázala zavolať týchto pánov tu, a pred nami štyrmi poručila vám matka vaša sto aj päťdesiat tvrdých toliarov. Pán Ondrejský jich odčítal tam na stole a zamknul do Johanninej truhličky, to sme videli všetci. Však je tomu tak, pánovia?“

„Áno,“ slovia Danko, Skubínsky a Dolniar.

„Teraz,“ pokračuje Anka, „keď boly toliare v truhličke, prosila nás vaša matka, aby sme vám povedali, keď dorastiete, že máte u otčima ešte sto aj päťdesiat toliarov ako dedictvo materinské. Tieto peniaze teda aby ste si pýtali od otčima.“

„A prečože ste nám to skôr nepovedali, pánovia?“ opytuje sa Samko Pokríž, uprúc zvedavý zrak na svedkov poslednej vôle Johanninej.

„To nemohlo byť,“ odpovedá Anka, „bo žil mimo Jožka ešte aj Lesecký, a ten bol figliar, Pán Boh mu odpusť hriechy, ten by aj nás všetkých bol prekabátil, tak ako to urobil s vašim nebohým ujcom, Pokrížom.“

„A k tomu,“ vetí Danko, „ja som vždy myslel, že nakriatnem Jožka ešte aj k tomu, aby vám celé otcovské dedictvo prinavrátil. Bol by som to vykonal, lež Lesecký zavše pokazil dielo moje; Boh mu odpusť hriechy, veď je už na božom súde. Ale pri smrti oželel všetko a napomínal môjho brata, aby polepšil svoj život, ba povedal, že celý, za šesť sto zlatých kúpený majetok Dačkovský patrí Johanniným sirotám.“

„Teda tak povedal?“ opytuje sa razom Dolniar i Skubínsky.

„To jest,“ opráva Danko, „nepovedal celkom; bo keď mal riecť, komu patrí, vypustil dušu. Lež keď si pomyslím, ako skrúšene oľutoval zlé skutky svoje, môžem z toho bezpečne zavierať, že chcel povedať, že majetok ten patrí Johanniným sirotám.“

„Veru je to tak,“ sloví Anka. „Ale práve v ten večer, keď Lesecký zomrel, bola som sa zapozdila kdesi a potom idúc domov, počula som Jožka hrozne kliať, i kuknem oblokom do chyže a čo vidím! — Huj, vlasy na hlave mi dubkom stávaly. Jožko vbehnúc do chyže, praštil truhličku Johanninu o zem, tak že hneď vysypaly sa tvrdé toliare z nej. A to boly tie opravdivé vaše, páni moji! Tam som stála, jako zkamenelá, až počím Jožko stolec za svojou ženou nevyhodil, z ktorého kus do obloka odskočil, a nie len tento načisto roztrieskal, ale aj mňa ochňavil tak, že som sa skoro vyvrátila. Zatým vyhasil vietor svetlo v Jožkovej chyži, bo bola tu von hrozná chumelica, a ja som šla domov. Od tých čias ležím —“

„Aj môj brat odtedy leží!“ pretrhne Danko nemocnú v reči.

„Valí sa už aj na neho trest božský!“ hovorí Anka; „ale aby som dokonala reč svoju, nádobno mi oznámiť vám, páni moji, že som vás dala povolať k sebe, aby som vám povedala posledniu vôľu Johanninu. A teraz, páni Pokrížovci, pýtajte si od otčima aspoň tých 150 toliarov, keď vám je otcovské i materinské dedictvo načisto už odňaté. A vy, páni moji,“ sloví k Dankovi, Skubínskemu a Dolniarovi, „buďte pánom Pokrížovcom na pomoci, aby bola vyplnená vôľa Johannina.“

„Počkám ešte, počím aj vy vyzdraviete,“ odpovedá Danko.

„Na mňa nečakajte,“ odvráva Anka, „ja neopustím už posteľ, počím nenastúpim cestu do hrobu.“

„A predca by bolo lepšie, keby ste aj vy prehovorily slovo u môjho brata, bo vás si váži veľmi, na nás ale nepodbá nič.“ Takto hovorí Danko a nemocná usmiechajúc sa, rečie: „Keď teda dá voľačo na moje slovo, povedzte mu, že je to moja poslednia vôľa, aby vydal pánom Pokrížovcom tých sto aj päťdesiat tvrdých toliarov, ktoré jim nebohá Johanna poručila.“

„Dobre teda,“ povedá Danko, „urobíme tak; ale predca nádobno nám počkať, počím Jožko nevyzdravie, bo teraz leží v úplnej nepovedomosti a blabolí vospust sveta. A medzitým môžete ešte aj vy vyzdravieť.“

A po týchto slovách opustí nemocnú Anku a s ním odídu aj ostatní.

Jožkova nemoc predĺžila sa teraz nad všetko očakávanie. Už stará Anna Černíková skoro štvrť roka v zemi hnila, keď Jožko ešte ležal. Horúčka sice ustúpila a s ňou aj blabolenie, ale slabosť po nemoci pozostalá držala Jožka ešte dlhý čas v posteli.

Danko navštivoval brata svojho, a Jožko bol tomu vďačný. Tieto návštevy použil hlavne k tomu, aby brata svojho na lepšiu cestu priviedol. K tomu cieľu predkladal mu jeho predošlý život pred oči, čo robil pravda vždy šetrne a Jožkova žena mu v tom dobre pomáhala. Táto nič nevyzradila, že zná o Jožkových nešlechetnosťach, ale maľovala mu život statočného človeka, a všetky so životom takýmto spojené radosti a požitky šťastia tak vábivými barvami, že zahorel túžbou života takéhoto čo len za jedon deň zakúsiť. A Danko spomínal nebohého Leseckého často; spomínal obzvlášte poslednie chvile jeho pobytu na zemi tejto. „Brat môj drahý!“ hovoril, „či vieš ešte rozpamätať sa, jako som vám pred jedonástymi rokami prorokoval? Vieš, keď som predpovedal Leseckému, že oželie zločiny na svojej smrtedlnej posteli? A vidíš, naplnilo sa proroctvo moje pri ňom. Pravda, bolo to už prineskoro, keď želel Lesecký svoje nešlechetnosti — a ťažko jich želel, veď si bol svedkom toho — ale predca želel. A tebe je Hospodin milostivejší. On dopustil sice aj na teba hroznú nemoc, dosť si vystál chudáčik, ale predca ti už zkvitá nádeja, že zase vyzdravieš a to viem už teraz, že si oželel všetko to, k čomu ťa iba Lesecký naviedol, a že uzdraviac sa úplne, navrátiš Pokrížovcom otcovské jích dedictvo a budeš aj na tom stáť, aby dostaly Johannine siroty aj materinské dedictvo nazpak. Však ver, brat môj drahý?“

Jožko nevytrhoval brata i počúval pilne každé slovo jeho, a celé prúdy sĺz zmáčaly mu blädú jako stena tvár. A ruky Jožkove skladaly sa jakoby k modlitbe a ústa šepotaly čosi. Danko vidiac všetko toto, nevedel čo robiť od radosti, bo tvárenie sa Jožkovo považoval za zjavný dôkaz, že Jožko hriechy svoje želieť počína a že sa predca polepší. I zdvojnásobnil pilnosť svoju a usiloval sa dielo celkovitého obrátenia sa pri svojom bratovi dokončiť, a tento čím ďalej tým viac staväl sa skrúšenejším a kajúcnejším a vzdychal často v nemej modlitbe. Okrem Danka radovala sa nad týmto obratom Jožkovým aj jeho žena, a ďakovala Dankovi horúcimi slovami za namáhanie jeho.

„Pravda,“ povedal jej tento, keď mu práve zas ďakovala, „pravda videť pri Jožkovi znaky polepšenia sa, a — Boh dá — neoklame nás nádeja naša. Ale švagerina moja, prial by som si, keby môj brat aspoň slovo už raz prehovoril. Ja som sa stal teraz opravdivým kazateľom a on poslucháčom a to takým, ktorý ma skoro domŕza svojou nemotou.“

Švagerina vypočula švagra a vrátivšia sa do chyže k nemocnému Jožkovi, nedala mu pokoja, čím jej nesľúbil, že bude už hovoriť s bratom. „Vidíš,“ povedal, „ja by som sám milerád poshovárať sa s ním, ale haňbím sa ho. On bol naproti mne vždy tak dobrý, tak láskavý, že som toho nebol hoden; a ja som ho prenasledoval, kde som mohol. Nejedon raz som mu ublížil na cti a dobrom mene jeho, a čo ma najvätšmi kormúti je to, že som ho naschvál obchodil za celých desať rokov. A za ten čas podujal som všetko, čo som len mohol, aby som ho zkazil. Ba raz som ho chcel vyhnať palicou z mojej chyže. To bolo v ten deň, keď sme starú Pokrížovú pochovali. A či vieš, ako odslúžil sa mi za všetky tieto krivdy? Myslela bys’ že tiež krivdou. Nie! On ma miloval; a keď ma niekto hanil, on bol prvý, ktorý povstal k mojej obrane. Tak vidíš, žena moja, tak ďaleko to so mnou prišlo. A všetkého toho bol Lesecký vinnen. Ale teraz už chcem napraviť všetku krivdu, ktorú som môjmu bratovi urobil.“

A Jožko držal slovo.

Nasledujúci deň bola nedeľa. Velebné hlasy zvonov chytrických rozlievaly sa po širokom ďalekom okolí, volajúc obyvateľstvo do domu božieho. A hlasu tomuto poslušný vybral sa aj Danko Ondrejský s celým svojim domom ta. Knihu pod pazuchou majúc, vstúpil idúci do domu bratovho, aby videl, či je zase zdravší. Jožko uvítal vstupujúceho brata veselým hlasom a podal mu ruku, ktorú Danko stisknul srdečne. Po krátkej rozhovorke poprosil Jožko Danka, aby po službách božích zrovna k nemu prišiel, čo mu tento s radosťou prisľúbil. —

„Pomodli sa aj za mňa,“ dovolával Jožko odchádzajúcemu bratovi.

„Urobím ti po vôli, brat môj!“ odpovedal Danko a so srdcom radosťou prekypujúcim a so slzami v očach vstúpil do svätine Hospodinovej, a tu prosil toho Ríditeľa ľudských sŕdc, aby obrátil srdce Jožkovo k sebe, a aby mu nedal kráčať zrovna do priepasti. Modlil sa dlho a skrúšene a s pevnou dôverou, že Otec nebeský milostivú detinskú prosbu jeho vyslyší, opustil chrám jeho a zameril zrovna k bratovi.

„Modlil si sa aj za mňa?“ opytuje sa Jožko prišlého brata.

„Modlil, brat môj!“ svedčí tento.

„A dobres’ urobil. Aj ja som sa modlil, aby mi bol Hospodin milostivý. — Ale čo myslíš, či Boh môže modlitbu moju vyslyšať, keď som taký hriešnik?“

„Brat môj!“ vetí Danko z hlbín srdca svojho, „Boh nie len môže, lež aj istotne vyslyší tvoju modlitbu, len opusť tú cestu, ktorou si posiaľ kráčal a obráť sa k nemu v dôvernej modlitbe, aby ti bol na pomoci, bys’ budúcne ctne a statočne živý byť mohol. Modlitba, brat môj, modlitba u Boha mnoho vykoná.“

„Ale ešte jedno, Danko! Ja som sa veľa ráz strašne obrazil, či mi odpustíš viny moje, či môžeš zabudnúť na tie krivdy, ktoré si odo mňa utrpel?“

„Jožko!“ hovorí Danko a slzy radosti hrajú mu v očiach, „brat môj, nech ti Boh odpustí viny tvoje tak, ako ti jich odpúšťam ja. Nehneval som sa nikdy na teba, bo to, čos’ mi zlého urobil, nepochádzalo z bratského srdca tvojho, lež to ma prenasledoval kýsi zlý duch, ktorý ťa bol posadnul.“

„Prijmi vďaky moje, brat môj drahý!“ sloví Jožko v slzách, „a vedz, že tvoje slová nepadly na skalu. Tys’ mi privolával často: kaj sa z hriechov! a ja som ťa za to nenávidel. Ale už teraz vidím, že to bolo dobre, a prosím ťa, len mi to ešte i na budúcne opakuj, keď bys’ videl, žeby som zase na zlú cestu zísť chcel.“

„Vďačne, brat môj, vďačne!“ hovorí Danko a radosť jeho rastie ustavične. „A hneď teraz ťa prosím, abys’ napravil to, čo si už zlého porobil.“

„A čo to, Danko môj?“ opytuje sa Jožko.

„Nuž ja myslím, abys’ navrátil Pokrížovcom jích otcovské dedictvo, jako aj Lesecký chcel navrátiť jim materinské. A k tomu —“

„A či Lesecký chcel jim navrátiť Dačkovský majetok?“

„Chcel,“ odpovedá Danko, „ale mu už bolo neskoro. Či pamätáš na jeho poslednie slová? Či pamätáš, keď povedal: osvedčujem sa pred vami, že ten majetok, čo som kúpil za tých šesť sto zlatých, patrí — a tu už nestačil dopovedať, že patrí Johanniným sirotám.“

„A kto vie,“ prejme slovo Jožko, „či nechcel riecť, že patrí jeho synovi.“

„Nie, brat môj!“ odporuje Danko. „Či vieš, ako ťažko zomieral? Či vieš, ako bedákal nad svojimi nešlechetnosťami? Či vieš, že aj teba prosil, abys’ navrátil Pokrížovcom, čo jim patrí?“

„Áno,“ svedčí Jožko. „Tak je to, tak! Lesecký chcel riecť, že ten majetok, ktorý nespravodlive si prisvojil, patrí sirotám Johanniným. Huj! mal ten ťažkú smrť. Uchovaj Pán Boh každú živú dušu od takej smrti! Nerád by som tak zomrieť, a preto chcem navrátiť Pokrížovcom celé jích otcovské dedictvo, ba ešte jim k tomu doložím aj z môjho, aby mali aspoň akú takú náhradu za to, že som jích majetok posiaľ ja užíval.“

„Teda chceš tak urobiť?“ opytuje sa s radosťou Danko.

„Sľubujem ti to svätosväte!“ odpovedá Jožko. „A povedz ešte, ak dačo máš, ja všetko chcem vykonať.“

„Brat môj zlatý! Ešte jedno máš vydať Pokrížovcom.“

„A čo by to bolo?“

„Tých sto aj päťdesiat tvrdých toliarov, ktoré jim nebohá Johanna na smrtedlnej posteli poručila.“

„No, brat môj, o tých neviem, ani kde sú,“ hovorí Jožko.

„Nuž veď si ty sám roztrieskal tú truhličku, v ktorej boly uložené. To mi sdelila nebohá Černíčka.“

„A kedy som to urobil?“ opytuje sa Jožko.

„Nuž v ten večer, keď si bol u Leseckého,“ odpovedá Danko.

„Povedz mi prosím ťa, brat môj, jako to bolo, bo ja neviem o ničom.“

„Nuž nebohá Černíčka —“

„A či už umrela?“ skočí do reči bratovi Jožko.

„Áno. Už vyše štvrť roka v zemi leží. — Táto mi povedala, že ťa videla v ten večer, keď si Johanninu truhličku o zem hodil a jako sa rozkotúlaly toliare v nej uschované.“

„Asnáď bude vedeť o nich moja žena,“ hovorí Jožko. „Zavolaj ju dnu!“

Danko zavolal švagrinu a tá prisvedčila na otázku Jožkovu, či vie niečo o toliaroch v druhej chyži po zemi rozsypaných, že vie.

„A kde sú teraz?“ opytuje sa Jožko.

„V škryni schované,“ odpovedá jeho žena. „Našla som jich po zemi roztratené i sosbierala som jich a odložila do škryne.“

„A koľko jich bolo?“

„Sto aj päťdesiat,“ odpovedá ona. „Ale čo sú to za peniaze?“

„To je dedictvo Pokrížovcov, ktoré jim nebohá Johanna na smrtedlnej posteli poručila,“ odpovedá Danko.

„A teraz nás nechaj za chvíľku ešte samých,“ hovorí Jožko svojej žene, a táto, aby vyplnila vôľu mužovu, odíde preč. A Danko po jej odchode vezme brata za ruku a uprúc naň láskyplný pohľad, prerečie jemným hlasom: „Však ver’ aj tieto toliare dáš, komu patria?“

„Sľubujem ti ešte raz svätosväte,“ hovorí Jožko pevným hlasom, „že navrátim Pokrížovcom aj otcovské jich dedictvo aj tých 150 toliarov, a keď mi Pán Boh dá zdravie, že budem aj na tom stáť a pracovať, aby siroty Johannine dostaly aj to nazpät, čo jim nebohý Lesecký skrivodlive uchvátil. A k tomu mi pomáhaj Boh Hospodin!“

„Amen!“ sloví Danko a prsia jeho naplňuje radosť nadzemská, a v utešených týchto pocitoch objíme brata svojho i boskávajúc blädú tvár jeho, hovorí prenikavým hlasom: „Brat môj milovaný! bol si už umrel, ale zase vstávaš; bol som ťa ztratil, ale ťa zas nachodím. Živ ťa Boh a vylej na teba hojnú lásku svoju!“

A slová tieto počúva i Jožkova žena, a ními preniknutá kráča do chyže a vrhá sa na muža svojho, a na prsiach jeho roní slzy nesmiernej radosti.

O dakoľko mesiacov pozdejšie sedí Jožko už úplne zdravý v chyži svojej samojediný. Pred ním na stole liští sa 150 toliarov, ktoré pravá ruka Ondrejského v pekné riadky ukladá, čo medzitým ľavá hlavu jeho podopiera.

„Toto sú teda tie toliare, ktoré moja Johanna sirotám svojim poručila? Pekný to peniaz, na moju pravdu pekný. Z tých dostanú Pokrížovci sto a päťdesiat, a môj Janko? Myslím, že aj na tohoto pamätala, keď zomierala.“ A po týchto slovách vezme Jožko toliare, vloží jich do vrecka a schová do škryne a sadnúc k stolu, dumá ďalej: „Tá moja predošlosť! Moje mladé časy! Škoda, že som jich lepšie neužil! Mohol som mať teraz pokojné svedomie.“

A zase len myslí, a v myšlienkach týchto zaťahuje tvár Jožkovu jakýsi smútok.

Medzitým ozve sa v prítvore hluk ľudských kročajov, a Jožko prebravší sa zo zamyslenia, víta prichádzajúcich hostí. Do chyže jeho vstupujú Pokrížovci, Danko Ondrejský, Peter Dolniar a Janko Skubínsky.

„Vítam vás, páni moji!“ hovorí Jožko prívetive, podávajúc každému z prišlých ruku. „Sadnite si, kde komu pohodlnejšie.“

Prišlí mužovia posadajú okolo stola, a po malej rozhovorke i dakoľkých otázkach, vzťahujúcich sa na domácnosť Jožkovu, začne Danko vážnym hlasom: „Brat môj! vidiac nás u seba, bezpochyby budeš znať, prečo sme prišli.“

„Možná,“ odvetí pokojne Jožko, „medzitým myslím, že bude lepšie, keď ma obznámite s príčinou tejto návštevy.“

„Stane sa!“ sloví Danko. „Pán Dolniar bude tak dobrý, že ti to oznámi.“

„Prosím vás teda, pán Dolniar, povedzte mi to.“

„Vďačne,“ rečie tento a započne: „Keď vaša predošlá manželka, nebohá Johanna, Pán Boh jej daj slávu večnú, zomrieť mala, povolala kroz Anku Černíkovu mňa, vášho pána brata a priateľa Skubínskeho k sebe, a oznámila nám svoju posledniu vôľu, totiž: že sto aj päťdesiat tvrdých toliarov zanecháva svojim sirotám —“

„Aj môjmu Jankovi?“ opytuje sa Jožko, vskočiac do reči Dolniarovi.

„O tom nehovorila nič,“ odpovedá Skubínsky, „ona len pánov Pokrížovcov spomínala.“

„Tak je!“ svedčí Danko i Dolniar.

„Tieto toliare teda že zanecháva svojim sirotám,“ pokračuje Dolniar, tam kde prestal. „Nás prosila, aby sme jim to oznámili, keď dorastú.“

„Ja som bol už skoro zabudnul na to,“ prejme slovo Skubínsky; „ale keď nebohá Černíková zomrieť mala, prosila nás, aby sme posledniu vôľu Johanninu vyplnili a aby sme vám tiež riekli, že je to aj Černíkovej poslednia vôľa, aby páni Pokrížovci materinské dedictvo od vás dostali.“

„A tak teda,“ pokračuje Danko v započatých rečach, „vieš už, brat môj, prečo sme k tebe prišli. Vyplň teda posledniu vôľu Johanninu.“

„Áno, prosíme vás o to snažne, pán Otec,“ rečie Daniel Pokríž.

„Dobre, deti moje,“ povedá Jožko cele pokojne, „požiadali ste ma, aby som vám vydal, čo vám právne patrí. Stane sa vám úplne po vôli. Medzitým ja by som vám rád celé materinské dedictvo zaopatriť. Pri tejto veci ale budem mať dosť omrzlosti, bo, jako viete, nebohý Lesecký predal Dačkovský majetok už pred dvanástymi rokami a kúpil si za to dom v hornej ulici, ba z vätšej čiastky vynaložil materinské dedictvo vaše na školy pre svojich synov, z ktorých mu Matej, keď všetky školy dokončil, už ako skutočný lekár v 24. roku svojho života zomrel a Samuel medzi vojakov odišiel. To ale všetko nič nerobí, bo tretí syn Leseckého, Daniel, prijal celé dedictvo po otcovi, a to obnáša viac, nežli vám Lesecký odňal. Prinútim teda teraz toho, aby vám navrátil dedictvo Johannino. A prosím vás, majte strpenia až do toho času. Keď vám to vykonám, odovzdám vám aj tých sto a päťdesiat toliarov.“

„Dobre,“ sloví Samko Pokríž, „za ten čas počkáme vďačne.“

„Brat môj!“ sloví ešte Danko Ondrejský, „ešte nádobno mi opýtať sa ťa na ten čas, v ktorom mieniš pánom Pokrížovcom jích otcovské dedictvo odovzdať?“

„Práve som chcel o tom hovoriť,“ vetí Jožko, „lež predchytil si ma, ale aj tak dobre. Deti moje! keď som si vzal vašu nebohú matku za ženu, doniesla ku mne 14680 zlatých. Okrem toho dostal som s ňou dve kravy, ktoré boly cenené na 120 zl.; šesť sto oviec za 3000 zl.; dom, ktorý sme predali za 1200 zl.; tri zahrady, z tých sme predali jednu za šesť, a dve po deväť sto zlatých. Napokon doniesla ešte aj päť surdonov pod sriebrom, ktoré boly cenené po 120 zl.; všetkého spolu teda, čo som s vašou nebohou matkou dostal — patrilo to výlučne vášmu nebohému otcovi — bolo 22.000 zlatých. A celý tento majetok navrátim vám čo najskôr. Ale prosím vás, poprajte mi času, aby som mohol i majetok svoj do poriadku doviesť, bo po čas mojej choroby prevrátilo sa mi všetko čím hore tým dolu, i aby som mohol dlžoby svoje posháňať, bo jich mám veľa medzi ľuďmi. Keď budem so všetkým hotový, povolám vás sám a vyplatím vám všetko statočne. A za ten čas myslím, že budete mať trpezlivosť.“

„Áno, pán otec, budeme pokojne čakať, kým nás nezavoláte,“ slovia Pokrížovci.

„A teraz ešte pozrite, tu sú vaše toliare.“ A po týchto slovách ukázal Jožko Pokrížovcom jích materinský odkaz, a títo spolu aj s ostatními svedkami poslednej vôle Johanninej a Černíčkinej opustili dom Jožkov.

A Jožko vložiac toliare do škryne, usmial sa a prehovoril sám k sebe: „Tak bude všetko dobre!“




Pavel Križko

— autor historických štúdií a článkov, pedagóg, archivár Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.